Klamstvá anjelov - Prológ + 1

 

Prajem vám krásne Vianoce, holky, veľa pohody, dobrého jedla, kvalitného alkoholu a odpočinku :-) Ako darček tu máte prológ aj s prvou kapitolou novej poviedky: 

Bol to hlasný rachot a dunenie, ktoré zobudili Mor z pokojného spánku v jednom z jeho palácov. Jazdec apokalypsy ospalo otvoril oči a zafučal ako býk. Nepatrí k bytostiam, ktoré by sa mali báť zlodejov alebo hoci aj celých násilných skupiniek. Jeho sila láme národy. Mení kedysi silných, sebavedomých ľudí na chradnúce bytosti prosiace o milosť. Tí chytrejší pred ním utekajú. Niežeby to pomohlo. Ale nevedel si predstaviť, kto by bol taký šialený, aby mu zaútočil na palác, ešte k tomu dobre ukrytý v Pyrenejach. 

 

Otrávene vstal, hodil na seba saténový župan a rukou si prehrabol svetlé vlasy, ktoré nemal náladu česať len kvôli nočnému návštevníkovi. Bosý cupital prázdnym palácom, hľadajúc zdroj toho strašného rachotu. Našiel ho až na prízemí, v obývačke hneď vedľa foyer.

Chvíľu mu trvalo spracovať čo vidí, až ustrnul na poslednom schode.

Stenu jeho obývačky prerazil lietajúci tanier. Skutočný, klišé vyzerajúci, lietajúci tanier. Z polkruhového kokpitu sa práve so smiechom plazili štyri bytosti – dve ženy a dvaja muži.

Jedna z nich, pojašene vyzerajúca hnedovláska, mala v ruke polodopitú fľašu Whisky a nevedela kráčať rovno. Vyprskla do smiechu. „Niet divu, že ich anjeli vyradili z prevádzky. Táto vec má asi takú aerodynamiku ako pštros!“ Tackavo ustúpila od taniera a obzrela sa. „Uf, myslím že sme zaparkovali v nesprávnom oddelení. Toto nevyzerá ako nebeské múzeá.“

Druhá, rovnako opitá žena s čiernymi vlasmi a olivovou pokožkou sa o ňu oprela a tiež prekonávala záchvat smiechu. „Nie, skôr ako nebeská geriatria.“

Ďalší opilecký smiech. Muži, opretí o narazené vozidlo, popíjali viac a viac Whisky a dobre sa bavili. „Vážne, Sel, to si nemohla aspoň zaparkovať v Oddelení autoimunitných ochorení? Ich šéf mi lezie na nervy už dve storočia.“

Anjeli, domyslel si Mor. Na mol ožratí anjeli. Podráždene zaškrípal zubami.

Šoférka/pilotka sa otočila k svojmu kolegovi a logla si ďalší dúšok. „A skúsil si s ním prestať spávať? Možno by to pomohlo,“ navrhla a jazyk sa jej plietol. Musela sa zachytiť o vysoko nestabilnú kamarátku.

„Ty mi nemáš čo radiť, slečna sex-som-nemala-od-premeny. Stavím sa, že ti ešte aj panenská blana dorástla.“

Hnedovlasá žena zalapala po dychu. „To možné nie je!“ Potom sa zamyslela a otočila sa ku kamarátke. „Jamila? Však to nie je možné?“

Jamila zagúľala očami a takmer z toho spadla. „Prosím ťa. Snáď nebudeš veriť mužovi o procesoch našich tiel. Pozri sa naňho. Určite si myslí, že s tampónom nemôžeme čúrať.“

Hysterický smiech. „Bez GPS by ani klitoris nenašiel,“ dodala Sel.

Obaja muži na ne vyplazili jazyk. „Tak kde sme to skončili?“ zmenil tému ten druhý. „Ak šéfstvo zistí, že sme potiahli lietajúci tanier, za trest nás pošlú strážiť Ellu alebo Irinu do Ruska.“ Striasol sa. „Ich posledný strážny anjel dal výpoveď po mesiaci.“

Mor sa na to viac nemohol pozerať. Zišiel do obývačky a odkašľal si. „Obávam sa, že ste priamo v mojom paláci,“ povedal so všetkou dôstojnosťou, ktorá jeho neželaným návštevníkom chýbala.

