V ďalšom živote 8

 

 Irina so zaklopaním vošla do laboratória na mínus piatom poschodí, ktoré si Ella obsadila. Ubehli tri dni a ani sa odtiaľ nepohla. Doktorka v rukách niesla tanier s veľkým kusom čokoládového koláča, ktorý pred ňu postavila na stôl, hneď vedľa mikroskopu.

Ella k nej vzhliadla a hneď sa odtiahla. Nechcela Irinu ničomu vystaviť.

„Ešte sa viem o seba postarať,“ povedala doktorka podráždene a ukázala na rukavice a plášť s dlhými rukávmi.

„Tiež som si to hovorila,“ zamrmlala Ella a vrátila sa k vzorkám, ktoré mala porozkladané na susednom stole. „Nechceš si to okúsiť, ver mi.“ Hodila jej dezinfekciu. „Naše jediné šťastie je, že sa to šíri len priamym dotykom.“

Irina sa naschvál prisunula ešte bližšie. „Chceš o tom hovoriť?“

Ella si vzdychla. „Nie je celkom o čom. V tých dobách to bola novinka. Postrach spoločnosti. Stigma najhoršieho rázu. Boli sme nečistí. Odpadlíci. Nemorálni. Ani len doktori sa k nám nechceli priblížiť. Nebol žiadny liek, tak sme umierali. Jeden po druhom. To je celé.“

Nie, nie je. Toľko vedela ešte aj Irina. „Nikto ťa neošetroval?“

Mladá upírka siahla po koláči, aby si upokojila nervy. Myslela si, že sa so svojou smrťou zmierila. Asi sa mýlila. „Ale áno.“ Usmiala sa. „Vieš prečo sa LGBT píše v tomto poradí? Prečo sú lesbičky prvé v celej skratke?“ opýtala sa odrazu.

Irina si nebola istá, aký to má súvis. „Nie.“

Ella prežúvala koláč. „Väčšina nakazených boli homosexuálni muži. Nikoho nezaujímali. Pár žien, ktoré to chytili, ako ja, tiež nikomu nestálo za pozornosť. Lesbičky sa vtedy hromadne zdvihli a kam sa odmietli priblížiť doktori, šli ony. Ošetrovali nakazených, stáli pri nás, postarali sa, aby nikto neumrel osamotený v izolácii, kam nás zatvárali.“ Dojato smrkla. „Na znak vďaky je komunita pomenovaná s L na začiatku. Ako odkaz ich chrabrosti. Boli to tie najlepšie, najsilnejšie ženy, aké som kedy stretla a dúfam, že anjeli to vedia a reinkarnovali ich so všetkým pohodlím, ktoré si zaslúžia.“

Irina smrkla. „Som si istá, že áno. Ale prosím, nenazývaj sa špinavou, dobre? Si chorá, Ella. Nie nečistá. A choroby idú vyliečiť. Ani za nič na svete ťa neodstrčím do nejakej nemocnice, aby som na teba a ostatných zabudla. Je to náš spoločný boj. Nakazení alebo nie.“

Ella sa napchávala svojím koláčom, aby nemusela čeliť Irine. A svojej minulosti. „Nie som si istá, či to budeš tvrdiť aj po tomto.“ Na stenu premietla obraz toho, čo objavila v krvi nakazených. „Trvalo mi to, ale nakoniec som toho malého diabla našla.“

Doktorke klesla sánka. Prešla k premietnutému obrazu, akoby dúfala, že zblízka sa nebude javiť ako to, čo sa javí.

Ella jej dopriala čas na spamätanie.

„Majú to všetci? Ktorí sú a boli chorí?“ uisťovala sa Irina.

„Bez rozdielu. Teraz by si ocenila, keby to bol len nejaký trápny vírus, hm?“ poznamenala Ella ironicky.

Irina sa k nej otočila. „Počula som o týchto organizmoch, ale nikdy som nečítala, že by reagovali na bytosti ako sme my. Niekto na nás vypustil biologickú zbraň!“ vyslovila neveriacky.

 

 

Ella premietla na stenu v mínus štvorke svoj nález. Vasily s Miroslavou a pár ďalšími všetko sledovali z ciel, ostatní sa rozostavili okolo nej.

„Bakteriofág, skrátene fág,“ pomenovala Ella ich miniatúrneho nepriateľa. Cítila sa lepšie, keď ho môže vidieť. „Položivý organizmus príbuzný vírusom. Je tak mrňavý, že dokáže infikovať ešte aj baktérie, z čoho vzniklo jeho meno.“

Vasily, konečne dosť silný na to, aby stál na vlastných nohách, s odporom hľadel na podivný obraz pred sebou. „Prečo vyzerá ako miniatúrny robot?“ Tá vec mala nohy ako pavúk, akúsi dlhú trubicu nad telom, a namiesto hlavy čosi kryštalické.

