LGBTQ+ a boj o základné práva

 

Krásny deň holky!

 

Než nám skončí príbeh Stefana a Vasilyho a vrátime sa do heterosexuálnej sféry príbehov, chcela by som vám sem napísať niečo o často opomínanej skupine LGBTQ+ komunity, voči ktorej sa v súčasnosti vedie doslovná vojna o ich existenciu a práva a aj keď si to nechceme priznať, budeme to aj my, koho sa dotkne. A veľmi nerada som zistila, že na čele tejto vojny stojí jedna z mojich kedysi obľúbených autoriek J. K. Rowlingová, známa svojimi knižkami o Harrym Potterovi.

Než sa vo vás zdvihnú vášne a naučená nenávisť, prosím prečítajte si tento príspevok do konca, pretože ako to už býva, čaká nás výlet za vedeckými poznatkami.

O akej menšine vám dnes chcem napísať? Ide o transgender ľudí. A teda o jedincov, ktorým bolo pri narodení určené pohlavie v rozpore s ich vnútornou identitou. A verte alebo nie, napriek tomu, o čom sa nás politici a náboženstvá snažia presvedčiť, genderová identita nie je binárna a máme k tomu jednoznačné podklady v neurovede, biológii a v neposlednom rade aj v histórii.

 

Začnime teda v biológii. Ako transgender osoba vôbec „vznikne“? Deti sa predsa nerodia vedomé si svojej identity, sú to len ukričané klbká o veľkosti lopty. Niekto má medzi nohami výčnelok, niekto otvor. Nuž, v tomto prípade musíme ísť trochu dozadu, a to k obdobiu tehotenstva. Keď sa plod vyvíja, získava genetické informácie od svojich rodičov, ktoré sa prepíšu na potomka a na tomto procese sa podieľa zdroj všetkých informácií DNA a pomocná RNA zodpovedná za tzv. transkripciu, inými slovami prepis. Pravdou je, že počas tehotenstva sa deje milión ďalších vecí – matkine hormóny stúpajú a klesajú a niekedy jednoducho nadobudnú hodnoty, keď chudinka RNA, ktorá nesie informáciu od DNA pri vytváraní plodu, sa popletie. Dá plodu informáciu, že bude mať „pipíka“ a potom sa v náhlivosti pozabudne a mozog dostane informáciu, že bude dievčaťom.

Aby som to zjednodušila, predstavte si to nasledovne:

Ráno otvoríte chladničku a poviete manželovi (ekvivalent k RNA), aby doniesol maslo, vajíčka a olivy. Manžel vám to odsúhlasí, ide do práce a má v pamäti tri veci, ktoré potrebuje nakúpiť než príde domov. Ibaže v práci mu asistentka dá výpoveď, vyskratuje mu počítač a v budove prebehne cvičná požiarna evakuácia. Celý rozrušený po celom dni ide na nákup a domov donesie maslový croissant, vaječné cestoviny a olivový olej namiesto masla, vajíčok a olív.

Nastala niekde chyba? Nie. Výpovede sú bežné. Poruchy na technike sú bežné. Cvičné evakuácie, čo ako otravné, sú bežné. Ale všetky tri faktory naraz ho dostali do situácie, keď sa mu informácie uložili len trochu nesprávne. A tak prišiel s niečím, čo doma nepotrebujete, ale jesť sa musí a tak nemáte na výber, než si poradiť s tým, čo priniesol.

Nuž, a to sa deje na bunkovej úrovni.

 

A prečo k tomuto dochádza?

Pohlavné orgány sa vyvíjajú veľmi skoro – okolo 6.-12. týždňa, avšak mozog a jeho pohlavná identita je nezávislý na tomto fakte a vyvíja sa až v 12.-24. týždni. Dieťatko nevzniká zo dňa na deň, to vie asi každá z vás, ktorá kedy rodila. Maličké teda príde na svet a samozrejme, prvé roky toho o sebe veľa nevie. Obvykle ich zaujíma kde majú hračky, prečo ich nútime jesť čokoľvek zelené a ako sa schovajú pred doktorom s injekciou. Tak ako všetko, identita sa každému  z nás vyvíja pomaly a je vysoko ovplyvnená kultúrou a okolím. Chlapci sú takí a onakí a majú byť takí a onakí a dievčatá zase naopak. Nikto neberie vážne dieťa alebo pubertiaka, ktorý tvrdí, že sa necíti dobre vo svojom tele, alebo s identitou, ktorá im bola priradená na základe toho, čo majú medzi nohami. Pretože sami sotva rozumieme pohlavnej identite, ktorú mylne spájame s pohlavnými orgánmi.