V panike sa k nemu otočili, bojujúc o rovnováhu. Sel, hnedovláska, sa spamätala prvá. Prižmúrila tmavozelené oči a znovu sa napila. „Hej, ty budeš... Mor! Ahoj!“ Zamávala mu ako dieťa na ihrisku. „Ospravedlňujem sa. Paralelné parkovanie mi ešte nejde.“ Zasmiala sa nad vlastným vtipom. „Myslíš, že by si nás mohol roztlačiť? Potrebujeme túto vec vrátiť na nebesia.“

Mor si bol istý, že v ich stave by nepreleteli ani sto metrov, kým by to zase nenapálila kamsi do horských štítov. „Čo keby ste najskôr vytriezveli?“ navrhol im.

Sel sa urazene zháčila. „Ja nie som ožratá,“ bránila sa. „Mala som len osem fliaš. Sotva ma dostali do naládičky.“

Mor pochybovačne nadvihol obočie. Pri jej nie práve mohutnej postave je osem fliaš dosť na to, aby ju otrávili. Obzvlášť, ak je mladá. Čo zrejme je, inak by sa asi nepremávala na lietajúcom tanieri. Premeral si ju. Siahala mu len ku krku a hnedé vlnky, normálne dlhé minimálne pod lopatky, jej odstávali do všetkých strán. V očiach mala iskru, ktorá mu napovedala, že podobné kúsky sú v jej repertoári bežné. Na sebe mala jednoduché biele nohavice a biele tričko, jedna z typických anjelských rovnošiat. „Uhm. Koľko je dva plus dva?“

Anjel sa zamyslel, ale odpoveď neprišla, čo ako sa snažila. „Jamila, koľko je dva plus dva?“ poprosila kamarátku nakoniec.

Jamila nebola o nič chytrejšia. „Neviem, drahá, ale tuto Jazdca vidím štyrikrát, čo asi nie je dobré.“

Selin výraz sa odrazu zmenil a zvážnela. Pustila Jamilu a prešla k Moru. Zdvihla k nemu hlavu a ozelenela. Potom ju naplo a obsah jej žalúdka skončil na hebkom, saténovom župane.

 

1

 

„Pozrite, urobíme salto! A teraz dvojité! A trojité! A teraz stranou cez ten úzky kaňon!“

Selena zvládla otvoriť jedno oko, zatiaľ čo v hlave jej niekto viedol útok na Bastilu. V ústach mala sucho a našla sa ležať na bruchu na neznámom mieste, v neznámej posteli. Otvorila aj druhé oko.

„Uuuups, ten škrabanec budeme musieť premaľovať než sa vrátime!“

Spomienky sa jej vracali útržkovito. Včera večer s kolegami z nebies oslavovala sto sedemdesiate výročie svojej smrti a teda aj premeny na anjela. Urobili si malú grilovačku v parku za Oddelením vulkanických procesov a popíjali prinesený alkohol.

Veľa alkoholu.

Kvantá alkoholu.

Zastonala a pretočila sa na chrbát. Strop nad sebou nespoznala. Uvidela drevené ornamenty so zlatými líniami. Všetko voňalo jazmínom.

Toto rozhodne nie jej nebeský domov prepchatý nakradnutými liekmi, smradľavou dezinfekciou a diagnostickými prístrojmi. Opatrne sa posadila a zistila, že má na sebe pánsku košeľu, ktorá je minimálne o dve čísla väčšia než nosia jej kolegovia. S obavou nadvihla prikrývku a vydýchla si, keď uvidela že o nohavičky neprišla a ani známe pnutie svalov nenaznačovalo, že sa zúčastnila akejkoľvek telesnej aktivity.

„Vždy som sa chcela previezť na lietajúcom tanieri. Nebesia ich plánovali zaviesť pred viac ako storočím a pol, ale boli príliš nápadné a nepraktické. Výrobu ukončili sotva začala.“

Selena si pritisla dlaň na čelo. Ukradli lietajúci tanier! Boli tak ožratí, že s klobásami v jednej ruke a fľašou v druhej sa vkradli do nestráženého múzea a vzali sami seba na výlet.

