V ďalšom živote 18

 

„Hraničná platforma je na dosah,“ zahlásil Vasily, keď sa priblížili k hyperboejskému kontinentu. „Bližšie ísť nesmieme, inak nás zachytia ich radary.“

Isobel úpenlivo študovala najnovšie mapy, ukladajúc si do hlavy trasu k miestu, ktoré sa jej podarilo preložiť z denníkov v nálezisku. „Pôjdeme popri západnom pobreží,“ rozhodla. „Až k mestu mágov a liečiteľov. Boli jediní, ktorí nestavali v podzemí. Naši predkovia to využili vo svoj prospech.“ A ukryli tam pôvodné laboratórium. Aspoň dúfala. Dávna hyperborejčina nie je ľahký jazyk. 

 

Ella hodila Vasilymu neoprén a on sa doň horko-ťažko nasúkal. Ponorka sa vynorila uprostred oceánu a štyria upíri po týždni vyšli na čerstvý vzduch, batohy s vybavením na chrbte, plutvy na nohách.

„Sme si istí, že nás radary nezachytia, keď poplávame okolo?“ uisťovala sa Isobel.

„Sám som ich kalibroval. Plávajú tu ryby o veľkosti stromov, takže systémy ignorujú čokoľvek menšie od ponorky,“ uistil ju Vasily.

Stefanovi sa absolútne nechcelo do tmavej vody, ale s kyslým výrazom nasledoval svojich spoločníkov do hlbín. Preplávali popri platforme a zamierili cez mágiou vytvorený koridor až k prístavu, odkiaľ pokračovali popri piesčitom pobreží západne. Trvalo im deň dostať sa k neobývaným častiam, kde sa opatrne vynorili, priam modrí z toľkého času bez dýchania a tlkotu srdca.

Rýchlo sa prezliekli a Isobel ich viedla do stále nezreštaurovaného mestečka plného nízkych, ale rozľahlých budov. Obrastali ho popínavé rastliny, ale ozdobná infraštruktúra sa zdala takmer nedotknutá časom.

Isobel sa zadýchaná zastavila pred chrámom s nákresmi rastlín a prírody. Vnútri bol jednoduchý oltár vytesaný z kameňa, kam zrejme kedysi miestni obyvatelia nosili svoju úrodu. „Toto je miesto popisované v denníkoch.“ Obzrela sa.

Vasily prehmatal najbližšiu stenu. „Nepríde mi to, ako zlovestný labák venovaný biologickým zbraniam.“

„Museli ho ukryť. Tu bude len vchod. Nikto by predsa nepodozrieval kohokoľvek, kto len ide do chrámu odovzdať dary vyšším silám,“ teoretizovala Ella. Zložila si batoh a vytiahla niekoľko senzorov. Rozložila ich na zemi a všetky naraz spustila. Isobel zatiaľ prekladala nápisy na stenách, ale prišla len k tomu, že sú to oslavné básne voči prírode.

„Pod nami je celý komplex chodieb,“ zhodnotil Vasily, keď si k nej prisadol na zem a pomohol s výsledkami. „Rozhodne sme na správnom mieste. Otázne je ako sa do nich dostaneme.“

Stefan poklepkával po stenách. „Niekde bude skrytý mechanizmus. Dokážete určiť, či z niektorej steny vychádza energia indikujúca možno bezpečnostný systém?“

Vasily sa chvíľu pohrával s počítačom, než správne nakalibroval senzor. Potom vstal a podišiel k rohu priamo za oltárom. „Tu sa niečo nachádza.“ Prstami prešiel po symboloch, ktoré mierne vychádzali z povrchu hnedastej steny. „Vyzerá to na niečo ako skrytú klávesnicu. Potrebujeme správne heslo.“ Náhodne skúsil zatlačiť na niekoľko symbolov.

Isobel si vzala tablet a začala znovu prehľadávať denníky.

„A ideálne to zvládnuť na prvý pokus, pre prípad že by tu boli nástrahy pre neoprávnených votrelcov,“ dodal Stefan zadumane.

V stene čosi zaklikalo a Vasily sa odtiahol. „Napríklad... neznámy aerosól, ktorý vyprskne v momente zadania nesprávneho hesla?“

Ella sa zamračila pri tom presnom popise. „Vasily?“

Bývalý kráľ sa k nej otočil a odhalil nenápadnú trubicu, ktorá sa vysunula zo steny. „Asi máme problém.“ Pokúsil sa pohnúť. „Pretože si necítim noh...“ A odkväcol. Jeho telo dopadlo na zem, ale z hrdla mu nevyšiel jediný hlások.