Náš samotný jazyk to nedovoľuje, keďže pohlavie je jediný výraz, ktorý máme a používame a automaticky ho stotožňujeme s pohlavnou identitou. Ibaže pohlavie (z angl. – sex) je v tomto prípade odvodené od dvoch druhov pohlavných orgánov, ktoré poznáme, a pohlavná identita (z angl. – gender) je niečo úplne iné. Jablká a hrušky.

 

A kde sú dôkazy, že transgender identita nie je výmysel/móda/snaha o pozornosť? Jednoducho v našich mozgoch. Moderné zobrazovacie metódy ako MRI (magnetická rezonancia) a DTI (difúzne tenzory) umožnili vedcom pozorovať štruktúru a funkciu mozgu u transgender ľudí.

Zistenia zahŕňajú:

·      Rozdiely v objeme šedej hmoty v oblastiach mozgu spojených s vnímaním seba a tela.

·      Odlišné nervové spojenia v oblastiach zodpovedných za orientáciu tela v priestore, čo môže súvisieť s pohlavným diskomfortom.

·     Aktivita mozgu transgender osôb pri testoch emocionálnej reakcie a empatie je častejšie podobná ich preferovanému pohlaviu.

A to nie je všetko. Ukázalo sa, že aj samotná pohlavná identita je spektrum. Mnoho cisgender (opak transgender) mužov má čiastočné mozgové procesy typické pre ženy a mnoho cisgender žien má niektoré prvky mužských mozgových procesov. Bez toho, aby sa identifikovali mimo svojho priradeného pohlavia.

Ešte fascinujúcejší je fakt, že to, čo sme sa učili v školách o XY a XX chromozómoch nie je celá pravda. Medzi nami sú ľudia, ktorí prichádzajú na svet s XXY, XXX, XYY, a mnohými ďalšími obmenami chromozómov, čo znamená že majú ako mužské, tak aj ženské pohlavné orgány a ich hormonálne procesy sú úplne mimo binárneho systému muž-žena. Čo je najhoršie, vo väčšine prípadov sú rodičia vydesení z toho, aké „chybné“ dieťa sa im narodilo, a doktori okamžite navrhnú vyriešenie tejto situácie odstránením jedného druhu pohlavných orgánov (obvykle mužských) a následne hormonálnu terapiu. Aby jedinec zapadol do spoločnosti, hoci jeho/jej identita je v tomto prípade ako keby ste si hodili mincou – neviete, kam sa mozog poberie. A skúsme sa zamyslieť – je správne, morálne a etické len tak novorodencovi chirurgicky odstrániť pohlavné orgány, len pre to, že nie je podľa našich predstáv?

Akoby to nestačilo, odstránením zdravých a plne funkčných častí tela a teda aj žliaz, ktoré ho majú udržať v rovnováhe, sa rapídne zvyšuje riziko smrteľných rakovinových a degeneračných ochorení u týchto jedincov.

Transgender ľudia zastupujú menej než 3% obyvateľstva Zeme a dôvod, prečo ich nemôžeme ignorovať a nútiť ich žiť v nesprávnom tele je ten, že ak sa im nedostane pomoci, 45% z nich eventuálne spácha samovraždu. Genderová dysfória je psychický stav, keď mozog aktívne bojuje proti tomu, aby bol v tele, ktorému nie je prispôsobený. Predstavte si, že sa jedného dňa zobudíte v tele opačného pohlavia – ako by ste sa asi cítili? A ak by ste tak museli žiť do konca svojej existencie? Dokázali by ste to? Ak je vaša odpoveď áno, blahoželám – práve ste prišli na to, že ste genderovo fluidní (a teda sa dokážete identifikovať ako obe pohlavia). Väčšina z nás by existenciu v tele opačného pohlavia nezvládla.

Transgender ľudia potrebujú liečbu svojho stavu – a tou liečbou je môcť získať telesnú schánku a/alebo sa správať podľa identity ktorá je pre nich skutočná. A tá nie je na povrchu a rozhodne nie je uložená v pohlavných orgánoch.

