V ďalšom živote 20

 

„Ochranné pomôcky musia byť doručené ako prvé, následne doplníte lôžka a vojaci vám pomôžu postaviť nové poľné nemocnice!“ vydávala kráľovná Kathrine príkazy v trónnej sieni Najvyššieho dvora vo Verone. Ešte stále bola v šoku z toho, čo sa dozvedela, a z hlavy si nedokázala vytlačiť obraz absolútne zničenej Iriny s Miroslavou. 

 

Choroby.

Vírusy.

Baktérie.

Niečo tak malé, že tomu nevenovali pozornosť a teraz zisťujú, že im sotva stačia antibiotiká. Detské vakcíny dostali iné rasy, ale vždy od ľudí. Tých pár čo sa stále vyrába pre nesmrteľných sotva pokryje súčasnú potrebu. Ich natalita je veľmi nízka, aby vôbec skladovali zásoby.

„Prvé tímy odídu do Moskvy, kde vás budú očakávať vyliečení z karanténneho komplexu. Pamätajte, žiadne objatia, dotyky alebo fyzický kontakt!“ pokračovala. „Zásoby označené červenou a modrou farbou budú odnesené do Afriky a Indie, kde sa práve jedná o postavení nových táborov, aby sme odľahčili Rusko! Prístroje budú primárne alokované deťom a príslušníkom iných rás než upírom!“ Bolo jej špatne z toho, že nemôže uprednostniť vlastných, ale v tejto chvíli majú upíri evolučnú výhodu a musia ju využiť. Čo ako nefér to znie.

Desiatky doktorov, vojakov, agentov a dobrovoľníkov organizovane balili a prenášali zásoby k transportu, kontrolovali lieky a rozdeľovali vitamíny. Na pomoc s premiestňovaním prišlo niekoľko anjelov a už nakazených džinov, ktorí ešte zvládali chodiť.

„Upozornite Atlantídu a niekto kontaktujte Terru, aby sem jej obyvatelia ani nepáchli!“ Posledné, čo potrebujú, je dostať nákazu za hranice Zeme.

Kathrine sa otočila k monitorom na stole, kde stále prebiehala videokonferencia s kráľmi jednotlivých štátov, ktorí vydávali podobné rozkazy vrámci vlastných krajín. „Ja viem, že sa vám to nebude páčiť, ale odteraz žiadne medzinárodné cesty a upozornite poddaných, aby sa vyhýbali kontaktu s ľuďmi,“ inštruovala ich. „Ideálne nech sa zavrú doma, čo najďalej od všetkého.“

Do siene prikvitla kráľovná Mina, v očiach odhodlanie a na pleciach ťažký batoh. Jediná z nich sa narodila ako človek, zažila si množstvo chorôb a hlavne dostala všetky vakcinácie. Ani len nediskutovala o tom, že ide do prvých línií. „Odchádzam s najbližším transportom,“ oznámila spoluvládkyni Kathrine. „Chlapi sú stále v skladoch a pomáhajú s balením. Drew s Lenou sa zavreli na ošetrovni a testujú každého kto im príde pod ruku. Máme miesto pre sto nakazených, viac nie.“

Sto je málo. Rusko ma tisícky. Kathrine vypla mikrofóny a pretrela si tvár. Rebecca šla vyspovedať Jazdcov apokalypsy, či v tejto šlamastike nemajú prsty, a Angelica jednala na nebesiach o posielaní zásob od anjelov. „Ako mohlo niečo takéto vôbec nastať?“ hlas sa jej zlomil. Pre svojich poddaných predstierala pokoj, odvahu a istotu, ale bola kúsok od toho, aby sa rozplakala. Jej drahý brat aj s manželom sú v kóme a práve prišla informácia z Portugalska, že jej sestra so snúbenicou sú obe nakazené tuberkulózou.

