V ďalšom živote 17

 

Vasily takmer spadol z postele, keď sa prebudil. Stefan sa natiahol cez celú jej šírku a aj tak sa zdalo, že je skrčený. Vasily ho postrčil, aby neskončil na zemi, a ospalo si stisol koreň nosa. Stefan vzdychol a posadil sa.

„Koľko toho podľa teba počuli?“ zašomral bývalý kráľ, v hlave spomienky na predošlú noc. Nerobil si nádeje, že Isobel s Ellou odrazu prišli o sluch.

 

Stefan na to nechcel ani pomyslieť. Prehrabol si strapaté vlasy a opatrne pozrel na Vasilyho, ktorému prikrývka siahala len do pol tela. „Možno by si si dnes mohol obliecť rolák,“ navrhol, hľadiac na dve modriny na jeho krku a jednu na hrudi.

Vasily nadvihol kútik pier. „Ale ale? S trónom k tebe konečne prišlo nutkanie diskrétnosti?“

Kráľ sa vyhrabal z postele a rýchlo si obliekal nohavice. „Ani nie. Ale sme na týždeň zavretí v ponorke s dvoma zvedavými ženskými, z ktorých jedna je manželkou pravej ruky Salvatora Anglického a čo je horšie, najlepšou priateľkou jeho manželky. Koľko detailov chceš, aby bolo vypustených do sveta klebiet?“

Ach iste. Na to nepomyslel. „Dám si rolák,“ súhlasil.

 

 

Nebesia boli včas upozornené na hrozbu neznámej „kliatby“ a anjelom sa darilo izolovať svojich nakazených na vlastnej ošetrovni.

Zatiaľ.

Anjeli v teréne boli naďalej ohrození, ale drvivá väčšina odmietala odísť a nechať svojich zverencov osamote.

Carys s Juliusom sa nepohli z trónnej siene a trpezlivo monitorovali situáciu spolu so synom Kadenom, ktorý koordinoval situáciu na oddeleniach osobne.

Obaja sa zvedavo otočili, keď sa cez dvere prešmykol jeden z ich zamestnancov z Oddelenia záznamov. Mladé chlapča v začiatkoch svojej kariéry ešte nemalo ani preskúmané celé nebesia a preto sa pár sekúnd ohromene obzeral po nadpozemskej kráse niekdajšej siene odkiaľ vládli archanjeli. Potom sa narovnal, v ruke tučná zložka.

„Niles?“ Julius odložil tablet a podišiel k nemu. „Stalo sa niečo?“

„Ehm... viete ako ste mi prikázali kontrolovať zložky a dať vám vedieť ak by sa stalo niečo nečakané a ja som ich kontroloval, ale s vírusom a poplachom na Zemi som mal viac práce a nevšimol som si zmeny a teraz som uvidel čo sa zmenilo a tak som hneď prišiel a...“ habkal na jeden dych, až sa takmer zadusil, a hneď podával zložku svojim vládcom.

Julius si s Carys vymenil pobavený pohľad a vzal si podávaný dokument. Každá živá bytosť má na nebesiach záznamy. Duše sú pod dohľadom karmy a prerozdeľované do nových životov. Strážené a niekedy ochraňované. Nebesia vedia všetko o všetkých, všade. Zložky sa v reálnom čase aktualizujú a umožňujú anjelom prispôsobovať sa situácii.

Niektoré zložky sú však... komplikované. A niektoré majú prázdne miesta. Julius zvedavo otvoril záznam a obočie mu vyletelo až k línii vlasov. Potom ho podal Carys. „Nuž, naša obľúbená telenovela má pokračovanie,“ povedal sarkasticky.

Carys si prečítala meno na zložke a potom posledný záznam. Zovrela pery. „Ten hajzel sa pätnásť rokov schovával?!“ zvolala.

Niles prestúpil z nohy na nohu. „Mám... mám dať vedieť anjelom strážnym?“

Carys sa zhlboka nadýchla a potom vydýchla. Z Vasilyho a Stefana má migrénu dlhšie než ktokoľvek iný. „Nie,“ rozhodla. „Na toto sú chlapci sami. Navyše...“ znovu nazrela do zložky. „Nechcem traumatizovať žiadneho z našich anjelov týmto pornom, ktoré predvádzajú.“

„Myslím, že anjeli by sa ochotne pozreli,“ zašomral si Niles popod nos.

