V ďalšom živote 22

 

Ella podala Stefanovi schúlenému v rohu labáku zohriaty bylinkový čaj a sledovala, ako sa pomaly vracia k sebe. Naďalej kŕčovito zvieral Vasilyho ruku, oči stratené v hrôzach minulosti. Upír vedľa neho na tom nebol o nič lepšie. Keď ich však dostali von z väzenia, vedomie sa im pomaly navracalo, srdcia sa upokojili a zdalo sa, že aj bolesť ustávala.

 

Niles ich so záujmom pozoroval, usadený na stole oproti, pohupujúc nohami vo vzduchu.

„Takže ak to správne chápem,“ prehovorila Isobel prechádzajúca sa popred neho, „Ich predošlý život bol na Hperborey počas rasovej vojny? A nebesia o tom ani nevedeli?“

Anjel prikývol. „Kvôli predošlému režimu sú niektoré staré záznamy zle uložené. Je to... komplikované. Vasily a Stefan sa poznajú veľmi dlho, sú to staré duše a to sa v záznamoch zachovalo. Aj spôsob a čas smrti, len nie... okolnosti. Je len náhoda, že som spojil tieto udalosti.“

„A vesmír sa len tak zjavil a povedal ti, aby si sem priletel? Napriek pravidlám?“

Niles si pretrel oči a vzdychol, akoby na pleciach niesol osud celého sveta. „Vesmír obe tieto inkarnácie úmyselne zariadil. Postaral sa, aby sa narodili na Hyperborey, aj keď ich duše mali dávno ísť ďalej od tejto primitívnej existencie. A potom ich sem poslal zase, do ich súčasného ja, vediac že sa sem jedného dňa vrátia. A pri kontakte s ostatkami...“

„Si spomenú na to, k čomu sa nedochovala história,“ dokončila upírka.

Niles zvieral okraj stola, až mu zbeleli hánky. „Poslal ich na smrť. Nechal ich tu umrieť a potom im znova postavil do cesty prekážky. Urobil z nich nástroje. Pre nás. Pre túto dobu, pre tento problém. Vesmír vedel, čo sa stane.“ Anjel bol plný hnevu. „Vedel, že vírus nás jedného dňa dostihne a z týchto dvoch duší si urobil obyčajné poistky!“ hlas sa mu triasol rozhorčením.

Stefan, konečne dosť pri vedomí na to, aby začal uvažovať, vzhliadol. „Koľko inkarnácií sme už na Zemi prežili?“ odvážil sa zašepkať.

Niles sa nad ním zľutoval. „Toto je piata. Štvrtá bola hyperborejská a prvá v ktorej ste dostali nesmrteľnosť. Narodili ste sa do rodín vojakov – jeden ako vlkolak, druhý ako džin. Ani vtedy vaša láska nebola práve akceptovaná, v tých dobách však pre to, že ste neboli z jedného druhu. Chceli ste spolu utiecť preč z kontinentu, ale upírske jednotky zachytili vašu loď a priviedli vás sem. Tak veľmi ste sa bránili, že vás eventuálne museli držať na samotke.“

Vasily sa pritisol k Stefanovi, v očiach slzy. Stále si spomínal, ako našiel kus kovu z odlomenej mreže a hladný, zúfalý a chorý ryl do steny prísľub. V ďalšom živote. Stefanovo bývalé ja urobilo to isté. Potom sa od slabosti posadili k sebe pri mreži, ktorá ich oddeľovala, chytili sa za ruky a naposledy vydýchli, nevediac že Hyperborea zostala prázdna, že vojna skončila.

Že na nich každý zabudol.

Boli len vojaci. V službách svojej rasy, ktorej členov sľúbili chrániť. A ktorých videli mučených okolo seba. „A predtým?“

Anjel sa zatváril mrzuto. „Tretia bola asi o dve desaťročia skôr, keď sa ľudia začali usadzovať na Úrodnom polmesiaci. Už vtedy ste boli príliš chytrí. Stavali ste prvé primitívne zavlažovacie systémy a stabilné domčeky. Umreli ste pri prudkej povodni. Spoločne. Vaše posledné slová tiež boli V ďalšom živote. Aj keď niečo ako reinkarnácia nebolo vôbec známe. Vaše duše to vedeli. Váš druhý život na Zemi bol dve generácie pred tým tretím, ako kmeň lovcov a zberačov. Umreli ste vedľa seba, obaja na infekciu po tom, čo ste spadli do rokliny. Rovnaký sľub. Rovnaké posledné slová. V časoch, keď jazyk sotva existoval.“

Stefan z celej sily objímal Vasilyho a tisol si ho k hrudi ako vydesené dieťa svojho obľúbeného medvedíka.

Toľko životov.

Toľko skúseností.

Toľko smrti.

„A ten prvý?“ ozvala sa Ella, keď sa Niles odmlčal. „Povedali si to isté?“

Niles sa zaksichtil. „V ich prvom pozemskom živote k tomu nedostali šancu. Boli spolu, ale ich smrť bola... rýchla a nečakaná.“

Dva páry uplakaných očí sa naňho upreli v prosbe o zvyšok príbehu.

Anjel skrivil pery. „Privalil vás mamut,“ priznal. „Šli ste na lov, oddelili sa od skupiny a... nuž... neodhadli ste svoje možnosti.“

Ella potlačila smiech. „Niektoré veci sa očividne nemenia ani skrz čas a životy. Napríklad neochota požiadať o pomoc a spoľahnúť sa na iných,“ zdôraznila prísne smerom k upírom v rohu.

