V ďalšom živote 11

 

Stefan priniesol z auta sekeru a s morbídnym zapálením ňou z celej sily sekol do vlhkej steny. Povrch praskol, ale sotva sa rozdrobil. Keď ju chcel vytiahnuť zistil, že to nejde. Čo ako za ňu ťahal, ani sa nepohla. Vasily si medzitým vyzliekol premočené tričko a pridal ruku k dielu. Čo ako sa snažili, sekera sa ani nepohla. 

 

Vasily nastražil uši. „Niečo za tou stenou počujem.“

Aj Stefan priložil ucho k mokrému povrchu. Ozývalo sa za ním akési šumenie.

Znovu sa zapreli a spoločne ťahali a ťahali. Keď ani to nešlo, zmenili uhol a pokúsili sa nástroj vypáčiť do strany, čo konečne zabralo. S krikom dopadli na zem a malá puklina sa začala zväčšovať, až z nej vytryskla číra tekutina a oboch ich zmáčala. Silný prúd rozdrobil stenu a prasklina povolila. Stefana s Vasilym zaliali litre chladnej vody, až nedokázali vstať. Kašľajúc sa čľapkali v neznámej látke, až kým prúd neustal a čokoľvek čo bolo za stenou sa nevyprázdnilo.

Vasily si otrávene odhrnul mokré vlasy z čela a pozrel na Stefana. „Možno nebol najlepší nápad ísť proti bariére za ktorou je neznáma tekutina,“ zhodnotil nakoniec.

Stefan sa zviechal na všetky štyri a ironicky naňho zazrel. „Myslíš?“

Cez otvor k nim nazreli zvedavé Ella s Isobel, ktoré privolal hukot, a karhavo sa mračili. „Tak do dekontaminačnej sprchy, chlapci,“ nariadila Ella pokojne.

Prenosnú sprchu rozložili pred komplexom a keďže mali obmedzené množstvo vody, popostrkali do malej, igelitom prikrytej konštrukcie oboch upírov naraz a pustili niekoľko prúdov súčasne.

Keď už sedeli v stane, oblečení v čistých handrách, s termoskami upírskej potravy v rukách, Isobel im vzala topánky, aby im zabránila kamkoľvek sa pohnúť. „Budete dobrí a nepokúsite sa znovu priblížiť k nebezpečnému biologickému laboratóriu?“ prehovárala na nich ako na neposlušné deti.

„Tu veľká pomoc nebudeme,“ odvrkol Stefan.

„Nie ste tu ako pomoc. Ani jeden z vás neovláda jazyk, alebo pokročilú chémiu. Ste tu len pre to, že viete pilotovať lietadlo a Irina z vás dostávala bolesti hlavy.“ Nevinne sa usmiala. „Nechajte nás pracovať a... vy si skúste vyrozprávať, čo vás ťaží na duši,“ poradila im a zmizla v útrobách náleziska.

Stefan potlačil frustrovaný povzdych a naplno otvoril jednu stenu stanu, aby mali výhľad na trblietavú oblohu. Obaja sedeli na svojich poľných lôžkach a občas usrkávali upírsku tekutú potravu.

„Povedala ti Winter čo sme našli v časovej schránke po Nerininých ľuďoch?“ nadhodil kráľ miernym hlasom, oči upreté do neznáma.

Vasily prikývol. „Správu z medzigalaktických lodí. Civilizácia pred nami sa vyvinula do bodu, keď opustila Matičku Zem a šla skúmať večnosť.“ Posvätne vzhliadol ku hviezdam. „Tak ako civilizácia pred nimi. A tá predtým. A minimálne stovky ďalších. Tí, čo zostali, boli konzervatívne frakcie, ktoré ich priam vyhnali. A my sme len ďalším okom v tejto večnej reťazi.“

Stefan poznal Vasilyho túžbu jedného dňa tiež vzlietnuť a uvidieť viac než len ich maličkú planétu. Pracoval na tom, ale čo ako sú jeho vynálezy pokročilé, k multigeneračným, sebestačným lodiam s umelou gravitáciou majú ďaleko. „Sú niekde tam,“ povedal takmer posvätne. „Naši predkovia. Brázdia vesmír. Možno založili nové kolónie. Alebo spoznali úplne iné bytosti. Myslíš, že je viac planét ako naša? Na ktorých vznikol život?“

Vasily sa pousmial. „Áno. Musia byť. Myslím, že vesmír ich má mnoho. A každá dostala svoju sadu archanjelov. A Terra je len na skok vedľa, pretože naše dva vesmíry sú večnom objatí.“ Tá predstava, aj keď ťažko pochopiteľná, sa mu páčila.

