Klamstvá anjelov 18

 

Mor odmietol ustúpiť. „Alebo mi dovolíš pomôcť ti, alebo v tomto momente odkráčam z dverí a poviem tvojim nadriadeným v akom si stave,“ použil vydieranie.

Selena trucovito našpúlila pery. „To by si neurobil!“

„Chceš si to overiť?“ Nadvihol obočie.

Chvíľu nad tým uvažovala. „Fajn!“ Pustila deku. „Daj mi tú masť!“

 

Mor sa usmial nad malým víťazstvom, podal jej nádobu a vzal zničené tielko, ktoré šiel rovno vyhodiť, zatiaľ čo ona si diskrétne nanášala hustú substanciu na ubolenú pokožku. Zostal k nej otočený chrbtom, kým nezačul bolestivé syknutie.

„To tričko na seba nedám,“ posťažovala sa Selena porazene.

Jazdec zamieril k svojej batožine, vytiahol čiernu košeľu a so zavretými očami jej ju podal. „Skús toto. Nemusíš zdvíhať ruky a je dosť veľká aby ťa nikde netlačila.“

„Nebudem nosiť tvoje handry!“ bránila sa, pohoršená, že by si mala obliecť niečo, čo na sebe nosil Jazdec apokalypsy. Až tak hlboko neklesne!

„Máš vlastné košele tejto veľkosti?“ znovu jej pripomenul situáciu.

O päť minút už plávala v záhyboch čiernej látky. S prekvapením zistila, že masť zabrala a bolesť znovu odznela bez toho, aby si musela otupiť myseľ.

Bosorky sa vo svojich schopnostiach naozaj zlepšili, odkedy majú pomoc z Európy. Mesiaca, nie kontinentu.

Ťažkopádne sa postavila, košeľa dosť dlhá na to, aby nahradila krátke šaty.

„Ako si sa vôbec mohla dostať k tomu, že nevieš zdvihnúť ruky?“

Selena sa pomaly šuchtala do kúpeľne, aby si aspoň opláchla tvár. „Pomliaždila som si svaly,“ povedala okamžite. „Pozitívne je, že sa aspoň viem diagnostikovať sama.“

„Nie som si istý, či to je tá pozitívna časť.“

„Pre mňa áno.“

Mor jej doprial trochu súkromia a tváril sa, že nepočuje ako potichučky plače a smrká. Keď vyšla, čakal ju tanier s čokoládou, ovocím a sladkým pečivom.

Podozrievavo si premerala Jazdca aj jedlo, ktoré rozhodne nepochádza z jej zásob. „A toto si vyčaroval?“

Mor všetko uložil na stolík pred gaučom. „Ver mi, zaplatil som rokmi klebiet na Najvyššom dvore,“ zašomral.

„Ty si bol na Najvyššom dvore?!“ okríkla ho v panike, keď sa ťažkopádne posadila.

„O tebe nevedia nič,“ uistil ju. „Z nejakého dôvodu si ma adoptovali ako podivného bratranca odkedy sa Kathrinina sestra stala Jazdkyňou. Prišiel som, vzal potrebné, odišiel.“

To Selenu upokojilo a zvedavo zahryzla do čokoládovej pralinky. Bola taká lahodná, že pred očami videla hviezdičky a na pár sekúnd zabudla na bolesť. „Ďakujem, Mor,“ povedala úprimne, aj keď by radšej šla recitovať Shakespeara pred obecenstvom, než vyjadrovala vďačnosť svojmu osobnému nepriateľovi. „Cením si, čo si pre mňa urobil a mrzí ma, že si musel vidieť... veci.“

Mor vzdychol a posadil sa k nej. „Neospravedlňuj sa za niečo, čo je mimo tvojej kontroly.“ Pokúsil sa o úsmev. „Mala si mi povedať, že niečo nie je v poriadku. Hlavne ak som... zdrojom tvojho stresu.“

Selena uhla pohľadom. Zdrojom jej stresu nie je realita, že sa spolu vkrádajú do budovy záznamov, ani jeho prítomnosť v jej dome. Čo ju k smrti desí je možnosť, že ju odhalí. Že jej vezme schopnosť pomáhať ľuďom, ktorí ju potrebujú a budú potrebovať kým táto apokalypsa neskončí. To mu však povedať nemohla. A jeho úprimná starosť len všetko zhoršila. Radšej by žila s predstavou, že Jazdec žiadne svedomie nemá.

Bohovia, jeho pohľad keď si myslel, že jej to urobil niekto iný... ten muž bol ochotný spáchať chladnokrvnú vraždu a vykúpať sa v krvi. Len pre to, že jej niekto ublížil.

