Klamstvá anjelov 7

 

Bola hlboká noc, keď sa Selena s Morom plížili ulicami veľkomesta anjelov. Keďže lietať dokáže len Selena, Mor si privolal koňa a museli pristáť čo najďalej od budov. Čo znamenalo polhodinovú prechádzku k Oddeleniu záznamov. Veľa toho spolu nenahovorili, okrem tichých príkazov kedy uskočiť za roh, alebo sa skrčiť pod múrikom.

 

Budova záznamov bolo malé mestečko samo o sebe. Mor nedovidel kde začínala alebo kde končila. Biela stavba s ozdobnými prvkami a nádhernými obrazcami anjelov sa tiahla do výšky niekoľkých desiatok poschodí, ale okná mala len na prvých. Ako sa tu vôbec vyznajú?

Selena si vybrala tichú bočnú uličku bez osvetlenia, kam zastrčila Jazdca. „Vojdem dovnútra a otvorím okno na tejto strane,“ ukázala nad nich. „Zvládneš sa tam vyštverať?“

Historické okno celkom prijateľnej veľkosti bolo vo výške dvoch metrov, čo sa zdalo byť menej než dvadsať centimetrov nad jeho hlavou. Bez slov prikývol a cúvol viac do tieňov.

Selena pokračovala cez hlavný vchod – vždy otvorené obrovské vráta, za ktorými bola moderná recepcia s pultom, zónou so sedačkami a stolíkmi a niekoľkými automatmi na sladkosti a nápoje. Automaty sú, samozrejme, zadarmo, ale niektoré kancelárske krysy majú rady nostalgiu čo sa týka technológií. Bol to tridsaťročný boj vytrhnúť niektorým z rúk písacie stroje a nahradiť ich počítačmi. Selena počula, že to zahŕňalo aj rukojemnícku drámu.

Za pultom sedel Selenin obľúbený kolega, potajme prezývaný Zlatý retríver. Niles je jedným z mladších anjelov a ako väčšina začína pri záznamoch. Svetlé kučierky mu ako obvykle padali do usmiatej tváre. Ten úsmev sa len rozšíril, keď uvidel Selenu, a odložil zložku ktorú práve katalogizoval. Tak ako vonku, aj vnútri bolo všetko biele, svetlomodré alebo béžové. Ešte aj Nilesova uniforma.

„Selena, vitaj!“ Nemotorne ju cez pult objal. Strážni anjeli sú v budove záznamov prakticky doma, ako tu neustále kontrolujú, preberajú a vracajú zložky. „Prišla si po nových klientov?“ zavtipkoval.

„Ako obvykle,“ súhlasila. Našťastie si z kancelárie vzala zoznam niekoľkých bytostí, ktorí sú zvažovaní na stráženie, keby ju náhodou chcel niekto kontrolovať. „Dnes sa zdržím,“ varovala ho, keď si brala čipovú kartu k dverám za ním.

„Nechceš pomôcť?“ opýtal sa nadšene. Všetci vedia, že Nilesovým snom je posunúť sa k strážnym anjelom, ale s týmto žalostným stavom sveta ich až toľko potrebných nie je.

Nie s počtami ľudí, ktoré sa pohybujú už len v drobných miliónoch a nie v miliardách.

Selena sa naňho láskavo usmiala. Keby to nebolo nevhodné, pohladká ho na hlave a cvrnkne mu do nosa. „Nie, ďakujem. Je to len rutinné behanie medzi regálmi,“ vymýšľala si.

Anjel na ňu veselo žmurkol a zamával jej, keď zamierila cez bezpečnostné dvere do útrob budovy. Aj keď uvidela niekoľko svojich kolegov, okno ktoré vybrala bolo v takmer nenavštevovanej časti, čiastočne zakryté policou s písacími potrebami. S fučaním ho odtlačila a otvorila obe sklenené tabule. Mávla na Mor, a ten sa poľahky vyhupol na okenicu a doskočil na zem ako gymnastický profesionál.

Šokovane sa obzrel.

Zvnútra to miesto vyzeralo ešte viac neuveriteľne než zvonka. Všade kam dovidel boli sivé police s vyťahovacími šuflíkmi. Tiahli sa do výšky niekoľkých metrov v nepravidelných uličkách, až mal problémy dovidieť na ozdobný strop. Do stien medzi nimi boli zabudované rebríky alebo drobné zdvižné plošiny. Kde-tu sa týčili mohutné stĺpy, alebo podporné steny, ktoré aspoň trochu budili dojem miestností.

Podlaha vyzerala byť ešte z čias prvých miest, kde-tu očividne opravovaná. Zdrojom svetla boli malé bodové lampy pozdĺž rebríkov a silné reflektory visiace zo stropu, ktoré musia byť nedávnym prírastkom.