Častý argument proti transgender identite je „V minulosti nič také nebolo a žilo sa nám dobre!“

Ale áno, transgender ľudia sú tu od počiatku vekov. Než sa k moci dostali súčasné monoteistické náboženstvá hlásajúce „tradičné role podľa pohlavia“, po celom svete a naprieč každou kultúrou existovali záznamy o ľuďoch, ktorí sa vymykali nám dnes známym dvom identitám. Buď to boli ľudia dvoch duší, šamani, posvätení bohmi a obvykle boli hlboko cenení a vnímaní ako dobré znamenie vrámci spoločností, kde žili.

A kam sa podeli od stredoveku po novodobé dejiny?

Kam asi?

Buď boli zabití, odstránení do pochybných inštitúcií, spáchali samovraždu, alebo sa prinútili celý život trpieť a predstierať to, čo po nich spoločnosť chcela.

A teraz sa pozrime na nenávisť v dnešnej spoločnosti a pokúsme sa zistiť, z čoho skutočne pramení. Všimli ste si, že drvivá väčšina je zameraná na trans ženy (osoby narodené s mužskými pohlavnými orgánmi a ženskou identitou)? Sú prezentované ako monštrá s hrubými hlasmi, ktoré ohrozujú našu ženskosť.

Kde?

Ako?

Ako ma ohrozí slečna, ktorá bojuje s vlastným telom a len chce žiť svoj autentický život? Mne to na ženskosti neuberie. Žiadnej z nás. Niektoré jej možno budeme závidieť fakt, že nemusí menštruovať a má krajšie prsia než my, ale s tým sa zmierime.

Žeby sa nás pokúsila znásilniť niekde na dámskych toaletách?

To sú praktiky cisgender mužov a neviem prečo si myslíme, že nápis DÁMY by ich zastavil v cieli niekoho znásilniť. Nezastavia ich ani len zákony. A ak sa pozriete na štatistiky sexuálneho násilia, nikde v nich nenájdete trans ľudí, ktorí sú sexualizovaní sami o sebe.

Napadlo nám niekedy, že strach z trans žien pramení z čírej homofóbie? Z absolútnej hrôzy mužov, že by ich priťahovala osoba, ktorá sa nenarodila so ženskými pohlavnými orgánmi? Pretože ak si gay, tak si smiešny a slabý a úbožiak, nemám pravdu? Nechal si sa pretiahnuť chlapom a podobne. Nie je a nikdy to nebolo o ochrane nás žien, ale o presvedčení mužov, že len to krehké, poddajné a ženské je niečo, čo majú vyhľadávať a mať po boku. A ak sa medzi nás zapletú „muži v utajení“, ako sa s tým chudáci „alfa samci“ vyrovnajú?

Ako teda dopadnú zákony proti transgender ľuďom na cisgender ženy? Jednoducho. V momente keď sa niekomu nebudeme zdať dosť „ženské“, môžeme byť obvinené z toho, že klameme o svojej identite; a ako asi dokážeme že sme kto sme? Nová legislatíva vo Veľkej Británii (doslova sponzorovaná J. K. Rowlingovou) dáva právo štátnym zložkám vynútiť si telesnú (!) prehliadku „podozrivej osoby“ pokiaľ o sebe tvrdí, že je žena, ale v nejakom bode na to nevyzerá. Tušíte, koľko žien je aj za bežných okolností zneužitých mužmi v pozícii moci ako je polícia?

Zákony stanovujúce čo je žena/ženské len dajú právo mužom znehodnotiť našu vlastnú jedinečnosť. Nie každá z nás má veľké prsia, nie každá z nás má delikátne črty tváre, nie každá z nás má boky a zadok, nie každá z nás má dlhé vlasy a nie každá z nás má jemný hlások. Nie každá z nás má prsia, keď sme pri tom - rakovina nám ich môže zobrať.

A priznajme si to, holky, po ťažkej noci niekedy ráno v zrkadle ani nevyzeráme ako človek.

Kde je hranica?

Kedy sme pre mužov dostatočne ženské, aby sme prešli ich pravidlami? Čo vôbec o ženskosti rozhoduje? Niektoré z nás majú viac testosterónu než bežní muži a ten stúpa na ich level pri každej menštruácii. Transgender ženy nie sú naše nepriateľky, sú to naše sestry ktoré omylom skončili v nesprávnom tele.

Ďalší slávny argument: „Ale čo deti, ktoré ich uvidia?“

Už ste niekedy svojmu dieťaťu vysvetlili, prečo si teta Mrkvičková zmenila priezvisko na Zelerová, keď sa vydala? Prečo sú jej vlasy blond, keď je obvykle tmavovláska? 

