V ďalšom živote 9

 

Holky, ospravedlňujem sa a neskoré zverejnenie, mala som menšie technické problémy :-)

Druhú facku dostal Vasily od Miroslavy v momente, keď vošiel do karantény vyliečených, a hneď na to skončil v jej medveďom objatí. Pevne ju zovrel, šťastný že si v živote našla cestu aj bez neho. Aj keď už nie je prvou ženou, považoval ju za rodinu. Bol len rád, že prevzala Stefanovo miesto ako veliteľka Tajnej polície a zostala s ním na dvore. 

 

Isobel bola o niečo milšia a násilia sa zdržala. Tiež ho však úprimne objala. Irina takisto.

Ella stála obďaleč a všetko pozorovala. Aby nebola na obtiaž, vrátila sa k svojim počítačom, ale Isobel jej ich zaklapla a dotiahla ju k stolu, kde si dali malú oslavu s ovocím a čokoládovým koláčom, aby oslávili aspoň malý pokrok vo svojej práci.

„Vrátia sa ti niekedy oči do normálu?“ zaujímalo Irinu, keď pozorovala Vasilyho dúhovky.

„Nemyslím si,“ priznal. „Mágia krvi mi doslova znovu stvorila telo. Plus som sa naučil pár kúskov od víl, takže je už mojou súčasťou.“

Isobel naklonila hlavu. „Nie je na to potrebné... však vieš... si krv energeticky nabiť?“

Vasily zagúľal očami. „Sexom sa živia len víly,“ objasnil im rozdiely medzi upírmi a vílami. Tie dokážu desivé kúsky s vlastnou krvou, ale len ak sa pravidelne kŕmia sexuálnou energiou. Niečo ako magická nabíjačka. „U nás by to nefungovalo.“

Upírka sa takmer zdala byť sklamaná. Irina sa zasmiala.

Vasily im v skratke porozprával ako sa ocitol na Terre až do momentu keď víly uniesli Winter a roztočili celé kolo nečakaných udalostí.

Stefan ho po celý čas prepaľoval nesúhlasným pohľadom. Ženy obstarali väčšinu rozhovoru. Nakoniec sa ospravedlnil a zavrel sa do svojej pridelenej izby – len o niečo väčšej než cela, ale aspoň nepriesvitnej. Na posteli mal porozkladané zoznamy a prepojenia nakazených v snahe trasovať priame kontakty.

Po niekoľkých minútach bol jeho pokoj narušený, keď Vasily bez zaklopania vošiel a oprel sa o zavreté dvere. Nepovedal nič, len čakal. Vedel, že Stefan toho má veľa na srdci.

Bývalý špión sa dlho hrabal v papieroch a rozkladal ich po betónovej podlahe. Odmietal na svojho predchodcu pozrieť. Napätie zaplnilo miestnosť. Ticho im však dlho nevydržalo. Stefan, sediac na zemi, pokrčil nepotrebný papier a hodil ho do poloplného koša. „Kedy? Kedy si si zmenil závet a ustanovil ma dedičom trónu?“ dožadoval sa odpovede.

Vasilymu fyzicky prekážalo toto chladné, kontrolované správanie. So Stefanom sa hádali. Prekrikovali. Naháňali palácom. Urážali. Topili vo fontáne. Nikdy, nikdy sa neignorovali na tejto úrovni. Akoby boli len známi z dávnych čias.

„Než sme odišli na ISS. Než si sa tam nechal vystreliť so mnou ako taký samovražedný blbec bez kúska sebazáchovy.“

Stefanov pohľad sa konečne zdvihol, plný prekvapenia. Myslel si, že to bolo omnoho pozdejšie. On mu chcel nechať kráľovstvo už v dobách, keď hrozilo, že sa nevráti z vesmíru? „Prečo? Celých pätnásť rokov sedím na nepohodlnej stoličke a dodnes mi nedáva zmysel, prečo som sa na nej ocitol. Urobil si to, aby si mi niečo dokázal? Aby si ma naštval? Bol to nejaký pokus o žart? Dobre si vedel, že neznášam byť v centre pozornosti.“

Vasilyho tvár bola kamenná maska. „To sú tvoje domnienky? Že som konal z čírej škodoradosti?“

„Nič iné mi nedáva zmysel,“ odsekol Stefan a vrátil sa k svojim papierom.