Jazdec na chvíľu zabudol na svoju schopnosť reči.

Ako sa na tomto mieste dá nájsť... čokoľvek?

Selena vytušila smerovanie jeho myšlienok. „Neboj sa, máme systém,“ uistila ho. Zovrela mu predlaktie a odtiahla ho do výklenku vedľa okna. Do nosa mu udrela vôňa čohosi sladkého, akoby sa vykúpala v jahodovej cukrovej vate.

Mor zatúžil po cukrovej vate.

Hneď tú myšlienku zavrhol. „Aký?“

Najbližších pätnásť minút mu vysvetľovala približnú mapu budovy, sekcie nesmrteľných a ľudí, poradie šuflíkov v závislosti od dátumu narodenia a farby zložiek podľa toho, či ide o žijúcu dušu, dušu trestanú osudom, alebo čakajúcu na reinkarnáciu.

Len čo si všetko uložil do pamäte, vydal sa k oblasti mladých nesmrteľných duší, ktoré potreboval preveriť a ktoré nenašiel v elektronickom systéme. Zopár z nich malo geografickú lokáciu v miestach kadiaľ sa prešiel a kde sa ľudia záhadne uzdravili. Dal sa teda do hľadania svojej ihly v kope sena. Šiel záznam po zázname, meno po mene. Začal pri spodných šuflíkoch a ako sa šplhal po rebríku, Selena roztiahla biele krídla a nasledovala ho, hoci ani prstom nepohla aby mu pomohla. Len sa pri ňom veselo vznášala.

„Nebudeme tvojim kolegom podozriví?“ obrátil sa k nej, keď odložil ďalšiu zložku, asi päť metrov nad zemou.

Selena pokrútila hlavou. „Chodí nás sem toľko zo všetkých oddelení, že sa navzájom nepoznáme. Keby niečo, len ti pomáham zorientovať sa.“ Preletela k polici hneď vedľa, ktorá končila približne v správnej výške, a posadila sa na ňu. Mor škrípal zubami nad jej ľahostajnosťou. „A keďže máme kopu času, myslím že by sme si mali pohovoriť o Abigail,“ nadhodila, vediac že ho len rozruší. Povedala si však, že nemá dôvod mu život robiť pohodlnejším a kto vie? Možno bude taká otravná, že to chlapec vzdá sám, len aby ju nemusel počúvať.

Mor po nej fľochol nesúhlasným pohľadom, ako menil jednu tučnú zložku za druhú. Vo všetkých hľadal len záznamy posledných rokov a keď nenašiel nič podozrivé, šiel ďalej. „Nie je o čom hovoriť,“ zašomral.

„Ale je,“ trvala na svojom, pohupujúc nohami na polici ako bezstarostné dieťa. „Nemyslíš, že by si ju mal vypustiť z hlavy?“

Úprimne, mohol by ho niekto potrestať ak zaškrtí anjela priamo na nebesiach? Mor sa prinútil zostať pokojný, tón hlasu nezmenený. „Abigail nie je tvoj problém a ak som správne pochopil, ani tvoj súčasný zverenec.“

„Je pod ochranou môjho oddelenia. A nerobím to pre ňu. Chcem uľaviť tebe. Nebolí to snáď, túžiť po niečom, čo nemôžeš mať?“ ťala do živého.

Bolí. Ale čo už ona môže vedieť o bolesti? „Nič, s čím by som si neporadil,“ klamal, až sa hory zelenali.

„Uhm,“ pritakala sarkasticky. „A ja som preborníčka v pilotovaní lietajúcich tanierov.“

Mor zaplesol šuflík. „Chceš sa týmto rozhovorom niekam dostať?“ oboril sa na ňu a šiel o priečku vyššie.

Selena sa jeho tónu nezľakla, hoci čiastočne čakal že sa strhne. Abby sa stále strháva, hoci obvykle sa zároveň načiahne po zbrani. Ani stáročia terapie, tréningu a Rayovej podpory a pochopenia z nej nevyhnali podvedomý strach z mužov a ich zvýšených hlasov. Mor vždy zarmútilo, keď sa naňho ospravedlňujúco usmiala po tom, čo nechcene uskočila. Akoby to bola jej chyba.

Anjel znudene zamrkal. „Neopätovaná láska neexistuje, Mor. Je to len posadnutosť. A málokedy dopadne dobre,“ poučila ho.

Jeho.

Silu staršiu než si vôbec dokáže predstaviť.

