Klamstvá anjelov 14

 

Budova záznamov bola prakticky prázdna, čo Mor hneď znepokojilo. „Prečo tu nikto nie je?“

Selena sa štverala oknom za ním, akosi ťažkopádne, ale nakoniec doskočila na rovné nohy. Spomenula si na výzdobu v parku, ktorej cez deň nevenovala pozornosť. „Lunárny nový rok. Anjeli oslavujú v uliciach.“ Čo znamená, že si bude musieť vymyslieť výhovorku pre Jamilu, prečo sa neobjavila na ich tradičnom mieste kam chodili každý rok pozorovať ohňostroje a vyjedať tradičné pokrmy z celého sveta.

 

„Všetci?“ prekvapil sa Jazdec.

„Neriadime sa ľudskými kalendármi, sú nepresné a neprirodzené voči prírodným procesom,“ vysvetlila mu to, čo bolo miliónkrát vysvetľované jej. „Lunárny kalendár je štandardom už tisícročia. Lepšie sa podľa neho počíta menštruácia,“ dodala len pre to, že mohla a chcela vidieť rozpaky v jeho tvári.

Mor si odkašľal a radšej sa vydal k policiam, v ruke ďalší zoznam mien. Takto prázdna budova pôsobila takmer strašidelne. Žiadne vzdialené hlasy, ani rytmické mávanie krídel mimo tých Seleniných. Už zase musel šplhať. „Ako dlho si vlastne anjelom?“ vyzvedal, aby predišiel ďalšej debate o Abby a hlavne, aby nemusel myslieť na poschodia vzduchu pod ním.

„Keď som ti napálila do paláca, bolo to sto sedemdesiat rokov,“ odvetila po pravde. „Po smrti je pre nás ešte obdobie asimilácie, keď sa dávame do poriadku – psychicky aj fyzicky, a potom oficiálne dostaneme krídla. V ten deň bolo výročie, keď som ich dostala ja.“

Mor urobil v hlave rýchle výpočty. „To znamená, že si sa narodila... do sveta pred apokalypsou? Vzhľadom k tomu, že si zrejme neumrela ako šesťročná?“

Selena sa pousmiala. „Umrela som takmer v päťdesiatich,“ potvrdila. „Pamätám si svet pred vami. Seriály v televízii. Supermarkety plné jedla. Cesty, železnice, internet. Dookola tie isté piesne v rádiu na Vianoce. Donáškové služby,“ zasnene spomínala.

Mor by jej normálne pripomenul krv, ktorou museli tieto vymoženosti byť vykúpené – vojny prinášajúce profit, vykorisťované deti pracujúce na farmách, korporátne škandály... ale mal pocit, že o všetkom vie viac než on. Ani raz pri ňom nespomenula, aký bol svet kedysi krásny. Vlastne sa nikdy ani len nesťažovala na to, čo má a nemá teraz, hoci oproti ľuďom žije v luxuse. A to je čo povedať. Mal pocit, že Selena by starý svet ani nechcela naspäť. Preto sa rozhodol netlačiť na morálku, ktorú mala aj tak vysokú. „A nechaj ma hádať, tvoj obľúbený film bol Pán prsteňov,“ podpichol ju dobromyseľne.

Selena sa zazubila. „Čo ma prezradilo?“

„Ani neviem. Len také tušenie,“ zasmial sa, mysliac na chumáč oranžovej srsti u nej doma.

Rozhovor pomáhal Selene nemyslieť na bolesť, ktorá sa znovu prebúdzala. „Čo si za tie roky robil ty? Myslím od poslednej apokalypsy? To len tak sedíte a čakáte na volanie?“

Mor málokedy hovoril o sebe a eónoch existencie, ktorými si prešiel. „Žijeme medzi vami. Teda medzi bytosťami, ktoré práve prežívajú na planéte,“ upresnil, ako sa prehrabával zložkami. „Naša moc stále pôsobí, ale nie je aktívna. Občas musíme na určitých miestach vyrovnať pomer síl. Napríklad európske epidémie moru. Pomohli k rozmachu neskôr, keď sa preživším dostalo viac zdrojov. Každá minca má dve strany.“

Selena obletela policu, pri ktorej stál. Mávala krídlami kúsok od neho. „Tak to vidíte? Ako nevyhnutné zlo?“

Mor sa oprel o šuflík. Nevedel, aké slová zvoliť aby ju nenaštval, keď ho môže poľahky zhodiť z rebríka. „Nie sme zlo, nie sme dobro. My len sme. Evolúcia vždy pôjde ďalej, organizmy sa budú vyvíjať. Keby nevymreli dinosaury, cicavce by nedostali šancu na prosperujúcu existenciu. Ak by sme neprišli keď sme prišli, ľudia by sa pozabíjali navzájom a stiahli so sebou väčšinu biodiverzity. Svet ide ďalej. S nimi, alebo bez nich. Sú len jeden druh a ja plne rozumiem, že k nim cítiš príslušnosť, ale vymreli kvôli nim tisícky druhov, milióny ak pridáme rastliny a malé živočíchy. Sú snáď ľudia dôležitejší než všetko ostatné? Takto aspoň môže ich druh pokračovať.“

