V ďalšom živote 13

 

Vasily, opretý o strom vedľa stanu pozoroval východ slnka, oči červené od nepreliatych sĺz za Ellu, ktorá umierala sama. Za jej manžela a za jeho priateľa. Jediný rozdiel medzi tými mužmi a ním so Stefanom je šťastie. Šťastie by nemalo byť faktorom v tom aké privilégiá kto dostane. 

 

Stefan sa vyhrabal zo stanu a hodil pred bývalého kráľa pár tenisiek, ktoré im Isobel konečne vrátila. „Potrebuješ vypustiť energiu, súdruh, a ja tiež. Obuj sa! Ideme behať!“

Vasily naňho nesúhlasne zažmúril. „My dvaja? Spolu? Bez toho, aby nás naháňal medveď?“

Stefanove fialkové oči zaiskrili nad tou spomienkou. „Ja viem, je to pod našu úroveň. Ale mlátiť sa nemôžeme a boxovacie vrece sa mi nezmestilo do batohu. Takže zostáva táto praveká praktika behu lesom.“

Vasily bol vďačný za akékoľvek rozptýlenie. Hodil na seba tepláky a tielko, zakričal na Isobel s Ellou kam sa chystajú a päť minút na to už klopotali nerovnou cestičkou medzi stromami.

„Vidím, že medzi vílami si si udržal kondičku,“ nadhodil Stefan zadýchane.

„Budovanie obydlí a nosenie materiálu má obvykle určité následky,“ odvetil Vasily. „Ani ty si na tróne nezaháľal. Stále vidím všetkých šesť tehličiek,“ ukázal na nenápadné tvary pod Stefanovým obtiahnutým tričkom.

„Pravidelné audiencie. Dostatočná motivácia na niekoľkohodinové mlátenie vriec s obrázkami niektorých poddaných,“ frflal kráľ. „Ako si to znášal?“

„Vodka,“ prišla typická ruská odpoveď. „Chce to pár rokov tréningu, ale po čase zvládneš fľašu pred a fľašu po.“

Stefan ani na chvíľu nepochyboval o jeho slovách. Vo Vasilyho pivniciach našiel hektolitre vodky. „A ochotná prvá žena, ktorá ti pomáhala,“ dodal.

„Ah, počul som, že máš ťažkosti vymenovať pravú ruku. Kde je problém?“

Obaja spomalili v zákrute, potom sa dali do zdolávania kopca v rýchlom tempe.

„Nikto nie je dosť kompetentný. Nie ako Miroslava,“ posťažoval sa Stefan. „Samí análni alpinisti a kariéristi.“

Vasily by naozaj rád videl Stefanov proces výberu prvého muža alebo prvej ženy. Je však pravda, že aj on bol dlho na všetko sám, než ulovil Miroslavu a aj ona sa musela vypracovať. „A nie si ty príliš náročný?“

„Isteže som! Potrebujem niekoho, komu môžem veriť. A kto ma pošle do pekla, keď budem konať nezmysly.“

Ďalšia zákruta.

„Ako napríklad väzniť vlastných poddaných namiesto toho, aby si informoval Najvyšší dvor?“ rypol si Vasily.

Stefan naňho prižmúril oči. „Neväznil som ich, len izoloval! V pohodlných celách s jedlom, filmami a literatúrou!“

„To pred súdom určite zaváži,“ súhlasil Vasily sarkasticky. „Nezabudni dodať, že väčšina z nich skončila v kóme.“

„Lezieš mi na nervy,“ prskol Stefan otrávene.

„Ja viem, je to talent na ktorý som patrične hrdý.“ Vasily sa nevinne zazubil, potom spomalil keď uvidel, že Stefan zbledol a zostal stáť na mieste. Pohľadom čosi hľadal medzi stromami, akoby sa za nimi ukrýval samotný diabol. „Stefan?“ Vasily prudko dýchal. Dobehol k svojmu nasledovníkovi a snažil sa zachytiť smer jeho pohľadu.