„Mám veľa stresových katalyzátorov, takže nie si jediným faktorom,“ zaklamala nakoniec. Nemá na výber. Dobrovoľne sa nevzdá.

Neuveril jej, nie úplne. Opatrne vzal jej ruku do svojej. „Nedovolil by som, aby ti anjeli vzali krídla.“

Selena dlho hľadela na ich spojené dlane. Nemali by sa dotýkať. Nemali by spolu ani len tráviť čas. Nemali by sa poznať. Vzhliadla k nemu, pohľad opatrný. „To rozhodnutie nie je na tebe.“ Je na nej. A ona ich urobila dosť na to, aby o krídla reálne prišla. Krádež lietajúceho taniera by bola len posledná kvapka.

Mor jej k ústam priložil ďalšiu pralinku, aby ju priviedol na iné myšlienky, potom ju znovu prikryl hrubou dekou keď si ľahla na naskladané vankúše. „Nebudú ťa v práci hľadať? O tomto čase si obvykle dávno v kancelárii.“

Selena mávla rukou. „Dala som im vedieť, že si beriem voľno.“

Mor nechcel ani pomyslieť, koľkokrát si vzala voľno len pre to, že sa nedokázala hýbať a musela sa nadopovať liekmi. Zostal pri nej sedieť, hoci vedel že by mal otvoriť počítač a znovu sa dať do digitálneho hľadania ihly vo veľkej kope sena. Pocítil na sebe Selenin pohľad posielajúci ho preč z jej blízkosti. Uvelebil sa ešte pohodlnejšie. „Máš tu niečo, čím by sme sa mohli zabaviť? Šachy?“

Selena pochopila, že Jazdec sa rozhodol robiť jej osobnú ošetrovateľku, a vzdychla. „Pokerové karty.“

Samozrejme. Šach je Abbyna zábavka. „Večne dobré, nezištné bytosti nebies majú povolené hazardné hry?“ zapochyboval.

Selena sa pousmiala. „Áno, keď hráme o nálepky s jednorožcami.“

Nebol si istý, či ide o vtip alebo nie. Nechcel však, aby myslela na svoj stav a tak sa nechal nasmerovať k šuflíku pod skriňou. Len čo ho otvoril, vypadli z neho balenia cukrovej vaty.

Mor sa musel zasmiať. Pozrel na Selenu a mal chuť ju pohladiť za zodpovedanú otázku, ktorú nikdy nepoložil. Vylovil karty a vrátil sa na pohovku. „O čo to bude tentokrát?“ začal ich miešať.

Selena sa obzrela. „Ak vyhrám, prestaneš mi tu upratovať,“ navrhla.

Jazdec prižmúril oči. „A ak vyhrám ja...“ chvíľu váhal, potom sa sladko usmial. „Zoženieš si normálnejšiu pohovku. Každú noc sa desím, že táto sa samovoľne zloží a ja skončím v úložnom priestore.“

Selena si vzala pridelené karty. „Ty sa toho bojíš? Ja v to dúfam,“ zanôtila nevinne.

Mor medzi nich položil vankúš s náhodnou knihou, aby mali aspoň nejakú rovnú plochu. „Vieš, celkom sa divím, že si sa ma ani raz v noci nepokúsila dobodať jedným z tvojich tupých nožov.“

Anjel sa uškrnul. „Len pre to, že sa mi nechce čistiť čalúnenie od krvi. A ešte k tomu by si prežil a frflal dvakrát toľko, čo teraz.“ Bez dlhšieho zamýšľania vykladala karty, sotva venujúc pozornosť hre. Handrkovať sa s Morom ju bavilo.

„Tak si ma radšej zhodila z ekvivalentu výškovej budovy?“ Ani Mor celkom nepočítal kto koľkokrát vyhral. Len si dával záležať, aby odviedol Selenine, a svoje, myšlienky od modrín, ktoré ho budú strašiť v snoch po zvyšok existencie.

„Už som sa ospravedlnila,“ bránila sa Selena rozhorčene. „Sotva som vedela aký je deň.“

„Nie som si istý, či to mám brať ako poľahčujúcu okolnosť.“ Mor nespokojne zistil, že Selena je kvalitný pokerový hráč a on reálne skončí zakliesnený v tejto diabolskej pohovke.

Na chvíľu sa medzi nimi rozhostilo ticho, než Mor zhrabol karty, aby ich premiešal po ďalšej prehre, a vážne pozrel svojmu anjelovi do očí. „Selena?“

„Hm?“ nevinne naňho pozrela.

Mor sa pristihol, ako berie jej ruku do svojej, hoci to vôbec nemal v pláne a súdiac podľa jej pohľadu, to brala ako narušenie osobného priestoru. Avšak, nevytrhla sa mu. „Kto by sa o teba postaral keby som tu nebol?“ opýtal sa vážne.

