Klamstvá anjelov 21

 

 Krásne sviatky holky, odpočiňte si a nezabudnite - žijeme v modernej dobe. Ak na vás vytiahnu korbáč, vy si môžete pripraviť bičík a putá ;-)

 

Dostať sa k nepovoleným záznamom bolo podivne jednoduché. Mor celý čas zazeral na Nilesa, akoby mu jeho samotná existencia vadila, a nasledoval ho spolu so Selenou chodbou za radom políc, na konci ktorej boli zamknuté dvere. Otvoril im však malý sklad s náradím na opačnom konci, kde to vyzeralo akoby nikto neutrel prach od dôb Napoleona. Odtiahol niekoľko kufrov s náhradnými doskami do vitrín a odhalil vcelku priestrannú ventilaciu šachtu. Odšraubovali skrutky a všetci traja sa preplazili do novej, o čosi menej chaotickej miestnosti. Police v nej boli rozostavané po obvode a zopár tvorilo ostrovček v strede. Pomedzi ne boli natlačené písacie stoly, kopírky a ďalšie rebríky, hoci tu Mor aspoň dovidel na strop podopretý jednduchými stĺpmi.

 

„Koľko je vlastne na nebesiach anjelov?“ opýtal sa potichu, hoci sa zdalo, že sú tu sami.

„V aktívnej službe cez milión,“ odpovedal Niles okamžite. „Ďalšie tri sú na dovolenkách, pretože...“

„Nie je dosť ľudí, ktorí by nás udržiavali zaneprázdnených,“ dokončila Selena sucho. „Práca teba a tvojich bratov,“ dodala, ako sa prechádzala popri policiach. Vedela presne, kde je jej zložka a teda ktorej sa musia vyhnúť.

„Ako tu nájdeme čokoľvek o anjeloch so žltými krídlami, o ktorých nikto nepočul?“ Mor sa rozhliadol. Ich kroky tlmil hrubý koberec. Rozhodne však videl a cítil rozdiel medzi touto časťou budovy a tou, ktorú pravidelne navštevoval.

„Police sú rozdelené podľa pozícií a farby krídel,“ ozrejmila mu Selena. „Vzadu sú však staré zložky, z čias predošlého režimu, ktoré sa nevrátili do obehu.“

„Prečo?“

„Padlí anjeli,“ vysvetlil opäť Niles. „Kým sú ich krídla na nebesiach, ich majitelia sú prakticky duchovia aj pre naše záznamy. Niektorých sme nikdy nenašli a nemáme ako zistiť prečo. Či umreli, alebo sa stále ukrývajú a žijú pod inou identitou, ktorá sa vytvorila nezávisle a je v bežnej časti budovy.“

Mor Niles maximálne iritoval. A ešte viac ho iritoval Selenin úsmev vždy, keď naňho pozrela. Snažil sa držať čo najbližšie pri nej, aby anjela držal v dostatočnej vzdialenosti.

Prehľadávanie záznamov jeden po druhom nebola práve rýchla práca. Farba krídel však bola vždy uvedená na prvej strane. Ukázalo sa, že anjeli ich časom menia – keď sú povýšení alebo presunutí na nové pozície. Niektoré mená boli tak staré, že aj samotný Mor mal problém domyslieť si ich znenie. Nikde však ani len zmienka o žltých krídlach alebo čo i len náznak k záhadnému boju v budove záznamov.

Jazdec sa na chvíľu vzdialil a nenápadne z vrecka vytiahol zapaľovač. Škrtol ním a priblížil ho k policiam okolo neho. Plameň stabilne horel.

„Čo to robíš?!“ zhrozila sa Selena, keď k nemu zletela od šuflíkov pod stropom. „Oheň je tu zakázaný!“ Chcela mu zapaľovač vytrhnúť z ruky, ale včas ho ukryl do vrecka nohavíc.

„Len som si niečo overoval,“ zašomral a vrátil sa k pootvorenému šuflíku, ktorý prehľadával.