„To, kým ste vy, som bol kedysi ja, a to, čím som ja, budete jedného dňa vy. Toto povedal vesmír archanjelom. Myslím, že kedysi žil naše dobrodružstvá,“ teoretizoval Stefan.

Bývalý kráľ ho nenápadne pozoroval. Stefan pri pohľade na hviezdy nadobudol takmer zasnený výraz. Akoby aj on chcel vedieť a vidieť viac. Vasily poznal ten výraz. Objavoval sa na tvárach jeho inžinierov vždy keď prišli s novým nápadom. Keď mohli posunúť hranicu vedomostí len o kúsok ďalej.

Zvedavosť.

Hneď sa však stratila, keď mu mozog pripomenul ich situáciu. „Čo budeš robiť, keď toto šialenstvo skončí?“ opýtal sa, ale pohľad nechal upretý na oblohu.

Vasily urobil kyslý ksicht. Ešte nemal čas premýšľať nad následkami svojho príchodu. Mnoho nakazených už vie o jeho návrate, plus Irina aj Miroslava, ktoré nemajú dôvod držať jazyk za zubami. Váhal nad odpoveďou, aj keď sa ponúkala len jedna. „Musím sa naspäť k vílam na Terru,“ šepol.

Stefan sa musel zhlboka nadýchnuť, aby ho neskolila prudká bolesť v srdci. Vasily nechce zostať. Napriek všetkému nevidí dôvod prečo a to bolelo snáď ešte viac než zistenie, že bol po celé tie roky nažive. Stroho prikývol. „Pomôžem ti prešmyknúť sa cez portál. Aby si sa vyhol Najvyššiemu dvoru a ich... otázkam.“

Vasily sa načiahol a prudko otočil jeho tvár k sebe, aby vysvetlil prečo nemá na výber. „Nesmiem sa vrátiť do Ruska, Stefan. Vyvolalo by to konflikty medzi poddanými. Som ich bývalý kráľ a ty si môj nepokrvný nástupca. Nevedeli by, komu zachovať lojalitu. Ocitli by sme sa v občianskej vojne a to nechcem. Nie keď má Rusko dobrého kráľa.“

Stefan sa mu vytrhol. „Ja ťa tu držať nebudem. Ale odhadujem, že anjeli už vedia o tvojom výlete. Carys asi bude požadovať... vysvetlenie.“

A Vasily urobí všetko pre to, aby sa jej vyhol. To sa už radšej bude zodpovedať dvoru. „Moje miesto na Zemi nie je,“ snažil sa Stefanovi dohovoriť. Alebo len presvedčiť sám seba.

„Ani moje nikdy nebolo a pozri ako sme dopadli!“ prskol Stefan a bosý vyšiel zo stanu. Chladná tráva mu pošteklila chodidlá.

Vasily si pretrel oči, v ktorých sa hromadili slzy. Ako sa mohol dostať do tejto situácie? Bol kráľom! A teraz musí utiecť pred vlastnými poddanými, aby neohrozil Stefanovu pozíciu. Porazene vyšiel za upírom, ktorý ho toľké roky mučí v snoch, a zovrel mu dlaň. „Možno v ďalšom živote?“ šepol so stiahnutým hrdlom. Tento sľub si už raz dali, ale nejako sa im komicky darí prežívať.