Kúsok od nich, medzi koreňmi mohutného stromu, stála líška a pozorovala ich.

Stefan doslova prestal dýchať. Dlane sa mu roztriasli.

Vasily pochopil. Stefan umrel po uhryznutí líšky na besnotu, jednou z najhorších smrtí vôbec. V obrovských bolestiach, priviazaný k posteli vlastnou rodinou. Prosil o smrť, ale odmietli mu uľaviť. Kedysi mu povedal, že zo zvierat strach nemá, pretože ako upír je imúnny. Besnota mu viac nehrozí.

Oprava.

Nehrozila.

Nemožné sa stalo skutočnosťou a on ju môže v tomto stave znovu chytiť.

Bývalý kráľ sa pred neho obranne postavil, akoby líška bola poltonovým medveďom. „Stefan,“ začal čo najpokojnejším hlasom. „Táto nie je nakazená. Je to len obyčajná líška. Neublíži ti.“

Stefan sotva vnímal. V ušiach mu hučalo. Srdce mu išlo vyletieť z hrude.

Vasily urobil niekoľko prudkých pohybov a líška ladne utiekla. Hneď sa otočil k Stefanovi. Vzal jeho tvár do dlaní, aby ho prinútil pozrieť mu do očí. „Je preč. Nie si v ohrození. Nedostaneš znovu besnotu, Stefan. O to sa osobne postarám. Nanajvýš mor. Možno otravu alkoholom. Ale história sa nezopakuje. Potrebujem, aby si to pochopil.“

Stefan vnímal asi každé druhé slovo. Jazva po uhryznutí na stehne ho doslova bolela, aj keď sa rana zahojila s premenou na upíra. Začal prerývane dýchať a cúvať. V panike.

„Nie, nebudeme panikáriť!“ nariadil mu Vasily. „Stefan, resuscituj ten jeden osamelý funkčný mozgový závit vo svojej hlave a sústreď sa na mňa!“ zvolal Vasily vážne. „Si v bezpečí. Možno nemáš imunitu, ale stále si upír. Silný. Rýchly. A viem že v tých nohaviciach máš poskrývaného poltucta zbraní. Ubránil by si sa akémukoľvek útoku. Nie si viac tým bezbranným chlapcom.“

Nie si viac tým bezbranným chlapcom. Vasily by možno mal iný názor, keby vedel že pravidelne plače nad jeho hrobom a Erin ho musela liečiť na syndróm zlomeného srdca. Zovrel Vasilyho boky a pritiahol ho k sebe, stále napoly neprítomný. Kým bol špiónom, nemal sa čoho báť. Nemal sa o koho báť. A keď sa to zmenilo... tú jedinú osobu, na ktorej mu záležalo, neochránil. Nebol dosť silný. Nemal by byť na tróne. Nemal by mať v rukách životy iných.

Vasily zasyčal, keď sa sekundu na to našiel pritlačený o strom, uväznený rozhorčeným kráľom, ktorý v sebe dusil veľké množstvo nahromadenej frustrácie. „Všetko je kvôli tebe!“ obvinil ho Stefan. „Odkedy si sa vrátil, narušil si môj zen, môj pokoj! Všetko si zase rozhodil!“

Vasily mu pozrel do očí. „Ja som všetko rozhodil? Pred stoštyridsiatimi rokmi si sa mi nasáčkoval do paláca a rozhodil môj pokoj prvý! Ja som ťa tam nechcel! Nič z tohto som nechcel!“

„Ja tiež nie!“ okríkol ho Stefan. „Mal som sa dobre kým si sa mi nezačal pliesť do práce a do života!“

Vasilyho jeho tón nevydesil. Už sa hádali horšie. A hlasnejšie. „Ja som sa ti začal pliesť do života?! Našiel som ťa pod mojou vlastnou posteľou ako inštaluješ ploštice!“ pripomenul mu.

