Klamstvá anjelov 3

 

Všetko dobré v novom roku, holky :-) 

 

Mor už takmer neveril, že sa ten nepodarený anjel vráti a nebol si istý, či sa mu chce vybehnúť hore a žalovať ako škôlkar, že mu nejaké deti nabúrali palác.

K jeho prekvapeniu sa ale na siedmy deň Selena dostavila. Na sebe mala jednoduché biele šaty, hnedé vlnky vlasov voľne padajúce na plecia a obuté mala okaté bežecké tenisky neónovozelenej farby, s ponožkami na ktorých boli nakreslené snehové vločky. 

 

Naozaj jej toto anjeli dovolia nosiť? Mor zagúľal očami, ale nevyjadril sa. Pochyboval, že by to zabralo. „Už som si myslel, že si zabudla,“ poznamenal.

Selena sa prinútila zachovať neutrálnu tvár. „Je ťažké zabudnúť, že som sa zobudila v posteli Jazdca apokalypsy. A jeho oblečení,“ odvetila.

„Ver mi, bolo to pre mňa rovnako traumatické,“ uistil ju. „Milé vidieť ťa triezvu. A bez nebezpečného dopravného prostriedku v tvojej prítomnosti.“

Ó áno. Urobiť z tohto suchára klauna si rozhodne užije. Selena vystrúhala nevinný úsmev. „A to ešte ani nevieš, že nemám vodičák.“

Mor si prekrížil ruky na hrudi. „Že ma to neprekvapuje.“

Selena sa zhlboka nadýchla. „Ak chceš nájsť svojho neznámeho teroristu,“ to slovo vyslovila s toľkým sarkazmom, koľko len v sebe mala, „musíme si stanoviť pár pravidiel.“

Mor nadvihol jedno svetlé, husté obočie. „Počúvam.“

Anjel urobil krok bližšie, ale stále medzi nimi bol meter priestoru pre prípad, že by neodolala pokušeniu kopnúť ho na miesto, kde nikto kopnutý byť nechce. „Vezmem ťa na nebesia. K sebe domov. Odtiaľ za žiadnych okolností nevylezieš, ani len nos nevystrčíš! Nikto ťa tam nesmie uvidieť, pretože nie si naša jurisdikcia. Tam ťa napojím na našu databázu, ktorú prehľadáme prvú. Počas noci, ak to bude bezpečné, ťa prepašujem do budovy držiacej záznamy. Je však na tebe poskytnúť mi dostatok poznávacích znakov, aby sme mohli zúžiť oblasť hľadania. Nie som Google. Čo ako sme hore organizovaní, ak nemáme mená, dátumy narodenia, karmické body v čase alebo históriu minulých životov, je to ihla v kope sena. A nebudem ti pomáhať večne. Ak nenájdeš čo chceš do šiestich mesiacov, naša dohoda padá,“ vymenovala svoje požiadavky.

Šesť mesiacov mu stačilo. Mor si bol istý, že už po troch to vzdá, obzvlášť ak musí každý deň tráviť medzi anjelmi. Nikdy si s nimi vyslovene nesadol. „Fajn,“ súhlasil a šiel sa zbaliť.

 

Aj keď Mor za svoju predlhú existenciu zavítal aj na nebesia, nikdy sa dlho nezdržal, aby pochopil ich fungovanie. Preto mu prišlo ako klišé, keď Selena so svojimi bielymi krídlami pristála na huňatom obláčiku, jednom medzi mnohými, na ktorom stála miniatúrna prízemná stavba nepravidelného tvaru s červenou strechou. Vyzerala ako z rozprávky. Na oknách kvitli kvetiny a k dverám viedli tri schodíky.

Mor zoskočil zo svojho koňa, zatiaľ čo Selena stiahla krídla a otvorila dvere do svojho skromného domčeka.

Jazdec mal sto chutí sa na mieste otočiť, len čo vošiel. Selenin domov bol rovnako chaotický ako ona. Vstupné dvere viedli do preplnenej obývačky spojenej s kuchyňou a nebolo celkom jasné kde jedna miestnosť končí a druhá začína. Každý kus nábytku mal iný tvar a inú farbu. Koberec bol červený, prehoz na hnedej pohovke žltý, závesy zelené a obrus na stole pre jedného béžový. Popri stene viedli drevené schodíky na akýsi medzilevel pod strechou, ktorý vyzeral ako balkón so zábradlím. Nebol o nič väčší než manželská posteľ, čím vlastne bol – posteľou tesne pod stropom. S krikľavým, žltým povlečením. Tapeta na stenách mala abstraktné krémové vzory.

Skriňa v rohu bola otvorená, plná nahádzaného oblečenia bez ladu a skladu.

V kuchyni nenašiel jediný voľný povrch. Všade boli spotrebiče, otvorené balenia s jedlom, čipsy, ovocie, alebo prísady na pečenie. Mor sa reálne bál, že keby otvoril chladničku, jej obsah naňho začne mrkať.

„Vo svojich palácoch mám kúpeľne väčšie než tento priestor,“ zhodnotil napoly znechutene.

