V ďalšom živote 19

 

Ella s Isobel sa vrátili až o hodinu, spokojné s tým čo našli.

„Je to celý komplex podzemných priestorov,“ vysvetľovala im Isobel, zatiaľ čo balili vybavenie. Chceli zmiznúť čím skôr, aby ich tu nezaznamenali drony, ktoré pravidelne mapujú Hyperboreu pre výskumníkov a kartografov. „Zakonzervovaný ako všetko ostatné. Zvládneš Vasilyho?“

 

Stále bezvládny upír pocítil, ako ho zdvihli mocné ruky a ocitol sa pritisnutý k pevnej, teplej hrudi. Sústredil sa na tlkot Stefanovho srdca.

„Máme ho kam zložiť? Alebo ideálne – dekontaminovať?“

„Sú tam obytné bunky hneď vedľa centrály. Nateraz ho budeme len pozorovať, ale našla som ochranné oblečenie,“ potvrdila Ella, ako ich viedla do hlbín zeme. „Zbavíme ho handier a skúsime zmyť akékoľvek rezíduum na pokožke.“

Na to sa teda netešil.

Kráčali dobrých pätnásť minút, než bol uložený na lôžko a niekto z neho strhol oblečenie. Nechcel myslieť na to, kto to bol. Aj keď mu čo najnežšie zošúchali snáď celú vrstvu pokožky, stále bol paralyzovaný a teraz už aj otrávený. Stefan ho naďalej držal za ruku a mohol len počuť, ako sa ženy snažia spojazdniť stroje v miestnosti, kde sa podľa kontextu nachádzalo niekoľko monitorov, zásobníkov neznámych látok a typické náčinie ako ihly, hyperborejské verzie striekačiek, hadičky a skúmavky. Stefan mu všetko čo najdetailnejšie popisoval.

Ubehlo pol dňa, kým Vasilyho srdce konečne prekonalo paralýzu a udrelo. Všetci upíri, vďaka svojmu excelentnému sluchu, to hneď začuli a vydýchli si. Ella ho hneď prezrela a po pár minútach ho priviedla k tomu, aby veľmi pomaly a trhane nabral do pľúc vzduch.

„Myslím, že látka vyprcháva,“ zhodnotila nakoniec. „Vasily, snaž sa dýchať a hýbať svalmi kde môžeš. Len čo ti bude krv normálne prúdiť, tvoje telo rýchlejšie vyfiltruje toxíny,“ inštruovala ho. „Ja s Isobel zatiaľ skúsime nájsť či tu neostali písomné záznamy.“

Len čo sa prinútil otvoriť oči, Stefan ho odniesol do celkom luxusne vyzerajúcej pripojenej miestnosti s posteľou a základným zariadením pre dlhodobé bývanie. Všetko v komplexe bolo sivé až strieborné, steny hladké a spevnené hladkými materiálmi. Svetlá vychádzali z tenkých línií zabudovaných do stropu a napriek tomu, že boli pod zemou, to vyzeralo akoby odvšadiaľ svietilo slnko.

„Tí vedci museli byť tak posadnutí svojím výskumom, že tu prakticky žili,“ zhodnotil Stefan, keď preskúmal kúpeľňu so sprchou a niečím čo sa podobalo vírivke priamo v zemi. Vasilyho uložil na širokú posteľ pri stene z materiálu, ktorý bol mäkký na povrchu, ale pevný v základoch. Ešte aj prikrývka zostala nedotknutá. Jeho kroky tlmil huňatý koberec žltej farby a na stenách po poslednom obyvateľovi zostali dekorácie – keramické vyobrazenia kvetov, stromov a listov rôznych tvarov a veľkostí.

Bolo to futuristické a antické zároveň.

„Dokážeš si predstaviť byť tak opantaný nenávisťou, že celý svoj život zasvätíš cieľu vyzabíjať vlastných druhov, ktorí len majú trochu inú podobu?“ zamyslel sa kráľ sklamane.

Nie. Takú nenávisť si Vasily predstaviť nedokázal, pretože čo ako nenávidel nepriateľov, ktorých za svojho života nazbieral, jeho cieľom bolo starať sa o svojich poddaných, nie ubližovať iným. Mnoho nepriateľov premenil na spojencov. Namiesto vojen viedol diskusie.

A fľaša Vodky nikdy nezaškodila na žiadnom jednaní.