Vasily sa trpezlivo nadýchol, ignorujúc bolesť zo Stefanových slov. „Tak prečo si korunu neodmietol?“ udrel na citlivé miesto. „Stačilo len povedať nie.“

„Pretože to bola jediná vec, ktorá mi po tebe ostala!“ okríkol ho Stefan s mizériou v hlase a zúfalstvom v očiach. „Pretože som si myslel, že ťa nikdy viac neuvidím a ty si mi dôveroval s tým najcennejším, čo si kedy mal – blahom svojho ľudu! Pretože som sa cítil ako zradca, keby som sa k dvoru obrátil chrbtom!“ Nahnevane vstal. „Pretože si nahral to stupídne video na rozlúčku, kde si trval na tom, že chceš aby som mal domov!“

Vasilyho jeho tón nevydesil – na to sa hádali pričasto. Bol pripravený čeliť Stefanovmu hnevu a nenávisti. Lepšie než chladná ignorácia. „Domov si u mňa mal od momentu, keď si mi uprostred lesov napravil rebro, aby som netrpel,“ povedal pokojne. „Len si to nevidel. Nechcel si.“

Stefan naňho nepriateľsky žmúril. „Nie som nejaké potulné šteňa, ktoré si si dovliekol do paláca z ľútosti.“

Vasily sa trpko zasmial. „Ja som si ťa dovliekol? Najvyšší dvor ťa ku mne natlačil bez opýtania. A nie si šteňa. Si otravný, starý doberman bez výcviku!“

Stefan po ňom hodil stojan na ceruzky, ktorý Vasily lakťom odrazil a predmet sa rozbil o stenu vedľa. „Vypadni!“ ukázal na dvere. „Nechaj nás pracovať a potom sa vráť do svojho úkrytu k vílam a zabudni na nás! To ti ide najlepšie!“

„Povedal chlap, ktorý je po pätnástich rokoch na tróne považovaný za diktátora, lebo nevie komunikovať svoje problémy!“ nedal sa Vasily, pripravený na možnosť, že tentoraz reálne dostane pod oko.

Stefanovi na čele navrela žila. „Ozval sa ten, ktorý na pätnásť rokov utiekol na inú planétu!“

Vasily zaškrípal zubami. Obaja prudko dýchali a snažili sa upokojiť. „Neprešiel deň, aby som na teba nespomínal, Stefan,“ povedal Vasily opäť kontrolovaným tónom.

„Neprešiel deň, aby som neplakal na tvojom hrobe,“ opáčil mu Stefan ľadovo.

Vasily smrkol. Predstava, ako Stefan stojí v kráľovskej krypte, sám, a hľadí na kus skaly s jeho vytesaným menom, za ktorou je takmer prázdna rakva, mu nepríjemne zovrela srdce. Pretrel si tvár a nevedel, čo povedať.

„Mne nevadí, že si odišiel, Vasily,“ povedal Stefan tak ľadovo, až svetlovlasého upíra striaslo. „Ak si nechcel viac život, ktorý ťa tu začal ťažiť, je to v poriadku. Ani rozlúčku som nepotreboval. Nikdy som ich v živote nemal, takže by som ani nemal ako reagovať. Mňa, kurva, naštvalo, že si nám aspoň nedal vedieť, že si v poriadku. V bezpečí. To by mi úplne stačilo. Vedieť, že niekde tam vonku... máš to, čo si nemohol mať tu.“

Vasily vzlykol a musel si pritisnúť ruku na ústa. Ako môže Stefan požadovať tak málo? Ani rozlúčku som nepotreboval. Nikdy som ich v živote nemal. Slová chlapca, ktorý umieral v bolestiach a nikto mu neposkytol úľavu. Slová muža, ktorý sa naučil nič nepožadovať, aby nič nestratil. „Tak to nie je,“ šepol. „Nič, čo som tu mal, ma neťažilo. Pomohlo mi to prežiť, Stefan. Spomienky.“

Stefan si zotrel zradné slzy. „Šiel by som za tebou,“ zamrmlal takmer nečujne. „Mohli sme obaja utiecť na Terru. A konečne byť slobodní. Bez trónov, korún, intríg, dvorov, zákonov a tých večných ťahaníc. Namiesto toho sme tu, nakazení, na prahu smrti, v nikdy nekončiacom kolobehu problémov. Spútaní rovnakou spoločnosťou, od ktorej sme sa odťahovali.“ Unavene sa posadil na rozvŕzganú posteľ.

Vasily sa k nemu chcel rozbehnúť a objať ho, ale obával sa, že Stefan nechce cítiť jeho dotyk. Akýkoľvek dotyk. V tejto chvíli naozaj vyzeral ako smutné, zbité šteniatko. Pochopil, že tento rozhovor by sa len zhoršil, a tak potichu odišiel.

