Klamstvá anjelov 19

 

Selena ospravedlňujúco pozrela na Jazdca, keď vodopád sĺz konečne ustal. Na líci jej pristála teplá dlaň a ona sa k nej natočila ako Elrond keď ho hladkala. Mor bol nebezpečne blízko, príliš blízko aby v sebe povolala známu nenávisť, ktorá ju poháňala posledné roky.

„Budeš v poriadku, Selena,“ zašepkal zapálene.

 

Smutne sa pousmiala. Prázdne slová. On ju nevylieči a sama si tiež nepomôže.

Mor ju prinútil pozrieť mu do očí. „Budeš v poriadku,“ zopakoval vážne. „Nájdeme spôsob ako ťa uistiť, že tvoj démon je mŕtvy.“

Ako by mohli? Jej démon stále kosí ženy na Zemi, mnohé z nich bez povedomia, čo sa s nimi vôbec deje. Bez liečby. Bez pomoci. Apokalypsa vzala ľuďom viac, než len pocit neporaziteľnosti. Prišli o nemocnice, nové generácie doktorov, laboratóriá na výrobu liekov, výskumné zariadenia...

Selena smrkla, oči stále červené od plaču. „Niekedy si želám, aby som zabudla. Aby ma zasiahol ten slávny stroj na stratu spomienok a ja by som nevedela... aký to bol pocit. Všetka tá hrôza... to predstieranie, že sa nič nedeje, pretože ma potrebovali iní, zatiaľ čo ma zvnútra ničila tá zasraná rakovina!“ posledné slová vykríkla.

Jazdec by jej rád doprial zabudnutie. To však nebolo v jeho silách. Nič, čo by Selene pomohlo, nie je v jeho silách. On je ničiteľ, nositeľ chorôb. Nemá silu liečiť ako ona. A čo ako je Selena mocná a vie pomôcť mnohým... nevylieči vlastnú myseľ. Ani telo.

Bohovia, tie modriny...

„Mala si aspoň lieky na bolesť? Keď už... keď prišli posledné štádiá?“ opýtal sa cez stiahnuté hrdlo. Ako veľmi musela trpieť?

Selena si prehrabla vlasy. Z očí sa jej stále kotúľali nové a nové slzy. Váhavo prikývla. „Lieky je... silný eufemizmus. Drogy. Narkotiká.“

Samozrejme. Čo iné jej ostalo, keď musela žiť v jaskyniach? „Je mi to tak ľúto, Selena,“ šepol.

„Často som uvažovala... teda po tom, čo som sa dostala na nebesia, či by som bola ušetrená keby bola situácia iná,“ priznala niečo, o čom nevedeli ani jej terapeuti a ani Jamila. „Keby to nebol Hlad, kto si našiel protisilu, ale ty. Keby bol niekto, kto dokáže ušetriť spravodlivých. Či by som prešla ako dosť dobrá.“

Mor šokovane zamrkal. Ako môže vôbec váhať? „Bola si doktorka,“ pripomenul jej. „Stala si sa anjelom. Ak si ťa povolali samotné nebesia, myslíš, že Jazdec by prišiel k inému záveru?“ Myšlienky mu zablúdili k Ellinor, partnerke jeho brata Hladu, ktorá bola akýmsi zázrakom vybraná ako sila schopná odolať pôsobeniu Jazdca. Jeho brat už viac nežije s vinou, že ubližuje nevinným. Mor mohol o takej úľave len snívať.

Selena mykla plecami. „Ani len my nevieme, ako Ellinor dokáže vidieť a rozoznať dostatočne nevinných jedincov. Niektorí, ktorých ušetrila, sú bývalí zločinci, ktorí obrátili svoj život po stretnutí s ňou. Akoby okrem ochrany pred Jazdcom rozdávala aj... nádej.“

V tom jej nemohol oponovať. Ani jeden z bratov nerozumel tejto novej sile, ktorá sa odrazu objavila. Alebo prečo. A ako. Niektoré odpovede má len vesmír. A zrejme má dôvod, prečo neposlal do cesty Moru, Vojny a Smrti ich opozičné energie. Znovu vzal Seleninu ruku do svojej. Cítil cez ňu potlačovanú triašku. „Dievča, ak som si niečím istý, tak je to fakt, že si si svoj osud nezaslúžila. Neželám si, aby si čo i len filozofovala nad opačnou možnosťou. Tvoj svet nebol spravodlivý. Nebol správny. Prečo si myslíš, že sme boli povolaní? Aby možno, až všetko skončí, na svete neboli ženy ako ty. Bez pomoci a liečby. Alebo bez zdrojov k liečbe. Môžeš ma nenávidieť koľko chceš, ale neľutujem, že som tento systém položil. Musí prísť niečo lepšie. Keď toto všetko skončí.“

Selena sa trhane, zhlboka nadýchla. „A kedy to skončí, Mor?“ šepla vážne. „Kedy svoju nadvládu nad svetom stiahnete?“