S námahou pootočil hlavu a uprel na Stefana svoje unavené červené oči. Bývalý špión sa hneď posadil na kraj postele a zovrel jeho dlaň vo svojej. „Vydrž, súdruh.“

Vasily využil všetku silu na to, aby mu dlaň upokojujúco stisol.

 

 

Vasily sa o pár hodín cítil opäť sám sebou a len čo si dal dlhú očistnú sprchu, so Stefanom vošli do hlavného laboratória, kde už Ella s Isobel sedeli nad monitormi a usilovne prehľadávali databázu, aby našli ten správny výskum. Miestnosť o veľkosti luxusného trojizbového bytu bola plná skriniek a vitrín s neznámymi tekutinami a v strede stálo niekoľko panelov – vtedajších počítačov, s pripojenými stolmi rovnakej smutnej sivej farby ako všetko ostatné. Čo majú zlosynovia proti farbám obecne?

„Je až desivé, koľko nápadov na vyhladenie nepriateľov mali,“ šepla Ella, keď si k nim upíri prisadli pri jednom z dlhších stolov oproti vstupu. „Akoby nenávisť bola ich životným poslaním.“ Znechutene pokrútila hlavou.

„Máme novinky z Moskvy?“ opýtal sa Stefan.

„Nie, čakali sme na vás.“ Isobel pred nich postavila tablet a spojila sa s Irinou.

Doktorka videohovor prijala až po nejakom čase a čosi na jej pozadí bolo podivné. Na sebe mala rolák a rúško, že jej sotva bolo vidieť tvár. „Prosím, povedzte že máte vakcínu,“ prosila namiesto pozdravu.

Ella smutne pokrútila hlavou. „Len sme sa dostali do hlavného labáku. Musíme sa predrať kvantom záznamov a potom... nejakým zázrakom pochopiť princíp, na ktorom vakcína vôbec mala byť postavená. Ako sa držíte na vašej strane?“

Irina si povzdychla. „Počet nových nakazených klesá, ak nepočítame Lilithine jednotky. Vyliečení robia čo môžu, aby pomohli, ale...“ odmlčala sa.

Isobel spozornela. „Ale?“

Irina smutne privrela oči. „Dochádzajú nám prístroje. Dala som sem priviesť všetky z krajiny, ale mám posledných tridsať. A dvadsaťpäť potenciálnych obetí, ktoré ich budú potrebovať. Polovica z nich deti.“

Elle prišlo špatne. Predstava detí na prístrojoch, bez prísľubu na zlepšenie stavu... „A ak príde viac nakazených z iných rás...“

Irina pozrela priamo do kamery. „Tak budeme musieť stanoviť priority. Kto prežije a kto nie.“ Podľa jej tónu by radšej šla preplávať Atlantik, než sa dostala do danej situácie.

Stefan zovrel pery. „A poľné nemocnice?“

„Takmer plné.“

Vasily si s ním vymenil porazený pohľad. Nechcel vydávať príkazy, ale obaja vedeli, čo musia urobiť.

„Oznámte Najvyššiemu dvoru situáciu,“ rozhodol Stefan neochotne. „Požiadajte o ich lekárov a vybavenie.“

Irina nadvihla obočie. „Mám im povedať celú pravdu?“

„Možno... vynechajte detaily o fakte, že ide o biologickú zbraň. A pokúste sa vynechať Vasilyho z... celej histórie.“ Zovrel mu dlaň.

Vasily prekvapene zažmurkal. Stefan ho chráni?

„Ak sa o tebe dozvedia, nedovolia ti odísť,“ šepol mu kráľ do ucha. „A ja viem, že sa nechceš zdržať.“

Ach, iste. Chce predsa odísť. Pre dobro ich oboch. Takmer zabudol.

Irina prikývla. „Snažili sme sa. Som si istá, že dvor to pochopí. A nerozšíri paniku.“

V to všetci dúfali.

Ella podozrievavo hľadela na obrazovku. Čosi jej nesedelo. „Baba Jaga, kde je Miroslava?“

Irinine oči sa upreli na čosi pred ňou, akoby zvažovala čo povedať. Potom sa k videu pridal ďalší prenos. Cez kameru na nich zamávala bledá Miroslava zabalená v prikrývke, pod očami tmavé kruhy a pery popraskané. „Ahojte,“ pozdravila zachrípnuto.

Vasily aj Stefan od šoku vyskočili na nohy. Nie! Nie znovu! „Miroslava! Čo sa stalo?!“ Stefan sa predral popred kameru.