„O našich inkarnáciách hovoríš ako o pozemských,“ chytil sa Vasily slovíčka, ktoré mu vŕtalo v hlave. „Mali sme snáď aj nepozemské inkarnácie?“

Niles mykol plecami. „Netuším. To je skôr diskusia k tomu, či inde vo vesmíre sú iné inteligentné formy života. Duše k nám však prúdia z neznáma, nie všetky sú takpovediac recyklované. A niektoré zase odchádzajú. Nevieme kam. Hovoríme o nich len to, že idú ďalej.“ Anjel sa zamyslel. „Ale nič z tohto nemáte odo mňa.“ Možno by nemal len tak rozširovať nebeské tajomstvá. „Vaše boli staré už keď sa inkarnovali prvý raz. Myslím... je to len teória, ale príde mi, že ste sem prišli dobrovoľne.“

Stefan nadvihol obočie. Kto by už do tohto chaosu šiel dobrovoľne? Ani len ľudia to tu nemali radi. „Dobrovoľne?“ zopakoval.

„Ja viem. Znie to šialene, ale ak duša nenesie karmický trest, jej cesta je slobodnejšia. Nemá čo naprávať. Vesmír... vesmír sa vyjadril, že ste budúci archanjeli. To musí znamenať extrémnu vyspelosť a integritu.“

V miestnosti nastalo šokované ticho. Obom upírom klesli sánky a pozreli na seba, akoby uvažovali či Niles nie je komediant. „M-my?“ Vasily ukázal na seba. Oni? Tí, ktorí sa svojho času naháňali chodbami paláca a snažili sa jeden druhého zaškrtiť?

Niles si zahryzol do pery. Jeho vedomosti o vyšších bytostiach sú len o kúsok presnejšie než v prípade ostatných nesmrteľných, lebo ho fascinujú odkedy sa o nich dozvedel. O ich vojne. O ich pôvode. O ich túžbe odísť zo Zeme. „Nie je to tak, že ak teraz umriete, prebudíte sa ako vyššie bytosti,“ uistil ich. „Tých je konečný počet a nemení sa. Až keď tento vesmír skončí a nové vzniknú... zrejme len postúpite o priečku vyššie. Evolúcia naprieč časom a priestorom.“ Nepohodlne sa pomrvil, keď na sebe pocítil toľko zmätených pohľadov. „Ale to je len moja hypotéza. Anjelom som veľmi krátko, sotva rozumiem všetkým zákonitostiam.“

Vasily sa tisol k Stefanovi ako vydesené mačiatko a obával sa, že táto šialená bytosť jediná z nich rozumie situácii. Ak ho navštívil vesmír samotný... toto je niečo, čo sa muselo stať. Aj keď ho v tej chvíli za to nenávidel.

Privalení mamutom, to tak na nich sedí.

„Aký má zmysel, že sme na svoje bývalé ja znovu narazili?“ prehovoril Stefan po chvíli, pevne zvierajúc Vasilyho. Stratil ho štyrikrát. Znovu to nedovolí, aj keby mali zvyšok večnosti stráviť v sterilnej bubline! „O činoch našich predkov by sme sa tak či tak dozvedeli.“

Isobel trhalo srdce. Ona s Ellou už pochopili prečo tu obaja museli skončiť. Opatrne sa posadila na zem oproti nim. „Chlapci... to nie je o vtedajšej politike. Boli ste tu ako väzni.“ Trhane sa nadýchla. „Musíte sa vrátiť k svojim ostatkom a znovu si spomenúť na vaše posledné dni. Aby ste nám povedali kde je výskum vakcíny a komponenty k nej. Musíte znovu prežiť svoju smrť.“

Aby zachránili tisíce iných.

A aby sa história nezopakovala.

 

 

Irina sa triasla pod prikrývkami, ľutujúc všetky svoje životné rozhodnutia. Už chápala ako sa Ella cítila keď ju prosila o ukončenie trápenia. Musí sa tomu dievčaťu ospravedlniť. Ak sa toho teda obe dožijú.

Lilith v kobke vedľa nej sedela opretá o záhlavie postele, spotená, bledá a zúfalá. Takto bezmocná sa naposledy cítila, keď jej niekdajší anjelský režim odrezal krídla a skopol ju medzi ľudí.

Vtedy si prisahala, že nikdy viac slabá nebude, aj keby sa mala prebiť armádami nepriateľov.

Čo aj urobila.

A aj tak skončila zavretá kdesi v podzemí, sotva schopná dať si pohár vody. Jediná osoba s dostatkom energie bola Polly v cele oproti, ktorá pravidelne udierala do plexiskla, trvajúc na tom, že nie je nakazená a chce von. Na prvý pohľad to tak aj vyzeralo. Žiadne známky nákazy a ani kýchnutie. Irina chcela nariadiť krvné testy, aby zistila či chytila aspoň fága, ale Lilith ju zastavila a prísne to zakázala. Keď sa šeptom rozprávali na súkromnom kanáli cez komunikačné zariadenie v stenách, dostala len záhadné vysvetlenie:

„Priateľov si musíme držať blízko, ale nepriateľov ešte bližšie,“ chrčala Lilith cez suché hrdlo.

Viac neprezradila.

Irina sa nepýtala.

A Polly zostala v cele, nech už je jej príbeh akýkoľvek.