Klamstvá anjelov 17

 

Nebesia ako celok sa pohybujú ponad celým svetom. Raz sú nad jednou pologuľou, inokedy nad opačnou. Striedajú kontinenty aj oceány. Keď Mor potichučky vyšiel zo Seleninho domčeka, po tom čo si vzala ďalšiu tabletku a s Elrondom v náručí zaspala na gauči, pocítil že sú práve nad Severnou Afrikou. Privolal si koňa a zniesol sa do Talianska, s cieľom vo Verone. Palác Najvyššieho dvora bol chránený silnou mágiou a niekoľkými ochrankármi, ale nikto sa nepokúsil zastaviť Jazdca. Docválal až k vstupným vrátam, zoskočil zo sedla a nechal sa odviesť do vstupnej haly, kde ho privítala svetlovlasá kráľovná Kathrine, ktorá bola narýchlo privolaná.

 

„Mor,“ povedala zadýchane, ako dobehla po schodoch a uhladila si jednoduché modré šaty. „Čo ťa k nám privádza?“ Keďže jedna z jej sestier je partnerkou Hladu – jeho brata, Jazdci majú s dvorom aspoň aké-také priateľské vzťahy.

Hlad si prehrabol vetrom rozfúkané vlasy. „Kathrine.“ Stroho sa jej poklonil, zo slušnosti.

Kráľovná mu hneď naznačila, aby sa narovnal.

„Potreboval by som pomôcť. Máte tu zásoby liečivých prostriedkov od bosoriek?“

„Iste, dodávajú nám prakticky všetko.“ Prísne si ho premerala. „Stalo sa niečo?“

Jazdec prestúpil z nohy na nohu. Nechcel rozhlasovať Selenine problémy a už určite nie ich pochybnú a rozhodne nie legálnu dohodu. „Potrebujem niečo na modriny a citlivú pokožku. Mám... poznám niekoho, kto sa zranil... ehm, v boji. Na hrudi. Je to dlhý príbeh, ale daná osoba je v bolestiach a ja jej chcem pomôcť.“

Kathrinine oči zaiskrili. „Nehovor! A táto osoba je pod tvojou starostlivosťou pretože...“

To keby vedel! „Máme spolu nejaký biznis. Je len známa. A momentálne trpí, takže ak by sme mohli tento rozhovor urýchliť...“

Kathrine sa nenápadne usmiala a zaviedla Mor do susediaceho krídla paláca, kde sídlila ošetrovňa, a z vitríny vybrala keramickú nádobu, ktorú mu podala. „Liečivá masť s lokálnym anestetikom. Používajú ju naši agenti po tréningoch. Dvakrát denne na čistú pokožku a nedávať do okolia očí.“

Mor zhrabol neveľký predmet, akoby mu ponúkala poslednú kvapku vody na púšti. „Ďakujem,“ povedal okamžite. „A, ehm, nemáš niečo... čo vy dámy používate na obalenie nervov? Keď je toho na vás veľa a potrebujete zajesť stres?“ Spomenul si na úbohý stav Seleninej chladničky. To dievča potrebuje kalórie a cukry. A jej kocúr diétu, ale to nie je jeho problém.

Kathrinin úsmev sa ešte viac rozšíril. „Má dotyčná dáma nejaké... preferencie?“

Mor priam videl tie klebety, ktoré po dnešnom dni preletia dvorom. Porazene privrel oči. Okamžite pred nimi uvidel Selenu s bolestivým výrazom v tvári a hneď mu bolo všetko jedno. „Neviem,“ pripustil.

Kathrine ho chápavo poplácala po ramene. „Vydrž!“ A odbehla. Vrátila sa o desať minút s prúteným košíkom plným dobrôt. Nadšene mu ho strčila do rúk. „Čokolády, oriešky, čipsy, šľahačka a sušené ovocie,“ vymenovala hrdo. „Niečo z toho určite zaberie.“

Jazdec všetko pobral a nechal sa odprevadiť naspäť na nádvorie pri vstupe. Naposledy Kathrine poďakoval a odcválal naspäť na nebesia. Až keď bol takmer pri Seleninom dome si uvedomil, že sa ani neopýtal ako sa má Abby.