Upírka smutne vzdychla. „Zase som sa nakazila. Covid. Je mi nahovno.“ Ukázala okolo seba, že je v karanténe.

Stefanovi sa chcelo plakať bezmocnosťou.

Ella naďalej hľadela na Irinu a hodnotila každý detail prenosu. „Baba Jaga? Zlož si rúško!“

Irina stuhla.

„Irina?!“ Ellin tón sa zmenil na varovný.

Doktorka sa neochotne zbavila kusu materiálu na tvári, pod ktorým sa objavilo niekoľko červených vyrážok. Všetkým až vtedy došlo, že Irina je tiež v izolačnej kobke. „Ovčie kiahne (pre moje drahé české čitateľky – plané neštovice). Dostala som ich od detí asi pred týždňom,“ priznala. „Nedokážem si zraziť horúčku a prestáva mi chutiť jedlo.“

Ella pozrela na Stefana. „Je premenená?“

Pokrútil hlavou. „Rodená.“

Čo znamená jediné – je len otázkou času, kedy upadne do kómy.

„Prosím, ponáhľajte sa,“ pípla Irina. „Zatiaľ viem vydávať príkazy a analyzovať vzorky, ale... je mi zle. Veľmi zle.“ Súdiac podľa jej tónu je jej viac než zle. Ako bytosť nikdy nezasiahnutá neduhmi musí neskutočne trpieť pri svojej prvej skúsenosti s vírusom.

Ella zúfalo pozrela na svojho vládcu. Ten ale tiež nemal zázračné riešenie pre túto situáciu.

„Dobre ma počúvaj, Baba Jaga,“ Ella sa znovu sústredila na obrazovku. „Nadopuj sa paracetamolom a antivirotikami. Neskús si rozškrabať jedinú vyrážku! Posledné, čo potrebuješ, je bakteriálna nákaza. Daj si antihistamíny, ak to nevydržíš. A za deň do seba nalej aspoň tri litre vody!“

Irina zagúľala očami. „Ešte viem, ako liečiť kiahne. Ale nemáme dosť liekov. Primárne ich podávame deťom. Nebudem nimi plytvať.“

Ella mala chuť ju prefackať. „A ako im pomôže, keď skončíš v kóme? Miroslava, napchaj jej do krku lieky!“

Riaditeľka Tajnej polície len uhla pohľadom. „Naše zásoby sa stenčujú. Ani ja som si radšej nič nedala. V tomto boji my upíri padnúť môžeme a nič sa nám nestane.“

Ella porazene rozhodila rukami a odišla zo záberu, aby sa vyventilovala. Prechádzala sem a tam popred monitory a potichu nadávala.

„Len čo dorazia posily, vezmete si lieky! To je príkaz,“ povedal Stefan pevne. „Prenechajte kontrolu doktorom a sústreďte sa na vlastné zdravie! Nemôžem o vás prísť.“ Poslednú vetu vyslovil s takou vážnosťou, až Vasilyho zamrazilo. Za tie roky si Stefan musel s oboma ženami vybudovať pevný vzťah založený na dôvere. Obe preňho boli oporou a teraz hrozí, že zostane sám na celé kráľovstvo, proti nepriateľovi ktorého sotva pozná.

Irina sa porazene pousmiala, ale podaril sa jej len akýsi trpký úškľabok. „Ešte nie je všetkým dňom koniec,“ uistila Stefana. „Vy urobte svoju prácu a my podržíme pevnosť na našej strane.“

Nepodržia. Sotva stoja na nohách. Ale kvôli kráľovstvu musia byť silné, pretože nikto iný ich nenahradí. Stafan mal v očiach slzy bezmocnosti. „Vydrže,“ zaprisahával ich. „Dorazíme aj s vakcínou.“

„Ja viem že áno,“ šepla Miroslava a ukončila spojenie.

Vasily mu upokojujúco prešiel dlaňou po predlaktí. Nemal žiadne reálne povzbudivé slová, ktoré by neboli prázdne frázy. Nevedel, či naozaj nájdu čo potrebujú. Alebo či všetko stihnú včas. Alebo či sú vôbec na správnom mieste. Alebo či výskum nebol zničený. Alebo či vôbec vakcína skutočne bola vyvíjaná. Alebo či ju budú vedieť reálne použiť...

„Ešte nie je všetkým dňom koniec,“ zopakoval Irinine slová. Potom sa obrátil k Isobel a Elle. „Dievčatá? Ako vám vieme pomôcť?“