Mina ju pohladila po ramene, ale dala si pozor, aby sa nedotkla pokožky. Nemôžu riskovať. „Podcenili sme našich predkov,“ vzdychla. „Ich technologická úroveň v čase poslednej vojny bola príliš vysoká. Zanechali po sebe viac než len záznamy plné nenávisti. Nikdy nám len nenapadlo, že by čokoľvek z ich čias stále mohlo byť... aktívne.“

A to bola chyba, ktorú nesmú zopakovať. „Ak toto je len kvapka v mori ich dosahu... Zem je prakticky mínové pole,“ šepla, pozorujúc chaos okolo seba.

Mina prikývla. „Ak existoval jeden labák, existovalo ich viac.“ Všetky frakcie vtedajšej rasovej vojny mali prístup k masívnym zdrojom a hlavne mobilite. Svet bol v tých časoch veľký a ľudia neskúsení, nechápaví. „Úprimne, som rada že sme túto vec vypustili až teraz,“ priznala.

Kathrine sa na ňu nesúhlasne zamračila. „Rada? Umierajú nám poddaní!“

Mina na ňu smutne pozrela. „A keby ten vírus ušiel pred dvesto rokmi, nemali by sme ani len mikroskopy na jeho identifikáciu,“ pripomenula jej. Nasadila si rúško a kývla džinovi, ktorý sa práve premiestnil medzi pripravené zásoby. „Buď opatrná. Ozvem sa len čo to bude možné,“ rozlúčila sa a s odhodlaním sa nechala odviesť do Ruska.

 

 

Vasily so Stefanom kráčali odrazu neosvetlenými chodbami hlboko pod pôvodným laboratóriom, kam ich poslala Isobel keď našla neoznačené mapy celého komplexu, v nádeji že nájdu sklad so substanciami, ktoré vtedajší vedci používali, alebo ručne písanými zdrojmi.

Zatiaľ sa im však podarilo objaviť len radikálne odlišnú stavbu: hrubo opracované steny, neexistujúce svetlá a akési rozľahlé spoločné miestnosti s vybavením, ktoré nedokázali rozoznať a neodvážili sa naň siahnuť. So silnými baterkami šli hlbšie a hlbšie. Kužele svetla odhaľovali malé ubytovacie bunky podobné kasárňam, dávno opustené.

„Mali tu snáď nejakú súkromnú armádu?“ odhadoval Vasily, ktorému naskakovala husia koža a trpel podivným prípadom déja vu. Nevidel toto miesto už niekde?

„Pravdepodobne žoldnierov bez silnejšej chrbtovej kosti,“ tipol si Stefan, rovnako podráždený. „Každý zlosyn potrebuje fyzickú silu na vlastnú ochranu. A živé štíty.“

Nuž, niektoré veci sa nemenia bez ohľadu na rasu.

Narazili na ďalšie dvere a v rukaviciach otvorili ťažkú západku. Okamžite ich ovial pach čohosi... nie dobrého. Čohosi starého a...

„Smrť,“ povedal Stefan, keď sa niekoľkokrát nadýchol. Smrť a veci s ňou spojené... upíri sú na ne citliví. Ich nosy obzvlášť. Vasily nemohol nesúhlasiť.

Celí nesvoji prešli otvorom a ocitli sa v ešte depresívnejšie vyzerajúcich chodbách, úzkych a skľučujúcich. Steny boli pravidelne predelené mrežami.

„Cely,“ uvedomil si Stefan.

„Veľmi malé cely,“ dodal Vasily a šiel napred. „V každej je aspoň šesť priční a...“ Stiahlo mu hrdlo. V ušiach mu hučalo. „Stefan,“ šepol a hlas sa mu zatriasol. „Kostry.“

Stefan zhrozene posvietil okolo seba. V každej cele bolo niekoľko ostatkov, buď uložených na tvrdých pričniach, alebo schúlených pri mrežiach.

Nie všetky patrili dospelým.

Obaja upíri v šoku pozreli do všetkých strán. Chodby sa rozvetvovali a v každej boli ďalšie a ďalšie cely.

Stovky.

Možno tisícky, ak rebríky pri stene vedú na nižšie podlažia s rovnakým rozložením.

Tisícky mŕtvych. Pochovaných hlboko pod zemou, v celách sotva dosť veľkých na to, aby sa v nich slobodne postavili.