„Pretože ním je,“ potvrdila Ella zachmúrene. „Bakteriofág je jedinečný tvor. Ľudia ho objavili krátko pred apokalypsou a hypotetizovalo sa, že by mohol dokonca liečiť rakovinu. Pretože ide naprogramovať k tomu, aby ničil presne určené bunky. Planétu však obýva cez viac než štyri miliardy rokov.“ Ukázala na jeho hlavu. „Tu nesie genetickú informáciu, ktorú vďaka tomuto malému sosáčiku,“ prešla k výčnelku v jeho spodnej časti, „vstrekuje do buniek a tá prepisuje DNA. V našom prípade...“

„Vypína imunitu,“ dokončil Stefan. „To je diabolské!“

Irina prikývla. „Viac než to. Naše telá sa hoja rapídne rýchlo. DNA samotná sa vie opraviť, preto do istej miery znášame aj radiáciu. Táto vec musí pracovať neustále. Množí sa v telách zasiahnutých a každou minútou prepisuje opravujúcu sa DNA. Vaše telá sa bránia, ale bohužiaľ nevyhrávajú. To vysvetľuje kómu. Upíri zoslabli na hranicu smrti kvôli vírusom a baktériám. Ich orgány nezvládli fungovať a vypli sa. To síce zabilo choroby, ale nie fága. Ten stále pracuje a ich telá využívajú všetku zostávajúcu energiu na to, aby si opravovali DNA. Je to ako šachová partia bez víťaza.“

„Takže... nemáme HIV?“ uisťovala sa Miroslava.

„Máme steroidmi nadopovanú verziu niečoho na ten štýl,“ odpovedala Ella nešťastne. „Aj keď sa vyliečime z bežných pliag, ak sa neudržíme v karanténe, chytíme prvú vec, ktorá okolo nás prejde.“

„A ten... fág... sa šíri dotykom?“ prišiel dotaz od Stefana.

„Áno. Udrží sa ale len na pokožke a vnútri tela. Čokoľvek iné, čoho sa dotkneme, zostane čisté. Nenašla som ho na ničom neživom.“ Ella vypla projektor.

„Ako sa tej veci zbavíme?“ zaujímalo Isobel.

„Nuž, to je ten problém. Tento konkrétny fág je geneticky upravený. Niekto ho umelo vytvoril v labáku. A tentokrát to nemohli byť ľudia, pretože ich výskum nebol ani zďaleka na tak vyspelej úrovni.“ Ella sa oprela o stôl. „Je to biologická zbraň, ktorá nás poľahky môže vyhubiť. A keďže sa zatiaľ neobjavila u ľudí, je šanca že reaguje len na nesmrteľných.“

Vasilyho mozog už nezvládal prijímať toľko noviniek. „Ako ho teda z našich tiel dostaneme preč?“

Irina po všetkých prebehla vážnym pohľadom. „Nuž, musíme nájsť jeho stvoriteľa a dúfať, že je ešte nažive, aby sme z neho vytrieskali liek. Inak budeme naveky musieť žiť v karanténe.“

 

 

Vasily priam vrčal na Ellu, keď mu robila už tretí výter z nosa. Napäto však sledoval, ako Irina pred jeho celou robí testy, aby zistila či ho ešte má držať pod zámkom.

Doktorka sa po niekoľkých minútach uvoľnene usmiala, obstúpená Stefanom a Isobel. „Si bezinfekčný,“ potvrdila.

Upír od nadšenia nadskočil. Vyletel z cely, ale Ella naňho namierila držiak od mopu, aby ho udržala od seba. „Najskôr sprcha. Oblečenie hodíš do špeciálneho sáčku, ktorý sme tam pripravili. Umyješ sa dezinfekčným mydlom. Všade. Aj tam kde nechceš. Vyjdeš opačnými dverami, za ktorými máš pripravené nové handry. My zatiaľ vychlórujeme tvoju celu. Pohybovať sa môžeš len mimo nakazených. Je ti to jasné? To znamená karanténa, zelenou farbou vyznačené chodby a tvoja pridelená izba.“

Vasily vzdychol, ale poslúchol. Odšuchtal sa do spŕch a pol hodiny strávil pod horúcim prúdom vody. Po prvý raz za celé týždne sa uvoľnil, aj keď problémy sa im len kopili.

Zošúchal si kožu uterákom až bola červená, a nasúkal sa do džínsov a jednoduchého trička. S mokrými vlasmi a po prvý raz za takmer pätnásť rokov v teniskách vyšiel von sprevádzaný závanom horúcej pary. Okamžite ním trhlo, keď na chodbe uvidel čakajúceho Stefana s rukami prekríženými na hrudi a smrtiacim výrazom v očiach.

Tentokrát ich nerozbitné sklo neoddeľuje.

Vasily sa zapotácal. „Stefan... pamätaj na to, že z týchto podláh sa krv zmýva veľmi ťažko,“ presviedčal ho nevinným tónom a cúval popri stene.

