V ďalšom živote 14

 

Isobel si trela spánky. Bola hlboká noc a ona jediná ešte nezadriemala. Vasily so Stefanom odfukovali v stane a Ella snívala s hlavou na malom stolíku s počítačom, do ktorého tiež hľadela nezdravo dlho. 

 

Aj keď nerada, všetkých prebudila a zavolala aj Irine, aby si vypočula čo práve preložila. Doktorka vyzerala ustatá a pod očami mala tmavé kruhy. Miroslava sediaca vedľa nej pred kamerou nevyzerala o nič lepšie. V krátkosti podala hlásenie, že majú nové vlny nakazených a darí sa im liečiť viac než polovicu premenených upírov a aj pár čistokrvných. Ostatné bytosti ale musia dávať na prístroje, aby zabránili zlyhaniu orgánov.

Isobel sa tiež nechystala pridať pokoju ich duše. „Podarilo sa mi nájsť niečo ako denníkové záznamy jedného z vedcov pracujúcich na tomto mieste. Pôvodne som sa do osobných poznámok nechcela púšťať, pretože sú z čias vojny a... povedzme, že vtedajší Hyperborejci nemali práve mierové predstavy o svete. Takže po tom, čo som sa prelúskala nenávistnými rasovými narážkami a vyzdvihovaním násilia proti tým, ktorí nie sú ako oni, sa téma dostala k dôvodu prečo vôbec táto tajná základňa vznikla. Vtedajšia frakcia upírov sem vyslala svojich vedcov, aby vytvorili zbraň proti ich nepriateľom. Ako Irina s Ellou predpokladali – biologickú.“

Irina porazene privrela oči. „Takže to je náš fág? Cielene vytvorená zbraň?“

„Museli vedieť, že sa eventuálne prenesie aj na ich vlastných,“ teoretizovala Ella.

„Počítali s tým. K tomu sa dostaneme neskôr. Fága vytvárali celé desaťročia, modifikovali ho, upravili jeho účinky. Vložili doň genetickú informáciu, ktorá nám prepísala našu imunitu. Ich cieľom bolo nakaziť nepriateľov ľudskými chorobami, aby na ne umreli. Tak sa plánovali zbaviť celých rás. Vypustili by vírus medzi civilné obyvateľstvo a príroda by zariadila ostatné. Dôvod, prečo to za vojny nestihli bol, že anjeli zasiahli skôr než výskum dokončili. Vírus sa šíril len dotykom a oni potrebovali iný vektor – vzduch a vodu. Nikdy sa sem ale nevrátili. Posledný záznam je z dňa vyhnania z kontinentu. Anjeli ich tu našli a poslali k ostatným na dnešnom Blízkom Východe. Nemali prostriedky a ani zdroje na to, aby pokračovali.“

Vasily si takmer trhal vlasy. „Takže táto sračka ani nie je dokončená?“

„Ver mi, to je tá dobrá správa,“ zamrmlala Isobel.

„Neviem, či chcem počuť tú zlú,“ ozval sa Stefan.

Isobel sa zaksichtila. „Jediný dôvod, prečo upíri nákazu prežívajú v kóme je ten, že fág bol robený ako zbraň proti ostatným rasám. Má to čo dočinenia s vakcínou.“

Irinine oči zaiskrili. „Vakcína? Existuje vakcína?!“

„To je tá zlá správa,“ vzdychla Isobel. „Vakcína tiež nebola dokončená. Plánom bolo podať ju upírom ako prevenciu, aby jediní prežili. Alebo aspoň... nasledovníkom vtedajšieho upírskeho režimu.“

Irina posmutnela. „Vakcína nezachráni už chorých,“ fňukla takmer bezmocne.

„A tam je kúsok dobrej správy,“ hrala sa Isobel s ich emóciami. „Vakcína by mala byť zároveň liekom. Aby tí, ktorí ju odmietli na začiatku, ju dostali keď upadnú do kómy.“

Ella sa nadšene narovnala. „To je skvelé! Ich úroveň chémie a biológie nebola omnoho vyššia než naša. Mohli by sme vakcínu dokončiť!“

Isobel už zase mala v očiach zúfalstvo. „Ehm... tá zlá správa...“

„Isobel, lezieš mi na nervy!“ zrevala Irina.

Upírka sa ospravedlňujúco usmiala. „Tento labák bol určený len k výskumu fága. Všetky záznamy, vzorce a štatistiky boli posielané do centrálneho výskumného zariadenia.“

Vasily už tušil, kam smeruje. „A to sa nachádza...“

„Hyperborea. Tam kde to všetko začalo,“ povedala Isobel porazene. „Upíri na nej mali tajné laboratórium, kdesi v podzemí. A keďže výskumné tímy vediem ja, s istotou viem, že ešte nebolo objavené.“ Hyperborea, aj keď bola objavená pred viac než storočím, je stále z väčšej časti neobývaná, aj keď na nej už žijú tisícky civilistov.