„Pretože si chodiaca tikajúca bomba bez kúska sebazáchovy!“

„A darí sa mi napriek tomu výborne!“

„Darí sa ti, pretože Najvyšší dvor ma pravidelne posielal dohliadať na tvoje stupídne činy ako napríklad chodiť surfovať na cunami!“ opravil ho Stefan.

Vasily sa odmlčal. Takmer zabudol, že Stefan ho poznal dlhšie než on Stefana. Kým bol v Tajnej polícii, pozoroval ho z diaľky celé storočia. A po celý ten čas bol sám. Bez rodiny. Bez skutočného domova. Zhlboka sa nadýchol a opatrne objal Stefana okolo krku. Rozrušený upír privrel oči a tiež sa pokúšal upokojiť. „A vždy si zostával v tieňoch, ukrytý. Nikdy si sa nepriblížil. Nepredstavil. Neukázal.“

Ako by mohol? Vasily bol jedným z troch najmocnejších kráľov sveta nesmrteľných. „To som nemal v popise práce.“

Vasily prižmúril oči. „V popise práce si nemal ani preťahovanie polovice môjho kráľovstva alebo Valhally, ale to ťa nezastavilo.“

„Nebola to ani tretina,“ bránil sa bývalý špión.

Vasily nadvihol obočie. „To je tvoja obhajoba?“

„Aspoň som sa na pätnásť rokov neodlifroval na doslova inú planétu!“ bránil sa Stefan.

Vasily ho pritiahol k sebe. Na líci cítil Stefanov dych, stále zrýchlený od behu, stresu a rozčúlenia. „Takže kto z nás je lepší v úteku pred sebou samými?“

Stefan im spojil čelá a zovrel Vasilyho boky ešte pevnejšie, akoby sa bál že mu utečie znovu. Akoby mal kam. „Prečo nemôžeme byť na úteku spolu?“ zastonal takmer nečujne.

Pretože sa nedokážu odvrátiť od tých, ktorí potrebujú ich pomoc a oporu. „Keď toto skončí,“ šepkal mu Vasily na pery. „Keď bude po všetkom...“

Stefan ho pobozkal, len aby Vasily nemusel dokončiť vetu, ktorá by aj tak nebola pravdivá. Neutečú. Na to je neskoro. Pätnásť rokov odlúčenia na nich zaútočilo ako výbuch bomby. Vasily sa k nemu so zastonaním pritisol v zúfalej potrebe znovu cítiť teplo jeho tela, pevnú hruď pod ktorou prudko bilo ublížené srdce a ostré tesáky, ktoré mu príjemne škrabli jazyk.

Stefan zaboril ruku do Vasilyho svetlých vlasov a jemným tlakom mu zaklonil hlavu. Na chvíľu sa odtiahol, len aby obaja lapili dych. Potom mu perami prešiel po líci, línii sánky a mučivo pomaly zamieril na krk, k miestu kde Vasilymu pulzovala krv.

Bývalý kráľ sa zachvel, prsty zaryté do Stefanových ramien. Len čo na citlivom krku pocítil horúce pery nasledované ostrými zubami, všetka krv sa mu nahrnula do rozkroku a nohavice sa mu napli. Stefan sa neponáhľal so svojimi bozkami. Vedel, čo na jeho bývalého milenca platí. S diabolským úsmevom k nemu vzhliadol a voľnou rukou mu prešiel po stehne, vyššie a vyššie.

Vasilymu vyschlo v krku. Dych sa mu zrýchlil.

„Povedz, súdruh,“ zamrmlal mu Stefan do ucha tónom, ktorý bol rovnako zvodný ako jeho dotyk. Dlaňou bez kúska hanby prikryl Vasilyho rozkrok, a mierne zatlačil.

Vasilyho penis sa napol ešte viac.

