V ďalšom živote 7

 

Vasily otvoril ťažké viečka. Chvíľu mu trvalo pochopiť kde sa nachádza. Potom si spomenul a zastonal. V ruke si našiel pichnutú infúziu s krvou. Rozkašľal sa a siahol po pohári s vodou. Hrdlo už nemal tak stiahnuté a podarilo sa mu dostať do seba pár kvapiek. V hlave mu hučalo.

„Ešte žijem?“ opýtal sa do neznáma, len aby počul nejaký hlas.

„Bohužiaľ,“ prišla odpoveď, ktorá mu vykúzlila úsmev na perách. Ťažkopádne sa posadil a Stefana našiel sedieť pred jeho celou, obklopeného počítačmi.

„Moja prognóza?“

Kráľ sa usmial. „Klesá ti teplota.“

Vydýchol si. Zabalený do deky sa šiel posadiť k stene, o ktorú sa vysilene oprel. „Ako sme to mohli necítiť?“ vyslovil niečo, čo mu napadlo v delíriu. „Všetky tie choroby? Obvykle ich na ľuďoch zaznamenáme čuchom.“

„Pretože sme zvyknutí na ľudské telesné reakcie,“ prišla odpoveď od Miroslavy vedľa. Stála pri posteli a naťahovala si nepoužívané svaly. „Zmenu pomeru krviniek a krvných elementov. Správanie kože. Výlučkov. U nás akoby sa tie veci držali pod pokličkou. Mňa by skôr zaujímalo, prečo mám ja influenzu a ty covid, keď si sa ma dotkol a očividne som ťa nakazila ja.“ Prišuchtala sa čo najbližšie k nim. „Mimochodom, len čo budem bezinfekčná, dostaneš facku za tú predstieranú smrť.“

Stefan mal tú drzosť dať jej palec hore, akoby podporoval jej plány na telesný útok.

Vasily sa zamyslel. Nedotkol sa nikoho v komplexe a ani v zemi víl nebol práve kontaktný. „To je trochu zvláštne.“ Bolelo ho však premýšľať viac. Priložil dlaň ku sklu a Stefan automaticky urobil to isté na rovnakom mieste.

Srdce mu poskočilo.

Miroslava zagúľala očami. „Sto rokov som sa s týmto musela potýkať a teraz zase,“ frflala.

Vasily na ňu prižmúril krvou podliate oči. „Ty? S čím konkrétne si sa ty už potýkala?“

Upírka si prekrížila ruky na hrudi. „Okrem vašich nekonečných hádok a tréningov, ktoré vyzerali skôr ako predohra? Kto podľa vás udržiaval ventilačky čisté, aby ste nimi mohli jeden za druhým loziť? Duch minulých Vianoc?“

Stefan zružovel, ale vo Vasilym na to nebolo dosť červených krviniek.

Miroslava sa škodoradostne usmiala. „A úprimne – fakt, že ste si mysleli, že by som do nich nedala ploštice a kamery, je pod vašu úroveň.“

Tentokrát obaja ustrnuli. Prieduchy boli ich jediným útočiskom, keď sa chceli porozprávať bez predstieranej nenávisti. Miroslava si z nich urobila telenovelu?

„A ja som ti z dobrej vôle dal svoju pozíciu na dvore!“ obvinil ju Stefan.

„Aj tak by si nenašiel nikoho lepšieho. Dúfam, že vám obom karma vráti čo som si vytrpela ja!“ trucovito klesla späť na posteľ.

„Hej, Baba Jaga!“ prišlo od dverí. „Kam si mi dala elektrónový mikroskop? Ani s ním len nevieš narábať!“ sťažovala sa Ella.

Irina zafučala ako býk a vstala od stola. „Potrebovala som ho kvôli testom. Je v mojej pracovni,“ povedala s predstieranou trpezlivosťou.