„Oooch, nebesia, kam som to s tou vecou napálila?“ fňukla. Vyhrabala sa z obrovskej postele potiahnutej saténom a pátrala po svojom oblečení. Prosila mocnosti, aby bola v niektorom z upírskych palácov, kde si nanajvýš užije menší výsmech a pár zvedavých otázok. Obydlie, v ktorom sa ocitla, ale vôbec nespoznávala. Bosá a stále len v košeli a ružových nohavičkách našla široké schodisko pokryté mäkkým červeným kobercom a pomaly kráčala nadol.

Je naozaj v paláci? Možno niekde v horách? Za oknami uvidela kopce a štíty. „Selena, naozaj musíš prestať chlastať a šoférovať.“ Zamyslela sa. „Alebo pilotovať.“ Najhoršie je, že si ani nespomína, či mal tanier volant, páku, alebo riadiace kontrolky.

Dostala sa do priestranného foyer, kde cez jeden z otvorov v stenách bol natiahnutý kartón. V obavách, že vie čo nájde, kúsok odlepila a ovial ju ľadový vzduch prúdiaci cez zrútenú vonkajšiu stenu, ktorú stále blokoval sivý, mierne obúchaný lietajúci tanier.

Zastonala. „Prosím, však som nikoho nezabila...“ šepla tichučko.

„Našťastie len svoju dôstojnosť,“ povedal drsný hlas spoza nej.

Selena vykríkla a prudko sa otočila, až okolo nej zaviali strapaté vlnky. Pritisla sa k stene. V otvore vedúcom do opačného krídla stál zachmúrený obor s chumáčom svetlých vlasov a prekvapivo teplými hnedými očami. Podivne smutnými. Akoby videli viac než by chceli, akoby boli uväznené v tele svojho majiteľa.

Mor spražil anjela nesúhlasným pohľadom. Kým ona vyspávala opicu, on ju prezliekol, zmyl z nej pot a iné... nechutné telesné výlučky, a potom sa dal do izolovania zbúraného krídla, aby aspoň nezamrzol. So svojím milovaným županom sa rozlúčil a obliekol sa do vyťahaných džínsov a hrubého červeného roláku.

Selena sa zaksichtila. „Kde... kde konkrétne som?“ pípla kajúcne.

Mor si odfrkol. Stavil by sa, že ani nevie na ktorom kontinente skončila. „Pyreneje.“

Selena bytostne cítila znechutenie tohto obra nad jej osobou. Úprimne sa mu však nemohla čudovať. Nabúrala mu domov. Bola však rada, že aspoň nie je u smrteľníkov. Nedokázala síce povedať kde presne je, ale takúto vyrovnanú reakciu na jej... kúsok... by človek nemal. Možno je u démona. Pohľad na to rozhodne má. „Ehm, a moji... kolegovia?“

„Šli na nebesia zohnať pohonnú kvapalinu a náradie na opravu vášho patetického dopravného prostriedku, než ho tu nájdu vaši nadriadení. Čoskoro sa vrátia. Majú väčšiu toleranciu alkoholu než ty.“ Čo, súdiac podľa jeho tónu, je ďalšie negatívum, ktoré na nej našiel.

Selena si vydýchla. „Vďaka bohom.“ Obzrela sa. Stále nedokázala určiť o aký palác ide. Plus na palác je tu... prázdno. Žiadne služobníctvo. Žiadni poddaní. Nikto. „Ďakujem. Za pomoc. A za...“ očervenela. „Košeľu.“

Obor sa zatváril, akoby jeho košeľu kontaminovala a viac ju nechcel. „Mysli na svoju vďačnosť keď mi budeš zháňať nový saténový župan, ktorý si mi ozvracala,“ zavrčal.

Selena očervenela ako paprika. Čo to urobila? Zhrozene si pritisla ruku na tenké pery. „Tak ma to mrzí,“ povedala úprimne.