Carys sa zasmiala a vrátila mu zložku. „Odnes to prosím na Oddelenie reinkarnácie. Sú v strese odkedy neboli schopní nájsť Vasilyho dušu. Konečne vieme prečo.“

 

Boli to veľmi tiché raňajky pozostávajúce len z tekutiny pre upírov, pretože nikomu sa nechcelo variť. Štvorica cestovateľov sa zišla v malej jedálni v ponorke a usadení pri stole si len vymieňali pohľady a čakali kto prvý prehovorí. Vasily so Stefanom nepochybovali o tom, že ženy počuli aj to čo nechceli a Isobel s Ellou sa tým ani netajili so svojimi úsmevmi od ucha k uchu.

Vasily to nevydržal a odložil prázdnu termosku na stôl. „Koľko vám musíme zaplatiť, aby ste všetko nevyzvonili len čo z tejto konzervy vylezieme?“ opýtal sa narovinu.

Isobel sa skutočne snažila nevybuchnúť do smiechu. „Najdrahší Vasily, také bohatstvo ruské kráľovstvo naozaj nemá,“ uistila ho.

Ella ich so záujmom pozorovala. „Prečo by ste to chceli naďalej tajiť? V porovnaní s inými upírmi to bol ešte nevinný sex.“

Stefan na ňu zhrozene pozrel. Táto ženská má ešte podrezanejší jazyk než Miroslava.

Ella mykla plecami. „No tak, všetci vieme ako vyzerajú orgie na Najvyššom dvore alebo u Salvatora Anglického. Neurobili ste nič zlé. Ste dospelí,“ pripomenula im.

Isobel si vzdychla. „Ella má pravdu. Keby som tu bola zavretá s Conorom, situácia by nebola odlišná. Pravdepodobne by sme si dali trojku s Ellou.“

Hnedovlasá upírka očervenela ako paprika.

Vasily jej venoval sústrastný pohľad.

„Podarilo sa ti zistiť niečo o umiestnení labáku na Hyperborey?“ Stefan zmenil tému.

Isobel sa rozhodla dopriať obom cestu von z konverzácie, ktorej sa nechceli zúčastniť. „Je na západnom pobreží, vchod by mal byť neďaleko pláže. Niekde pod mestom liečiteľov. Boli s nimi v aliancii,“ zreferovala, čo sa dozvedela. „V denníkoch nie sú súradnice, ale jeden z vedcov popisoval výhľad, tak ho porovnávam so záznamom z dronov, ktoré sa nedávno urobili okolo celého kontientu. Než dorazíme, budem vedieť kam ísť.“

„Niečo nové od Iriny?“ kráľ obrátil pozornosť na Ellu.

Upírka si vzdychla. „Vírus zasiahol Lilithine jednotky. Ľahšie prípady zostávajú v poľných nemocniciach na fronte, ale viac než desať bojovníčok muselo byť premiestnených do Moskvy.“ Nenápadne si ukryla ruky pod stôl, aby nikto nevidel ako sa jej trasú strachom.

„Ja viem, že nepotrebujeme viac negativity, ale napadlo nám... čo budeme robiť, ak výskum k vakcíne... ak ho zničili? A my nájdeme len prázdny labák ako pozostatok rasovej vojny, ktorá za toto všetko môže?“ ozvala sa opatrne Isobel.

Miestnosť stíchla. Stefan zovrel pery a ustarane pozrel na Vasilyho, ktorý sa tváril rovnako skľúčene. Všetky svoje nádeje vložili do presvedčenia, že stále existuje svetlo na konci tunela. Riešenie čakajúce na toho, kto sa po ňom načiahne. Ani raz si nedovolili pomyslieť na to, že sa ženú za ilúziou.

„V tom prípade budeme musieť výskum obnoviť a vakcínu vytvoriť sami,“ zhrnula Ella. „Potrvá to mesiace, možno roky... ale čo iné nám zostáva? Mečmi a dýkami vírus neporazíme. Ani mágiou a zaklínadlami. Nie sme všemocní.“

Za ten čas však umrú stovky, možno tisícky nakazených. A ďalší zostanú na prístrojoch alebo v kóme.