„Sakra, prestaňte sahať na mechanizmy, ktoré nepoznáte!“ zvolala Isobel a rozbehla sa k nemu. Stefan bol strachom bez seba, ale v poslednej chvíli ju zachytil a odtiahol.

„Nevieme čo naňho vystreklo! Pamätaj, že nemáš imunitu a toto je labák s vírusmi!“ Viac to hovoril sebe ako jej, pretože srdce mu splašene bilo pri pohľade na Vasilyho v bezvedomí.

Ella sa čo najrýchlejšie nasúkala do ochranného odevu, nasadila si rúško a rukavice a opatrne pretočila upíra na chrbát. Prehmatala ho a priložila mu prst pod nos. „Nedýcha. Nebije mu ani srdce.“

„Zabilo ho to?!“ Stefan mal v očiach slzy. Kvôli nedostatku miesta v batohoch mali len jeden ochranný oblek. Nemohol sa k Vasilymu ani len priblížiť.

Ella pokrútila hlavou. „Vyzerá to, že je len paralyzovaný. Veľmi kvalitne.“ Posvietila mu do očí. „Vrátane pľúc a srdca.“ Podložila mu hlavu. „Ale stále pri vedomí.“

Vasily v duchu jasal. Bol v absolútnej hrôze z toho, že je odrazu uväznený vo vlastnom tele a prišiel o všetku kontrolou nad ním. Nedokázal ani len žmurknúť.

„Vasily, zatlačím ti viečka,“ varovala ho Ella. „Inak ťa začnú štípať oči.“

Nie, nie, nie! Potrebuje vidieť! Potrebuje vedieť, že nie je sám ako keď sa zotavoval zo zranení v láve! Chcel kričať a prosiť, ale pár sekúnd na to ho obostrela temnota. Chcel plakať, ale ani to nebolo v jeho stave možné.

„Aspoň vieme, že sme na správnom mieste,“ poznamenala Isobel. „Ten aerosól by bol smrteľný pre akúkoľvek inú rasu. Len upíri zvládajú existenciu bez krvného obehu a kyslíka.“

„Tí vedci boli šialení,“ zašomrala Ella a prikryla Vasilyho izotermickou fóliou. „Stefan, nasaď si rukavice a... nuž, drž ho za ruku. Myslím, že vnútorne panikári. Priateľský dotyk mu pomôže.“

Vasily začul rýchle pohyby a do piatich sekúnd bola jeho dlaň obklopená v pevnom zovretí. Plne sa na ten pocit sústredil. Ďalšia ruka ho opatrne pohladila po čele a spoznal v nej Ellin dotyk.

„Ja viem, že si vydesený,“ prehovorila nežne. „A stále máš na sebe neznámu látku. Zmyla by som ju z teba, ale bol by to pocit akoby som ťa mučila vodou. Kým sa nepreberieš, nedotkneme sa ťa pre prípad, že by sme skončili rovnako.“

Pomyslene si vydýchol. Nikto z nich netuší, ako neskutočne ho desí možnosť, že niekto bude manipulovať jeho telom, keď sa vie sotva pohnúť. Boli to dva roky, čo musel podobnú situáciu znášať a bol v takých bolestiach, že niekedy omdlel, hoci víly robili čo mohli, aby mu uľavili.

Stefan mu opatrne prechádzal prstom po zápästí. „Budeš v poriadku, súdruh,“ šepkal. „A potom ťa zavriem do sterilnej bubliny na najbližšie storočie!“

Ella s Isobel si vymenili pobavené pohľady a vrátili sa k počítačom.

Vasily nemyslel na nič iné, než na ruku ktorá mu bránila psychicky sa zrútiť. Stefan nejakým zázrakom vycítil jeho nervozitu, pretože začal rapotať o všetkých administratívnych záležitostiach, ktoré musel za posledný rok riešiť. Vedel, že je to dostatočne nudné na to, aby aj Vasilyho mozog upadol do monotónneho pokoja.

Ženy medzitým vyskúšali niekoľko kombinácií, ktoré stláčali kusom dreva prineseného z pláže, aby sa vyhli nastraženej pasci. Stena sa po čase predsa len otvorila a odhalila hladké schodisko vedúce prudko nadol do podzemia. Na stenách sa aktivovali nenápadné bodové svetlá.

„Čo si myslíte, že robíte?!“ okríkol ich Stefan, keď sa chceli vydať dovnútra.

„Niekto to tam musí preskúmať,“ ozvala sa Ella, akoby to bola samozrejmosť.

„Nie bez pomoci,“ hádal sa.

„Nevieme ako dlho bude Vasily v tomto stave a Irina s Miroslavou sú už teraz zahltené. Nemáme čas na skupinové dobrodružstvá,“ argumentovala Ella prísne. „S Isobel ideme dolu a prídeme po vás len čo narazíme na ďalšiu prekážku.“ Prehodila si cez plecia batoh a na tvár si nasadila rúško. Potom obe zmizli v tajnom otvore.