Mor nemal záujem o jej ospravedlnenia. Táto mladá žaba je na jeho vkus príliš deštruktívna. Neokrôchaná. Bez kúska spôsobov. Ide jej to z očí. Kývol hlavou smerom k jedálni za sebou. „Poď sa najesť, než škvŕkanie tvojho žalúdka rozvibruje ďalšiu stenu k nestabilite.“

Pritisla si ruku k bruchu. Zjedla by aj koňa a vypila studňu. Cítila sa však ako votrelec u niekoho, kto ju tu rozhodne nechce. Poslušne ho však nasledovala a na malom stole vo výklenku jedálne našla pripravené raňajky, s tromi taniermi už odloženými bokom po jej kolegoch. So sklopeným pohľadom sa posadila a natlačila do seba všetko, čo ostalo. Keď sa odvážila pozrieť na svojho neznámeho hostiteľa, opäť mu v tvári uvidela znechutenie.

Čo zase urobila zle?

„Počula si niekedy o príbore?“ nadhodil.

Zastavila sa uprostred pohybu. V jednej ruke mala palacinku a v druhej pohár sladkého džúsu. Ako ten chlapík normálne jedáva palacinky? Porazene odložila sladkú dobrotu na tanier a dopila džús. Apetít ju opustil. „Kto si? Nemyslím, že som ťa niekedy stretla,“ opýtala sa, keď si utierala ruky.

Jedno svetlé obočie sa zdvihlo. „Nespomínaš si?“

Pokrútila hlavou, čo stále mierne zabolelo.

Obor sa odrazu posadil oproti nej a stôl akoby sa jeho prítomnosťou zmenšil. Selena sa inštinktívne odtiahla. Jediný dôvod, prečo nepanikári a neuteká čo najďalej je ten, že má dosť moci bojovať aj proti niekomu jeho veľkosti. Plus má krídla. A vzhľadom k jeho výrazu odporu sa nebála, že by sa jej čo i len pokúsil dotknúť.

„Mor,“ predstavil sa jednoducho. „Jazdec apokalypsy.“

Selene sa z tváre stratila všetka farba. Dych sa jej zrýchlil a srdce išlo vyletieť z hrude. Zo všetkých bytostí na svete to musela napáliť priamo Jazdcovi do paláca?! Tomu, ktorého najviac nenávidí? Proti ktorému aktívne bojuje a vždy bojovala? Ešte aj za života?

Mor jej reakciu ignoroval. „A ty si anjel. Tvoji kolegovia povedali, že sa voláš Selena. Z akého si oddelenia?“

Selena sa do odpovede nemala. Áno, nebesia a ich fungovanie už nie sú žiadnym tajomstvom. Jedna veľká nadprirodzená korporácia v oblakoch dohliadajúca na všetko živé, rodiace aj umierajúce, je plná vybraných okrídlených bytostí rozdelených do oddelení podľa toho, akú prácu vykonávajú. Za posledných viac než dvesto rokov sa tam mnohé zmenilo. Kedysi vládnuci Najvyšší anjeli boli zvrhnutí a reinkarnovaní s najhoršími možnými osudmi ako trest za ich činy, ktoré postrčili ľudstvo k deštruktívnemu správaniu. Ukázalo sa, že sa len nudili a aby sa mali na čo pozerať, aktívne podporovali len ľudských mužov a to ani nie tých spravodlivých alebo mierumilovných. Dostali k moci len tých, ktorí míľovými krokmi prinášali zmeny, aj za cenu životov. Keď odmietli zasiahnuť v boji o Hyperboreu – to Selena ešte žila svoj ľudský život – moc nad nebesiami prebral démon Julius a neskôr sa k nemu pridala manželka Carys a ich spoločný syn Kaden. Vymenovali nových Najvyšších anjelov a kompletne zmenili staré systémy, aby konečne ľuďom pomohli na ceste k spravodlivosti.

Problém je, že len čo sa do toho pustili, na scénu sa dostavili Jazdci apokalypsy, ktorí už takmer dvesto rokov brázdia Zem a decimujú ľudstvo. Civilizácia padla. Národy padli. Hranice viac neexistujú. A kým sa ľudia samotní nenaučia ako spolupracovať, prestať si ubližovať a navzájom sa zotročovať, mier nenastane. A Jazdci budú naďalej šíriť choroby, vojny, hlad a v konečnom dôsledku smrť.

