V ďalšom živote - Epilóg + Bonusová kapitola

 

„Z moci mi zverenej svetom nesmrteľných vás vyhlasujem za manželov,“ oznámila Carys nadšene, postavená na schodíkoch vedúcich k dvom pripraveným trónom v sieni plnej bytostí z celého sveta. Majestátna miestnosť bola vyzdobená kvetinami a drahými látkami a stuhami. 

 

Stefan s Vasilym sa na seba usmiali a krátko sa pobozkali. Tentokrát mali na sebe oficiálne farby a emblémy ruského kráľovstva. Vymenili si jednoduché prstene a ruka v ruke sa otočili k obecenstvu, ktoré nadšene jasalo a tlieskalo. V prvom rade sedeli najvyšší vládcovia a mávali im, akoby toto celé nebol ich plán. Hneď vedľa nich samozrejme čakala delegácia z Terry – Storm, Winter a Thorn. Ako svedkov si zvolili Mikkela a Thomasa Nórskeho, ktorí si svoj boj voči spoločnosti vyhrali prví a bez pomoci. Takto mohli vedieť, že nebol zbytočný, ale že ním spustili čosi nové a jedinečné.

Len čo sa dav utíšil, Stefan vystúpil vpred. „Drahí poddaní, spojenci, hostia a svedkovia. Vasily si prešiel ťažkou cestou, než sa k nám vrátil, a tá cesta ho stála korunu. Dnes mám tú česť mu ju po dlhom čase vrátiť.“ Nenápadne kývol hlavou smerom k Elle, ktorá verne ako prvá žena stála opodiaľ, ale stále po ich boku. V rukách niesla vankúš s korunou, ktorú si od nej Stefan vzal a uložil ju na hlavu svojho manžela, ktorý pokľakol.

Prišla druhá vlna ovácií.

Vasily sa zhlboka nadýchol. Bolo to, akoby nikdy neodišiel. Ani len koruna ho neťažila. A tentokrát sa o ňu môže podeliť s mužom, ktorému dôveruje za hranicu vlastného života. S láskou pozrel na Stefana. Pohľad mu bol opätovaný, plný úľavy a vášne.

Preplietli si prsty.

Stopäťdesiat rokov. Tohto sa báli stopäťdesiat rokov. Pred týmto utekali.

Stefan ho pobozkal na čelo a potom na zápästie, za čo si vyslúžili len ďalšie ovácie. Ella so slzami v očiach tlieskala a vymenila si s Mikkelom a Thomasom dojatý pohľad. Podarilo sa im prelomiť karmu. Tentokrát nemusel nikto umrieť a spoločenské predsudky stratili svoju moc.

Ľudia ich nikdy nezískajú naspäť.

 

Oslavy začali takmer okamžite. Služobníctvo prinieslo do siene a na nádvorie stoly a zásoby jedla na niekoľko dní, na ktoré hostia zaútočili, akoby týždeň nejedli. Vasily so Stefanom všetko pozorovali z trónov.

Carys si odchytila čašníka so šampanským a predrala sa davom ku Kathrine s Minou, ktoré vymenili poháre za fľaše a tvárili sa, akoby práve vyhrali lotériu.

„Tak koľko ste vyhrali?“ vyzvedala vládkyňa nebies.

„Cez dvadsať zlatých tehličiek, päť diamantov, osem rubínov, zopár nehnuteľností a myslím, že aj ostrov,“ vymenovala Kathrine hrdo. „Škoda, že to skončilo. Musíme si nájsť iné obete, o ktorých povedieme stávky.“

Carys sa nebála, že by si nenašli novú zábavku. „Mienite im niekedy povedať pravdu?“ kývla smerom k trónom na opačnom konci siene.

Mina sa zachechtala. „Myslím, že by ich trafil šľak keby sme im povedali, že ich stretnutie a prakticky všetko od Stefanovho naťahovania sa na ruský dvor sme naplánovali my.“ Nikdy nezabudne na deň, keď za nimi prišla frustrovaná Carys so slovami, že potrebuje dať dohromady dvoch nemožných upírov. A že tými upírmi sú Cassanova Stefan a suchár Vasily. Dvor to niekoľko dní predýchaval, než prišiel s plánom, ktorý toto všetko odštartoval.

