Klamtvá anjelov 16

 

Mor sa ráno cítil lepšie, hoci si nedal podozrivé tabletky. Nechcel skončiť ako zombík. Ospalo sa dopotácal do kúpeľne viac než hodinu pred Seleniným budíkom a dal si horúcu sprchu. Sotva vyšiel, Elrond už čakal na kuchynskej linke a dožadoval sa prvých raňajok. Áno, tento rozmaznaný kocúr má obvykle raňajky dvakrát, čo veľa vypovedá o jeho váhe. Je to však Selenino pekelné stvorenie, nie jeho.

 

Jazdec mu zo zvyku nasypal do misky granule, vymenil vodu vo fontáne a až potom s obavami otvoril chladničku, aby zhodnotil čo je v nej jedlé. Za ten čas čo tu pobýva bola Selena na nákupe dvakrát a raz im potraviny doručil dron priamo pred dvere.

Nebesia sú moderné.

Dnes to vyzeralo na sendvič so zeleninou. Pripravil ich niekoľko, aby sa mohla najesť aj Selena. Keď už okupuje jej domov a ona mu pravidelne varila, prišlo mu spravodlivé, aby sa tiež zapojil. Kuchyňu už upratal a začínal si robiť zálusk na obývačku.

Bohovia, kedy sa z neho stala chyžná?

Pokrútil hlavou a pozrel na schodíky vedúce k platforme nad ním. O tomto čase je už Selena dávno hore. Žeby si zabudla nastaviť budík a on nebude musieť počúvať Mamma Mia? „Selena?“ pokúsil sa zistiť, či je anjel aspoň pri zmysloch.

Bez odpovede.

Vzdychol a vyšiel na schodíky. Nechcel vstúpiť do jej osobného priestoru, ktorý sa dal chápať ako spálňa. Posledné, po čom túžil, bolo skončiť v posteli anjela.

„Selena?“ skúsil to znovu.

Bez reakcie.

Nespokojne zastonal a hrabal sa vyššie. Čoskoro hlavou narazil do stropu a musel sa zohnúť. Umelé poschodie bolo sotva dosť vysoké aby tam mohol vo svojej výške kľačať, ale na kolenách sa prešuchtal ku kope prikrývok a vankúšov, ktoré sa pravidelne dvíhali a klesali v rytme dýchania osoby pod nimi.

Mor sa pozastavil, keď uvidel že jedna Selenina ruka je priviazaná povrazom k háčiku v stene. Opatrne zatriasol prikrývkami. „Selena.“

Mrmlanie.

„Myslím, že si zabudla na budík,“ šepkal opatrne.

Voľná ruka sa vystrčila za mobilom a skontrolovala čas.

Selena zalapala po dychu a prudko sa posadila, ruka stále vykrútená za chrbtom.

Jazdcovi z tváre zmizla všetka farba. Žena pred ním bola len v nohavičkách a tielku, vlasy do všetkých strán, ale nebol to jej neupravený výzor, čo mu zovrelo krv v žilách. Jej prsia boli plné modrín, veľkých a tmavých modrín. Na niektorých miestach dokonca uvidel zaschnutú krv.

Krv!

Dnes niekoho zabije! Veľmi, veľmi pomaly a bolestivo! Nevedel, čo ho posadlo, ale nemyslel si, že niekedy zažil tento level zúrivosti nad kýmkoľvek, kto jej takto ublížil.

Selene trvalo jedinú sekundu uvedomiť si situáciu. Hruď ju opäť bolela a tentokrát aj štípala. V noci sa jej ruka musela vymotať z povrazov a narobiť ďalšiu škodu. Pozrela na nechty, ktoré si zabudla ostrihať. Bola na nich zaschnutá krv. Rozškrabala si pokožku do krvi. To je novinka.

Vydesene pozrela na Mor. Ten muž vyzeral, že sa chystá spáchať niekoľko veľmi ťažkých zločinov. Urýchlene sa odviazala od steny a chcela si prikryť prsia, ale ten pohyb bolel. Zasyčala.

Jazdec jej zovrel zápästie. „Kto?“ precedil pomedzi zuby.

Srdce jej divoko búšilo. Tento výraz uňho ešte nevidela. Zúrivosť za hranicami chápania. Prudko dýchala, aby dobehla tlčúce srdce potrebujúce viac kyslíka. „Mor...“ začala čo najpokojnejšie.

„Meno, adresa, súradnice. Nepotrebujem ani alibi.“ Jazdec už mal za ten čas všetko naplánované.

Selena naprázdno preglgla. Bohovia, on si myslí, že to urobil niekto iný? Začala divoko krútiť hlavou. „Nie je to tak... ako si myslíš.“

„Dievča, na prsiach máš odtlačky rúk toho násilníka! Kde je?!“

Anjel sa vyhrabal spod prikrývok. Kľakla si na kolená pred Mor, aby boli na jednej úrovni. „Mor... ak by mi to urobil niekto na nebesiach, Jusius ho dávno zavesí za gule do prievanu na veľvyslanectve valkýr,“ dohovárala mu. „Nikto sa ma nedotkol.“ Ukázala mu ruku, kde za nechtami stále mala krv.

