V ďalšom živote 12

 

Ella ich nad ránom našla driemajúcich v stane. Veľmi citlivo ich prebudila prenosnou sirénou, ktorú jej nenápadne podstrčila Miroslava ako metódu akej-takej kontroly nad dvoma nepredvídateľnými upírmi. Ella ju použila ako metódu pre vlastné pobavenie. 

 

Obaja sa prudko posadili, akoby práve začala vojna, a nepriateľsky na ňu zazreli. Kývla smerom k jaskyniam, kde už pri rozkladacom stole so skromným jedlom a nádobami vitamínov sedela Isobel.

„Tekutina za stenou je pôvodca nákazy,“ potvrdila Ella, keď raňajkovali vo svetle solárnych lámp. „Otestovali sme ju a je živnou pôdou fágov. Má podobné zloženie ako fyziologický roztok a v spodnej časti je želatínový suplement pre ich prežitie. Podarilo sa nám prepchať cez váš nežne vytvorený otvor kameru a zistili sme, že nádrž v ktorej bola tekutina uzavretá, niekedy počas rokov praskla. Pretekala celý ten čas, ale fág mimo špecifických podmienok neprežije. Keď však dorazili tímy archeológov, priložili k stenám papiere aby na ne urobili odtlačky reliéfu a tak sa nakazili. Fág sa následne začal množiť v ich telách.“

Stefan s Vasilym si vymenili zhrozené pohľady. „Načo tu mali niečo také? A ako mohol fág tak dlho prežiť v nádrži? Nemala by vyschnúť? Hyperborea bola opustená pred viac než desaťtisíc rokmi.“

Isobel si vzdychla. „Bohužiaľ, tak ako všetko na kontinente, aj táto štruktúra bola profesionálne zakonzervovaná. Systémy sa naďalej starali o nádrž a udržiavali jej obsah takpovediac nažive. Ešte stále prechádzame záznamy z miestnych zariadení, ale hovoríme o gigabajtoch dát. Plus zatiaľ čo ja rozumiem starému jazyku, len Ella porozumie odborným súvislostiam. Nejaký čas to potrvá.“

„Môj ľud ten čas nemá. Je nejaká šanca to urýchliť?“ pripomenul jej Stefan.

Vasilym trhlo, keď začul slová môj ľud. Niekedy zabúdal, že Rusko už nie je jeho, ale Stefanove. Nedal však na sebe nič znať.

„Ver mi, robíme čo môžeme,“ uistila ho Isobel, ale aj ona zdieľala jeho frustráciu.

Ella ešte aj v tej chvíli mala pred sebou tablet, na ktorom sa snažila porozumieť komplikovaným vzorcom. Sotva vnímala rozhovor a spozornela až keď nastalo ticho a všetky pohľady sa upreli na ňu. „Hm? Niečo ste sa pýtali?“ vrátila sa do reality.

Isobel jej opatrne vzala tablet a odložila ho do trávy. „Nechaj mozog na pár minút vydýchnuť,“ navrhla.

Ella sa zachmúrila. „Každou minútou mojej nečinnosti niekto umiera. Vráť mi to!“ ukázala na prístroj.

Isobel si vzdychla a zovrela jej dlaň. „Nie si jediná, kto je zodpovedný za záchranu nakazených. A ak ti preskočí od neustáleho hľadenia na vzorce, nikomu nepomôžeš.“

Mladá upírka to tak nevidela, ale prestala sa brániť. Zachytila Vasilyho a Stefanov pohľad, už asi stý raz odkedy mala svoju panickú epizódu v Rusku. Zagúľala očami. „Môžete tú otázku položiť. Nezrútim sa z toho,“ zašomrala podráždene.

Upíri mierne zružoveli nad tým, že odhadla smerovanie ich myšlienok. Vasilyho nulový filter medzi mozgom a ústami však vyhral. „Ako je možné, že niekto premenil pacientku s AIDS, keď tá krv nám chutí ako...“

„Asfalt zmiešaný so sloními výkalmi?“ doplnila sarkasticky.

Radšej neodpovedali.