„Ale nebola by sranda pozorovať ich výrazy keď si všetko uvedomia?“ zasmial sa anjel. „Eventuálne na to aj tak prídu.“

Kathrine si odpila z fľaše. „Doprajme im nejaký čas blaženej nevedomosti. Sú tak roztomilí vo svojom presvedčení, že všetko bola len náhoda.“

Králi sa nakoniec zbavili korún a pripojili sa k oslavám. Zapadli do davu a pod nenápadným dohľadom Elly si užívali svoj výnimočný deň. Zvítali sa s Isobel a jej manželom Conorom, ktorý tiež strážil svojho vládcu Salvatora a ticho klebetil s Ellou.

„Mimochodom, vďaka za pomoc,“ spomenula si Mina. „Keby ste nám neposlali doktorov, zrejme by sme mali obete na životoch.“

Carys zmätene pokrútila hlavou. „Akých doktorov?“

„Tých ľudských. Čo prišli z celého okolia,“ upresnila Mina.

Carys nechápavo zamrkala.

Mina sa zháčila. „Povedali, že sa im zjavil anjel a poslal ich k nám na pomoc. Liečili nás. Vraj ich niekto trénuje a zakladá školy po celom svete.“

Carys si ju premerala. Kráľovná však ešte nebola pod vplyvom alkoholu, aby si vymýšľala. „Mina, nikoho sme vám neposlali. A už určite sme nevyslali anjela, aby sa zjavil ľuďom. O žiadnych doktoroch nič neviem.“

Kráľovné na seba v obavách pozreli. „Ak si to nebola ty... tak kto? A kto zakladá školy?“

Vládkyňa nebies zovrela pery. „Netuším. Ale ak je to nesmrteľný... tak práve porušil nezdravé množstvo pravidiel.“

 

Stefanovi s Vasilym sa podarilo vyšmyknúť z osláv až nasledujúce ráno. Unavene sa dopotácali do svojich komnát, dali si dlhý relaxačný kúpeľ obohatený o ďalšiu relaxačnú aktivitu a len v županoch klesli do postele, akoby sa práve vrátili z ťažkej vojenskej výpravy.

„Vasily... dúfam, že sa nikdy nerozvedieme, pretože druhú svadbu vo svojom pokročilom veku nezvládnem,“ zhodnotil Stefan ospalo.

„Nemusíš sa báť. Ak ma omrzíš, plánujem byť vdovcom,“ uistil ho manžel ustato.

„Nemám energiu sa s tebou hádať,“ mrmlal Stefan. „Hlavne nech je to rýchle a bezbolestné.“

Na dvere sa ozvalo diskrétne zaklopanie. Vasily v momente vystrelil na nohy. „Už je tu!“

„Kto?“ Stefan sa ťažkopádne posadil.

Vasily otvoril, prehodil pár slov s niekým na chodbe, potom si čosi prevzal a odniesol to do spálne k zmätenému manželovi. Na rukách mal biely chumáč podobný obláčiku. „Mám pre teba svadobný dar,“ povedal nadšene.

Stefan nadvihol obočie. „Balenie vaty?“

Chumáč vo Vasilyho náručí sa pomrvil a vystrčili sa z neho ušká a neskôr aj ňufáčik s ružovým jazykom. „Nie. Kedysi si mi povedal, že ak niekedy budeš mať domov, chcel by si huňatého psa. Nuž, tu ho máš.“ A vložil mu klbko do lona.

Malé biele šteniatko nadšene zavrtelo chvostíkom a oblizlo Stefanovi ruku. Hneď sa začalo dožadovať pozornosti.

Stefan ohromene pozrel na manžela. „Ty si to pamätáš?“ hlas sa mu triasol dojatím.

Vasily ho pobozkal do vlasov a prisadol si k nemu, aby zabránil nadšenému šteniatku spadnúť na zem. „Isteže si to pamätám.“ Pozrel mu do očí. „Pamätám si každé tvoje slovo, keď si nahlas sníval o budúcnosti, rodine a domove.“

Stefan smrkol a zovrel klbko chlpov a energie. Nežne ho škrabkal za uškami. „Ďakujem.“

Vasily ho zboku objal a pridal sa k rozmaznávaniu ich nového člena rodiny. Šteniatko nadšene vrtelo chvostíkom. „Viem, že si nikdy nemal domov, Stefan, ani rodinu ktorej by na tebe záležalo,“ šepkal smutne. „Až si si začal myslieť, že si nič z toho nezaslúžiš.“

Stefana zabolelo v hrudi. S týmto presvedčením žil celé storočia. Bál sa mať domov. Čo ak mu ho niekto vezme?