Pretože ich predkovia si kedysi zmysleli, že rovnosť a mier sú nežiaduce. Že niektorí si zaslúžia žiť a iní len prežívať. Že právo na život a slobodu je podmienečné.

„Musíme prežiť,“ rozhodol Vasily. „Musíme prežiť pre ľudí. Len čo skončí apokalypsa, budú nás potrebovať. Viem, že im nič nedlhujeme, ale tentokrát nesmieme byť strašidlami v ich príbehoch a mýtoch. Naše vojny a ich vojny musia byť zapamätané. Aby sa táto situácia nikdy viac nezopakovala.“

Stefan prikývol. „Zlyhanie si nemôžeme dovoliť. Čokoľvek v labáku nájdeme... budeme s tým pracovať, až kým všetkých nevyliečime.“ Po dobrom, alebo po zlom.

 

 

Stefan sa s frustrovaným povzdychom vrátil do kajuty, kde Vasily ležal na posteli a znudene čítal Zločin a trest, ktorý vyhrabal spod matraca po predošlej posádke. Ochotne knihu odložil a natiahol k Stefanovi ruky. Kráľ odkopol ťažké topánky a vysilene sa zložil Vasilymu do náručia ako nadrozmerná prikrývka na jeho tele. S hlavou na Vasilyho hrudi privrel oči a nechával sa upokojovať tlkotom jeho srdca. „Chcem ísť na dovolenku,“ zastonal. „Niekam na opustený ostrov. Ďaleko od všetkých a od všetkého.“

Vasily ho pohládzal po vlasoch, masírujúc pokožku pod nimi. „Ako niekto kto to skúsil... uisťujem ťa, že pokoj mysle ti to neprinesie.“

Stefan im preplietol prsty a pobozkal ho na zápästie. „Život kráľa je osamelý. Si obklopený poddanými a služobníctvom a radcami... a predsa osamelý.“

O tom Vasily vedel svoje. „Nebol osamelý, keď som ťa mal na dvore,“ pripustil. „Aj keď sme sa väčšinu času len hádali. Každý deň som sa tešil, že ťa uvidím v posilňovni alebo pri spoločnej večeri.“

„Mne zostala len maľba s tvojou podobizňou,“ zamrmlal Stefan.

Vasily zovrel pery. Tak veľmi chcel, aby mal Stefan domov a rodinu... ale dokázal mu dať len luxusom naplnený palác a pozlátenú stoličku. Potlačil slzy. „Nezačalo to tvojím presťahovaním do Ruska, však?“ šepol, v hlase kapitulácia.

Stefan ustrnul. Dlhú chvíľu mlčal, dúfajúc že jeho predchodca naráža na niečo iné než to, čo chcel udržať vo svojom srdci ako trpké, temné tajomstvo.

Vasily mu prešiel dlaňou po líci a jemne mu nadvihol tvár, aby si mohli vidieť do očí. „Stefan? Ako dlho?“

Upírovi zovrelo srdce pri pohľade na Vasilyho slzy. „Prosím, nenúť ma odpovedať,“ šepol.

Vasily ho nežne pobozkal. Na pery, viečka, spánky. „Prečo si sa aspoň raz nepriblížil?“

Obaja vedeli prečo. Za prvé, Stefan bol nikto odnikiaľ, chudobný žoldnier ktorý umrel na besnotu, a Vasily kráľ ktorý nikdy nepoznal nedostatok. Za druhé... Stefanova orientácia znamenala ortieľ, stigmu. Niečo také nechcel preniesť na šľachtica, ktorý nosil žobrákom jedlo. „Úprimne, nemyslel som si že by som ti stál za pozornosť,“ priznal.

„Nestál za pozornosť? Videl si sa v zrkadle?“ pokarhal ho Vasily.