Ella mykla plecami. So svojou smrťou a jej okolnosťami sa už zmierila. Nebála sa o nej hovoriť, ani o svojom vtedajšom stave. Možno už nie je človekom, ale proti ich stigmám bojuje od svojho prvého nádychu ako nesmrteľná. „Jeden zo Salvatorových upírov chcel spáchať samovraždu. Práve keď bol na diplomatickej návšteve v Spojených štátoch.“ Čo je pre odolných upírov naozaj ťažké. Nevedia vykrvácať a končatiny im dorastajú. Ich jedinou šancou je smrť na slnku a na to musia byť extrémne oslabení. Chorá krv k tomu rozhodne dopomôže. „Bola som na pokraji síl. Vedela som, že najbližší deň neprežijem. Jedna z ošetrovateliek ma našla plakať. Prezradila som jej, že by som chcela naposledy uvidieť mesiac. Zľutovala sa nado mnou a nenápadne ma prepašovala von zo zariadenia, do úzkej bočnej uličky. Musela sa ale vrátiť a tak ma na chvíľu nechala osamote. Prešla som sotva pár metrov, oblečená len v košieľke a bosá, a posledné čo si pamätám, je vysoká postava ktorá ma zatlačila hlbšie do uličky a potom uhryznutie. Omdlela som. Dodnes neviem, prečo ma ten upír premenil, keď len potreboval moju krv. Možno ako ospravedlnenie. Salvatorovi upíri ho už v tú noc stopovali, ale svoj čin nad ránom dokonal a namiesto neho našli mňa. Vzali ma do paláca miestnych upírov, ale keďže ma premenil Brit, požiadali o presun. A tak som sa stala členkou Salvatorovho kráľovstva,“ dokončila svoje rozprávanie.

Isobel ju povzbudivo pohladila po chrbte. „A pridala si sa k výskumu boja proti HIV,“ dodala detail, ktorý Ella opomenula.

Upírka znovu len mykla plecami, akoby to bola očividná cesta v jej postavení.

„A ako si sa nakazila?“ nedalo Stefanovi neopýtať sa. „Dostala si transfúziu?“

Elline oči sa akoby stratili v minulosti. V kútikoch sa jej zjavili slzy. „Nie. Nakazil ma manžel. Neúmyselne, samozrejme.“ Zovrela pery. Všetci pochopili, že tento príbeh ešte nikomu nepovedala.

„Ella, nemusíš nám vysvetľovať-“ začal Vasily citlivo.

„Ale áno, musím!“ rozhodla. „Niekto musí poznať jeho príbeh, aby sa nikdy viac nezopakoval!“ Odložila svoju nádobu s náhradou krvi a lakťami sa oprela o vratký stolík. „Pochádzam z prísne veriacej rodiny. Biblia pred spaním, kostol každý víkend a modlitby častejšie než jedlo. Ako malá som mala kamaráta, ktorý žil v dome vedľa nás. V puberte na chvíľu kamsi zmizol a keď sa vrátil, bol ako vymenený. Melancholický. Stránil sa dotykov. Nevedel spať. Poriadne nejedol. Často som ho pristihla v lese za domom plakať. Keďže sme boli kamaráti od detstva, prezradil mi, že k ženám nič necíti. Že sa mu páčia muži. Jeho rodičia na to prišli a poslali ho do akéhosi prevýchovného tábora, kde bol bitý, ponižovaný a týraný. Nenávidel sa za to, čím bol.“ Ella prísne pozrela na Vasilyho so Stefanom. Akoby za to mohli oni. „V tom čase ma moji rodičia začali tlačiť do manželstva s mužmi, ktorých našli v rámci našej viery. Zo všetkých mi bolo zle. A tak sme sa s mojím najlepším kamarátom dohodli, že sa vezmeme. Jeho rodičov to upokojí v tom, že tábor zabral, a obaja budeme môcť odísť od rodín a aj od viery, ktorá nás ubíjala. Mali sme dohodu o tom, že naše manželstvo bude len na papieri. Dala som mu plnú voľnosť hľadať šťastie kam ho tiahlo srdce, dokonca som niekoľko jeho partnerov spoznala. Boli to milí muži. Neskôr si našiel priateľa, o ktorom som hneď vedela, že je ten pravý. Spôsob, akým sa na seba pozerali... boli si súdení. Obaja mali za sebou rôzne experimenty s inými partnermi a nanešťastie, jeho priateľ bol nakazený. Nevedel o tom a ani môj manžel to nezistil. Ako som ich ale pozorovala začalo mi byť smutno. Nikdy som sa necítila viac osamelá. Naše rodiny na nás tlačili kedy budeme mať dieťa a čosi sa vo mne zlomilo. V jeden večer som sa mu rozplakala na ramene a prezradila, že možno túžim po potomkovi a rodinnej láske. A ten muž, nebesia žehnajte mu, ku mne mal taký obrovský rešpekt, že mi prisľúbil splnenie tejto povinnosti kedykoľvek si poviem. Skúsili sme to dvakrát, než sme pochopili, že fyzický vzťah medzi nami naozaj nie je možný. Ibaže to stačilo. Najskôr začal chorľavieť jeho priateľ, potom on. Skončili v odlišných nemocniciach a každý sa k nim správal ako k prašivým zvieratám. Akoby boli podradní. Ani sa len nemohli rozlúčiť. Umreli ďaleko od seba, bez posledného zbohom.“ Ella si zotrela niekoľko sĺz. „Napriek tomu, jeho posledné slová boli smerované len mne. Nekonečné ospravedlnenia za to, že som ochorela aj ja. Aj keď som ho nikdy nevinila. Jeho rodina s ním nechcela nič mať a dodnes neviem či bol vôbec dôstojne pochovaný.“