„Ale dnes ho máš. Rusko je tvoj domov. Ty a ja... sme rodina.“ Vasily ho pohladil po vlasoch. „S korunami alebo bez nich. Nemusíme sa viac skrývať. Nie sme pešiaci vo vojne, nie sme viac bezmocní a nie je tu ani žiadny všivavý mamut, ktorý by nás privalil.“

Stefan sa zasmial. Spomenul si na chlapča, ktorým bol. Na ľudský život, kde poznal len hlad a zúfalstvo. V tom čase túžil len po streche nad hlavou, teple a aspoň jednom jedle za deň.

Namiesto toho dostal palác, muža o ktorom si nedovolil ani snívať, ľud ktorý pri ňom stojí, pohodlie za hranicou predstavivosti a teraz aj prvý dar od srdca vo svojom živote. So slzami v očiach pobozkal svojho manžela. „Dopraj mi čas, aby som si zvykol,“ poprosil ho.

Vasily prikývol. „Máme večnosť, pretože ja už viackrát neplánujem umrieť,“ uistil ho.

Stefan pevnejšie zovrel huňaté šteniatko a nechal si ním olízať tvár. „A ako budeme volať teba?“ upriamil naň pozornosť.

Psíček nadšene zaštekal. Vasily ho škrabkal za uškami.

„Hm, už viem.“ Stefan diabolsky nadvihol kútik pier. „Budeš Súdruh. Tak keď ťa zavolám, pribehnete mi obaja.“

Vasily zagúľal očami a pobavene krútil hlavou. „Naši poddaní z nás rozhodne budú mať radosť.“

 

Bonusová kapitola

Bola hlboká noc, keď zo zapadnutého krídla paláca ruských vládcov upírov vystreľovali farebné svetlice v prekvapivo pravidelnom rytme. Z okien stúpal štipľavý dym a niekoľko inžinierov pracujúcich na nočnej smene sa urýchlene evakuovalo, kašľajúc a chrčiac. Obviňujúco pozreli na svojich vládcov, ktorí stáli na trávniku opodiaľ, na sebe len župany a oči opuchnuté od spánku.

Svetlice pokračovali vo svojej kakofónii a zafarbili tmavú oblohu všetkými farbami dúhy.

Vasily prosil vyššie mocnosti o trpezlivosť. Zazrel na svojho rovnako stoického manžela, obaja zvyknutí na tento druh... udalostí. „Pripomeň mi, prečo sme si zohnali tri deti namiesto jedného?“ povedal pomedzi pišťanie svetlíc.

„Pretože Marina chcela súrodencov a my sme si naivne mysleli, že sa navzájom aspoň zabavia,“ odvetil Stefan v kapitulácii.

„Ó áno, rozhodne sa navzájom zabavili. Na náš účet. Súrodencov, určite. Ona si len hľadala komplicov!“ šomral Vasily.

Po dlhých minútach výbuchov sa z polozničeného krídla vypotácali rozosmiate, nadšené postavy troch pubertiakov. Obzreli sa na svoju prácu a zvýskli, poskočiac na mieste. Potom sa otočili a ustrnuli, len čo uvideli svojich pohoršených rodičov. Kajúcne sa postavili vedľa seba, ale v očiach naďalej mali tú iskru šibalstva. Stefanova a Vasilyho sedemnásťročná dcéra, pätnásťročný syn a štrnásťročná dcéra sa ani trochu necítili vinní.

„Nuž? Nejaké slová na úvod?“ začal Stefan s rukami zloženými na hrudi.

Ich najstaršia a dedička, Marina, sa nevinne zazubila. „Náš experiment sa len o kúsoček nepodaril. Pravdepodobne zle označená desatinná čiarka,“ vysvetlila.

Vasily si ju premeral. „Tá desatinná čiarka zničila tri poschodia inžinierskeho krídla,“ ozrejmil jej očividné.

Dievča ani len nesklopilo pohľad. „Malá odchýlka,“ šepla.

Toto bola jedna z chvíľ, keď ešte aj chodiace katastrofy ako Stefan s Vasilym nemali slov. Museli sa niekoľkokrát zhlboka nadýchnuť a vydýchnuť, aby si pripomenuli, že v tejto situácii sú rodičmi a nie kráľmi. Bohovia chráňte Rusko, keď ich dcéra zdedí trón!

