V ďalšom živote 10

 

Irina naskladala na stôl pred nastúpenú štvoricu záplavu nádob s pilulkami. „Vitamíny C, D a B. Každý deň povinne. Antibiotiká – tie si dáte pri prvých príznakoch čohokoľvek.“

Ella sa nadýchla, aby jej oponovala, ale Irina ju spražila pohľadom. „Je mi jedno, či chytíte vírus alebo baktériu. Máme väčšie šance s antibiotikami než s čakaním na diagnózu.“

Mladšia upírka zmĺkla. 

 

„Čokoľvek zjete bude najskôr umyté a uvarené. Ruky si budete umývať aspoň desaťkrát denne. Nebudete siahať na nikoho! Noste rukavice a ideálne aj rúška. Žiadne špáranie v nose, oblizovanie prstov, kúpanie v čomkoľvek čo nebolo zaliate chlórom a pre všetko na svete, žiadny nechránený sex!“

Isobel potlačila smiech, vediac že posledné varovanie nebolo určené ani jej, ani Elle.

Stefan podráždene nadvihol obočie, ale doktorka sa nedala. Čelila mu bez mihnutia brvou.

„Na ľudí sa bakteriofág neprenesie, ale ich pliagy na nás áno, takže žiadne kontakty so smrteľníkmi. Ani len kvôli jedlu. Ich krv je pre nás momentálne bez testov nebezpečná.“

„Ako vieme, že fág na ľudí nereaguje?“ prihlásil sa Vasily ako študent v škole.

„Otestovali sme to na nich,“ odvetila Ella pokojne, ako balila zásoby do batohu.

„Vy ste robili pokusy na ľuďoch?“ zhrozila sa Isobel.

Irina mykla plecami. „Museli sme. Zavolala som Lilith a tá práve oslobodila niekoľko miest na juhu Ameriky. Mala poruke nezdravé množstvo pedofilov. Tak sme z nich urobili pokusné králiky.“

Ešte aj Stefan vyzeral byť nesvoj z jej nonšalantnosti. „Chceš mi povedať, že tu niekde skladuješ pedofilov, ktorí prežili fága?“

Doktorka len gúľala očami. „Nie. Len čo sme si overili, že nič nedostali, stalo sa z nich predjedlo. Za koho ma máš?“

Vasily uznanlivo prikývol a tiež pchal do batohu čo sa dalo. „Zvládneš to tu, Irina? Pacientov len pribúda.“

„Poradíme si,“ ozvala sa Miroslava od ciel, kam premiestnila nové kritické prípady. „Očakávame, že s cielenou liečbou by sme mohli zachrániť väčšinu premenených a možno aj pár čistokrvných.“

Stefan sa obzrel po komplexe okolo nich. Najradšej by zostal, ale vedel, že tu prínosný nebude. Musí do terénu. To je niečo, v čom sa vyzná. Nie v mikroskopických organizmoch, proti ktorým sa nedá bojovať mečmi a dýkami. „Zostaneme v kontakte a budeme ti podávať správy.“

Irina mu podala vojenský ruksak ťažký ako dom. „Spolieham sa na vás.“

Ella si obula ťažké topánky a v novom terénnom oblečení si nasadila svoj batoh. „Nestrácaj nádej, Baba Jaga. Dostaneme sa k lieku,“ sľúbila s až prehnaným optimizmom, ktorý bol viac než falošný. Nechcela však Irine predostrieť možnosť, že veci sa len zhoršia a oni sa vrátia s prázdnymi rukami.

Dostať sa k nálezisku na opačnom konci kontinentu nebolo až také ľahké. Ropa sa prestala ťažiť pred storočím na prísnu žiadosť vládkyň ročných období a spaľovacie motory sa stali vecou histórie. Vzhľadom k tomu, že ľudia nemali čas vyvíjať nové technológie kvôli činnosti Jazdcov apokalypsy, všetko zostalo na nesmrteľných. Určite nemali čas si to preštrádovať solárne nabíjaným autom, ktoré Vasily vyvíjal posledné roky pred stratou koruny, preto na pristávacej dráhe za Moskvou nastúpili do neveľkého tryskáča s pohonom ukradnutým z hyperborejských transportérov. Úzke lietadlo malo len šesť miest vrátane pilotov a dva sedadlá zabralo vybavenie.

Stefan s Vasilym sa ujali riadenia, zatiaľ čo ženy sa s obavou pripútali vzadu. Natlačení v malej kabíne vzlietli a zamierili na juh do Grécka. Len čo boli vo vzduchu, Vasily si zložil slúchadlá a opatrne pozrel na Stefana. „Čím odôvodníme náš príchod gréckemu dvoru?“

Kráľ neodtŕhal pohľad z obzoru pred nimi. „Dovolenka. Elena je moja sestra, takže medzinárodne to nevzbudí až také prekvapenie.“

„A ako si to odôvodnil jej?“

Stefan vzdychol. Niečo jej budú musieť povedať, pretože Elena je všetko len nie hlúpa. „Pochopí základy.“

Ticho v malom priestore bolo husté a nepríjemné počas celého letu. Ella sa zamestnala akýmisi výpočtami na prenosnom počítači a Isobel prekladala texty.