„Prestaň mi ho kradnúť a zožeň si vlastný! Mala som na ňom dôležité vzorky!“ Ella si nasadila ochranu dýchacích ciest a hodila sa do Irininho kresla, akoby jej patrilo. „Nejaký pokrok v trasovaní vírusov?“

„Keďže nejde o kliatbu, nemáme kde odhadnúť počiatok týchto udalostí,“ odvetila znudená Miroslava. „Plus, ako je možné že každý z nás má niečo iné, keď sa táto pliaga má šíriť dotykom?“ zopakovala svoje podozrenie. „Nie je to divné?“

Ella prehľadala Irinine šuflíky, až kým nenašla zásobu sladkostí, a pustila sa do čokolády. „Na zozname podivností je viacej desivejších položiek. Všetko, čo sme doteraz zaznamenali, sú bežné neduhy našich zemepisných šírok. Vyskytujú sa tu. Aj keď ten mor ma dojal.“ Zamyslela sa. „Každopádne, iné by to bolo v Afrike. To by sme asi chytali ebolu, marburg, maláriu, sem-tam možno choleru. Respiračné ochorenia sú ešte výhra v lotérii.“

„Hovor za seba!“ prskol Vasily spoza skla.

Hnedovláska naňho pobavene mrkla. „Si z najhoršieho vonku, neboj. Už len pár dní. Potom ti znovu narvem tampón do nosa a ak budeš negatívny, dostaneš slobodu.“

„Koľká radosť,“ okomentoval Vasily sucho.

Irina sa prešla po miestnosti medzi celami a premýšľala. „Nie je to ale divné? Mor je spôsobený baktériou, ale covid vírusom. Ako to, že sme odrazu citliví na oboje?“

„Pretože imunita je jedna. Naše telá sú chytré systémy. Vedia, že oboje je zlé a robia všetko pre to, aby s neduhmi bojovali,“ poučila ju Ella.

Isobel sa k nim po chvíli pridala tiež, takisto vybavená rúškom, rukavicami a dezinfekčným sprejom. „Máme desiatich nových nakazených,“ oznámila nespokojným hlasom. „Čoskoro budeme potrebovať ďalšie cely.“

Irina zovrela pery. Pomaly sa začínala cítiť preťažená. „Neviem, ako to zvládnem, Stefan,“ povedala svojmu kráľovi po pravde. „Hlavne keď nemám predstavu, kedy to skončí.“

„Nie si sama,“ povzbudila ju Isobel. „Každý, kto sa vylieči, ti pomôže. Sme v tom spolu.“

Irina sa vďačne usmiala.

„A ak to nepostačí, požiadame o pomoc Najvyšší dvor. Pošlú viac doktorov,“ sľúbil jej Stefan, hoci ešte nechcel vyvolávať paniku zverejnením tohto problému. Ešte stále majú čísla pod kontrolou.

Ella začala čosi ťukať do počítača. „Myslím, že musíme zabudnúť na teóriu kliatby z Čile. Už vtedy sme museli mať pacienta nula,“ uvažovala nahlas. „Niečo muselo odštartovať túto lavínu. Niečo, čo...“ Nedokončila. Stíchla a zbledla. Zalial ju studený pot. „Niečo, čo nám vyplo imunitu.“ Pozrela na Isobel. „Preto každý z nás ochorel na niečo iné. Sme nakazení vírusom, ktorý sa šíri dotykom a ktorý nám vzal odolnosť.“ Hlas sa jej triasol. Oči mala neprítomné. „Tým to začalo. Mohli sme ho mať mesiace, ale príznaky sme si všimli až keď sme začali chorľavieť na ľudské pliagy.“ Viditeľne ju naplo. „Prepísal nám DNA.“

Isobeline oči sa rozšírili.

Vasily si Ellu premeral. „Dostáva panický záchvat,“ varoval ostatných, pretože tieto znaky už videl. U Stefana. Keď sa mu príliš jasne vrátili spomienky na smrť. Každý upír, ktorý umrel nepeknou smrťou, má tieto stavy ak je konfrontovaný okolnosťami svojej smrti.

Ella zvierala myš od počítača tak prudko, až ju rozdrvila. Dych mala prerývaný. „Videla som to,“ šepkala. „Ako som si to mohla zase nevšimnúť?“ Z očí sa jej vykotúľali slzy. „Je to tu zase. Zase je na mne.“ Roztriasla sa.

Irina sa jej chcela rozbehnúť na pomoc, ale Ella vstala a natiahla pred seba ruku, myšlienkami naspäť v minulosti. „Nepribližuj sa ku mne, som špinavá!“ okríkla ju, v hlase bolesť.