Stefan, vo svojom pokročilom veku, sa zapýril a znovu sa uložil na jeho hruď. Najradšej by takto strávil ďalšie storočie. Len oni dvaja. Bez politiky, jednaní, palácov a diplomacie. „A kam by to viedlo? Svet bol ešte horší než v časoch začiatku apokalypsy. Len by sme sa museli viac skrývať.“

Vasily nenávidel ľudí a ich stupídne predsudky celou svojou dušou. Aký odlišný by mohol byť ich osud, keby neexistovala homofóbia? Aký odlišný by mohol byť osud Elly a miliónov ďalších? Prečo smrteľníci tak veľmi nenávidia šťastie iných? Prečo musí mať láska podmienky a pravidlá, akoby to bola kontrolovateľná sila? Prečo o ňu niektorí musia bojovať a umierať, zatiaľ čo iní ju využívajú ako zbraň? Objal Stefana a mocne ho k sebe pritisol. „Ľudia nám dlhujú každý jeden stratený rok,“ precedil pomedzi zuby. „A nielen nám.“

Nie, nie len im. Všetkým, ktorým vzali hlas, práva, slobodu a život len pre to, že ich srdcia ťahali inam. „Sú mi ukradnutí,“ priznal Stefan. „Viem, že to znie hrozne, ale sú mi tak strašne ukradnutí. Zničili sa sami. Vlastnou vôľou. Nemám chuť zachraňovať čokoľvek, čo po nich zostalo.“

Tomu pocitu rozumeli snáď všetci nesmrteľní, ktorí boli kvôli ľuďom démonizovaní, fetišizovaní, dokonca zotročovaní a pálení. A napriek tomu nikto nebude konať na základe týchto pocitov. Pretože poznajú rozdiel medzi správnym a nesprávnym. Len čo Jazdci ukončia svoje ťaženie, ľudia dostanú pomoc. Civilizácia znovu povstane a na jej čele budú tentokrát stabilné celky nesmrteľných bytostí. „A čo takých ako sme my? Čo takto napraviť karmu Ruska po jeho ľudských obyvateľoch a urobiť z neho útočisko každého, kto trpí pre svoju orientáciu alebo identitu?“ navrhol mu Vasily. „Aby na svete nebol ďalší Stefan, ktorý nikdy nevyjde z tieňov, aby aspoň pozdravil svojho Vasilyho. Alebo ďalšia Ella, ktorá sledovala utrpenie svojho najlepšieho kamaráta a nevedela mu pomôcť a teraz sama nevie kde stojí jej vlastná orientácia?“

Stefan sa znovu odmlčal. Obaja spoznali v Elliných slovách istú formu zmätku, akoby nedokázala pomenovať vlastné pocity keď sa s manželom pokúšali o potomka. Dievča si ešte samo nepriznalo čo sa deje a oni jej to oznámiť nemôžu. Je to jej cesta. Jej poznanie. „Zatiaľ čo môj Vasily bude doslova na inej planéte?“ dodal nevypovedané. Čo aké noblesné jeho slová boli, stále si musia pripomínať, že pre nich šťastný koniec neexistuje. Nie bez ťažkej občianskej vojny alebo rozpadu ruského kráľovstva.

Vasilyho potláčané slzy sa vykotúľali z očí a nenápadne smrkol. Znovu Stefana pobozkal. „Náš príbeh ešte neskončil,“ sľúbil mu zapálene. „Nájdeme spôsob, ako zostať spolu. Tentokrát budeme bojovať o nemožné, áno? Žiadne smiešne výhovorky a ospravedlnenia. A ak v procese musí tento mizerný svet doslova zhorieť, tak nech zhorí do tla!“

 

____________________________________

Drahé holky, v čase keď dočítate tieto riadky, ja budem začínať svoj pobyt v nemocnici pred chirurgickým zákrokom. V utorok mi teda držte všetkých sedem palcov (teda skôr ich držte sestričkám a doktorom, ktorí budú mať tú česť s mojou ufrflanou maličkosťou) a majte strpenie ak by sa ďalšia kapitola objavila o pár dní neskôr, keďže neviem v akom stave odtiaľ odídem - tentokrát ma totiž budú rezať bez celkovej narkózy a ja veľmi, veľmi zle znášam keď sa niekto pokúša špárať v mojej makovičke :D 

Takže ak tie čo ste v Prahe začujete v meste sirénu o deň skôr než je bežné, nepanikárte, to je len Alex jačiaca pri pohľade na skalpel :D