Vasilymu prišlo špatne od žalúdka, ale prinútil sa posvietiť na stmavnuté kosti väzňov, na ktorých sa oblečenie už dávno rozpadlo. Prešiel päť ciel, než spoznal znepokojujúci vzorec. „Ani jeden z nich nie je upír.“ Napriek tomu, že sú na tajnej základni upírov.

Stefan sa musel oprieť o drsnú stenu, ako sa mu zahmlelo pred očami. „Podobné miesta som už videl.“ Naprázdno preglgol. „Toto nie sú väzni. Toto sú vojnoví zajatci.“

Vasily krútil hlavou. „Sú tu deti.“

„A poznáš snáď diktátora, ktorý by deti nepriateľa ušetril?“ odfrkol si Stefan.

Bývalý kráľ potlačil silnú potrebu dáviť. „Nie, ale poznám diktátorov, ktorí na zajatcoch experimentovali.“

Nehumánnosť situácie im dochádzala pomaly. Sú v tajnom komplexe upírov. Upírov, ktorí vyvíjali biologickú zbraň proti nepriateľom. Počas radikálnej rasovej vojny medzi nesmrteľnými.

Stefan si zotrel slzu. „Tie monštrá ich tu mali ako pokusné králiky.“

Vasily prikývol. „A keď anjeli všetkých vyhnali z Hyperborey, nemal to tu kto skontrolovať a vypustiť ich na slobodu. Umreli hladom. Každý jeden z nich.“

 

 

Nebesia sa rozhodli poslať nesmrteľným pomoc v podobe zdravotníckeho materiálu, prístrojov a lôžok, ktoré mali navyše. Nepustili však svojich anjelov na Zem. Tí, ktorí už boli medzi nesmrteľnými, museli zase zostať dolu, aby sa nákaza viac nešírila.

Všetky najvyššie oddelenia boli v plnej pohotovosti a neprijímali audiencie. Niles, pracovník Oddelenia záznamov, ktorý pôvodne upozornil na Vasilyho návrat, pozorne študoval upírovu zložku a porovnával ju so Stefanovou. Ich duše sú na Zemi už nejaký ten čas a ich osudy sú prepletené prakticky od začiatku. Nie z vôle anjelov, ale ich vlastných karmických činov.

Nevedia to, ale stretli sa už niekoľkokrát. Problém je, že predošlý režim nebies sledoval určité záujmy, čo spôsobilo chaos v záznamoch a reinkarnačnom procese. Niles svoju kariéru začal práve katalogizovaním stratených dokumentov a chýbajúcich kusov histórie. Preto hneď vedel, že sa čosi deje.

Čosi, čo by štatisticky nemalo byť možné.

Čo by anjeli nikdy nedopustili, keby mali dostatočné informácie.

Ale oni ich nemali. Niles náhlivo utekal medzi nekonečnými policami s doslova miliardami zložiek a osudov, hľadajúc chýbajúce časti. Chýbajúce osudy. Chýbajúce svedectvá.

Len čo si vytvoril presný obraz, v panike rozložil papiere na recepčný stôl, ktorý má byť jeho pracoviskom. Zúfalo potreboval hovoriť s niekým... kompetentnejším, ale Carys ani Julius ho znovu neprijmú a všetci jeho nadriadení sú buď v teréne alebo v karanténe.

Dobromyseľný anjel zúfalo zastonal ako dieťa v hračkárstve, ktorému rodičia nechcú kúpiť najnovší model autíčka. Čo len bude robiť? Vasily a Stefan potrebujú pomoc! Porušili stanovené hranice svojich duší, čo by anjeli strážni normálne zastavili, keby tu veci správne fungovali!

Musí zasiahnuť!

Príde kvôli tomu o krídla, ale musí niečo urobiť!

Kto by vôbec vymyslel tak krutý osud? Zhodou okolností práve keď sú uprostred bezprecedentnej pandémie?