Ella si porazene prehrabla vlasy. „Na Hyperboreu sa nikdy nedostaneme nepozorovane.“ Pretože na nej naďalej pôsobí silná mágia, ktorá umožňuje lodiam prísť len cez určený koridor. Ani len premiestňovanie nefunguje. A v koridore je najnovšie postavená platforma, niečo ako hraničný priechod, aby boli aspoň čiastočne regulované príchody a odchody obyvateľov. „Možno je načase ísť s prosíkom na Najvyšší dvor.“

Stefan by s ňou normálne súhlasil, ale prebudila sa v ňom jeho špiónska minulosť. Jediný dôvod, prečo nesmrteľní nie sú v panike je ten, že túto katastrofu drží pod pokličkou. „Máme nejaké dáta ako by prezradenie situácie ovplyvnilo šírenie choroby?“

Irina vyzerala, že zvádza morálnu dilemu. „Je tu šanca, že by to šírenie urýchlilo,“ pripustila. „Rodiny sa o seba začnú báť a budú sa chodiť kontrolovať. Niektorí sa natlačia do dopravných prostriedkov v snahe dostať sa do izolácie, kde bude ťažšie sa k nim dostať ak sa nakazia. Poddaní sa nahrnú do palácov svojich vládcov, aby boli najbližšie k zdravotnej starostlivosti. Ale to je len jeden model.“

„A ten druhý?“ zaujímalo Ellu.

„Ak by bol každý rozumný a počúvol rozkazy, mohlo by to šírenie spomaliť.“

Stefan si odfrkol. „Panika a rozum dohromady nejdú. A aby sme im zabránili v dotykoch? Matkám, ktoré uvidia choré deti? Manželským párom? Ja sám som sa neudržal a to som len chcel pomôcť svojmu ochrankárovi.“

Miroslava prižmúrila oči. „Ale ak sa fág rozšíri a ostatní šľachtici zistia, že sme úmyselne zadržali informáciu, bude to na žalobu. Prinajmenšom.“

„Má pravdu,“ odvážil sa ozvať Vasily, politik v ňom stále v napätí aj po toľkých rokoch.

Stefan premýšľal. „Fajn. Informujte vládcov kráľovstiev, z ktorých máme nakazených, a vodcov z každej rasy. Vynechajte detaily o biologickej zbrani. Povedzte im, aby monitorovali príznaky svojich poddaných a v krajom prípade ich posielali za vami. Koľko zvládnete prijať, než sa komplex naplní?“

Irina si povzdychla. „Ešte raz toľko čo máme. Ale ak budeme mať exponenciálny nárast...“

„V momente naplnenia kapacity na osemdesiat percent začnite stavať poľné nemocnice. Zoberte si na to moju armádu a ochranku,“ vydával kráľ rozkazy a Vasily ho spokojne pozoroval. Stefan sa naučil chodiť v blatistých chodníčkoch svojej novej pozície. Bol naňho hrdý.

„A čo vy? Ako sa dostanete k výskumu vakcíny?“ pripomenula im Miroslava. „Ste nakazení. Nemôžete vstúpiť na Hyperboreu, nemôžete ani len prejsť hraničnou platformou. A už určite nemôžete prísť do kontaktu s inými nesmrteľnými. Nikdy im nevysvetlíte, prečo sa vás nemôžu dotknúť alebo prečo potrebujete hľadať tajný labák bohovia vedia kde.“

Vasily premýšľal. Potom opatrne zdvihol ruku. „Možno by som mal plán ako zvládnuť transport bez vedomia autorít. Isobel, budem ale potrebovať bližšie súradnice labáku, aby sme vedeli kam ísť.“

 

 

Neveľký motorový čln sa vznášal na trblietavých vlnách Egejského mora. Vasily mal na kolenách tablet, kde pozoroval pohyb malého objektu blížiaceho sa k nim. Isobel so Stefanom balili obsah ich batohov do nepremokavých sáčkov a triedili čo nepotrebujú. Musia ísť naľahko.

„Prečo sme nemohli počkať v prístave?“ ponosovala sa Ella, otrávená zo slnečných lúčov, ktoré nemala rada ani ako smrteľná.

„Pretože nemám legálne povolenie tu parkovať svoje ponorky,“ odvetil Stefan, akoby sa bavili o odkladaní bicykla na chodníku.

„Moje ponorky,“ opravil ho Vasily znudene.

„Zdedil som ich spolu s tvojou korunou a pozlátenou stoličkou.“

„Ja som vynašiel pohon. Ktorý, len tak mimochodom, zachránil Hyperboreu pred Juliusom.“

Stefan odhodil batoh na zem a pozrel na svojho predchodcu. „A ja mám od nich kľúče,“ uzavrel debatu.

Pár minút na to sa voda niekoľko metrov od nich sčerila a na hladinu sa vynorila neveľká, úzka ponorka sivej farby. Na bočnej strane sa vysunul jednoduchý povrazový rebrík.