To keby vedel! Netušil, prečo sú pomyslené váhy tak strašne vychýlené, hoci je počet ľudí rapídne zredukovaný. Niečo však stále nie je v poriadku. Akási sila tlačí na negatívne extrémy, ktoré sa nedajú vyrovnať. „Neviem,“ priznal. „Neviem, kedy budem môcť prestať.“

Selena nemala síl sa s ním hádať o krutosti jeho samotnej existencie. Len porazene prikývla a pritiahla si prikrývku bližšie k hrudi. „Keď k tomu príde... dúfam, že sám nájdeš svoj pokoj, Jazdec Mor.“

Mor si uvedomil, že niečo také mu ešte nikto nepovedal, ani len Abby. Nikto mu nikdy neželal pokoj. Bol nenávidený. Sotva tolerovaný aj medzi nesmrteľnými. Preklínaný, nenávidený, odháňaný.

Aké by to asi bolo, nájsť pokoj, ktorý mu želal samotný anjel?

 

 

„Kam si myslíš, že ideš?“ zastavil Mor Selenu po tom, čo sa večer opatrne osprchovala a oblečená vo voľnej košieľke pripomínajúcej vrece na zemiaky začala cupitať schodíkmi nahor.

„Do svojej postele?“ odvetila nechápavo.

Jazdec pokrútil hlavou. „Aby som ťa ráno zase našiel modrú? Budeš spať tam, kde na teba môžem dohliadnuť.“ Ukázal na roztiahnutú pohovku.

Rozhorčene pootvorila pery. „Nebudem sa s tebou deliť o posteľ! Zviažem si ruky ako naposledy!“

„Naposledy? A ako to dopadlo?“ pripomenul jej.

Prižmúrila naňho oči. „Urobím silnejší uzol,“ uistila ho.

Mor neustúpil. „Som štedrý, takže si môžeš vybrať. Pohovka, alebo tvoja posteľ, ale cez noc si na teba a, ehm, dvojičky,“ ukázal smerom k jej hrudi, „dohliadnem.“

„Moje dvojičky nie sú tvoj problém,“ zdôraznila.

„Sú, ak ťa zase vyradia z prevádzky. Nie som tu na dovolenke. A ty nikam nepôjdeš, kým sa nevyliečiš. Takže ver mi, tvoj stav je plne v mojom sebeckom záujme.“ Nebol si však istý, či by táto veta prešla detektorom lží. Jeho záujem o budovu záznamov klesal v prospech... nebol si istý čoho. Ale to niečo bolo v tomto neusporiadanom, mrňavom domčeku.

Selena nesúhlasne prebehla pohľadom po pohovke. Vedela, že tento slovný súboj nevyhrá. „Fajn,“ vzdala sa. „Moja posteľ. A ak na mne počas spánku pristane akákoľvek časť tvojho tela, zlomím ti ju,“ varovala ho sladko.

Mor sa zaškeril, hoci o jej hrozbe ani na chvíľu nezapochyboval. Len čo sa aj s vankúšom a prikrývkou vyštveral nahor, obalila ho vôňa cukrovej vaty, ktorej ďalšie zásoby uvidel na polici pri Seleniných nohách.

Uložil sa čo najďalej od nevyspytateľného anjela a blažene povzdychol. Oproti pohovke to bolo ako ležať na obláčiku.

Selena tušila problémy. Nevedela aké, ale byť v jednej posteli s Jazdcom apokalypsy jednoducho nemôže dopadnúť dobre. Zavŕtala sa pod prikrývku a nepriateľsky naňho zazrela. Stoštyridsať rokov celibátu a toto je prvý chlap, ktorý u nej skončí? Teda niežeby sa nebolo na čo pozerať... ale je zamilovaný do inej! Do princeznej! Jednej z najmocnejších vládkyň medzi nesmrteľnými!

Trucovito sa otočila na chrbát a vo svetle slabej lampičky civela do stropu. Ani len ten zradca Elrond jej neprišiel na pomoc! Roztiahol sa na prázdnej pohovke ako kráľ sveta a nevinne odfukoval.

„Že som ja musela ukradnúť ten tanier,“ zašomrala a vypla svetlo.

 

 

Mor z plytkého spánku zobudil Selenin zrýchlený dych. Okamžite sa prebral a pozrel jej smerom. Čelo mala zvraštené a z hrdla jej vychádzali tichučké stony. Ruky jej zamierili k hrudi. Okamžite ju zastavil a zovrel krehké zápästia. „Selena,“ šepkal citlivo.

Ďalší ston. Bojovala proti jeho zovretiu, ale v spánku v sebe veľa sily nenašla. Po pár sekundách otvorila unavené, uslzené oči. Pozrela na svoje ruky v zovretí Jazdca a porazene vydýchla. „Zase?“

Prikývol.