Selena zafučala a škrípala zubami. „A ja mám v šuflíku predmety väčšie než tvoja anatómia, ale nerobím z toho drámu,“ odsekla.

Mor na ňu prižmúril oči, na sekundu uvažujúc, či to myslí vážne.

Selena kývla smerom k pohovke. „Je rozkladacia. Budeš na nej spať. Nemám hosťovskú izbu. V kuchyni si daj na čo budeš mať chuť, ale ak sa niečo minie, napíš mi to na lístok na chladničke. Za nič na svete odtiaľto bez môjho doprovodu nevyjdeš a ani nevystrčíš hlavu z okna!“

Jazdec porazene hodil svoj kufor na pohovku, napoly očakávajúc, že sa pri dotyku rozpadne. „Ako môžeš v tomto neporiadku žiť? Upratala si tu niekedy?“ prišla ďalšia kritika.

Selena prosila vyššie sily o trpezlivosť. „Môj domov je čistý a vyvetraný. To, ako som si ho zariadila, je moja vec.“

„Slovíčko zariadila naznačuje určitý poriadok a postupnosť. Počula si niekedy o nich?“

Toto budú veľmi, veľmi dlhé týždne a mesiace. „Čo bude s tvojím koňom?“ zmenila tému, aby nemusela obhajovať existenciu jediného skutočného domova, ktorý kedy mala.

„Keď ho nepotrebujem, pohybuje sa slobodne. Nezostane na nebesiach, kým ho nezavolám,“ uistil ju.

Aspoň niečo. Naozaj nevedela, kam by nastrkala to nadrozmerné zviera. Prešla do kuchyne a začala si robiť rýchly sendvič. „Zajtra ťa napojím na náš systém. Kým budem v práci, môžeš prehľadávať zložky. V noci ťa skúsim dostať do budovy záznamov.“

Selenine slová boli prerušené oranžovým chumáčom chlpov, ktorý vyliezol spod šatníka a katapultoval sa do jej náručia. Mor pred ním uskočil, akoby bol zdrojom nákazy. „Čo je to za chlpatú basketbalovú loptu?!“ zhrozil sa.

Selena svoj chumáčik s láskou pohladila a hneď začal priasť. „Toto je Elrond,“ predstavila mu svojho verného spolubývajúceho. „Má rád tuniaka a škrabkanie na brušku.“

Mor nepriateľsky zazrel na kocúra. „To stvorenie váži viac než niektoré batoľatá,“ upozornil ju.

„Áno. Nie je roztomilý?“ Selena ho láskyplne poplácala po chrbte, dala mu bozk na hlavičku a vypustila ho naspäť do sveta. Oranžová strela sa vyhupla na okenný rám, ponaťahovala si svaly a mierumilovne zaspala.

„Ja sa mám deliť o túto miniatúrnu krabicu na topánky s tamtou vecou?“ Mor ukázal na Elronda. „Sotva sa sem vojdeme my dvaja!“

Selena už znovu prosila o trpezlivosť. „Nuž, veľký zlý Jazdec zvyknutý na paláce, budeš sa musieť uskromniť. A možno vyskúšať ako dnes žijú mnohí, ktorých trápiš. Toto je vlastne ešte luxus. Máme teplú vodu a elektrinu.“

„Koľká radosť,“ zašomral a opatrne sa posadil na pohovku, čiastočne očakávajúc, že pod jeho váhou praskne.

Selene po prvý raz doputovalo do mozgu, čo vlastne urobila. Nelegálne prepašovala do svojho domova na nebesiach Jazdca apokalypsy, ktorému posledných sto rokov úmyselne (a opäť nelegálne) robí život ťažším v snahe zachrániť ľudí. Dôkazy o jej činnosti sú stále tu, v spálni ktorej dvere narýchlo zakryla šatníkom a sadrou. Nakradnuté zdravotnícke vybavenie, knihy, mapy Jazdcovho pohybu, poznámky o jeho činnosti, rozvrh kedy a kde Selenu očakávajú na školách, ktoré založila. Mená a záznamy doktorov a ošetrovateľov, ktorých vyškolila.

Toto nemôže vyjsť! Na čo myslela, keď samu seba presvedčila, že dokáže obalamutiť niekoho ako Mor, bytosť staršiu než planéta samotná? Naozaj ju až tak ovládla hrdosť?

Mor spozoroval náhle napätie tela svojej hostiteľky a znudene si ju premeral. „Deje sa niečo?“

Selena naprázdno preglgla. „Ak ťa tu niekto z anjelov nájde, popriem že ťa poznám, že sme sa stretli, že sme vôbec viedli rozhovor. Neprídem kvôli tebe o krídla,“ zdôraznila.

Čo ako mu liezla na nervy, nemal záujem na jej skopnutí z nebies. „Nikto ma tu nenájde,“ uistil ju a natiahol sa na gauči, ktorý pod jeho váhou zavŕzgal. „Pri troche šťastia do týždňa nájdem čo potrebujem a nikdy viac sa nemusíme stretnúť.“

Och, to určite nenájde. O to sa Selena postará. Napriek tejto vedomosti sa sladko usmiala. „Už aby to bolo.“