„Nie som človek,“ ohradil sa, akoby byť človekom bola odporná vec. „Neprenasledujem ženy, neväzním ich u seba v pivnici a nezatváram ich na pochybné miesta keď sa nesprávajú ako chcem.“

„Zatiaľ,“ dodala. „Posadnutosť je ako droga. Eventuálne budeš chcieť viac. Potrebovať viac. Namiesto pohľadu pohladenie. Namiesto pohladenia objatie.“ Naklonila sa k nemu, absolútne neohromená piatimi metrami vzduchu pod ňou. „Uvedom si, kto si. Ani len my ťa nebudeme mať ako zastaviť.“

Ďalší stoh zložiek, ktoré boli slepou cestou. „Nie som posadnutý,“ trval na svojom.

„Tak ako Baal? Mám ti pripomenúť, ako skončil? Čoho bol schopný?“ Archdémon Baal sa pridal k archanjelovi Michaelovi v snahe vyhubiť ľudský rod len pre to, že jeho niekdajšia láska ho opustila, aby odišla aj so svojím druhom kamsi do vesmíru. A on ju nemohol nasledovať. A tak mu preskočilo. Boli potrebné armády, krvavá mágia a stroj na mazanie spomienok, aby bol aj s Michaelom zastavený.

Mor ustrnul uprostred pohybu. Zdvihol k nej karhavý pohľad. „Naozaj si myslíš, že by som zašiel tak ďaleko?“

Mykla plecami. „Si takmer tam. Miliardy ľudí umreli pôsobením tvojej sily.“

To ho vytočilo. Zaplesol ďalší šuflík a prudko sa nadýchol. „Ani na sekundu ma netešilo ubližovať im! Som reprezentáciou moci, ktorá by sa na Zemi rozšírila tak či tak! Keby som mohol, ani prstom nepohnem! Nemám kontrolu nad tým, kým som!“

Selena mu pozrela do hnedých očí. Zdá sa jej to, alebo sa v nich na sekundu zjavili nepreliate slzy? „A si istý, že stále máš kontrolu nad citmi k Abby?“ opýtala sa pokojne.

Neodpovedal. Len sa presunul k ďalšiemu šuflíku. Nie je tu pre to, aby sa dohadoval so ženskou, ktorá má doma obézneho chlpatého démona a nulový pud sebazáchovy pod vplyvom alkoholu. „Je to snáď niečo, čo sa dá kontrolovať?“ šepol po chvíli, ale pohľad mal upretý na zložky pred sebou.

Anjel sa posadil pohodlnejšie. „Otázne je, či niečo také vôbec chceš. Nad láskou nemáme moc ani my anjeli. Nevyvoláme ju, ani ju nepretneme. Je len na tebe rozhodnúť sa nasledovať ju, alebo ísť cestou rozumu a zvoliť si život bez bolesti z niečoho, čo nikdy nenastane.“

Keby to bolo také ľahké... „Na bolesť som zvyknutý,“ zašomral neprítomne.

Selena o tom pochybovala. „Och iste? Umieral si niekedy? Bol si vôbec niekedy chorý, Jazdec Mor? Zažil si smrť milovaných? Utekal si pred niečím, pred čím sa utiecť nedá? Si všemocný, večný a ešte aj tvoja forma je voliteľná. Bolesť je pre teba koncept, nie realita,“ šplechla mu do tváre.

Mor šmaril zložku naspäť do šuflíka a pozrel na Selenu ako na nepriateľa. „Nepoznám bolesť?!“ okríkol ju. „Len pre to, že nie som ako ty? Ani nevieš aký máš dar vo svojej smrteľnosti! V zabudnutí! Odkedy som tu, videl som povstávať život, len aby zas a znovu vyhynul! Nedokážem zastaviť ani len utrpenie, ktoré všade roznášam, hoci by som sa najradšej pripútal o stenu v nejakej vzdialenej jaskyni a nikdy viac z nej nevyliezol! Nemôžem mať milovaných, nemôžem mať nikoho okrem svojich bratov práve pre to, že nakoniec každý len umrie! Tento svet umrie! Život vymrie! Vždy vymrie!“ rozhodil rukami, až takmer spadol z rebríka. „Abby, čo aký dlhý život ju čaká, je len zábleskom v mojej existencii! Máš pravdu, nepoznám bolesť z umierania alebo chorôb, ale ty nepoznáš bolesť z večnosti a samoty!“

Selena sa zháčila. Mor je... osamelý? Prebehla po ňom pohľadom, akoby pochybovala o jeho slovách. „To si snáď za ten čas nemal aspoň háremy? Záležitosti na jednu noc?“

Jazdec nemal dostatok slušných slov, aby jej odpovedal. Len vystúpil vyššie a šmátral v ďalšom šuflíku. O chvíľu sa mu pri uchu ako otravný komár ozvalo mávanie krídel, ako ho Selena znovu sprevádzala vzduchom. Krikľavé tričko si musela vyzliecť, ale našťastie pod ním mala vcelku zahaľujúci korzet s odhaleným chrbtom. Zaviala k nemu vôňa cukrovej vaty.

Mor už zase dostal chuť na cukrovú vatu.