V ďalšom živote 38

 

Ella stála na balkóne kráľovského paláca, stratená v myšlienkach. Plánovala všetky možné alternatívy svojho osudu, len tie túto.

Prvá žena.

Dokáže byť prvou ženou takéhoto mocného kráľovstva?

 

Vasily so Stefanom v nej videli silu, ktorá jej pozornosti unikala. Ako jej uverí, ako ju využije? Nie je ani miestna. S ruskou kultúrou sa stále učí žiť, hoci jej tolerancia alkoholu rapídne vzrástla.

Nebola si istá, či to postačí na to, aby zastupovala a reprezentovala doslovných kráľov.

Celá nesvoja zovrela zábradlie, ako jej vietor rozvieval hnedé vlasy. Slnko po jej pravici zapadalo za obzor, meniac farbu stien paláca na teplú oranžovú.

„Koľká radosť,“ ozvalo sa za ňou sarkasticky. „Nebola si deportovaná.“

Okamžite sa otočila k Irine, ktorá sa uvoľnene opierala o rám otvorených dverí, výnimočne bez svojho bieleho plášťa a prísneho copu. V ruke zvierala tablet. „Och, nezúfaj si. Nádej tu ešte je,“ odvetila rovnakým tónom.

Irina vošla na balkón a nespúšťala z Elly pohľad svojich hnedých očí. „Si si istá? Plánuješ snáď zdrhnúť od asi najlepšej kariérnej ponuky svojho života?“

Ella zamrkala. „Ty vieš že mi ponúkli...“

„Nie som hlúpa a našťastie, naši vládcovia tiež nie. Bolo by stupídne nemať ťa ako prvú ženu. Hlavne po tom všetkom, čo si si s nimi zažila. Tak čo ťa drží v úvahách?“ doktorka sa oprela o zábradlie a nadvihla obočie, akoby bola učiteľka v škôlke a jedno z jej detí prišlo s hláškou, že má doma živého dinosaura.

Ella dlho váhala. „Mala som iné plány čo robiť v živote. Som akademička, nie... politička.“

„To nemusí byť na škodu. Si vzdelaná a máš logické uvažovanie.“

„O to nejde.“ Ella si povzdychla. „Vždy som si myslela, že budem...“

„Pomáhať iným,“ dokončila Irina chápavo. „Niečo pre teba mám.“ Podala jej tablet. „Je na ňom všetko čo ľudia mali k výskumu HIV a AIDS, vrátane prevencie a experimentálnych liekov.“

Ella jej prekvapene pozrela do očí. Nechápavo.

„Kým trvá éra Jazdcov, máme zakázané pomáhať, ale to prestane platiť v momente keď sa stiahnu,“ predostrela jej Irina. „A ty dostaneš šancu navždy vyliečiť strašiaka, ktorý vzal a zničil milióny životov. Ak teda dovtedy vylepšíš liek. Čo by vďaka zdrojom a konexiám prvej ženy nemalo byť práve náročné.“

Elle klesla sánka. „To myslíš vážne?“

„Dala som pre teba vypratať jeden zo svojich starých labákov a priniesť potrebné vybavenie,“ potvrdila doktorka. „Je tvoj, ak sa zdržíš a dohliadneš, aby tí dvaja šialenci zostali nažive.“

Ella prišla o slová. Pozrela na tablet, potom na Irinu a nakoniec na palác okolo nich. „Je ti jasné, že ak zostanem... budem ti naďalej liezť na nervy?“ uisťovala sa, že Irina vie k čomu ju nahovára.

Upírka zagúľala očami. „Už som si pripravila sedatíva a alkohol. Plus nezabúdam na mučenie Kalinkou. Za to ťa ešte čaká odplata.“ Vycerila na ňu zuby.

Ella sa nevinne usmiala. „Urobila som to pre tvoje dobro,“ bránila sa.

„Iste. A vôbec si si moje utrpenie neužívala, všakže, ty nepodarený Yankee?“

Ella radšej neodpovedala. Namiesto toho Irinu mocne objala, aj keď sa doktorka neúspešne snažila brániť. „Ďakujem, Baba Jaga. Uvidíš, do konca budúceho storočia z nás budú kamarátky!“

 

 

Vasily o niekoľko dní neskôr prevzal od Raya poslednú dávku vakcín, ktorú Stefan nariadil nepretržite držať v paláci ako zálohu, hoci nemali jediného nakazeného. Generál Gardy priletel v module a s radosťou zahlásil, že Hyperborea už nie je v karanténe.

„Čo bude s obeťami pod labákom?“ zaujímal sa upír úprimne, zatiaľ čo obaja nenútene kráčali nádvorím.

Rayov povzdych bol ťažký. „Snažíme sa ich identifikovať. Ostatky vynášame von, aby mohli byť konečne pochované, ale bude to práca na celé mesiace. Rodiny žijúce na kontinente nám vyšli v ústrety a rozhodli sa takpovediac mŕtvych adoptovať. Každá rodina si ich zopár prevzala, organizujú pre nich pohreby a starajú sa o hroby. Vyčlenili sme niekoľko polí na východe, kúsok od pobrežia. Aby mali krásny výhľad na svojom poslednom odpočinku.“

Vasily mu so slzami v očiach poďakoval.