 

 Kathrine počkala až bol Jazdec z dosahu, potom náhlivo vylovila mobil z nenápadného vrecka a zavolala na Hyperboreu. „Abby? Myslím, že tvoj problém sa o chvíľu konečne vyrieši sám,“ šepkala sprisahanecky a zavrela sa v salóniku. „Práve tu bol Mor s tým najroztomilejším zmäteným výrazom na svete a chcel niečo na nervy pre neznámu slečnu, ktorá sa zrejme zranila a on sa o ňu stará.“

Na druhej strane bolo počuť výdych. „Bolo načase. Nevieš niečo viac? Kde ju stretol? Odkiaľ je? Je nesmrteľná, alebo ju budeme musieť premeniť?“ prišla záplava otázok.

„Netuším, ale myslím že je nesmrteľná. Ak nie, tá masť čo som jej poslala ju odrovná.“

„Pre všetkých bohov len dúfam, že sa ho dievča nezľakne len pre to, že je Jazdec. Ich životy sú kvôli tomu tak osamelé.“

„Ellinor sa nezľakla Hladu,“ pripomenula jej Kathrine.

„Ellinor nemá zdravý pud sebazáchovy.“

Kráľovná sa zasmiala. „Možno táto neznáma dáma ho má až priveľa. Budem ťa informovať, len čo zistím viac.“

 

 

Keď sa Mor vrátil, Selena ešte spala, ale Elrond si už robil vychádzky po nábytku. Len čo bol kôš so sladkosťami položený na stôl, všetko dôkladne oňuchal, potom sa dožadoval vlastného jedla. Jazdec vzdal svoj boj a šmaril mu do misky konzervu.

Podišiel k spiacemu anjelovi a v srdci sa mu usadil pokoj, že je naspäť pri nej. Nepáčilo sa mu, že musel odísť, hoci len na chvíľu. Posadil sa na zem vedľa gauča a jemným pohladením po líci ju zobudil. Na niekoľko sekúnd sa jeho prsty odmietli pohnúť, užívajúc si ten nevinný dotyk. Jej pokožka bola príjemne teplá.

Selena ospalo otvorila oči, zreničky opäť vo svojom pôvodnom stave. Lieky prestali pôsobiť. Tvár sa jej skrivila bolesťou a ťažkopádne sa posadila. Mor ju podoprel. „Mám niečo, čo ti pomôže,“ povedal s istotou a ukázal jej nádobu ukoristenú z dvora. „Masť z rúk bosoriek.“

Selena naňho zmätene pozrela. „Kde si k nej prišiel?“

„Mám svoje zdroje,“ odvetil neurčito. „Ale najskôr ťa musíme dostať z toho zakrvaveného oblečenia. Kde máš tričká?“ Prehrabal sa jej v šatníku, vylovil krikľavoružovú ohavu z bavlny a vrátil sa na gauč. Rozpačito na ňu pozrel. „Zvládneš zdvihnúť ruky?“

Selene vyschlo v ústach. Niežeby tielko toho veľa zahaľovalo, ale aspoň mala zakryté všetko podstatné. „Postarám sa o to sama,“ zašomrala a pokúsila sa vyvliecť z ramienok, ale všetky svaly proti tomu protestovali. „Budem potrebovať nožničky,“ rozhodla. „Druhý šuflík zhora,“ ukázala do kuchyne.

Mor ich neochotne priniesol, ale nedovolil jej vystrihať sa z oblečenia.

„Mor, urobil si pre mňa dosť. Vráť sa k počítaču, nech nemrháš časom a ja sa zatiaľ dám do poriadku,“ povedala podráždene.

Posledné, na čo v tej chvíli myslel, bolo jeho hľadanie neznámeho sabotéra. „Nikam nejdem! A prestaň sa brániť!“ Prestrihol jej ramienka a potom prednú časť tielka.