Alebo ešte lepšie - prečo nosíme okuliare, keď nám nefungujú oči? Prečo sme museli na operáciu, keď nám niečo, čo prirodzene rástlo v našom tele, škodilo? Ja sama mám geneticky dané, že vo mne rastie invazívne tkanivo, ktoré mi môže ohroziť život. Je nesprávne napraviť to? A čo plastiky? Genetika vám dala krivý nos, malé prsia, divné uši. Muži si nastreľujú vlasy, predlžujú žížalky, upravujú čeľuste. Prečo ideme proti prírode, aby sme to napravili? Pretože sa tak môžeme cítiť lepšie vo vlastnom tele. Dobrovoľná chirurgická zmena pohlavia sa od toho nijak nelíši. 

A asi tak to pochopia aj deti.

A ak im v hlave skrsne, že aj oni by chceli „zmeniť svoje pohlavie“? Tak to nefunguje. Môžu to skúsiť a hrať sa na opačné pohlavie, len aby otestovali vody, ale veľmi rýchlo sa vrátia k identite, ktorá je im vlastná. A tí, ktorí sa v nesprávnom tele narodili, len takto dostanú šancu vedieť, že je to v poriadku. Verte mi, nikto sa dobrovoľne nedá na cestu chirurgických zmien pohlavnej identity, pokiaľ si nie je absolútne istý.

Povedzme si úprimne, 99% rodičov viac trápi ako budú oni a ich potomok vyzerať pred inými, než identita ich dieťaťa. A možno keby sme nedémonizovali transgender ľudí, nemuseli by niesť stigmu tejto identity.

 

Aby som zakončila svoj argument, tu je informácia, ktorá sa z nejakého dôvodu nedostala do učebníc dejepisu:

Aké knihy Hitler pálil? Zisťovali ste si niekedy čo dal spáliť ako prvé, než sa pustil do socialistických autorov a náboženských textov?

Po nástupe nacistického režimu bol vypálený a zničený Hirschfeldov inštitút nacistickými jednotkami. Dňa 6. mája 1933 SA (Sturmabteilung) vtrhla do inštitútu, zničila laboratóriá a zhromaždila tisíce kníh a dokumentov, ktoré boli neskôr spálené na verejnosti. Jednalo sa o dôkazy o vedeckých štúdiách týkajúcich sa transgender a homosexuálnych ľudí — niečo, čo nacistická ideológia považovala za „nečisté“.

Týmto činom bola na dlhé desaťročia prerušená kontinuita seriózneho výskumu transgender identity.

Takže opýtajme sa sami seba – chceme sa stotožňovať s myslením samotného Adolfa Hitlera, ktorý bol taký zbabelec, že namiesto aby čelil spravodlivosti za vojnové zločiny a zločiny voči ľudskosti, ktoré napáchal, tak sa zabil, schúlený vo svojom bunkri?

 

Aby som to zhrnula – transgender ľudia nás sprevádzajú skrz celú históriu ľudstva a vždy budú. Kedysi boli oslavovaní a mohli slobodne žiť vo svojej pravde, bez démonizovania alebo hrozby väzenia a smrti. Ich identitu vieme dokázať geneticky aj neurologicky. Pokiaľ sa im nedostane pomoci, takmer polovica z nich svoj život ukončí a to je niečo, proti čomu musíme bojovať. Transfóbia je nevyhnutne spojená s homofóbiou a čím prísnejšie zákony, tým väčšie ohrozenie všetkých žien.

Nedovoľme zastaralým názorom prameniacich z opresie, homofóbie a mizogýnie vymazať celú jednu skupinu obyvateľstva. Ak niekedy stretnete transgender človeka (jeho alebo ju), skúste si s nimi pohovoriť. Majú skvelý zmysel pre humor, o ktorom môžeme my len snívať :D A ak žiadnych nepoznáte, mnohí o svojej identite otvorene hovoria na sociálnych sieťach, robia informatívne videá a odpovedajú na otázky, ktoré mnohých zaujímajú. Skúste si ich niekedy pustiť a jednoducho si ich vypočujte. Spoznajte ich príbehy a urobte si vlastné, ľudské závery, nie ideologické.

A viem, že nemôžem nikomu kecať do toho čo má alebo nemá robiť, ale ak chcete aspoň trochu podporiť práva transgender ľudí, pridajte sa ku globálnemu bojkotu Harryho Pottera a J. K. Rowlingovej obecne. Okrem tvrdého boja proti transgender jedincom, táto autorka znevažuje a zosmiešňuje aj asexuálnu menšinu, tvrdí že existovať môže len LGB časť z LGBTQ+, stotožňuje sa s krajnými pravicovými politikmi a v neposlednom rade - na sociálnych sieťach cituje Mein Kampf.