Stefan naňho vyčítavo pozrel, akoby mu práve prebodol srdce ostrou dýkou. „Ty si svoj ďalší život dostal. Užívaj si ho, áno?“ Obaja istým spôsobom dostali nový život, ale ten ich len od seba vzdialil. „A pri našom šťastí sa znovuzrodíme ako slimák a žaba v rádioaktívnom jazere.“

To by im bolo podobné. Vasily bol zúfalý. Ako Stefanovi vysvetliť, že to robí pre jeho dobro? Aby ochránil korunu, ktorú mu prenechal? „Prosím, môžeš ma nenávidieť za to, že som ti nedal vedieť že som prežil, ale nie za snahu dopriať ti mier na tróne.“

Stefan sa hystericky zasmial. „Mier na tróne?! Miroslava mi napichla spálňu, Ella s Irinou sa pravdepodobne v dohľadom čase pozabíjajú a Erin Anglická ma chodí každý týždeň kontrolovať ako nejakého pubertálneho syna na internáte! Mier som naposledy zažil...“ zarazil sa. „Nezažil. To je jedno.“ Unavene si prehrabol čiernu hrivu. „Máš plné právo robiť si čo chceš. Rusko ťa už oplakalo.“

Rusko. Nie on. Pretože Stefan naďalej trávi každý deň v krypte s takmer prázdnou rakvou, ku ktorej nosí kvety. „Je to tak lepšie pre nás oboch,“ povedal roboticky niečo, čomu sám neveril. „Čo by sme inak robili? Naďalej potajme lozili ventilačkami?“ Po líci mu stiekla slza. „A snažili sa presvedčiť celý svet, že sa nenávidíme?“

O tú možnosť očividne prišli. Stefan sa upokojil a aj keď sa za to nenávidel, zotrel Vasilymu slzu z tváre. Pohladil mu šiju a spojil im čelá. Nedokázal sa hnevať na muža, ktorý bol jedinou dobrou vecou v jeho živote. „Ako to mohli vedieť?“ šepol sprisahanecky. Ich tajné momenty boli niečím cenným, niečím čo malo patriť len im.

Vasily sa nadýchol Stefanovej jedinečnej vône a zovrel mu boky. Aj keď je to pätnásť rokov, na tú iskru vždy keď sa dotkli sa zabudnúť nedalo. „Neviem. Winter tvrdila... niečo o pohľadoch a gestách.“

Stefanovi sa zrýchlil dych. Pätnásť rokov nikoho nedržal v náručí. A Vasily bol presne taký, ako si ho pamätal. Teplo jeho tela ho zahrievalo na samotnej duši. „Keď... keď si bol na Najvyššom dvore... kričať na našich panovníkov o tom, že ma vystavili nebezpečenstvu kvôli tej sprostej misii na Blízkom Východe... nariadili mi, aby som zostal v sieni, ukrytý,“ priznal niečo, čo si mal odniesť do hrobu. Čo je stále ešte reálna možnosť.

Vasilyho červené oči sa rozšírili. „T-ty si... si to vypočul?“ Spomenul si, ako sotva uvažoval, keď sa bol vyventilovať na Najvyšší dvor, pretože Stefana len tak-tak zachránil. Vtedy mal chuť svojich vládcov roztrhnúť. Netušil prečo. Len vedel, že mu bolo špatne z predstavy, že by včas nedorazil, aby Stefana doslova vytiahol z plytkého hrobu.

Kráľ prikývol. „Vtedy mali akési podivné výrazy v tvárach, ale nevenoval som tomu pozornosť.“

Vasily sa zamračil. „Moment... vedeli to skôr než my?!“ rozhorčil sa.

„Myslím, že to vedeli o desaťročia skôr než my,“ pripustil Stefan.

Vasily škrípal zubami. „No tiež si tomu nepomohol, keď si sa dobrovoľne prihlásil na misiu do vesmíru,“ pripomenul mu.

Tentokrát sa kyslo zatváril Stefan. „Kto ma bonzol?“ Vtedy totiž Vasilymu povedal, že Tajná polícia losovala a on prehral.

„Lydia.“ Stefanova niekdajšia nadriadená.

„Typické.“ Stefan uprel pohľad na mesiac, na ktorom by sa veľmi rád v tejto situácii nachádzal. Preč od všetkého a od všetkých.

Vasily sa opatrne dotkol jeho ramena. „Takže... v ďalšom živote? Až umrieme na túto pliagu?“ nadhodil.

Stefan si odfrkol. „Pri našom šťastí? Dožijeme sa desiatok tisíc rokov.“