V Aténach pristáli krátko pred západom slnka a ako predpokladali, Elena už stála na pristávacej dráhe. Čiernovlasá upírka v pohodlnom oblečení sa už z diaľky mračila, nespokojná že jej Stefan oznámil len svoj príchod a fakt, že sa k nemu nesmie priblížiť. A nič z toho neoznámiť Najvyššiemu dvoru.

„Zostaňte vnútri,“ prikázal im kráľ, a šiel sa strnulo zvítať so sestrou.

Dva metre od seba prehodili pár slov, než rukou ukázala na pristavené terénne auto.

Hodinu na to už cez tmavé cesty mierili k nálezisku. Stefan sedel za volantom a autom hrkalo na prašnom, neupravenom povrchu uprostred lesov.

„Strom, strom, pre všetkých bohov strom!“ kričal Vasily, kŕčovito sa držiac dverí. „Jazdíš ako šialenec!“

Stefan podráždene vyceril zuby. „Ak chceš, rád ťa vysadím a choď pešo!“

„A som si istý, že by som dorazil skôr než ty s touto mašinou!“

„Len pokiaľ ťa po ceste omylom neprejdem!“

„Prosím! Uži si vysvetľovanie situácie Najvyššiemu dvoru!“

Stefan prudko zabočil, až ženy zasyčali. „Myslíš po tom, čo im vysvetlím že ich poddaní padajú do kómy? Som si istý, že za tebou budú plakať.“

Vetvy agresívne narážali do okien a korene si merali sily s kolesami. Po viac než troch hodinách dorazili k nálezisku uprostred ničoho. Kopcovitý terén bol chránený mágiou, aby ľudia náhodou neprenikli dovnútra, a prázdny.

Vyzbrojení baterkami zaparkovali omlátené auto a vošli na nálezisko. Do neveľkého kopca boli vytesané malé miestnosti prepojené chodbami, ktoré po toľkých tisíckach rokov zapadli a zarástli, stratené pod nánosmi hliny. Vedecké laboratórium našli archeológovia po rokoch štúdia hyperborejských textov a máp, nadšení že môžu objaviť stopy po svojich predkoch aj v ľudskom svete.

Vnútro komplexu malo hladké steny a typické hyperborejské vybavenie, technológie a predmety. Pôvodný prieskum túto základňu ohodnotil ako laboratórium alebo inžiniersku dielňu.

Štvorica sa okamžite dala do práce, ťahajúc solárne panely a niekoľko bateriek, aby sprevádzkovali stále sotva preskúmanú technológiu v nádeji, že sa jedná o pamäťové zariadenie. Bola to monotónna, nudná práca sťažená faktom, že všetko museli robiť v rukaviciach a ochranných prostriedkoch, keďže nevedeli čo ešte by sa tu mohlo skrývať.

Vasily so Stefanom prechádzali po komplexe s UV svetlom a termokamerou.

„Cítim sa bezmocný,“ priznal Stefan, jeho hlboký hlas sa odrážal od stien osvetlených prinesenými solárnymi lampami. „Proti Juliusovi som vedel bojovať zbraňami. Michaelovi sme sa postavili vďaka spojenectvám a stroju na mazanie spomienok. Vďaka mágii. Tohto nepriateľa ani nevidím. Nemôžem ho ani len zabiť.“

Vasily istým spôsobom chápal jeho pocity. Stefan je vo svojom srdci vojak a toto je vojna pre vedcov. S kamerou namierenou na stenu sa pomaly posúval pár krokov za svojím nástupcom. „Bezmocný môžeš byť len keď si v boji sám. A to dobrý kráľ nikdy nebýva.“ Povzbudivo sa usmial. „Irina by ti nikdy nepomohla, keby si nebola istá, že situáciu zvládneš z pozície trónu. Ani Miroslava.“

Stefan si prehrabol vlasy, mierne zvlhnuté z nevetranej miestnosti. „Nemal som ich vystaviť nebezpečenstvu. Je zázrak, že Irina sa ešte nenakazila.“

Vasily odložil UV svetlo a otočil sa k Stefanovi. „Irina má svoju prácu, ktorá nesie výhody aj riziká. Miroslava tiež. Tiaha kráľovstva nie je celá na tvojich pleciach, Stefan. Každý máme svoje silné stránky, ktoré sa ukážu v kríze. Ani ja som nebol v prvých líniách proti Juliusovi, pretože mojou úlohou bolo zabezpečiť technológie lodiam a bojovníkom. Znamená to snáď, že nie som vojak?“

Stefan neodpovedal hneď. Bol pri tom boji. Vasilyho špeciálny pohon zachránil Hyperboreu, aj keď to nebol on kto sa plavil na lodiach. „Je ťažké nemôcť nič robiť.“

„Toto ti príde ako ničnerobenie?“ Vasily ukázal okolo seba.