„Čo sa týka, ehm, dvojice teba a Stefana, teda vašich niekdajších ja... nie sme si istí, čo s nimi,“ priznal Ray.

Vasily chvíľu uvažoval. Ich bývalé ja chceli odísť z Hyperborey. „Mohli by ste ich spáliť a vysypať do oceánu?“ rozhodol nakoniec. „Aby boli navždy slobodní?“

„Bude nám cťou,“ uistil ho Gardista. „Nikdy sme vám nepoďakovali za to... čo ste pre nás riskovali. Poznať svoje minulé životy je prísne zakázané anjelmi. Naše mysle na to nie sú stavané.“

Vasily sa nenápadne usmial. „Mali sme pomoc.“ Dúfal, že Niles je v bezpečí a naspäť pri svojich bežných povinnostiach.

Ray sa rozhodol nevyzvedať. Niektoré okolnosti môžu zostať utajené. Obzrel sa po mierumilovnom nádvorí. Služobníctvo sa tvárilo, akoby sa nič nezmenilo a ich bývalý kráľ nevstal len tak z mŕtvych. Aj šľachtici sa upokojili a prestali znepríjemňovať Stefanovi život. „Vasily, viem že Najvyšší dvor vám nariadil svadbu, ale ako vodca neutrálnej frakcie určenej na ochranu všetkých nesmrteľných sa musím opýtať... je to niečo, čo chceš a čo by si urobil aj keby nešlo o politiku?“

Upíra dojala starosť muža, ktorý by ho len pred pár storočiami chladnokrvne zabil. Ich svet sa za ten čas skutočne zmenil na nepoznanie. Pozrel na Raya a naklonil sa k nemu. „Stefan a ja sme svoji už nejaký čas,“ zašepkal sprisahanecky.

Rayove oči sa rozšírili prekvapením a pery sa mu roztiahli v úsmeve.

„Takže sa o nás nemusíš báť,“ pokračoval upír pobavene. „Zdržíš sa na večeru?“

Gardista sa nenechal dvakrát ponúkať a len čo odovzdali vakcíny na ošetrovni, v dobrej nálade narazili na Stefana, ktorý práve skončil audiencie. Zvítal sa s Rayom a než sa stihli pustiť do rozhovoru, palácom sa ozval takmer zvierací rev:

„Baba Jaga!“

Okná sa zatriasli.

Traja muži ustrnuli.

Po schodoch k nim doľahol dupot a fučanie. Z útrob paláca sa vynorila Ella, červená od zlosti, a za sebou ťahala extrémne veľký... vankúš?

Mladá upírka zočila troch nevinných mužov a preštrádovala si to k nim, akoby boli zodpovední za čokoľvek, čo ju rozrušilo. „Tá šialená, namyslená, sebestredná, vyšinutá bosorka mi ním vytapetovala komnaty a ešte mi ho aj strčila do postele!“ zvrieskla a natlačila Vasilymu do rúk vankúš s podobizňou človeka. Bol väčší než on.

Ella prižmúrila oči na chodbu vedúcu k ošetrovni. „Idem vám zabiť hlavnú doktorku!“ vrčala, predrala sa cez nich a s dupotom pokračovala vo svojej krížovej výprave.

„Nie na mramorových podlahách!“ zakričal za ňou Stefan varovne.

Ray naňho vyjavene pozrel. „Ne-nemal by si zasiahnuť?“ navrhol opatrne.

Kráľ mávol rukou. „Toto tu máme každý deň. Tak čo jej Irina strčila do postele?“ zvedavo pozrel na vankúš.

Vasily ho otočil k sebe a uškrnul sa. „Ach, súdruh Ulyanov,“ spoznal známu tvár. „Už som ho dlho nevidel.“ Postavil ho vedľa seba a poplácal vankúš po hlave.

Ray aj Stefan mu venovali nesúhlasné pohľady.

„No čo? Nie je to tak, že by sme boli kamaráti,“ bránil sa Rus. „Nebol som ani na jeho pohrebe.“

„Lebo si ťahal Miroslavu z gulagu,“ upresnil Stefan. „Zase.“

Vasily si nostalgicky vzdychol. „Staré dobré časy.“

Stefan si pretrel tvár a nemal dostatočne sarkastickú odpoveď. „A s týmto tu budem zdieľať zvyšok svojho života,“ ukázal na svojho nastávajúceho.

Vasily mu dal rýchly bozk na líce. „S úsmevom na tvári a láskou v očiach,“ dodal, potom mávol na chyžnú, ktorá šla okolo. „Môžeš prosím tuto súdruha odniesť do smetí?“ poprosil ju.

Upírka pokrčila nosom, vzala vankúš akoby to bol tri dni mŕtvy hlodavec a odtiahla ho mimo dohľad.

Z ošetrovne sa začali ozývať rozčúlené ženské hlasy. Ray bol stále v pomykove, ale nepovedal nič, keď muži začali rozoberať aký dezert si dajú k večeri a pokračovali v ceste do jedálne.