Oči sa jej zaliali slzami.

„Urobila som si to sama. V spánku.“

 

Mor priniesol Selene teplý čaj, aby mohla zapiť tabletku. Skrúšená žena sedela bokom pod hrubou dekou na pohovke, ktorú len pred chvíľou opustil a poskladal do podoby gauča. So sklopeným pohľadom si vlhčeným obrúskom očistila ruku, ale kým nezaberú tabletky, nemala odvahu sa dotknúť ubolenej hrude.

Vďačne prehltla silný liek a zotrela si slzy.

Mor nevedel, čo robiť. Ako jej pomôcť. Nerozumel, čo sa stalo. Vedel len, že v žalúdku akoby mal kamene a srdce mu bilo opreteky. Bolo mu fyzicky špatne z pohľadu na modriny a rany hyzdiace obvykle jemnú, bledú pokožku na ktorú bol zvyknutý. A keď pochopil, v akých bolestiach musí jeho anjel byť...

Jeho anjel?

Posadil sa oproti nej. Elrond sa vyštveral na operadlo, aby na ňu mohol dohliadať. Mor mal podozrenie, že ak by vyslovil jediné zlé slovo, kocúr sa znovu vyzúri na jeho citlivých partiách.

„Ako si... ako si si mohla niečo také urobiť v spánku?“ skúsil z nej vytiahnuť aspoň základné detaily.

Selenine zreničky sa pomaly rozširovali ako lieky potláčali bolesť. Ešte stále na sebe mala krvavé tielko, ktoré toho veľa nezakrývalo. Urobila by všetko, aby vrátila čas a mohla schovať pred Morom, čo nikto nemal zistiť. Chápala jeho rozhorčenie – ona bola na podobný pohľad zvyknutá, on očividne nie. „Stresová reakcia,“ povedala neprítomne, oči upreté na zem. „Obvykle to nie je také zlé.“

Mor zovrel päste. „Obvykle? Toto sa deje... pravidelne?“

Zovrela pery. Nechcela, aby ju takto videl. Aby poznal jej slabé chvíľky. „Prosím, nepovedz to anjelom,“ pípla.

Mor sa k nej prisunul bližšie. „Selena, vyzeráš akoby ťa niekto surovo zmlátil a ešte sa dozviem, že sa to nedeje prvý raz? Prečo by o tom anjeli nemali vedieť?“ hlas mal tichý a vyrovnaný, hoci ho to stálo nemalé úsilie.

Odpila si z čaju. „Vedia, čo od stresu robím. Mala som terapie aj liečenie. Ustúpilo to. Len by som zase skončila v nemocnici.“

Mor povolával všetku svoju trpezlivosť. Posadil sa k Seleninmu boku a nadvihol jej bradu, aby prestala klopiť pohľad. „Bola si s tým v nemocnici?“

Prikývla. Hľadieť do tej odrazu ustaranej tváre jej nerobilo dobre. Mať pri sebe niekoho v najhorších chvíľach jej nerobilo dobre. Doteraz bola na všetko sama. Nepotrebuje Jazdca apokalypsy a jeho... starosť.

„A... nemáš pocit, že by si ju mala navštíviť znovu?“ opýtal sa jemne.

Odfrkla si. „A povedať im čo? Že som vystresovaná z Jazdca apokalypsy, ktorého pašujem do budovy záznamov, lebo som ukradla lietajúci tanier a nabúrala mu palác? Neprídem kvôli tebe o krídla. Modriny aspoň zmiznú, sú dočasné.“ Aj keď bolestivé.

Mor zabolelo pri srdci. Vedel, že ju dostal do tiesnivej situácie, ale aby bola až takto nervózna? Bohovia, jej hruď je celá modrá... Znovu mu prišlo špatne. „Ani za nič som nechcel, aby skončila... takto.“ Bolo mu úprimne jedno, ako skončil jeho palác. Sú to len steny.

Selena je... živá. Nie je z tehál a ocele. „Ale prečo práve tento druh reakcie? Nič v zlom, ale väčšina bytostí si od nervozity hryzie nechty alebo škrípe zubami.“

Väčšina bytostí by v jej stave nebola, alebo by sa dávno reinkarnovala. Odložila poloprázdnu šálku čaju a skúsila pohnúť krkom aby zistila, nakoľko tabletky zabrali. „Tak som umrela,“ priznala nakoniec.

Mor nechápal.

Selena dovolila slzám stiecť jej po líci. Smrť je pre anjelov citlivá záležitosť. Tí, ktorí sa nimi nenarodili, boli premenení po tom, čo umreli. Nie vždy to však bola mierumilovná spomienka, alebo situácia. „Na rakovinu pŕs,“ ozrejmila. „Svet padol práve keď som zistila, že mám nie celkom dobré výsledky krvi. Viac sa mi však nedostalo, pretože padli vlády a zdravotníctvo skolabovalo.“

Mor si pritisol ruku na ústa.

