V ďalšom živote 25

 

Stefan sa po rýchlej sprche obliekol do čistého oblečenia a vrátil sa k čakajúcemu Nilesovi, ktorý sa celý vydrhol, dal si vitamíny a čakal na nich v chodbách, kde pokračoval k ukladaní papierikov s menami obetí za mrežami. 

 

„Niles, koľko pravidiel si za posledný týždeň porušil?“ vyzvedal vážnym tónom.

Anjel sa k nemu trochu nervózne otočil. Snažil sa tváriť neutrálne, ale nešlo mu to. „Dosť,“ pripustil.

„A ak ti na to anjeli prídu?“

Striaslo ho. „Vezmú mi krídla.“

Kráľ si ho zamyslene premeral. „Nemôžeš sa odvolať na vesmír?“

Niles sa usmial. „Ešte stále mám slobodnú vôľu a poznám pravidlá. Za svoje činy sa budem zodpovedať, ak na to príde. Neľutujem, čo som urobil.“

Niet divu, že je anjelom. Stefan ho poplácal po ramene a naklonil sa k nemu. „Nech sa stane čokoľvek, na ruskom dvore máš neobmedzený azyl,“ povedal oficiálne. „Za všetku pomoc, ktorú si nám poskytol.“

Nilesova tvár sa rozžiarila, akoby práve dostal najväčšiu poctu vo svojom živote. „Ďakujem, Veličenstvo. Veľmi si to cením.“

„Nezabúdaj, že teraz si nakazený. Musíš ísť do karantény. Aké zlé je to na nebesiach?“

Anjel sa narovnal od kostí, ku ktorým práve priradil mená. „Naša ošetrovňa sa zatiaľ nenaplnila. Máme dostatok obytných priestorov, aby každý vedel byť v izolácii. Bývam sám, takže pre mňa sa veľa nezmení. Navyše som pôvodne človek, takže zrejme mám lepšiu imunitu a možno aj vakcináciu,“ pokúsil sa zľahčiť svoju situáciu.

„Možno?“ zopakoval Stefan.

„Nemám detailné informácie o svojom detstve,“ odvetil anjel vyhýbavo, tón váhavý.

Stefan sa rozhodol nevyzvedať hlbšie. Niles má očividne vlastných démonov a posledné, čo by chcel, je ich privolať. Znovu zopakoval svoju ponuku azylu a len čo sa k nim pripojil Vasily, spoločne zašli za ženami o niekoľko poschodí nižšie.

 

„Máme základný recept a vyzerá to, že aj potrebné substancie,“ vysvetlila im Ella, keď sa odtrhla od monitoru. Labák tu dolu bol oveľa menší a prepchatejší. V stenách boli priehľadné trubice, v ktorých čosi prúdilo, a popri jednej viedol teraz neaktívny pás s naskladanými skúmavkami. „Nikde však nevieme nájsť informácie o účinkoch alebo úspešnosti protilátky.“

„Ak vôbec niekedy bola vyskúšaná,“ zašomrala Isobel od monitoru, kde prekladala haldy záznamov, ktorým sotva rozumela. „Na väzňoch testovali jednotlivé komponenty, ale nikdy nie celý koktejl.“

Vasilyho striaslo. Aj keď si už nepamätal bolesť, pamätal si krik a rany, ktoré boli jeho večnými spoločníkmi. Stefan ho automaticky pohladil na šiji a pritiahol si ho k boku. Tentokrát sa nebránil. Len sa k nemu pevnejšie privinul. „Nepočítali s vyhnaním z kontinentu. Nemali dôvod sa ponáhľať,“ predpokladal. „Buďme radi, že ten výskum aspoň započali.“

„Pravda.“ Ella sa posadila k stolu s nádobkami a niečím, čo vyzeralo na extrémne výkonný mikroskop. Začala pod ním pozorovať substancie zo zásobníkov v stene. „Buďte užitoční a prehľadajte všetky ostatné labáky v tejto časti. Budeme potrebovať všetky chemické substancie, ktoré nájdete.“

Upíri na seba pozreli a aj keď sa im to vrcholne priečilo, vrátili sa medzi cely, pátrajúc po ďalších vyšetrovniach a tajných dverách. Niles sa k nim nepripojil.

„J-ja by som sa potreboval vrátiť na nebesia, než niekto zistí že nie som u seba doma,“ začal opatrne. „Nemáme povolené ísť na zem a ja ani na to nie som dosť služobne starý.“

„Chápeme,“ uistil ho Vasily a krátko ho objal. Stefan urobil to isté a spoločne ho odprevadili na pobrežie slabo osvetlené zapadajúcim slnkom, kde roztiahol biele krídla a vzlietol v ústrety tmavnúcej oblohe.

Upíri osameli na pláži so šuštiacimi vlnami a zavládlo medzi nimi napäté ticho. Nedostali ani šancu sa v kľude vyplakať, smútiť za životmi ktoré vyhasli, nedokončené. Plné bolesti.

Vasily sa zlomil prvý. Z očí sa mu vykotúľali slzy a celé telo sa mu otriaslo ťažkým vzlykom.

