V ďalšom živote 33

 

Vasily za celý svoj život nevidel nič tak... beznádejné. Modul pristál s prvými slnečnými lúčmi na trávnatej ploche hneď vedľa poľných nemocníc. Všade kam oko dovidelo sa tiahli stany, pomedzi ktoré sa náhlili dobrovoľníci a doktori, viacerí očividne sami nakazení. Na nosítkach prenášali bezvedomých pacientov, oživovali koho sa dalo a intubácie robili priamo v otvorenom priestore.

 

Napriek tomu chaosu sa všetky tváre otočili k modulu, z ktorého náhlivo vyskočili obaja upíri. Vasilyho prítomnosť okamžite vyvolala šokované mrmlanie. Nedbal na to, len zhrabol dva kufríky, tak ako Stefan, a rozbehol sa k davu. Pribehlo k nemu niekoľko doktorov.

„Máme dvetisíc dávok, zvyšné sú v module,“ vysvetlil im Stefan rýchlo. „Podajte ich kritickým pacientom. Do krvného obehu, päť dávok v jednej skúmavke. Reinfekcia nehrozí. Choďte!“ poslal ich po zásoby.

S Vasilym sa rozdelili, každý šiel do stanov kam ich zaviedli ošetrujúci, a podľa Camaeliných inštrukcií začali očkovať koho mohli. Predierali sa davmi chorých a chradnúcich, míňali injekciu za injekciou, tíšili vydesené a ubolené deti, mnohé oddelené od rodičov.

Vasily bol bombardovaný otázkami, na ktoré nemal energiu odpovedať, tak sa vždy len usmial a zmenil tému. Po hodinách práce sa mu podarilo dostať až ku komplexu a tam pokračoval od mínus štvorky. Miroslava dostala dávku v poslednej chvíli, zatiaľ čo Irina ju odmietla so slovami, že je dostatočne zdravá aby počkala na ďalšiu vlnu. Na chodbách sa minul s Ellou, ale sotva sa pozdravili ako sa náhlili od pacienta k pacientovi.

Ubehol celý deň, než sa vakcíny minuli a vyliečení po stovkách odchádzali do paláca, aby si naplánovali cestu naspäť domov a nezaberali lôžka. Džinovia, ako nadprirodzená taxislužba, dostali protilátku bez ohľadu na ich stav, tak ako piloti modulov.

Stefan sa nasledujúce ráno celý vyčerpaný, s kruhmi pod očami a končatinami ťažkými ako olovo, dopotácal k naskladaným prázdnym kufrom, o ktoré sa oprel a privrel oči, bojujúc s túžbou prespať aspoň týždeň.

Krátko na to dorazil rovnako vyšťavený Vasily a zničená Mina. Všetci traja len sedeli, v očiach stále hrôza posledných týždňov, a pozorovali vyprázdňujúce sa nemocnice.

„Naozaj nám pomohli ľudia?“ Stefan tomu stále neveril, hoci ich stretol. „Obyčajní ľudia?“

„Obyčajní ľudia,“ potvrdila Mina unavene. „Viacerí nám dokonca darovali krv pre deti.“

„Ako sa im odvďačíme?“

To keby vedela! Apokalypsu zastaviť nevedia, Jazdcov tiež nie. Nesmú zasiahnuť, nesmú pomôcť. Nesmú láskavosť vrátiť. „Možno... by sme sa mohli zamyslieť nad tým, že začnú žiť medzi nami? V našich kráľovstvách?“

To bola desivá myšlienka, ale nie úplne nová. V Novom Babylone existujú nesmrteľní aj smrteľníci bok po boku viac než sto rokov. Stefan sa rozhodol nad tým návrhom pouvažovať. Pozrel na Minu, svoju vládkyňu, a pripravil sa na horší rozhovor. „Tak kedy na nás začneš kričať?“

Najvyššia kráľovná k nemu pootočila hlavu. „Nemám na to kúska energie. Dajte mi týždeň, než sa veci upokoja a potom si vás pozveme na sériu jačania za všetko, čo sa v poslednej dobe odohralo.“

Vasily sa zasmial. V tejto chvíli by mu bolo ukradnuté aj keby sa po ňom zvozila celá kráľovská rodina, ak by si pri tom mohol zdriemnuť.