Stefan krútil hlavou. „Odkedy ma tu komanduje nejaká žaba, ktorá si ani nepamätá Napoleona?“ frflal.

Vasily sa podvedome škeril. Miroslava mala podobné maniere, keď začala pracovať na dvore ako radová vojačka.

„Naozaj dúfam, že sme na správnom mieste. Pretože som k smrti vydesený, že zlyhám. A nezachránim svoje kráľovstvo. Ľud, ktorý sa na mňa spolieha,“ priznal takmer nečujne.

Vasilym prešlo sladké dojatie. Stefan prijal ľud Ruska za svoj. Prijal ho za svoj do bodu, keď sa oň bojí viac než o vlastný život. Vodcovstvo sa v ňom nezaprie. Škoda, že si to uvedomil takto pozde. Škoda, že sa nikdy nezamyslel nad vlastnou hodnotou, pretože jediné čo ho strašilo v hlave, bol ten chudobný smrteľný chlapec, ktorý umrel asi najmučivejšou smrťou aká vôbec existuje. Najradšej by Stefana objal.

Kráľ melancholicky hľadel na svojho paralyzovaného predchodcu a zvieral mu dlaň. „Vieš, čo je najhoršie, súdruh? V tejto chvíli neviem, či by som ti dokázal kráľovstvo vrátiť. Jeho obyvatelia... každý rok mi zorganizovali oslavu narodenín. Nikdy som žiadnu nemal, lebo neviem kedy som sa narodil. A tak vyžmýkali z Eleny dátum mojej premeny na upíra a pravidelne usporiadali celodennú oslavu. S tortou veľkou ako police v knižnici. Celý palác ju jedol tri dni a aj tak si deti domov odnášali obrovské porcie.“

To bola extrémne veselá predstava. Vasily priam videl ako Stefan celý nesvoj krája sladkú dobrotu a nechápe, kde sa vzalo toľko upírov a iných bytostí s úmyslom oslavovať... nuž, jeho. Možno by sa viac mal báť tichej hrozby v jeho hlase, keď sa vyjadril že sa len tak nevzdá ruskej koruny, ale cítil len hrdosť. Ľud jeho zeme je v bezpečí. Možno nie vo vatičke, chránený pred všetkými zlými silami, ale rozhodne v bezpečí pod ochranou vodcu, ktorý namiesto toho aby posielal armády, ktoré by bojovali za jeho sebecké záujmy, sa na čelo tej armády postaví a pôjde do boja za svojich vlastných.

„A nosili mi dary na oslavu zimného slnovratu,“ pokračoval Stefan. Upíri logicky neoslavujú sviatky založené náboženstvami, ktoré ich démonizovali a stáli tisícky nevinných životov, preto namiesto Vianoc majú zimný slnovrat s pohanskými zvykmi. Aspoň v Európe. „Dostával som kvetiny a maľby a keramiku a drahé knihy. Niektorí mi dokonca darovali koňa. Mám koňa, Vasily,“ zdôraznil, akoby svojho predchodcu obviňoval z toho, že musel postaviť nové stajne na pozemku. „Neustále dostávam pozvánky na svadby a je mi trápne odmietnuť. Našťastie mám poradcov, ktorí kupujú svadobné dary, inak by som im všetkým tie kone vrátil. Alebo ja neviem, zohnal im na oplátku ovcu. Dávajú sa ešte ovce ako dary?“

Och, jeho drahý Stefan... Vasily sa v duchu chechtal.

„Položil by som za nich život,“ dokončil Stefan úprimným, serióznym tónom. „Ale naozaj si želám, aby som nemusel.“

Nuž, aj to je pokrok. Stefan konečne netúži umrieť.

Práve keď to všetkým hrozí...

________________________________________

Holky, ďakujem za všetku podporu, ktorú som od vás dostala :-) už som bezpečne doma, všetko dopadlo dobre a okrem toho, že som sa po ceste na sálu rozplakala a doktorka ma musela hladkať po líci keď som bola príliš vystresovaná (čo považujem za päťhviezdičkovú službu), neboli žiadne komplikácie. Najtraumatickejšie na tom všetkom bolo asi nemocničné jedlo :D to, a fakt že teraz viem ako smrdí spálené ľudské mäso, menovite moje, keď sa škvarí laserom. Je možné, že ma v budúcnosti, snáď ďalekej, budú čakať ďalšie podobné dobrodružstvá, ale nateraz som rada že sa mi dostalo pomoci a budem môcť (po rokoch) normálne dýchať.