Vzduch okolo Nilesa ochladol a čas akoby sa odrazu zastavil. Anjela prepadol nepríjemný pocit. Vzhliadol od papierov a vykríkol. Pred ním stála mladá žena známa ako vládkyňa jari, jedna zo štyroch kráľovných ročných období, stvorených archanjelmi a archdémonmi. Tieto ženy v sebe nesú toľko moci, že sa vedia napojiť na vesmír samotný, absolútnu silu obklopujúcu všetko a všetkých. Nekonečno samotné.

Obvykle roztomilo vyzerajúca tmavovláska mala strnulý výraz, oči čierne ako noc, na sebe jednoduché biele šaty. Nebola to však ona, kto sem dorazil. Posadol ju vesmír, aby mohol komunikovať na úrovni zrozumiteľnej súčasným bytostiam.

A vesmír tento kúsok nerobí často.

Rozhodne nie pre radových anjelov sotva dosť starých na to, aby si pamätali svet pred príchodom Jazdcov.

Niles pocítil potrebu klesnúť na kolená a pokloniť sa tejto ohromnej bytosti. Bol však v takom šoku, že dokázal len nepohnute stáť, zatiaľ čo ho zalieval studený pot.

Vesmír sa naňho zahľadel a pokrčil nosom. „Podivné,“ povedal hlasom, ktorý nepatril Jari. Bol príliš hlboký, príliš éterický.

Niles o krok ustúpil. „Ehm... ja... ja si myslím, že hľadáš niekoho iného,“ vyhabkal.

Bytosť zovrela pery. „Kiež by. Tie zložky, ktoré máš pred sebou... nikto ti s nimi nepomôže a ja som si dal veľkú námahu, aby som tieto dve duše poslal do tejto éry, v ten správny čas, do správnych tiel. Takže mi urob láskavosť a neposer ich osudy!“

Niles skákal pohľadom zo svojho stola na vesmír a zase naspäť. „T-ty máš prsty vo Vasilyho a Stefanovom osude?“

„Mám prsty vo všetkých vašich osudoch, ale v tomto prípade som zasiahol priamo, áno. Potrebovali ste prísť na činy vašich predkov skôr než...“ odmlčal sa.

„Skôr než čo?“ naliehal Niles.

„Skôr než sa všetko zmení,“ odvetil neutrálne vesmír. Podišiel bližšie a naklonil sa cez pult k Nilesovi, ktorý bol kúsok od toho, aby omdlel. „Pomôž im!“ rozkázal.

„J-ja? Ani len nemám povolenie opustiť nebesia. Som radový anjel,“ sťažoval sa Niles vydesene.

Vesmír sa prudko nadýchol. „Máš dve možnosti, pán radový anjel,“ povedal pohŕdavo. „Alebo zasiahneš a zachrániš nesmrteľných, alebo uvidíš úpadok ich civilizácie.“

Niles znovu pozrel na záznamy. Potom zhrozene na vesmír. „Ty si ich poslal na smrť!“ uvedomil si. „Nechal si ich prežiť tyraniu a mučenie, len aby si prepojil ich osudy s dneškom?!“

Vesmír prikývol, v tvári žiadna emócia. „Bola to jediná cesta.“

„Odsúdil si vlastné stvorenia na mučenie a smrť! Čo si to za... vesmír?“ Nemal žiadnu vhodnú nadávku pre silu tak absolútnu.

Čierne oči si ho premerali. „Bol by si uprednostnil smrť prežratý chorobami? Duše Vasilyho a Stefana sú takmer na konci svojej cesty, moji budúci archanjeli a archdémoni do nových vesmírov! Neurobil som to rozhodnutie ľahko, ale obete sú niekedy nevyhnutné.“

Niles znechutene zaškrípal zubami. „Si odporný!“

Vesmír nadvihol obočie, ale tvár nenasledovala tento pohyb v očividnej emócii. Bolo to desivé. „A kde si prišiel k záveru, že som to, čo vy definujete ako dobrý?“ Odstúpil a strnulo si precvičil svaly na krku bytosti, ktorej telo posadol. „Postaral som sa o vaše prežitie. Skúste túto šancu nepremrhať.“ A odmiestnil sa.

Niles vysilene klesol do kresla a triasol sa. Do čoho sa to len namočil?