Mina si pretrela tvár. „Je ti jasné, čo musíš urobiť, Stefan?“

Kráľ sa v obavách zamračil.

Mina mala prísny výraz.

Vasily zagúľal očami. „Zatkneš ma za vlastizradu,“ povedal jednoducho. Také sú zákony. „Opustil som svoj ľud a predstieral smrť, potom sa vrátil, hoci môj trón už je obsadený.“

Stefan sa zhrozil. „Nezatknem ťa! Čo som sa zbláznil?! Bol si zranený, doslova spálený! V bezvedomí celé roky!“

Vasily mu položil dlaň na predlaktie. „Ale oni to nevedia,“ kývol smerom k táboru. „A kým sa nerozhodne aká oficiálna verzia sa vypustí medzi poddaných... moje činy musia mať svoje následky.“

Stefan krútil hlavou, hruď zovretá strachom a obavami. „Nezatknem ťa!“

„Si kráľ, Stefan,“ pripomenula mu Mina. „Viazaný zákonmi, protokolmi a pravidlami. Nemôžeš ich hodiť za hlavu, čo ako sa ti tento čin prieči. Slúžiš ľudu. Nikto nie je vylúčený zo zákonov. Ani len ty. Alebo Vasily. Takže, zatkneš ho, verejne, ubytuješ ho v pohodlných komnatách so strážami a odtiaľ sa ani nepohne, kým nebudete predvolaní na dvor. Aby sme na vás mohli patrične najačať za všetky stupídne rozhodnutia, ktoré vás sem doviedli.“

Stefanove oči sa zaliali slzami. Síce chcel vidieť Vasilyho v putách, ale nie takto a už určite nie verejne! „Mina, pomohol zachrániť nás všetkých,“ prosil ju.

„A aj to prediskutujeme, ale podľa pravidiel, Stefan,“ uistila ho. „Ste v kvalitných politických sračkách, chlapci.“

Akoby to nevedeli. Vasily sa povzbudivo usmial na svojho nástupcu. „Je to v poriadku, Stefan. Naozaj. Sú horšie miesta než byť uväznený v komnatách paláca. Nedovolím, aby kvôli mojej hlúposti nemalo Rusko dôveru vo svojho kráľa.“

Stefan mal kúsok od toho, aby sa na mieste vzdal koruny. Rozpoltený medzi svojím ľudom a Vasilym nevedel, čo si vybrať. Trel si unavené oči a ospravedlňujúco pozrel na Vasilyho. „Sľubujem, že ti zabezpečím všetko pohodlie, na ktoré si zvyknutý.“

Vasily sa uškrnul. „Posledných pätnásť rokov som býval v spoločných bunkách na poschodovej posteli s vílami, alebo v stanoch počas ciest. Štyri steny a elektroinštalácia mi plne postačia.“

Mine neušlo, ako sa na seba pozerali, ale zdržala sa komentára. Bola rada, že sa nehádajú. Aj to je pokrok. Potlačila úsmev a dovolila im posledné chvíle slobody, než budú musieť za svojimi povinnosťami.

 

Zatknúť vlastného manžela bolo  jednou z najťažších vecí, ktoré Stefan musel v živote urobiť. Obzvlášť keď nemohol nikomu ani prezradiť, že muž ktorému nasadil putá a v sprievode ochranky odviedol do zabezpečených komnát paláca, je jeho manžel. Ako očakával, okamžite sa zdvihla vlna protestov a šľachtici z celého Ruska mu volali s veľmi ostrými slovami a názormi.

Bola to búrka nepokojov, ktorú musel Stefan prečkať, zatiaľ čo naďalej organizoval vakcinácie a presuny chorých a vyliečených. Jeho labáky konečne získali potrebné substancie a mohli vyrábať látku po vlastnej ose.

Z celého sveta našťastie prúdili samé dobré správy. Šanghaj sa vyprázdnil prvý, Dakar dostával všetky zásoby z Hyperborey a Lilithina armáda sa dávala do poriadku tiež.