„Vďaka prezieravosti za diaľkové ovládanie,“ zafučala Isobel, zhrabla svoj batoh a skočila do vody prvá. Štvorica upírov preplávala k ponorke, vyštverala sa k otvoru v jej hornej časti a Vasily so Stefanom ho s námahou otvorili. Mokrí a mrzutí doskočili do centrálnej riadiacej miestnosti a zatiaľ čo ženy si šli dať rýchlu sprchu a obliecť suché oblečenie, začali plánovať trasu.

„Koľko dní, než dorazíme na Hyperboreu?“ bola Ellina prvá otázka, keď sa k nim vrátila s uterákom okolo hlavy. Pôvodne sa bála klaustrofóbie, ale Vasily nadizajnoval svoje ponorky veľmi chytro – úložné priestory boli zapustené do stien, čo vytváralo optickú ilúziu priestoru. Ešte aj kajuty vyzerali pohodlne. Teda na ponorku ktorá pojme maximálne desať pasažierov.

Vasily pozrel na Stefana a zovrel pery. Za tých pár minút sa stihli pohádať. Zase.

Kráľ prísne žmúril na obrazovku pred nimi s námornými mapami. Z ponoru a zmeny tlaku mu stále hučalo v ušiach a blikanie asi tucta rôznych počítačov a kontroliek len pridávalo na jeho podráždenosti.

„Môžeme to stihnúť za sedem dní,“ povedal Vasily odhodlane.

„Nie, nemôžeme,“ oponoval mu Stefan. „Cesta okolo Afriky zaberie aspoň štyri dni a ďalších sedem na Hyperboreu.“

„Nemáme čas na okľuku! Irina s Miroslavou sú už teraz na pokraji paniky. A nakazených pribúda. Nebudem plytvať štyrmi dňami!“ trval na svojom Vasily.

„Už nie si v pozícii, aby si robil rozhodnutia,“ prišla rana pod pás, že sa ešte aj Ella s Isobel zháčili. „Ideme okolo Afriky!“

Ella opatrne pristúpila k mape. „Prečo nechceš ísť cez Červené more, Veličenstvo?“ Z jej pohľadu to bola najlogickejšia cesta.

Stefan si prehrabol mokré vlasy. „Len čo sa objavili Jazdci, Izrael, Jemen, Arábia, Somálsko a Sudán sa do seba pustili. Celé more je mínové pole plné nevybuchnutých bômb pochybného pôvodu a tým myslím amerického pôvodu,“ vysvetlil jej trpezlivo, hoci sa premáhal. „Ísť tadiaľ je číre šialenstvo.“

„Moje ponorky majú prvotriedne senzory a radary. Zvládnem nás bezpečne odnavigovať,“ predniesol svoj pohľad Vasily. „Nie je to o nič komplikovanejšie, než sa poplaviť rušným prístavom.“

„V rušnom prístave ti nehrozí reťazová reakcia výbuchov, pred ktorými nie je kam utiecť,“ prskol Stefan.

Vasily privrel oči. Nevedel, aký iný argument použiť. Doteraz bol zvyknutý na privilégium kráľa – vždy mal posledné slovo. Teraz je už len civilista. „Túto ponorku som navrhol od začiatku do konca. Učil som nových kapitánov. Som si istý, že zvládnem prejsť cez more.“

Stefan sa zhlboka nadýchol a vydýchol. Pred očami mal ich cestu do vesmíru, ktorú len tak-tak prežili. Mal pocit, akoby sa história opakovala. Znovu sú v akejsi miniatúrnej konzerve, závisia od nich životy a najrýchlejšia cesta vedie cez takmer nemožné prekážky.

Isobel mu opatrne zovrela rameno. „Ja viem, že nemám jediné právo ti hovoriť do kraľovania, Stefan, ale... máme nakazené deti. Spomeň si, ako si sa cítil ty, keď si si myslel, že umrieš. Nesmrteľné deti ešte nemajú odolnosť. V tejto situácii... aké rozhodnutie by podľa teba urobil Najvyšší dvor?“

Najvyšší dvor by požiadal o dobrovoľníkov. Zvolil by si nebezpečnú cestu, ale nezvolil by obete. Nikto iný však ich štyroch nenahradí. Nie dnes. A Isobel má pravdu. Deťom odtikávajú vzácne sekundy.

Nie je to o tom, že on sám by sa bál smrti. Ale má na palube extrémne chytrú archeologičku, život zachraňujúcu doktorku a... a Vasilyho. Ktorý sa vrátil, aby pomohol svojmu kráľovstvu a už zase je v problémoch, ktoré na seba ani sám neprivolal. „Ak umrieme, kto dokončí našu misiu?“

Ella nadvihla kútik pier. „Irina s Miroslavou. Po tom, čo nás prekľajú do troch ďalších životov za to, že sme sa dali na túto stupídnu cestu.“