Selena sa zahalila dekou. „Nie je to prvý raz, čo som v tomto stave. Viem čo robiť. Nepotrebujem opatrovateľku!“

Jazdec na ňu nesúhlasne zazrel. Koľkokrát bola na svojich démonov sama, že si na to zvykla? Vedel, že je silná, ale to neznamená, že by mala byť. Nie teraz, nie takto. Anjeli sú tu na to, aby boli silou iných, keď nemôžu ďalej. Kto je ale silný pre anjelov? Mysleli nebesia niekedy na to? Pretože jedna vypasená mačka z ohňov pekelných rozhodne nenahradí plnohodnotnú oporu. „Staral sa o teba niekedy niekto? Vyslovene len o teba? Keď si to potrebovala?“ položil otázku, ktorá by mala mať len jeden druh odpovede.

Selena zovrela pery a uhla pohľadom. „V nemocnici ma kvalitne obskakovali.“

„Na to som sa nepýtal.“

Iná odpoveď neprišla. Selena zhlboka dýchala, odmietajúc stratiť sa v sebaľútosti. „Ja som tá, ktorá sa starala o iných. Za svojho ľudského života som bola doktorka. Preto viem presne čo so mnou je, ktoré lieky potrebujem a ako dlho potrvá, kým sa všetko zahojí.“

Akoby sa Mor nemohol cítiť ešte horšie. Doktorka, ktorá umrela na rakovinu, pretože aj keď poznala liečbu, nedostala sa k nej.

Kvôli nemu.

A jeho bratom.

Napriek tomu, že musela zachrániť stovky životov.

Ten jej zostal bez pomoci.

Opatrne jej zovrel dlaň, aby upútal jej pozornosť. „Vieš čo je s tvojím telom, o tom nepochybujem. Ale čo sa odohráva v mysli?“ Hlas mal jemný, akoby dohováral niekomu na smrteľnej posteli. Uvažoval, či vôbec niekoho pri tej smrteľnej posteli mala. Či vôbec v posteli ležala.

V mysli mala Selena ešte väčší chaos než vo vlastnom živote. Starosť Jazdca všetko len zhoršovala. Nechcela, aby sa o ňu vôbec zaujímal. Dosť, že pozná jej najväčšiu slabinu. Teraz pri nej sedí ako oddaný manžel a obskakuje ju, hoci stoja na opačných stranách boja a niežeby k sebe prechovávali náklonnosť. Ani len rodičia sa o ňu takto nestarali. Pri prvej možnosti ju poslali na internátnu školu a domov poznala len ako letnú destináciu, ak vôbec. Takže nie, nikdy nemala nikoho, komu by záležalo na jej pohodlí alebo vôbec zdraví. Naučila sa to všetko zvládať sama a šlo jej to dobre! „Vieš ako sa hovorí, že po čokoláde nezatúžiš, kým ju prvý raz neochutnáš?“ zopakovala po dlhej chvíli ticha prirovnanie spred niekoľkých dní.

Mor naklonil hlavu, nevediac kam mieri.

Selenine uslzené oči sa upreli do tých jeho. „Prosím, nedávaj mi čokoládu,“ zašepkala.

Jazdec si dodnes myslel, že žiadne slová nemôžu mať tento účinok, ale po líci mu stiekla slza a do srdca akoby mu niekto zabodol tupý nôž. Prosím, nedávaj mi čokoládu.

Aká osamelá musí byť, keď radšej odmietne pomoc v takomto stave, než aby si na ňu zvykla?

Selena prekvapene pozorovala slzu, ktorá patrila jej, a zotrela mu ju z líca. Za celý život pre ňu nikto neplakal. Až keď umierala, zistila koľkým na nej záležalo. Ale aj to bolo len pre to, že prišli o milovanú doktorku. Nie o drahú priateľku. Len jedna osoba skutočne plakala za ňou ako za Selenou. Ani ona však nevie, čím si po smrti prešla, hoci zostali v kontakte so špeciálnym povolením od Carys. „Šetri si tie slzy pre Abby,“ povedala a spôsobila len ďalšie pomyslené bodnutie do Jazdcovho srdca.