Niekoľko ľudských doktorov však chytilo choroby od nesmrteľných a skončili na ošetrovni v paláci. Rozhodne svoj stav zvládali lepšie než ich niekdajší pacienti. Čo ako sa z nich Stefan pokúšal vytiahnuť informácie o tom kto ich vyškolil a organizoval, neprezradili mu viac než to, že majú svoje zdroje vedomostí a pravidlá ktorými sa riadia. A naďalej mienia pokračovať vo svojej práci a zakladaní prvých škôl pre medicínsky personál.

„Konečne sme sa dostali k preberaniu komatóznych upírov,“ hlásil Stefan Vasilymu, ktorého stále držal v jeho bývalých komnatách, strážených ochrankou ako nejakého kriminálnika. Bývalý kráľ sa však nesťažoval, keďže mal prístup k svojim starým videohrám, knihám a počítačom. S napätím však očakával každú novinku, ktorú mu Stefan priniesol.

Správa, že v komplexe už zostali len upíri v kóme znamenala, že všetci chorí z iných rás sú vyliečení a kritické prípady žiadne. Karantény sa vyprázdňovali, poľné nemocnice mizli zo dňa na deň, blažene prázdne.

„Podľa Iriny bude komplex do dvoch týždňov mestom duchov,“ uzavrel vymenovávanie udalostí Stefan, usadený v kresle salónu neskoro večer, zatiaľ čo popíjal tekutinu pre upírov. Vasily mu podal podnos s dezertmi, ktoré mu potajme pašovalo služobníctvo, nadšené že ich niekdajší vládca je živý a zdravý. Viacerí mu ponúkli asistenciu s útekom, čo musel slušne odmietnuť.

Utekal dosť.

A bez Stefana nikam nejde.

„Isobel?“ vyzvedal s ústami plnými sladkých dobrôt.

„Odletela naspäť do Británie predvčerom, aj gigabajtmi dát z Hyperborey na preklad.“ Stefan v rýchlosti schytil Vasilyho ruku a stiahol si upíra do lona.

Vasily sa usmial, odložil podnos a usadil sa pohodlnejšie. S úľavou sa oprel o manžela, dlaň na jeho hrudi, aby cítil tlkot srdca, ktoré kedysi zlomil. Takto v tichu, obklopení pokojom a konečne bez hrozby smrti všade naokolo mohli aspoň na chvíľu veriť, že všetko je zase v poriadku.

Že pre nich existuje budúcnosť, v ktorej sa nebudú musieť vzdať postavenia, jeden druhého, alebo svojho domova.

Boli však pripravení sa zbaliť, vyhlásiť nové voľby a odísť na Terru len čo sa portál znovu otvorí. Vasily vydal spokojné mrmlanie, keď v rozpustených vlasoch pocítil jemné pohladenie Stefanových prstov. Privrel oči a nechal sa rozmaznávať týmto momentom ticha a mieru.

Stefan ho pobozkal na čelo. Kedysi sa s týmto šialencom naháňal po chodbách a teraz ho má schúleného na hrudi ako rozmaznané mačiatko. V kráľovských komnatách.

A ani jeden si nerobil nádeje, že stráže pred dverami nevedia, čo sa tu deje. Alebo čo sa dialo každý večer odkedy tu Vasilyho zavrel a chodil navštevovať a odchádzal až ráno.

Po hodine tichého porozumenia bez slov si Stefan vzdychol a vrátil ich oboch do reality. „Vasily?“

Už len jeho tón prezradil, aká veta bude nasledovať. Vzhliadli k nemu červené oči. „Sme predvolaní na Najvyšší dvor,“ odhadol Vasily v kapitulácii.

Kráľ prikývol. „Pozajtra ráno sa máme dostaviť.“

Vasily im preplietol prsty a pobozkal ho na zápästie. „Zvládneme to,“ uisťoval viac sám seba, než Stefana. „Nie je to prvý raz, čo na nás niekto bude jačať a úprimne, viac sa bojím Miroslavy než našich vládcov.“

Stefan sa zasmial. „Možno bude lepšie, ak sa im s touto informáciou nezveríš.“