Ak by sa niektorá z vás chcela dozvedieť viac a ovládate angličtinu, tu sú použité zdroje:

Bao, A. M., & Swaab, D. F. (2011). Sexual differentiation of the human brain and gender identity. Frontiers in Neuroendocrinology.

Rametti, G., Carrillo, B., Gómez-Gil, E. et al. (2011). The microstructure of white matter in male to female transsexuals before cross-sex hormonal treatment. Journal of Psychiatric Research.

Guillamon, A., Junqué, C., & Gómez-Gil, E. (2016). A review of the status of brain structure research in transsexualism. Archives of Sexual Behavior.

Heike Bauer (2017). The Hirschfeld Archives: Violence, Death, and Modern Queer Culture.

Intersex Society of North America – https://isna.org

A ak ste sa prelúskali až sem, ďakujem za pozornosť a tu je malá odmena v podobne ukážky nasledujúcej poviedky:

 

Mor už takmer neveril, že sa ten nepodarený anjel vráti a nebol si istý, či sa mu chce vybehnúť hore a žalovať ako škôlkar, že mu nejaké deti nabúrali palác.

K jeho prekvapeniu sa ale na siedmy deň Selena dostavila. Na sebe mala jednoduché biele šaty, hnedé vlnky vlasov voľne padajúce na plecia a obuté mala okaté bežecké tenisky neónovozelenej farby, s ponožkami na ktorých boli nakreslené snehové vločky.

Naozaj jej toto anjeli dovolia nosiť? Mor zagúľal očami, ale nevyjadril sa. Pochyboval, že by to zabralo. „Už som si myslel, že si zabudla,“ poznamenal.

Selena sa prinútila zachovať neutrálnu tvár. „Je ťažké zabudnúť, že som sa zobudila v posteli Jazdca apokalypsy. A jeho oblečení,“ odvetila.

„Ver mi, bolo to pre mňa rovnako traumatické,“ uistil ju. „Milé vidieť sa triezvu. A bez nebezpečného dopravného prostriedku v tvojej prítomnosti.“

Ó áno. Urobiť z tohto suchára klauna si rozhodne užije. Selena vystrúhala nevinný úsmev. „A to ešte ani nevieš, že nemám vodičák.“

Mor si prekrížil ruky na hrudi. „Že ma to neprekvapuje.“

...  

Obývačkou sa nieslo agresívne mačacie mňaukanie, nábytok bol vychýlený, taniere rozhádzané, vankúše na podlahe, prikrývky na lustri a na koberci mokré stopy.

„Vráť mi moje boxerky, ty vypasená oranžová diskoguľa!“ ozvalo sa spoza gauča, odkiaľ sa vynoril Mor s mokrými vlasmi, tvár červená od zlosti. Hodil sa po Elrondovi, ktorý mal v papuľke čierny kus látky a hravo utiekol pred ťažkopádnym Jazdcom na schody vedúce k Seleninej posteli.

Mor vyskočil na nohy.

Nahý.

Mokrý.

Len s tenkým uterákom okolo pása.

Selene klesla sánka.

Mor ju spozoroval a obviňujúco ju spražil pohľadom.

„Čo sa tu pre všetko na svete odohralo?!“ zvolala.

Mor sa priam triasol zlosťou. Ukázal na ňu prstom. „Tvoj-tvoj nepodarený kocúr mi ukradol spodky keď som sa sprchoval!“

Elrond spokojne mávol chvostom a pohŕdavo naňho pozrel zo svojej pozície na schodoch. Zastrihal ušami, akoby požadoval od Seleny pochvalu.

Potajme mu ju udelila. Jazdca apokalypsy rozhodila jedna rozložitá mačka.

Selena potlačila smiech a pár sekúnd bojovala o sebakontrolu.

Elrond zhodnotil situáciu a rozhodol sa ju vylepšiť tým, že skočil Moru na chrbát, keď sa nepozeral. Jazdec zreval šokom a naslepo zaspätkoval.

Uterák to nevydržal a vzdal svoj boj.

Selene sa naskytol pohľad na Jazdcov rozkrok vo svojej plnej kráse.

S mačacími škrabancami.

Priamo.

Na.

Penise.