Ani si nespomínala, či sa jej niečo snívalo. Opatrne sa oslobodila a v tme si zotrela slzy. „Ďakujem.“

Jazdec ju k sebe privinul a nepustil ju, kým znovu nezaspala.

Démon sa v tú noc nevrátil.

 

 

„Juhú, Sel? Si doma?“ Dvere Seleninho domčeka cvakli, ako sa nezvaný hosť sám vpustil dovnútra.

Selena v panike otvorila oči a našla sa doslova obalená telom mohutného Jazdca, ktorý ju zozadu objímal, zvieral jej dlane a ešte mal aj cez ňu prehodenú nohu. Cítila každý jeho centimeter a prosila vyššie sily, aby to, čo ju tlačilo na pozadí, bol len nadrozmerný banán (nebol to banán – pozn. autorky).

„Selena?“

„Do riti!“ štekla Selena a vystrelila z Morovho objatia. Zamotala sa však do prikrývky a sotva sa narovnala, spadla a natiahla sa cez celý matrac. Napriek tomu sa celá rozladená doplazila k zábradliu a nazrela do obývačky pod sebou. „Jamila!“

Jej zmätená kamarátka nadvihla obočie, stojac vedľa pohovky. „Prečo spíš na-“

„Čo tu robíš?!“ skočila jej Selena do reči okamžite. Jamila žije v podobnom domčeku, takže vie že tu odrazu chýba miestnosť a odkladací priestor sa zmenil na posteľ.

Mor sa konečne prebral a zazrel na Selenu, ktorá stále čiastočne ležala na ňom. V bedrách cítil takmer bolestivé pnutie a lákavé telo pojašeného anjela mu v tom vôbec nepomáhalo.

Jamila si pozorne premeriavala svoju kamarátku. „Niles mi povedal, že si sa už dlho nezjavila v budove záznamov a šéfstvo tvrdí že máš nečakanú dovolenku a ty nikdy nemáš nečakané dovolenky. Plánuješ si ich pol roka dopredu. Tak čo sa...“ zarazila sa. Selenina košieľka sa na prsiach natiahla a odhalila niekoľko modrín. „Ideme na pohotovosť!“ vyhlásila Jamila prísne.

„Ani omylom!“ okríkla ju Selena, zúfalá z celej situácie. „Všetko mám pod kontrolou!“ Konečne sa vymotala z prikrývky. „Zostaň tam, kde si!“

Jamilin pohľad pristál na rozloženom oblečení na operadle pohovky a neveriacky zamrkala. Opatrne, akoby držala rádioaktívny predmet, zdvihla boxerky, ktoré rozhodne nepatrili do Seleninho šatníka. „Sel, zlatíčko... nechceš mi niečo povedať?“

Rozospatý anjel sa plesol po čele.

„Ty si nezamykáš dvere?“ zafrflal Mor spoza nej, stále nevidený z miesta, kde stála ustaraná Jamila.

Selena po ňom fľochla otráveným pohľadom. „Toto sú nebesia. Nebývajú tu zlodeji, vrahovia, násilníci a úchyláci. Prečo by sme si zamykali dvere?“ vysvetlila rýchlo a už sa hrabala po schodoch nadol. Krém bosoriek počas noci vyprchal a prsia mala ako v ohni, ale potrebovala najskôr spracovať Jamilu, aby neprezradila viac, než je nutné.

„Ty si sem dotiahla niekoho z vonku?“ zhrozila sa Jamila.

Mor sa unavene naklonil cez zábradlie. „Zdravím,“ zamával.

„Ty si sem dotiahla Jazdca apokalypsy?!“ zvrieskla. „Boli snáď všetky sexshopy vypredané?!“

Elrond, doteraz tichý a nevidený, uvoľnene sedel na okennej rímse a vyzeral, že si situáciu náramne užíva. Strihal uškami a všetko so záujmom pozoroval.

Selena zhrabla kvietkovaný župan a zdrapla Jamilu za lakeť. „Poď! Mor, buď užitočný a nakŕm Elronda!“ prskla smerom k posteli, potom kamarátku vytiahla von z dverí až na samý okraj obláčika, aby zachránila situáciu.

Mor zastonal, prehrabol si vlasy a vyšuchtal sa z postele. „Tak poď, ty ochlpená basketbalová lopta. Čas na prvé raňajky.“ Už sa ani nepozastavil nad tým, že je to mačka, kto v tejto domácnosti je prvý. Len čo mu naplnil misku a vymenil vodu, vydal sa na misiu do chladničky, aby vymyslel čo bude na raňajky. Podarilo sa mu urobiť praženicu a nakrájať ovocie, potom dal variť čaj, Selenin obľúbený. Po očku sledoval dianie za oknom, kde jeho anjel stál pred Jamilou a neustále čosi hovoril, zatiaľ čo ich neželaná návštevníčka mala ústa dokorán, občas prikryté rukou od šoku.