V ďalšom živote 35

 

Thomas Nórsky sa prebúdzal pomaly. Jeho telo bolo vyčerpané z dlhého boja a ešte dlhšej kómy. Napojený na prístroje otváral a zatváral oči. Cítil, že ho ktosi drží za ruku a prosí, aby sa uzdravil. Ten hlas by spoznal kdekoľvek. Po niekoľkých neúspešných pokusoch pootočil hlavu a uvidel vedľa seba Mikkela, líca uslzené, tvár plná obáv. 

 

Mikkel sa usmial ako slnko samotné, keď uvidel svojho manžela pri vedomí. Pobozkal ho na spánok a pohládzal mu ruku. „Tommy? Si tu so mnou?“

Tommy ešte nemal síl prehovoriť, preto len krátko prikývol a znovu zaspal. Energia sa mu ale začala vracať rýchlo, len čo mu ktosi do žily pichol náhradu krvi. O dva dni už bol čulý a posadil sa, aby svoju potravu vypil sám. Mikkel sa od neho ani na chvíľu nepohol. Vyrozprával mu, ako sa zistilo že ich zasiahol vírus, ale našla sa vakcína a všetci ju dostali. Komatózni pacienti však potrebovali stimuláciu srdca, aby sa protilátka v krvi rozšírila do celého tela.

Svet sa takmer vrátil do normálu, zatiaľ čo sa zotavovali.

O deň neskôr sa už dokázal obliecť a nemohol sa dočkať kedy sa spoločne vrátia domov do Nórska. Ľudská doktorka zhodnotila, že je fit, a len čo to odklepne aj niekto povolaný od nesmrteľných, budú môcť konečne opustiť karanténu. V malej miestnosti s dvomi lôžkami, kam ich previezli po aplikácii vakcíny, sa obaja posadili na jedno z nich, stále v šoku zo všetkého, čo sa odohralo kým spali.

Thomas sa dôverne opieral o manžela, dlane spojené. „Myslel som si, že udrela moja posledná hodina,“ priznal konečne. „Keď som lapal po dychu a strácal vedomie... bez teba...“ smrkol.

Mikkel ho tíšil jemnými pohladeniami. „Šššš, ja viem. Ale nestalo sa. Nikto mi ťa nevezme, Tommy,“ sľúbil napoly výhražne. „A už určite nie nejaká pliaga.“ Hlas sa mu však pri poslednom slove zlomil.

Tommyho striaslo. „Mikkel? Keď som bol v kóme...“ nevedel, ako vysvetliť čo sa mu stalo bez toho, aby neznel ako šialenec. „... niečo som videl.“

Mikkel spozornel. „Áno?“

Tommy naprázdno preglgol. „Umieral som. Znovu som umieral, ale... niekde inde. Bez teba.“

Jeho manžel sa odtiahol, aby si videli do očí. „Mal som rovnaký sen,“ priznal šeptom, opäť uslzený. „Rozdelili nás. Povedali nám, že je to naša vina. Že si smrť zaslúžime.“ Srdce ho bolelo. „Nechceli sa k nám ani priblížiť.“

Tommy úpenlivo prikyvoval. „Nenávideli nás. Prečo nás nenávideli?“

Rozmazané spomienky boli príliš bolestivé, aby ich vôbec nahlas vyslovili. Len sa objali, vďační že tentokrát za nich niekto bojoval a priviedol späť k životu.

Dvere sa odrazu otvorili a dovnútra vošla energická tmavovláska v bielom plášti s tabletom v ruke. „A tu máme... Mikkel a Thomas Nórsky,“ povedala s úsmevom a pohľadom prebehla po ich záznamoch. „Ako sa dnes cítime?“ kontrolovala rutinne.

Upíri vyskočili na nohy, akoby ich zasiahol blesk, pretože jej tvár... jej tvár spoznali. Šokovane na ňu civeli.

Ella sa zháčila. Dnes prepustila cez dvadsať pacientov, až strácala prehľad koľko ich ešte má na zozname. Nórsku šľachtu však mala poznačenú ako prioritu. „Máte bolesti? Niektorí vyliečení dostávajú slabé kŕče po prebudení a...“

Tommy sa odtrhol od Mikkela a podišiel k nej. Chcel sa načiahnuť, ale zastavil sa uprostred pohybu. Hľadel na ňu ako na zjavenie.

„Ehm, Veličenstvo?“

„Ella,“ oslovil ju, hoci si bola istá, že sa nikdy predtým nestretli. „Naša drahá Ella. Ty si prežila!“

Doktorka po ňom prebehla pohľadom. „Áno... dostala som vakcínu a...“

„Nie teraz!“ vstúpil do podivného rozhovoru Mikkel, v očiach rovnaká fascinácia. „Nie dnes... vtedy.“

Ella sa reálne začala obávať, že títo dvaja majú mozgové poškodenie. Čo ak boli v kóme pridlho? „Čo keby sme urobili pár testov, než vás prepustíme?“ navrhla a pokúsila sa ich zaviesť naspäť k lôžkam.

Thomas to nevydržal a vzal jej tvár do dlaní. Nevedel, odkiaľ sa berú všetky tieto nové spomienky, ale vedel jedno. Kedysi ju odsúdil na smrť, zatiaľ čo ona ho zachránila pred krutou rodinou. „Nakazil som ťa,“ šepol.