Za dverami sa porazene oprel o stenu a zaklonil hlavu, oči plné nepreliatych sĺz. Takto ho našla Isobel, ktorá v rukách niesla krabice plné rukavíc a rúšok. Vševediacky doňho strčila lakťom.

„Posral som to kvalitne, hm?“ zhodnotil bývalý kráľ.

Upírka si ho smutne premerala. „Vieš čo mi Tommy povedal deň pred tým, než bol oficiálne predstavený na nórskom dvore ako Mikkelov partner?“

Vasily nadvihol obočie.

Isobel sa usmiala. „Že sa nebojí, lebo ak sa proti nim postaví aj celý svet, budú proti tomu svetu dvaja. A to mu stačí.“

Vasily si nebol istý, či on v sebe niekedy rovnakú odvahu nájde. A to ho vydesilo.

 

 

„Takže jediné čo zvládli bolo na seba kričať?“ ujasňoval si Ray nutné klebety.

Isobel mala nohy vyložené na stole. „Buď to, alebo sa celé dni ignorovali. Bolo to ako žiť s tínedžermi.“

Ray si len povzdychol. Dať Stefana s Vasilym dokopy sa zdalo byť ťažšie než poraziť Juliusa. „Ani sa len nepokúsili pozabíjať?“

Upírka si odfrkla. „Kiež by. Ella bola taká zúfalá, že po nich začala kričať sama. To sa zatiaľ nikto neodvážil. Dievča je svojské. Plus bola na prášky z hľadania pacienta nula.“

Ach, iste. Sú tu kvôli tej situácii s vírusom. Nie na klebetenie. Ray sa narovnal a pokúsil sa tváriť o niečo neutrálnejšie. „Čo bolo ďalej?“

„Asi týždeň sme boli zaseknutí. Zaplnili sme celé ďalšie poschodie chorými. Našťastie sme mali ďalších troch vyliečených, ktorí nám tiež začali pomáhať. Dovolili sme im zavolať rodinám, aby ich poslali do izolácie, ale ešte sme nechceli šíriť paniku ohľadom vírusu, lebo napriek počtom sa nám darilo sledovať interakcie.“

Ray sa zatváril nesúhlasne.

„Ja viem. Spätne to nie je najlepší postup. Trochu nám tam preskakovalo z toho ako sme boli zavretí a nevideli denné svetlo,“ pripustila Isobel. „Ako som povedala, Stefan s Vasilym sa ignorovali, alebo po sebe štekali urážky. Pomáhali Irine s ťažkými prípadmi. Už boli zasiahnutí aj vlkolaci a bola privedená aj prvá bosorka. Tá už ale tušila, že je zle, a vzdala sa nám sama.“

„Kam ste teda vystopovali ten vírus?“

Isobel si prehrabla vlasy. „Do hyperborejskej základne v Grécku. Archeológovia ju našli v rovnakom čase ako tú hrobku v Čile, preto bolo ťažké nájsť pôvodcu v nej.“

Ray sa zamračil. „To antické nálezisko, ktoré sme objavili na starých mapách?“ spomenul si.

Prikývla. „Archeológovia ho vykopávali celé mesiace, než doň vstúpili a hneď pozvali mňa na preklad a bandu ďalších intelektuálov. Pacientov nula bolo vlastne niekoľko. Každý však chytil chorobu v inom čase. Ale tam to začalo.“

„Takže išlo o hyperborejskú pliagu?“ hádal Ray.

„To sme si mysleli. Že sa vírus predsa len mohol vyvinúť prirodzene, vzhľadom k pokročilej civilizácii. Aj tá ľudská mala nové vírusy, ktoré sa zdali byť takmer cielene vytvorené, ale boli len následkami podmienok, ktoré si sami vytvorili. Potrebovali sme ale vedieť viac. Bol vírus prirodzene v nálezisku? Alebo ho tam niekto skúmal? Trpeli ním hyperborejci? Mohli naň mať liek? Podarilo sa mi pripojiť na server, kde som si ukladala fotografie textov ktoré mi poslali výskumníci, ale nič som nenašla. Všetci archeológovia boli v kóme a nálezisko zostalo prázdne.“

Ray jej z termosky nalial do pohára ďalšiu tekutinu pre upírov. „Rozhodli ste sa tam ísť zase, nemám pravdu?“

Mykla plecami. „Nič iné nám neostávalo.“