Selena sklopila pohľad. „Keby si tu nebol...“ nedokončila.

Pochopil. Keby tu nebol, nepotrebovala by starostlivosť, lebo by nebola vystresovaná. Do tohto stavu ju dostal on a tá vina ho bodla priamo do srdca. Mal chuť sa okamžite zbaliť a v tom momente odísť. Ale to by znamenalo nechať ju tu v tomto stave úplne samu. Za celú svoju existenciu s niečím takým nemal problém. Je Mor. Rozsieva choroby a skazu a ide ďalej.

Tentoraz mu v tom čosi zabránilo. Po prvý raz vôbec. Pevnejšie jej zovrel dlaň. „A predtým? Keď... si takto skončila bez mojej pomoci?“

Selena sa nebadane pousmiala. „Jamila,“ povedala s úctou. „Tá žena by sa rozdala. Len čo sme sa spoznali, priam si ma adoptovala. Dodnes ma kontroluje. Vždy spozná, keď sa pohybujem príliš ťažkopádne.“

Mor by Jamile najradšej poslal darčekový kôš za to, že na Selenu dohliada. To dievča nemá nikoho, o koho by sa mohlo oprieť. „Keď odídem... ozveš sa jej ak by si sa znovu...“ pozrel na jej zahalenú hruď. Chcelo sa mu plakať. „Dáš jej vedieť ak budeš potrebovať pomoc?“

Neodpovedala. Zovrelo jej žalúdok. Vždy sa cítila tak vinná, keď musela ísť po pomoc k iným. Keď nezvládala vlastnú existenciu. Je anjel, ona je tá, ktorá pomáha. Ona je tá, ktorá musí byť silná. Považovala za zlyhanie, keď to nedokázala.

Mor odložil prekážky medzi nimi a prisunul sa bližšie. Prstom podvedome pohládzal Seleninu dlaň. „Selena?“ hlas mal naliehavý, pretože si čosi uvedomil. „Koľkokrát si už ležala doma v bolestiach a nikto o tom nemal ani tušenia?“ Prosil vyššie sily, aby sa v tejto domnienke mýlil.

Zdvihli sa k nemu uslzené zelené oči, v ktorých si prečítal krutú pravdu. Nebolo to raz a nebolo to ani dvakrát. Od šoku nevedel, čo povedať.

Selena smrkla a snažila sa neprepadnúť plaču. Jamile dovolila pomôcť len keď ju prichytila. Častejšie sa jej však darilo si jednoducho zobrať dovolenku, alebo sa jednoducho zdrogovať, až sa v jej predstavách Elrond zmenil na draka. „Prosím, nikomu to nepovedz,“ prosila šeptom cez stiahnuté hrdlo.

Mor bol kúsok od toho, aby sa na ňu rozkričal. Od hrôzy, že sa to stane znova. Chcel ňou zatriasť a dotiahnuť ju pred Carys s Juliusom a dať im veľmi hlasnú prednášku o tom, ako nahovno sa starajú o svojich anjelov. Namiesto toho ho posadol nový, neznámy pocit, a namiesto toho si Selenu pritiahol k sebe a pevne ju objal.

Nezvládla to. Prekrikovať by sa ešte zvládla. Aj predstierať, že je v poriadku. Ale objatie bolo za hranicou. Zalialo ju teplo Jazdcovho tela a blízkosť inej bytosti, ktorá pred jej démonom neutiekla, ktorú neznechutila reakcia jej mysle, v nej čosi zlomila. Naplno sa rozplakala. Na malú chvíľu nemusela byť silná. Nie je sama. Nikdy netušila, aký rozdiel niečo také spôsobí. Usedavo vzlykala, ale objatie nepoľavilo. Morove dlane ju hladili na chrbte. Neodtiahol sa. Uhladil jej vlasy a trpezlivo ju nechal vyplakať sa ako malé dieťa. Sám potláčal slzy zúfalstva. Ako ju po tomto všetkom môže opustiť, len čo ich dohoda skončí? Vediac, že kedykoľvek v noci si znovu môže ublížiť? Že sa nemá ako brániť? Že ju nemá kto brániť pred neviditeľným démonom? Démonom, ktorého on sám reprezentuje? Bál sa jej opýtať v ktorom roku sa jej diagnóza objavila a kde vtedy žila, aby náhodou nezistil, že to bola jeho prítomnosť, ktorá ju odsúdila na krutú smrť.

Nikdy by si to neodpustil.

Tiež nechcel poznať pravdu o tom, či by odpustila ona jemu.

Zovrel ju ešte pevnejšie.