Ella sa zapotácala. Skákala pohľadom z jedného na druhého. Kúsok jej duše akoby spoznal, kto pred ňou stojí. Na sekundu uvidela záblesk chlapčenskej tváre, ktorú tak dôverne poznala. „John?“ Pozrela na Mikkela. „Adam?“ Jej manžel aj s milencom?

Tommy ju uzavrel v medveďom objatí. „Ella, moja drahá Ella!“ plakal. „Prežila si. Prežila si toho strašného démona, ktorý nás skolil.“

Ella krútila hlavou, keď sa odtiahla. „Ako je to možné? Vy ste... vy ste boli... Je zakázané poznať svoje minulé životy!“

„Na tom nezáleží,“ rozhodol Mikkel a objal ju tiež. „Bez teba by sme sa nikdy nenašli. Hoci len nakrátko.“

Dojato prikývla, ale nedokázala zastaviť nové prúdy sĺz. Za Johnom plakala celé roky, najskôr zo smútku, potom od hnevu. Zúfalstva. Adama poznala krátko, ale stal sa pre ňu rodinou. V ich skromnom príbytku bol niekoľkokrát do týždňa a vždy priniesol pečené dobroty a sladkosti. „A-anjeli sa nesmú dozvedieť...“ začala. „Ale ako... kedy ste si spomenuli?“

„To bude moja práca,“ ozvalo sa z rohu miestnosti, kde sa zjavil známy anjel v bielom oblečení.

„Niles?“ vyhabkala neveriacky. „Čo si urobil?“

„Ja... videl som vaše zložky a viem že Ellu trápilo čo sa s vami stalo a toľko si toho prežila s vakcínou, tak som vám všetkým chcel dať nejaké ukončenie vašich príbehov, aby ste mali mier na duši,“ povedal na jeden dych. „Prosím, prosím, neprezraďte ma mojim nadriadeným. Nikto nemá poznať svoje minulé životy. Porušil som pravidlá. Ale nemohol som vás nechať byť tak blízko pri sebe a... nespoznať sa navzájom, keď ste sa ani nemohli rozlúčiť,“ vysvetlil svoje pohnútky.

Mikkel pozrel na Ellu. „Ty ho poznáš?“

Upírka chvíľu váhala. „Pomohol nám s vakcínou,“ priznala nakoniec. „Tiež napriek pravidlám.“ Vďačne anjela objala. „Obetoval pre nás mnohé.“

Niles sa zapýril. „Urobil som čo bolo potrebné,“ zamrmlal skromne. „Vrátil som vám kúsok spomienok na Adama a Johna, ale nebudete v nich stratení,“ sľúbil Mikkelovi a Tommymu. „Anjeli nič nezistia, ak im... ak im nič nepriznáte.“

Ella prísne pozrela na kráľov. „Niles by mohol prísť o krídla,“ dodala veľavýznamne.

Mikkel pochopil. „Nič nevieme a nikdy sme ťa nevideli,“ sľúbil anjelovi. „A ak by sa čokoľvek stalo... na nórskom dvore máme vždy voľné hosťovské komnaty.“

Niles sa nadšene usmial. „Musím naspäť na nebesia. Som rád, že ste sa znovu našli.“ A s tými slovami zmizol.

Ella nemohla uveriť, že po toľkých rokoch a toľkom utrpení bude mať príbeh jej bývalého manžela šťastný koniec. Najbližšiu hodinu strávila s oboma mužmi, podelila sa o svoj príbeh premeny a príchodu do Ruska. Potom si vypočula o Thomasovom boji o život kým bol ešte človekom, a o hektických začiatkoch jeho vzťahu s Mikkelom. Keď sa s nimi konečne rozlúčila, po tom čo im dala povolenie ísť naspäť domov, celá nadšená vyšla na chodbu a s tabletom pritisnutým k hrudi sa oprela o stenu vedľa dverí.

„Ďakujem, Niles,“ zašepkala do ticha. Potom sa rozplakala ako ešte nikdy v živote. Všetko na ňu doľahlo. Tragická smrť mužov za dverami, jej niekoľkonásobný únik pred smrťou, oslepujúca bolesť z vakcíny a príbehy o zločinoch na Hyperborey... Jej myseľ to všetko nezvládla prijať. Potrebovala sa s tým vyrovnať, ale nemala ako. Vzlyky jej otriasali telom, až tablet spadol na zem a ona sa za ním zviezla tiež.

Hluk nakoniec privolal pozornosť Mikkela, ktorý vystrčil hlavu z dverí a hneď sa k nej rozbehol, aby ju dostal na nohy. „Ella! Ella!“

Dievča bolo mimo, pohľad stratený v neznáme.

„Pomoc!“ vykríkol Tommy, len čo ju pomohol podoprieť.

Z dverí na opačnom konci chodby vybehla Irina, plne zdravá a opäť pri povinnostiach. Len čo zbadala roztrasenú Ellu, prevzala si ju od zmätených mužov. „Tak už to na ňu prišlo,“ zhodnotila pokojne.

„Bude v poriadku?“ preľakol sa Thomas.

Irina mávla rukou. „Bolo len otázkou času, kedy sa zrúti. Postarám sa o ňu. Sedatíva a pár týždňov odpočinku urobia zázraky,“ uistila ich a poľahky zdvihla Ellu do náručia ako dieťa. „Poď, ty papuľnatý Yankee, čaká ťa posteľ a chemický koktejl, z ktorého uvidíš drakov!“