V ďalšom živote 36

 

Ella sa zotavovala dva týždne. Čas v jej mysli plynul nepravidelne. Občas spala, občas bola pri vedomí, občas bola noc a niekedy deň. Dlhý čas v sebe nemala síl sa vôbec pohnúť. Vnímala Irinine opatrné dotyky, keď jej pichla infúziu a obliekla ju do nemocničnej košieľky. Nepustila k nej jedinú sestru, o všetko sa starala sama, akoby Ella bola akýsi VIP pacient.

 

Zaznamenala, že ju prišli navštíviť Stefan s Vasilym a chvíľu na ňu nežne prehovárali, sľubujúc jej modré z neba, len ak sa dá do poriadku. Mikkel s Tommym sa tiež zastavili, hoci po návrate mali plné ruky práce v Nórsku.

Irina pri Elle často sedela, niekedy jej púšťala klasickú hudbu, inokedy sa delila o klebety z dvora. Už sa verejne roznieslo, že Stefan s Vasilym sa budú brať a prípravy na svadbu sú v plnom prúde.

Bola za nich rada. Zaslúžia si byť spolu a v mieri. Uprostred komunity, ktorá ich neodsúdi, ale podporí.

Keď sa po čase konečne odhodlala pretočiť na druhý bok, jej myseľ si pomaly nachádzala cestu naspäť ku svetlu. Spomienky na vakcínu ju naďalej strašili v snoch, ale už aspoň nekričala zo spánku a Irina jej nemusela dávať sedatíva.

„Skús niečo zjesť, Ella,“ snažila sa ju Irina presvedčiť s miskou polievky v rukách. „Pomôže ti to dostať sa na nohy.“

Čo ako mala chuť na pariacu dobrotu v jej rukách, Ella sa bála že ak vstane, všetko sa znovu vráti. Bolesť, fyzická aj psychická. Privrela teda oči a ignorovala doktorku pred sebou.

Keď ani po troch dňoch do seba nedostala jedinú omrvinku, hoci sa ju Irina snažila uplatiť koláčmi, hranolkami, čipsami, dokonca aj podnosom lasagní, rozhodla sa zvoliť iný prístup. V jedno slnečné ráno sa odhodlane dostavila k Ellinmu lôžku a usadila sa na nepohodlnú stoličku po jej boku. „Takže, mladá dáma. Alebo sa posadíš na ten svoj urážlivo oblý zadok, alebo ťa tu oboznámim s klenotmi ruskej literatúry.“ Vytiahla ošúchanú knihu, otvorila ju na prvej strane, odkašľala si a začala: „Fiodor Michajlovič Dostojevskij, Zločin a trest.“

Ellin mozog sa v momente prepol do režimu poplachu. Vystrčila ruku spod prikrývky, zhrabla knihu a odhodila ju cez celú miestnosť. Nazúrene na Irinu vycerila zuby.

Doktorka sa spokojne zaškerila. „Poď dievča, potrebuješ cukry.“ Citlivo jej pomohla posadiť sa a do ruky jej strčila lákavo vyzerajúcu bagetu.

Ella do nej opatrne zahryzla. „Ďakujem,“ zamrmlala.

„Je ti lepšie?“ Irina si k nej prisadla aj s termoskou tekutiny pre upírov.

„Trochu,“ pripustila neochotne.

„To je začiatok. Dopraj si ešte nejaký odpočinok a zajtra skúsime prechádzku po nádvorí.“

 

 

Ella sa zhlboka nadýchla čerstvého vzduchu obohateného o vôňu ruží na nádvorí vedľa nemocničného krídla paláca. Lemovali ho záhony kvetov a uprostred čľapotala jednoduchá fontána. Na lavičkách sedelo niekoľko pacientov, ktorí sa stále zotavovali z kómy, a strážili ich ošetrovatelia alebo rodinní príslušníci.

Irina ju postrčila na voľnú lavičku pod rozvetveným stromom a posadila sa k nej, držiac ju za rameno. Podala jej termosku s tekutinou, aby sa najedla, a prikryla ju farebnou dekou, keďže Ella bola len v pyžame a papučkách. Dievča malo stále kruhy pod očami a aj na upírku príliš bledú pokožku, ale pohľad sa jej už aspoň nestrácal v neznáme.

„Chceš o tom hovoriť?“ navrhla jej doktorka po chvíli ticha.

Ella na ňu nepozrela. „O čom?“

„Čomkoľvek. O svojej premene. Vakcíne. Mučiarni na Hyperborey. Manželovi.“

Ella k nej opatrne pri poslednom slove vzhliadla.

„Vasily mi povedal o tom čo sa vám stalo,“ pripustila. „Potrebovala som vedieť čo všetko ťa môže ťažiť.“

Mladšia upírka si zotrela vždy prítomné slzy a smrkla. „Bezmocnosť. Neznášam bezmocnosť. Nemohla som zachrániť jeho a ani seba. Nemohla som si vybrať nesmrteľnosť, bola na mne vynútená. Nemohla som zachrániť zajatcov v komplexe a tá bezmocnosť keď mi žilami prúdila vakcína...“ šepkala.