Isobel tichučko fňukla. Stefan naprázdno preglgol cez stiahnuté hrdlo a Vasily uprene hľadel do neznáma.

Ella sa trhane nadýchla. „Nikto za nich nebojoval. Nikto im ani len nedoprial rozlúčku, pretože pre spoločnosť boli hanbou. Za obyčajnú lásku. HIV mal byť ich trest za perverziu, ako to vtedy nazývali. Pretože za nich nikto, sakra, nebojoval!“ vykríkla nahnevane. „Mocní a bohatí si mohli preťahovať koho chceli, nikto na nich nedosiahol. Boli nanajvýš považovaní za excentrických. Kňazi si skáču na čokoľvek s dierou dlhšie, než existujú niektoré štáty! Ale my, obyčajní ľudia? My sme postrádateľní. Môj manžel mohol prinajmenšom dostať dôstojnú starostlivosť, keby sa tí pri moci ozvali! Keby tí, ktorí mali hlas, ho použili v mene nás ostatných! Politici, prezidenti, šľachta, magnáti! Naozaj si myslíte, že všetci boli “rodinne založení, vzoroví ľudia“?“ zhnusene si odfrkla. „Nie, oni len vedeli že je na nich spoločnosť krátka. A tak nikto nestál za mužmi, ako bol môj manžel, alebo za ženami, ako boli moje ošetrovateľky! Kvôli nejakej sprostej knihe, ktorá je v poriadku s otroctvom, incestom a mrzačením! Ale pri láske si stanovíme líniu, pretože chráňte bohovia, aby každý našiel svoje šťastie!“ Ellin hlas sa ozýval lesom, ale nikto nemal odvahu ju zastaviť. Toto bola reč, ktorú v sebe dusila cez jedno storočie. Potrebovala ju zo seba dostať. Aby sa aj jej uľavilo.

Isobel sa k nej prisunula a zboku ju objala, pretože to vyzeralo, že sa Ella o chvíľu rozletí od stresu.

Upírka sa dlho upokojovala, a nakoniec uprela pohľad na dvoch upírov pred sebou. „Takí ako vy sú tu na to, aby boli hlasom bezhlasých. Máte tú moc. Tak prečo ju nevyužívate?“ vytkla im.

Vasily previnilo privrel viečka. Poznal odpoveď, ale vysloviť ju nedokázal: Pretože som sa bál, že by som aj ja bol odstrčený. On, kráľ, ktorý mal dostatočnú moc na to, aby sa udržal na tróne aj keby ho pristihli obchodovať so Severnou Kóreou.

Stefan mu pod stolom zovrel dlaň, vediac kam sa jeho myšlienky uberajú. „Strach je mocný nepriateľ,“ povedal Elle porazene.

Upírka si odpila z pohára s náhradou krvi. „Strach sa stratí, keď máte za sebou tých, za ktorých bojujete,“ odsekla sucho. Potom vstala. Uvedomila si, v akej spoločnosti je, a sklonila hlavu. „Ospravedlňujem sa, ak som prekročila hranice.“

„Nie, neospravedlňuj sa,“ ozval sa hneď Stefan. „Nepovedala si nič nesprávne.“ Pokúsil sa o úsmev. „Ďakujeme, že si sa podelila o svoj príbeh.“

Ella prikývla a vrátila sa do komplexu.

Isobel pozrela na previnilo sa tváriacich upírov. „Nikto nebojoval ani za vás,“ dodala očividné. „Ale tým, že ste sa ukrývali, ste k tomu nikomu ani nedali dôvod.“