Tmavovlasý upír pomaly kráčal vpred, akoby mal všetok čas sveta. Vasily by prisahal, že mu za tie roky pribudli svaly. Pohyboval sa ako panter, príliš ticho na svoju váhu.

Vasily ho nespúšťal z očí. Vyschlo mu v krku. Akýsi hlások v hlave mu navrhol, že by bolo rozumné utiecť. Zvažoval to.

„Ani nevieš ako dlho som si v tom zasranom akváriu predstavoval, že ťa škrtím!“ zašepkal Stefan tónom šialenca.

Kedysi mocný, nebojácny kráľ sa dal na útek. Ozlomkrky sa rozbehol chodbou, ale po pár sekundách ho zozadu zdrapli oceľové ramená a odtiahli ho do prvej nepoužívanej miestnosti s dverami. Stefan ho šmaril o stenu a akúkoľvek šancu na pohyb zablokoval vlastným telom.

V tichu bolo počuť len ich zrýchlený dych. Cez pootvorené dvere prúdilo slabé svetlo, inak boli v tme. Ich upírskemu zraku to nevadilo.

„Pätnásť rokov!“ šplechol mu Stefan do tváre. „Pätnásť rokov sme ťa oplakávali! Atlanťania sa mi dodnes ospravedlňujú! Pätnásť rokov robím klauna na tvojom tróne! Sedím na zasraných jednaniach, trpím audiencie a za zadkom mám armádu ochrankárov! A ty si si po celý ten čas dával dovolenku u víl?! Čo takto poslať aspoň pohľadnicu?!“

Vasily sa nemal čím brániť. Len previnilo sklopil pohľad.

Stefan mu pritisol dlaň na krk. Nestlačil, ale veľmi jasne dal Vasilymu najavo že by to rád urobil. Len aby sa vyzúril. Cítiť však na dlani jeho pulzujúcu žilu, dôkaz že jeho predchodca nie je len prelud, ale bytosť z mäsa a kostí, ho po rokoch upokojilo. Akoby do seba čosi zapadlo. Palcom pritlačil na tlčúci bod, pod ktorým prúdila Vasilyho krv.

Vasily sa zachvel a nie práve nervozitou. Stefanova tvár bola príliš blízko. Čelami sa takmer dotýkali. Hrude sa im o seba pri nádychu obtreli. „Chcel som sa vrátiť. Každým dňom odkedy mi dorástli končatiny,“ povedal po pravde. „Ale desil som sa predstavy, že by si sa preniesol cez moju smrť a ja by som otvoril staré rany.“

Stefan zafučal ako býk v aréne. „Posadil si ma na svoj trón, súdruh! Ako som sa mohol preniesť cez čokoľvek, keď som každý deň kráčal chodbami, ktoré patrili tebe?“ Niekedy, keď bol ustatý, jeho myseľ mu ukázala spomienku ako sa po tých chodbách naháňali a vymieňali si urážky.

Vasily to riskol a zovrel Stefanove boky. „Neexistuje nikto, komu by som s istotou zveril svoj trón a nebál sa o budúcnosť svojich poddaných. To je jediné rozhodnutie, ktoré neľutujem.“

Stefanova dlaň sa presunula k Vasilyho vlasom, len aby za ne potiahla a prinútila ho vzhliadnuť k nemu. „Och, však ja ťa naučím ľutovať ešte viac! Elena je v paláci nasáčkovaná každý mesiac. Nosí mi svoje kulinárske výtvory. Moja sestra nevie variť! Keď toto skončí, nakráčaš na jej dvor a dáš si päťchodovú večeru!“

Vasilyho dojalo, že Elena dohliada na svojho brata. „Wau, toto je jediná hrozba, ktorá ti napadla? Za tých pätnásť rokov si sa zhoršil.“

Stefan sa k nemu pritlačil bokmi. Ich citlivé partie sa dostali do nebezpečne blízkeho kontaktu. Vasily zastonal. „Naozaj chceš skúšať moju trpezlivosť?“ zašepkal mu na pery.

Vasily v tej chvíli chcel skúsiť niečo úplne iné, ale radšej to nevyslovil. „Odpusť,“ prosil úprimne. „Nič z toho, čo som urobil, ti nemalo ublížiť.“

Stefan odstúpil, bojujúc o kontrolu. Hádali v ňom dva protichodné pocity. Jeden chcel Vasilyho zmlátiť za posledných pätnásť rokov, a druhý ho chcel odvliecť do prvej miestnosti s posteľou a minimálne týždeň ho v nej udržať. Nakoniec ale svojmu predchodcovi jednu vrazil. Nebol to žiadny útočný úder, ktorý používal v boji, ale klasická domáca facka.

Vasily si trel líce, vediac že si ju zaslúžil.

Stefan počítal do desať, aby sa upokojil. „Keď si spadol do lávy... spálilo ti aj penis?“

Vasily si precvičil krčné svaly. Tá facka bola tuhšia než by čakal. „Áno,“ odpovedal po pravde.

„Dobre ti tak!“ štekol Stefan a odišiel.