Stefan ho pobozkal pod ušný lalôčik. „Siahol niekto z víl na to, čo je moje?“

Vasily sa diabolsky usmial nad žiarlivým podtónom, ktorý zaznamenal. „Tvoje, hm?“

Stefan mu cez nohavice zovrel celú dĺžku penisu, ktorého tvar dôverne poznal a dokázal odhadnúť aj cez niekoľko vrstiev oblečenia. „Hmm... nerád sa delím.“

Vasily naprázdno preglgol, odlepil sa od stromu a pritlačil oň pre zmenu Stefana, ktorého nohavice sa tiež začínali podobať na stan. Privinul sa k nemu bokmi a počkal si na uspokojivý ston z hrdla svojho niekdajšieho nepriateľa. „Mohol by som sa opýtať to isté. Žil si snáď pätnásť rokov v celibáte? Ty, ktorý si známy svojimi výkonmi naprieč kontinentmi?“

Kráľ zovrel pery. Pravdou je, že prvých päť rokov bol tak mimo, že zabudol že sex vôbec existuje. Po zvyšok času mu prišlo neprijateľné na kohokoľvek siahnuť, pretože by si z hlavy nedokázal vyhnať tých pár ukradnutých chvíľ s Vasilym. Oči sa mu zaplnili slzami. „Bolo to dlhých pätnásť rokov na tých pár spomienok, ktoré sme mali.“

Vasilymu zovrelo srdce. On naňho celé tie roky naozaj čakal. Ten šialený, trafený upír sa staral o celé kráľovstvo, ale nie o seba. „Bohovia, po tak dlhom čase musíš byť citlivý aj na závan vetra!“

Stefan mu znovu zaklonil hlavu, len aby Vasilymu pripomenul kto tu má kontrolu. Alebo aspoň jej ilúziu. „Ešte mám nejakú sebakontrolu,“ zachrčal.

Vasily dráždivo pohol bokmi, len aby mu dokázal opak. S úsmevom na tvári. Za trest dostal drvivý, takmer násilný bozk. Ani nevedel ako a zase bol pritlačený o strom. Stefanove horúce pery sa ani na chvíľu nevzdialili.

„Zahrávaš sa s ohňom, súdruh!“ prišlo varovanie medzi nádychmi. Obaja strácali kontrolu.

„Zhorel som v láve. Mám nárok. Hlavne po toľkých rokoch bez sexu, pretože jediné na čo som dokázal myslieť bol jeden nepodarený, mrzutý špión ktorý ma strašil v snoch!“ odpovedal Vasily obviňujúco.

Stefanovi sa v hrudi rozlial pokoj. Vasily je stále jeho. Čakali na seba, hoci o tom nevedeli. Hoci s tým nepočítali. Víťazne sa usmial a dlaňou zamieril od Vasilyho napnutého rozkroku vyššie, pod látku tielka ktoré mu začal vyzliekať.

Vasily odrazu ustrnul a uprel pohľad na čosi za nimi. „Ehm, niežeby som chcel kaziť túto chvíľku, ale... za tebou je medveď.“

Stefan už ani nemal kapacitu panikáriť. Otrávene zagúľal očami a nenútene sa otočil. Chlpatá šelma sa vynorila z húštia a so záujmom ich pozorovala.

„Krucifix, súdruh, s tebou vždy skončím v maléri!“ zanadával, vzal Vasilyho za ruku a spoločne sa dali do behu lesom.

Keď sa z neho po hodine vynorili, spotení, s vetvičkami vo vlasoch a blatom na tvári, Isobel s Ellou neprehovorili jediné slovo, len na nich upreli zvedavé, mierne pobavené pohľady.

Dvaja upíri porazene krivkali k prenosnej sprche.

„Medveď. Mláka. Stromy,“ povedal Stefan podráždene keď popred ne prechádzali ako dvaja tínedžeri chytení pri niečom nelegálnom.

„Bodliaky. Veľa bodliakov,“ dodal Vasily, než obaja zmizli v stane.

Ella frustrovane našpúlila pery. „Ako sa títo dvaja vôbec dožili tohto pokročilého veku?“

Isobel krútila hlavou. „Tiež si tú otázku kladiem.“