Selena zvierala pery do tenkej linky. V jednom mal Mor pravdu. Jej lojalita patrila ľuďom a nikomu inému. Iste, trápil ju stav planéty, podnebia, morí a ohrozených druhov, ale to jej nikdy nezabránilo v pomáhaní len sebe rovným. „Ale čo nevinní?“ prišla s argumentom. „Snáď mi nechceš povedať, že dáme všetkých do jedného vreca a mŕtve deti a nevinní civilisti budú akceptovateľnou stratou za nastolenie rovnováhy? To bola politika ľudí a ich vojen, nie nás.“

Mor jej smutne pozrel do očí. „Máš pravdu, ja nie som vojak so samopalom neschopný rozoznať dieťa od ozbrojeného teroristu. Ja nespúšťam bomby. Som sila, ktorú privolávajú ich činy. Namiesto toho, aby si navzájom pomohli, chorých odstrčia, využijú ich slabosť a vezmú im čo sa dá. Ten kúsok jedla, ktoré si nazhromaždili. Domov. Niekedy aj oblečenie, v ktorom ich našli. Nevinní majú byť ich zrkadlom – dôvodom, prečo budú bojovať za lepšie podmienky, za svoju komunitu, za budúcnosť svojich detí. Nové generácie majú v činoch svojich predkov vidieť poučenie, nie návod. To kontrolovať nedokážem. A budem tu dovtedy, kým činy ľudí doslova nevypudia moje pôsobenie.“ Na chvíľu sa odmlčal. „Môžem byť porazený. Moju silu ide premôcť. Nikto sa o to však nesnaží.“

Selena mala v očiach slzy. Kedysi zložila prísahu, že bude pomáhať. A presne to robila. Nerozlišovala politické presvedčenie, názory, farbu pokožky, náboženstvo, pohlavie, vek alebo bohatstvo. Istým spôsobom bola ako Mor – len opačne. Prinášala úľavu bez rozdielu. A tiež si nedokázala predstaviť, že by to robila inak. Nebude. Až kým ju niekto nezastaví, neprestane vo svojej tajnej práci. „Sme si príliš podobní,“ uvedomila si. „Ty a ja. Ani jeden z nás neustúpi od svojho poslania.“

Mor sa vrátil k prehľadávaniu zložiek. „A kým sa ľudia nepoučia, obaja budeme nasledovať volanie, ktorému sa podriaďujeme.“

 

 

Prelustrovali snáď desať rôznych políc. Mor naplno využil fakt, že budova je prázdna, a snoril kde sa dalo. K téme jeho poslania sa viac nevrátili. Selena bola zadumaná a stále príliš bledá. V jednej chvíli sa mu zazdalo, že videl ako si do úst dáva čosi podobné cukríku. Nevenoval tomu pozornosť. Šplhal vyššie a vyššie po jednej z políc, ktorá šla až k stropu, až sa dostal len k dušiam veľmi starých nesmrteľných. Mal v hľadáčiku niekoľko, ktorí by mohli mať dostatočné zdroje a vedomosti na organizovanie operácií proti nemu. Menovite hyperborejských bohov Kalli a Alarica, ale aj bývalého kráľa upírov Helia.

Súdiac podľa záznamov však sekajú dobrotu.

Tak kto má ešte moc ísť proti jeho silám? Zúfalo pozrel na Selenu a už zase spozoroval, ako si do úst pchá malú tobolku. „Čo to ješ?“

Anjel sa okamžite strhol, akoby ju pristihol pri niečom zakázanom. „Nič,“ klamala ako tínedžerka s marihuanou v ruke.

Mor si ju premeral. Je to dospelá osoba, nebude jej kecať do medikácie. Plus vie, že mnoho anjelov potrebuje psychologickú pomoc nielen kvôli svojej práci, ale aj kvôli okolnostiam svojho života a smrti. „Ak si potrebuješ dať lieky, dones si aspoň fľašu s vodou,“ poradil jej a zasunul šuflík.

Urazene naňho pozrela. „Sú to len vitamíny.“

Jazdec nadvihol obočie. Nesmrteľní nepotrebujú vitamíny. Ich telá majú absolútnu imunitu. Prizrel sa jej bližšie. „Je ti dobre?“

Znovu obletela policu. „Iste. Prečo by nemalo?“

Mor zachytil jej predlaktie a pritiahol ju k sebe, čo ho takmer stálo rovnováhu. Len-len že sa udržal. Vôňa cukrovej vaty sa zintenzívnila, ale sotva ju vnímal. Namiesto toho sa zameral na Selenine oči s rozšírenými zreničkami. „Pre všetko na svete, si zhúlená!“ sykol. Niet divu, že bola poslednú hodinu tak apatická.

Selena sa mu chcela vytrhnúť, ale držal ju pevne. „Pusti ma!“

Mor sa obzrel. Stále boli sami. „Čo si si dala? Ako dlho si mimo?“

Nebola si istá. Svet trochu zružovel po druhej tabletke a možno, možno... možno si tú tretiu nemala dávať. Bol to však príjemný pocit, žiadna bolesť, telo akoby obalené vo vatičke. „Mám to pod kontrolou, upokoj sa,“ pokúšala sa ho presvedčiť. Aj keď si dala silnú dávku, stále vnímala realitu, situáciu a aj čas. Len mala všetko utlmené.

Mor krútil hlavou. „Ideme naspäť k tebe domov!“ rozhodol.

Mykla plecami. Chcela zletieť dolu, ale tá vatička ktorá ju obaľovala sa očividne preniesla aj na krídla, pretože neodhadla správny uhol a omylom šmarila do Jazdca.

A tak namiesto nej zletel dolu Mor za hlasného jačania.