Selena si pretrela oči. „Vydržala som dlho. Roky. Po čase som si na prsiach cítila hrbolčeky. Nebolo ťažké ich nájsť. Najskôr jeden, malý. Potom ďalší. Zväčšovali sa. Vedela som, že môj čas sa kráti, ale čo som mala robiť? Zvládla som si naordinovať substancie, ktoré trochu pomohli a potlačili príznaky. Ale moje telo nakoniec boj prehralo. Umrela som v jaskyni, nie v nemocnici. Bez jediného prístroja, bez liečby. Prežratá rakovinou.“

V jaskyni. V prašivej jaskyni! Mor bojoval s hnevom.

„Počas mojich posledných mesiacov som si pravidelne prehmatávala prsia, len aby som monitorovala hrčky,“ pokračovala Selena. „Vyznie to morbídne, ale upokojovalo ma to. Vedieť kde presne je démon, ktorý mi vezme život. Kde je nebezpečie. A keď som sa stala anjelom, s novým telom, vyliečená a navždy imúnna... naďalej som si ich prehmatávala, hľadajúc tých démonov. Ale neboli tam. Nemohli sa vrátiť.“ Vzlykla.

Isteže sa nemohli. Telá nesmrteľných majú pozmenenú genetiku. Sú večne zdraví.

„Napriek tomu ma to vždy rozrušilo. Moja myseľ... akoby ich tam chcela nájsť. A keď sa tak nestalo, v strese som si vždy povedala, že len nehľadám dosť dobre. A tak som si ich prehmatávala znovu a znovu, silnejšie. Zatláčala som prsty do tkaniva, až som si nahmatala rebrá a až vtedy som sa dokázala ako-tak upokojiť. A toto som robila niekoľkokrát denne. Anjeli si eventuálne všimli modriny a musela som na terapie. Potom som zistila, že si prsia prehmatávam ešte aj v spánku. Budila som sa celá modrá. Na niekoľko mesiacov som kvôli tomu bola hospitalizovaná.“ Zotrela si slzy. „Časom som sa vystrábila, ale potom prišiel vírus...“

Vírus vytvorený hyperborejcami v časoch rasovej vojny, ktorý odobral nesmrteľným odolnosť a všetci sa niečím nakazili. Vasily a Stefan z ruského dvora zápasili s časom v snahe dostať sa k vakcíne. Čo sa im podarilo – vírus bol porazený, vzorky zničené a každý dostal očkovanie. V Seleninom prípade to zrejme nestačilo.

„A ja som sa znovu zľakla. Že si po mňa príde. Ten démon. Ten strašný démon,“ hlas sa jej zlomil.

Mor to nevydržal a objal ju, opatrne, aby sa ich hrude nedotkli. Utišujúco ju hladil na chrbte a dúfal, že necíti ako sa mu trasú dlane. „Si zdravá, Selena,“ šepkal.

Anjel sa zarazil nad náhlym objatím a teplom, ktoré ju zalialo. Mor ju naozaj pohladil? Len tak? Ani nevedela ako a skončila opretá o jeho rameno, tichučko vzlykajúc. „Ja viem. Logická časť môjho mozgu to vie, ale moje podvedomie... keď spím... preberá kontrolu. Stále chce mať istotu, že na prsiach nič nemám a tak hľadá a hľadá a hľadá a... toto je výsledok.“

Mor vzal jej tvár do dlaní. On je tým démonom. On je ten, ktorý tento druh hrôzy a bolesti šíri a ešte k tomu nad tým ani nemá kontrolu. Čo ak to bol on, kto to spôsobil? Čo ak prešiel cez miesto, kde sa zdržiavala, a všetko zhoršil?

Naplo ho.

Oči mu znovu pristáli na Seleniných trápených prsiach. Ako len presvedčiť jej myseľ, že túto vojnu vyhrala? Že démon je mŕtvy, keď sedí priamo pred ňou?

Mal by odísť.

Ani len jeho misia nestojí za utrpenie tohto jedinečného, citlivého anjela.

Pocítil však výčitky nad tým, že za Selenin stav môže on. „Anjeli sa odo mňa nič nedozvedia,“ sľúbil jej. „Ale musíme niečo urobiť, aby sa modriny zahojili. Nech nemusíš byť stále na liekoch.“

„O pár dní zmiznú,“ uistila ho vďaka početným skúsenostiam.

„To nestačí.“ Tak ako mu nestačí, že Selena by mala žiť s traumou, ktorá ju vie dohnať do tohto stavu. Ešte nevedel ako, ale plánoval sa uistiť, že toto sú posledné modriny, ktoré si jej prsia budú musieť vytrpieť.