Irina jej uhladila strapaté hnedé vlasy. „Nie je tvojou povinnosťou byť spasiteľom všetkých. Urobila si kus takmer nemožnej práce, aby si pomohla nesmrteľným na celom svete.“

Ella sa schúlila do klbka. „Pretože som nechcela, aby si prešli tým čím ja. Zavretí v nemocniciach spolu so stovkami ďalších... bez nádeje na vyliečenie, smrť jediným vykúpením. Koľkokrát som ju oklamala? Kedy si po mňa príde?“

„Zlatíčko, s tvojou odhodlanosťou nikdy. Si veľmi mladá. Život máš pred sebou. Neukrývaj sa pred ním,“ pokúšala sa jej dohovoriť doktorka.

Ella sa smutne zasmiala. „Niekedy mám pocit, že môj život je len omyl.“

Irina potlačila nahnevaný výraz. „Ako by mohol byť?“

„Netuším,“ odpovedala upírka po pravde. „Ale viem, že keď som krvácala na stole a všetko bolelo akoby ma spaľovali ohne pekelné... nebála som sa umrieť. Neľutovala som svoj život, ani len to, že som ho trávila na školách a v labákoch. Neľutovala som, že som nezažívala to čo ostatní. Bola som pripravená ísť ďalej.“

Irina jej rozumela, hoci ona sama k podobnému myšlienkovému pochodu ešte nedospela. „To len znamená, že máš čistú karmu. Nebojíš sa smrti, lebo vieš, že nemáš byť za čo potrestaná. To je dar, Ella. Nie omyl.“

Ďalšie tragické smrknutie. „Tak veľmi to bolelo,“ zopakovala. „Umieranie. Vtedy aj... teraz. Na AIDS, na fága, od vakcíny. Tak veľmi to bolelo, Irina.“ Striasla sa.

„Ja viem, dievčatko.“ Irinin hlas bol nežný. „A nejaký čas ti na to zostane ťažké PTSD. Ale jednu vec si zapamätaj, inak ťa zavriem na samotku a budeme znovu čítať Zločin a trest.“ Vážne jej pozrela do očí. „Nie si špinavá, ani nečistá. Bola si chorá. Veľmi chorá. Nič viac.“

Elle sa triasla pera pri tých slovách.

„Rovnako ako bol chorý tvoj manžel a jeho priateľ,“ dodala doktorka. „A dnes si zdravá, silná a odolná. Vyhrala si. Nad vírusmi aj fágom.“

Ella sa o ňu s plačom oprela a niekoľko minút sa jej telo otriasalo vzlykmi. Irina ju po celý čas tíšila a nakoniec ju odniesla naspäť na lôžko a dala jej slabé sedatíva na spanie.

 

O ďalší týždeň neskôr bola konečne sama sebou a prepustená z nemocničného krídla, hoci pod podmienkou pravidelných terapií. Služobníctvo jej prinieslo džínsy a jednoduchú košeľu, ktoré ochotne vymenila za pyžamo. Keď si zaväzovala tenisky, vo dverách sa zjavila Irina a premerala si ju.

Ella zružovela. „Nejaký komentár k môjmu odchodu?“

Doktorka pokrútila hlavou. „Okrem toho, že by som ocenila ak ťa tu aspoň desať rokov neuvidím, žiadny.“

Rozhodne sa o to pokúsi. Mala pocit, že presne toľko rokov potrvá, kým sa zbaví pachu dezinfekcie z vlasov a pokožky. „Nemusíš sa báť, Baba Jaga. Ani ja som si to tu neužívala,“ uistila ju a úhľadne poskladala nemocničné handry.

Irina sa nenápadne usmiala pri tej prezývke. „Mimochodom, mám ti odkázať, že si predvolaná na koberček k Stefanovi,“ spomenula si.

Ella sa narovnala ako pravítko. „Ja?“ ukázala na seba.

„Uhm. Zakázala som im otravovať ťa, kým sa nezotavíš. Zháňajú sa po tebe už asi desať dní.“

„A to mi hovoríš len teraz?!“ Elle sa roztriasli kolená. „Bohovia, určite ma chcú vyhostiť,“ strachovala sa.

Irina na ňu pozrela ako na nekompletnú. „Vyhostiť?“ zopakovala.

Ella si narýchlo uhládzala vlasy. „Niekoľkokrát som na nich vybehla a... stavala sa Stefanovej autorite a... kričala na nich,“ vymenovávala.

Irinin výraz nezmizol. „A?“ snažila sa nájsť prepojenie. „Miroslava ich svojho času zavesila hlavou dolu zo stromu.“

„Miroslava bola ich prvá žena, ja som len prizvaná inžinierka na projekt,“ pripomenula jej Ella nervózne.

Doktorka bola kúsok od toho, aby ju prefackala. „A tebe nenapadá jediný dôvod, prečo by s tebou asi chceli hovoriť?“

„Rozhodne to nebude nič príjemné,“ zašomrala Ella, keď sa náhlila chodbou von z ošetrovne.

„A toto dieťa má niekoľko titulov,“ povzdychla si Irina a vrátila sa k svojim povinnostiam.