Isté vyrovnanie ich síl kedysi prišlo v podobe nórskej upírskej princeznej Ellinor, ktorá v sebe našla silu odporovať Hladu a privolala na seba silu ušetriť tých, ktorí sa svoju lekciu naučili. Bohužiaľ ich nevie ochrániť pred silami Moru, Vojny a Smrti.

Selene ten systém liezol na nervy.

A Jazdci tiež.

Obzvlášť Mor a jeho pliagy.

Čo je horšie, nesmrteľní sú ušetrení a teda sa ich koniec sveta až tak nedotkol. Na rozdiel od ľudí boli v čase apokalypsy plne sebestační a v mieri. Ich druh prekvitá. Dokonca vyšiel na verejnosť, keď sa bojovalo o prvú novodobú usadlosť riadenú ženami, dnes nazývanú Nový Babylon. Ľudia z toho nemajú radosť.

Selene to bolo jedno.

Až na fakt, že nesmrteľní sa zaviazali nezasahovať do činnosti Jazdcov, keďže toto nie je ich skúška.

To už Selene jedno nebolo.

Trestá ju snáď vesmír za to, že sa vzoprela? Preto skončila v Morovom dome?

„Čakám,“ naliehal Jazdec, keď sa dlho neozývala.

Zahryzla si do pery. Jazdci nie sú nepriateľmi nebies. Asi nie je dôvod mu tajiť čo za prácu robí, obzvlášť keď mu zničila palác. „Oddelenie strážnych anjelov,“ odpovedala po pravde.

Moru sa čosi mihlo v očiach. „Si anjel strážny?“

Pokrútila hlavou. „Som koordinátorka jednej z vetiev. Organizujem strážcov na krátkodobé misie. Napríklad keď ktosi potrebuje pomoc v ťažkej životnej situácii.“ Anjelom strážnym bola prvé roky svojho pôsobenia na nebesiach, ale podľa nových pravidiel musí po rokoch aktívnej práce nasledovať minimálne dekáda odpočinkovej činnosti. Takže ešte sedem rokov bude sedieť za stolom a riadiť strážcov, než ju zase pošlú do terénu.

Jazdcovi sa jej odpoveď náramne páčila a Selena z toho nemala dobrý pocit. Znepokojene sa obzrela. Povie o jej kúsku anjelom? Bohovia, určite ju za trest pošlú do Ruska!

„Znamená to, že máš prístup k nebeským záznamom?“

Selenine poplašné sirény sa okamžite rozozvučali. Nebeské záznamy môžu byť v nesprávnych rukách zbraňou. Nesú v sebe všetky informácie o každej jednej živej bytosti na Zemi, o ich osude, predošlých životoch, karme, skúškach, predurčených partneroch, preferenciách, chorobách, genetike, ešte aj o tom aké spodné prádlo majú na sebe. Záznamy sú dynamické a menia sa v čase, aby boli vždy aktuálne. Kedysi papierové zložky sa pomaly digitalizujú, ale za sto rokov aktívnej snahy to nepresiahlo ani desať percent záznamov. Existujú celé nepreskúmané časti budovy záznamov s tisícky rokov starými zložkami.

Selena o tom vie svoje.

Tú svoju totiž ukradla a nahradila falzifikátom. Aby nikto nevedel o jej... mimopracovných aktivitách na Zemi.

„Prečo ťa to zaujíma?“ opýtala sa s prižmúrenými očami.

Mor nadvihol kútik pier. „Pretože potrebujem nájsť jednu konkrétnu bytosť, ktorá mi už storočie uniká a ty si mi práve krásne pristála priamo v obývačke ako dar z nebies.“ Z hlasu mu sršal sarkazmus pri posledných slovách. „Takže tu je situácia: ak mi pomôžeš nájsť koho potrebujem, pomlčím o tvojom malom dobrodružstve pred anjelmi a ty neskončíš ako strážny anjel Iriny v Rusku.“

 

Ešte raz krásne sviatky, holky ;-)