„Irina s Miroslavou na dennej báze oživujú pacientov, zháňajú lieky, sledujú interakcie a robia testy.“

„A ty si v teréne a hľadáš odpovede. Ako som povedal. Každý máme iný údel. Tiež si ako špión nevyvíjal nové technológie. Ukradol si ich mne a pokračoval vo svojej práci.“

Stefanove pery sa zvlnili. „Premýšľal som, či si si to počas rokov všimol.“

Vasily zagúľal červenými očami. „Prečo som k nim podľa teba lepil návody? Aby ti nič nevybuchlo do tváre.“

Kráľ sa zasmial. Na chvíľu sa zdal byť uvoľnený. „Nechýba ti to? Kraľovanie?“ vyzvedal opatrne. „Nemal si ani šancu uzavrieť svoje projekty.“

Vasily smutne sklopil pohľad a chrbtom sa oprel o stenu. „Vedel som, že sú v dobrých rukách. A to mi stačilo. Pokiaľ je môj ľud v poriadku a v bezpečí, je mi jedno kto má na hlave korunu.“

A preto celé Rusko plakalo nad jeho smrťou. Vasily tu bol vždy pre svoj ľud a nie naopak. „Tvoj odchod nebrali ľahko. Spred brán paláca sme každú hodinu museli odnášať tisícky sviečok a kvetín. Z celého sveta.“

Vasily potlačil slzy dojatia. „Winter mi povedala, že ťa Erin musela nadrogovať,“ skúsil nenápadne zaviesť tému na Stefanove prvé krôčiky na tróne.

Stefan sa zasmial. „Lietal som s drakmi v nebeských výšinách,“ potvrdil. „Sotva si pamätám korunováciu. Viem len, že mi Miroslava trhala z rúk alkohol, aby som sa definitívne neodrovnal.“

Vasilymu stiahlo hrdlo, že Stefana do tohto stavu dostal. „Ponúkol si jej svoju pozíciu šéfa Tajnej polície?“

„Nie, vyžiadala si ju sama. Vraj by ako moja prvá žena neuspela, pretože sme príliš rovnakí a nepredstavovala by opozičný hlas. Myslím, že mala pravdu.“

„Je pravda, že som ju najal hlavne pre to, že mi odvrávala,“ pripustil Vasily. „Musíš si nájsť svoj protichodný element.“

Rád by, ale doteraz nenašiel nikoho s inteligenčnou kapacitou na túto pozíciu. „Znamená to, že nechceš svoj trón naspäť?“ Aj keď tú otázku položil ľahostajne, obostrela ho nervozita. Nebol si istý, či by sa koruny vzdal len tak. Za tie roky sa Rusko stalo jeho domovom a ruský ľud jeho rodinou, ktorú bol ochotný chrániť do posledného dychu.

Vasily sa zaksichtil. Bál sa tohto rozhovoru. „Už nie je môj. Nedal som ti ho na prenájom, Stefan.“

„Nedal si mi ho ani len s mojím súhlasom,“ rypol si bývalý špión.

Vasilymu zaiskrili oči. „Pretože by si si nikdy nepriznal, že by ťa táto pozícia zaujímala. Vyzeral by si ako mocichtivá šedá eminencia. Plus, vzhľadom k Miroslavinej neochote zasadnúť na trón, neexistoval nikto, komu by som dôveroval s niečím tak citlivým.“

Stefan nesúhlasne krútil hlavou, ale dohadovať sa o hotovej veci už asi nemalo zmysel. „Mrzí ma, čo sa ti stalo. Že ťa spálila láva. Čo ako som vytočený, nezaslúžil si si toľké utrpenie. Hlavne nie po tom všetkom, čím sme si v boji s Michaelom museli prejsť,“ povedal úprimne a zovrel Vasilyho plece.

Vasily skúsil šťastie a pohladil ho po líci. Stefan sa neodtiahol, len porazene privrel oči. Vasilyho dotyk mal naňho aj po toľkých rokoch upokojujúce účinky. Potom si však čosi všimol.

„Súdruh? Je ti teplo?“ ozval sa do ticha Stefan.

Vasily sa nechápavo zamračil. „Ehm... nie?“

Stefan ho odtiahol od steny a zazrel na premočenú zadnú časť jeho trička. „V tom prípade niečo cez stenu presakuje. Podľa termokamery ale za ňou nič nie je.“