Stefan k nemu okamžite priskočil a uväznil ho vo svojom objatí. „Ja viem,“ šepkal mu do ucha zmierlivo. „Ja viem.“ Aj on cítil ten tlak, prázdnotu a zúfalstvo. Všetko na nich doliehalo – hroziaca občianska vojna v Rusku, vírus, vakcína, minulé životy, tikajúci čas, žiadna cesta vpred ani naspäť.

Boli zaseknutí medzi minulosťou a prítomnosťou. Medzi životom a smrťou. Medzi tým čomu sa bránili a čo bolo vždy ich súčasťou.

Vasilyho ruky sa mu omotali okolo pása a držali Stefana ako kliešť. S tvárou zaborenou v jeho ramene chcel zastaviť čas, aspoň na chvíľu, aby si vydýchli. Aby mohli mať aspoň jeden deň pre seba.

„Umierali sme vedľa seba, nakazení. Zase oddelení v celách,“ habkal cez plač a Stefan vedel, že tentokrát nehovorí o minulých životoch. Takmer skončili ako kedysi.

Tentokrát však bojovali.

A neboli sami.

Spolu s nimi bojovali aj iní.

„Prežili sme, Vasily,“ uisťoval ho Stefan. „Prelomili sme kruh. Sme tu, sme nažive. Sme spolu.“ Hladil ho po hebkých vlasoch. „Vyhrali sme nad tými, ktorí nás zabili.“

Ako? Ako vyhrali, keď sú nakazení ich pliagou?

Kráľ vedel presne, kam sa uberajú myšlienky jeho predchodcu. Nežne mu nadvihol bradu, aby si videli do očí. Sotva badateľne sa usmial. „Tentokrát máme moc. Prostriedky. A dve odhodlané ženské, ktoré sú chytrejšie než celá ich niekdajšia pokrivená armáda.“

Vasily nevedel, kedy sa ich role vymenili. On mal byť ten večne pozitívny, plný nádeje, a Stefan ten v depresiách s túžbou všetko ukončiť. Opatrne sa dotkol jeho líca, len aby sa uistil, že sú obaja tu, stále nažive. Že Stefanovi pod pokožkou stále prúdi horúca, červená krv. „Som absolútny idiot, že som sa z Terry nevrátil,“ konečne pripustil. „Hlavne keď som na teba myslel každý jeden deň. Vždy keď som zaspával. Keď som sa prebúdzal. V snoch. Prosil som vyššie sily, aby si na mňa zabudol, aby si necítil to čo ja, aby ťa to nebolelo tak ako mňa.“

Stefanovo srdce sa rozbúchalo. Ach, jeho drahý, zlomený kráľ. Zľahka ho pobozkal. A znovu. Neprestal, kým Vasilyho slzy neuschli a vzlyky nepoľavili. „A ja som zase prosil vyššie sily, aby si nikdy nezistil, čo cítim. Aby si videl len nenávisť a ľahostajnosť,“ šepkal mu na pery.

Vasily ho zovrel ešte pevnejšie. Dych sa im miešal. „Spomínaš si, ako si sa prvýkrát napil mojej krvi?“

Na to nešlo zabudnúť. Stefan bol prichytený pod Vasilyho posteľou, keď sa snažil inštalovať nové ploštice, pretože nemal jasno v jeho pôvode a minulosti. Vasily mu dal ochutnať svoju krv, aby špión pochopil, že o svojej minulosti nehovorí len pre to, že nie je rodený upír a donedávna boli premenení považovaní za menej „čistých“. „Áno?“

„Bol to prvý deň, čo som musel odolávať. Keď si odišiel, zaliala ma panika ako ešte nikdy,“ priznal niečo, čo si sľúbil nikdy nevysloviť nahlas.

Stefan prekvapene zamrkal. Vtedy sa hádali ako besné psy a aktívne sa pokúšali navzájom vyštvať z kráľovstva. „Už vtedy?“

Vasily porazene prikývol. „Chcel som utiecť, ale nebolo kam a ty si sa neustále dával na nebezpečné misie, tak som si vždy našiel spôsob ako sa pridať a potom si sa ako taký idiot nechal vystreliť do vesmíru so mnou a-“

Stefan ho umlčal ďalším bozkom. Tentokrát sa usmieval naplno. Vasily sa eventuálne začal usmievať tiež a zúfalé bozky sa zmenili na radostné. Ku koncu sa na sebe dokázali len zasmiať.

„Keď toto skončí, súdruh, balíme kufre a ideme na Terru. Nebude žiadne V ďalšom živote. Zostaneme nažive, ty a ja, a ak sa opovážiš umrieť, nájdem si tvoju dušu na nebesiach, prefackám ju a vrazím naspäť do tela!“ rozhodol Stefan. „Zostaneme spolu, tak ako sme vždy chceli. A nikto, nikto na nás nikdy viac nesiahne.“

Tento sľub sa Vasilymu páčil. Pozrel na jaskyne za plážou a povzdychol si. „Náš posledný boj?“

Stefan prikývol, pohľad tiež upretý na nenávidené miesto. „Náš posledný boj,“ súhlasil.