Irina sa zarazila nad tou voľbou slova.

„Nechoď k nej, inak to chytíš tiež!“ povedala Isobel a ona, keďže už nakazená je, k Elle podišla a dotkla sa jej ruky.

Upírka sa odtiahla, akoby ju popálila. „Nie!“

Isobel neodstúpila. „Dýchaj, Ella. Sme tu. Sme s tebou. Neurobila si nič zlé. Nie si špinavá, ani nečistá,“ prehovárala k nej citlivo. „O nič viac než ktokoľvek z nás.“

Ella chvíľu bojovala sama so sebou, ale nakoniec sa rozplakala.

Irina to nevydržala, siahla po rúšku a v rukaviciach zovrela Ellino predlaktie. Mladšia upírka na ňu zazrela ako na nepriateľa.

Doktorka sa nenechala zastrašiť. Potom ju celú podoprela, keď sa zrútila, a jemne jej pomohla do sedu na zemi. Ella niekoľko minút usedavo plakala, schúlená do klbka.

Isobel neochotne odstrčila Irinu. „Nedotkla si sa jej na pokožke?“

„O čom to hovorí?“ naliehala neodbytná Irina. „Vírus, ktorý nám prepisuje DNA a odstavuje imunitu?“

Isobel pevne objala trasúcu sa Ellu. Než prešla inžinierka pod Rusko, žila v Británii, po tom, čo ju premenil jeden zo Salvatorových upírov. Poznala jej príbeh. Pozrela na napätých upírov okolo seba. „Ella bola premenená v poslednom štádiu HIV. Umierala na AIDS,“ povedala smutne.

Vasily od šoku takmer zabudol, že mu je zle. Tak ako ostatní, prišiel o slová. V tichu, ktoré nastalo, bolo počuť len Elline vzlyky, ako sa upokojovala z panického ataku.

Irina siahla po dezinfekcii a nastriekala sa ňou. Potom znovu prišla k Elle, aj keď sa posadila o niečo ďalej, a podala jej vreckovky.

Isobel tíšila svoju krajanku. „Nemáš znovu HIV, Ella. Je to ľudský vírus. Čokoľvek sa deje nám, je podobné, ale nie to isté.“

Ella sa s červenými očami oprela o nohu Irininho stola a vysmrkala sa. „Je to jediné vysvetlenie,“ dostala zo seba, keď znovu našla svoj hlas. „Jediné spojivko. Musel sa na nás nalepiť vírus, ktorý nám premohol imunitný systém. Sám o sebe neškodí, ale keďže sme sa nikdy nenamáhali brániť chorobám...“

„Skáču sa na nás bez námahy,“ dokončila Irina. Zhrozene pozrela na svojho vládcu a jeho predchodcu. „Dotykom sa šíri len strata imunity. Preto má Miroslava influenzu, ale Vasily dostal covid. Musel si ho chytiť po ceste sem a dotykom Miroslavy len dostal šancu ísť do akcie.“

Vasily mal z nejakého dôvodu chuť vysprchovať sa v bielidle, akoby to mohlo pomôcť. „Takže máme nejakú nadprirodzenú verziu HIV?“

Ella prikývla. „Je to najjednoduchšie vysvetlenie. Otázne je kedy a kde to začalo. A čo to je. Musíme urobiť ďalšie testy.“ Vstala na neisté nohy.

„Potrebuješ si odpočinúť,“ oponovala jej Irina prísne.

„Potrebujem poznať svojho nepriateľa!“ odsekla Ella. „A tentoraz ho zničím aj keby som mala obetovať dušu samotnému diablovi!“ vykríkla na ceste do laboratória.

Irina za ňou hľadela s obavou v očiach a rukou na srdci.

Isobel si zotrela slzy. Ellina bolesť bola viac než reálna, pretože v momente keď bola diagnostikovaná, spoločnosť sa od nej odvrátila. V tých dobách sa stala vyvrheľom. Ani jej premena nebola mierumilovná.

„Stefan, kde sakra si sa pohyboval, že si chytil túto sračku?“ šepol Vasily v obavách.