„Len čo sa všetko vyvetrá, vyčistíte každú jednu miestnosť,“ rozhodol Stefan. Potom prísne prižmúril oči. „Zubnými kefkami. Od podlahy až po strop!“

Ich najmladšia zdvihla ruku. „Môžeme použiť elektrick-“

„Nie!“ zahriakol ju Stefan. „Pekne krásne to urobíte ručne a bez technológií! Tak ako sme to kedysi zažívali my s vaším otcom!“

Tri deti ako jeden vyvrátili oči v stĺp. „Jasné, jasné. Ako za doby dinosaurov,“ frflal ich prostredný.

Vasily musel zachytiť Stefana za lakeť, aby mu zabránil ísť do vopred prehratého súboja s ich ratolesťami, od útleho detstva trénovanými Lilith a Miroslavou. Upokojujúco ho hladil po chrbte. „A žiadne videohry až do letného slnovratu!“ dodal autoritatívne.

„Tie majú zakázané ešte od toho incidentu s toaletou,“ šepol Stefan.

Vasily porazene privrel oči. „Žiadne výlety na Terru!“

„Tie sme im vzali keď urobili dieru v streche,“ prišla ďalšia pripomienka.

Vládcovi začínali dochádzať nápady. „Fajn. Tri mesiace výpomoci na ľudskej klinike Iriny a Elly! Budete čistiť nočníky a meniť plienky!“

Trom mladým upírom z tváre zmizla všetka farba. „Ale oci!“ bránila sa Marina. „Za jeden drobný výbuch?“

Ako na zavolanie budovou otriasla ďalšia salva lietajúcich svetlíc.

„Dobre, dobre. Budeme otročiť u tety Iriny,“ súhlasila neochotne.

„Do dekontaminačnej sprchy a spať!“ posielal ich Stefan preč. Len čo sa stratili z dohľadu, prikvitla k nim znudená Ella, potichu hodnotiac poškodenie. Počkala, kým všetky svetlice vybuchli, potom sa otočila k svojim kráľom. „Ak si zoženiete štvrté, dávam výpoveď,“ vyhrážala sa im.

„Ako sme mali vedieť, že z nich vyrastú postrachy labákov?“ bránil sa Vasily.

„Ja neviem, možno to bude mať niečo spoločné so správaním ich rodičov!“ oborila sa na nich. „Jedno by sme zvládli, ale tri? Tie decká sú v presile a takto to dopadne!“ ukázala na stále zadymené krídlo. „A to Irine ešte ani nedorástlo obočie po ich poslednom kúsku!“

„Máme to pod kontrolou,“ klamal Stefan. „Sú to dobré deti.“

Ella si trela spánky. „Hotoví anjelici.“ Navonok. Všetci sú excelentní v škole aj voľnočasových aktivitách, politiku majú v malíčku ešte aj v tomto veku a polovica Európy ich zbožňuje už len od pohľadu. Keď sa však dostanú k labákom alebo dielňam... Nuž, sú to deti svojich rodičov, dvakrát tak chytré a trikrát tak nápadité. „Mali ste si radšej kúpiť čivavu!“

Vasily so Stefanom si vymenili pohľad plný irónie. Ich životy sa za posledného polstoročia zmenili na nepoznanie, ale o problémy a nebezpečné kúsky núdza nebola, hlavne vďaka ich deťom.

A meniacemu sa svetu okolo nich. Nič nie je ako bývalo. Lesy už nie sú tiché, jazerá prázdne, zvieratá bezhlasé a živly kontrolované. Nové generácie vyrastajú s mágiou, o ktorej ich predchodcovia ani nesnívali, so silami ktoré sa vrátili po tisíckach rokov, a s príbehmi divokejšími než nejaké politické ťahanice z čias ľudí.

Ella sa po pár minútach upokojila a pozrela na tmavú oblohu, na ktorej sa trblietala polárna žiara, kedysi neobvyklá takto na juhu. „Nikdy nebudú musieť zažiť starý svet,“ povedala s úľavou.

„Nie,“ potvrdil Stefan a pritiahol si Vasilyho k boku, oči tiež upreté na hru farieb nad nimi. „Ich budúcnosť povedie ku hviezdam.“