Selena sa naňho prísne zamračila. „Horľavosť nášho zariadenia?“

Chcel jej čosi odpovedať, ale len čo otvoril ústa, začul vzdialené hlasy. Okamžite sa zvrtol ich smerom, zatiaľ čo Selena zbledla. Tri sekundy na to okolo nich prebehol rovnako rozrušený Niles. „Dvaja Najvyšší anjeli,“ zahlásil. „Schovajte sa!“

Nepotrebovali dvakrát presviedčať. Zatiaľ čo Zlatý retríver zmizol kdesi medzi policami, Mor vzal Selenu za ruku a spoločne sa predierali nekonečnými uličkami. Koberec našťastie tlmil ich kroky, ale hlasy anjelov len silneli, ako sa rozprávali medzi sebou.

Selena zbadala výklenok za mierne odsunutou policou a nastrkala doň Jazdca, potom sa do šera prehupla aj ona. Polica ich dostatočne zakryla, keď sa natlačili k opačnému koncu výklenku od úzkeho otvoru. Mor pritisol Selenu k drsnej, chladnej stene, a zakryl ju vlastným telom. Sotva dýchali, ako načúvali krokom a slovám anjelov.

Mor však eventuálne potreboval dávku kyslíka a to bola chyba. Do nosa mu udrela známa vôňa cukrovej vaty, ktorú jeho telo začalo chápať ako výzvu. Selena k nemu v takmer úplnej tme vzhliadla, jej tvár sústredená, oči plné energie a života.

Kroky aj hlasy sa približovali.

Cukrová vata.

Všade okolo neho.

Sklonil hlavu k Selene, ktorej dych sa zrýchlil. Ich pery boli centimetre od seba. Viac však odolávať nedokázal. Bez kúska varovania ju pobozkal, priložil dlaň na jej teplé líce a konečne ochutnal tie sladké pery, ktoré mu neustále odvrávali. A ktoré, tak ako dúfal, chutili po cukrovej vate.

Selene sa v žalúdku rozleteli motýle. Jazdcov bozk bol horúci a neúprosný. Akoby po čomsi pátral, po odpovedi, a keď ju našiel, len ho viac rozvášnila. A ona nemala vôľu brániť sa. Nechcela. Mor vedel presne čo robí. Nevynútil si jej spoluprácu, len trpezlivo počkal, až aj ju prepadne toto šialenstvo a sama ho pozve ďalej. S tichučkým stonom pootvorila pery a rukami mu zovrela boky, len aby ho k sebe pritisla ešte pevnejšie. Aby cítila každý centimeter toho mocného tela, od ktorého ju oddeľovalo niekoľko vrstiev látok. Celé jej vnútro sa zachvelo, medzi stehnami pocítila známy tlak a vo výklenku bolo odrazu teplo, príliš teplo.

Mor si nepamätal, že by ho niekedy posadla taká silná túžba ako v tento moment. Doslova zabudol, že je Jazdec apokalypsy, sila stará ako vesmír, odsúdená na večnosť. Momentálne sa jeho večnosť odohrávala v tichu miniatúrneho priestoru kdesi v zakázanej časti nebies. Selenine sotva počuteľné stony v ňom čosi prebúdzali.

Hlasy okolo nich pokračovali, ale sotva im venoval pozornosť. Selenino telo sa zachvelo, akoby mu čosi chýbalo. Voľnou rukou jej zovrel stehno a zdvihol ho, aby sa mohol pritlačiť ešte bližšie k miestu, ktoré ho potrebovalo najviac. Pod šatami mala len jednoduché nohavičky. Jediný kus látky ako smiešna prekážka. Len čo sa obtrela o jeho rozkrok, prerušila bozk a s privretými očami zaklonila hlavu. Cíti snáď to, čo on? Pretože Mor sa reálne začal obávať, že mu o chvíľu nohavice vypovedia službu, ako boli napnuté.

Selena si musela pritisnúť ruku na ústa, aby zo seba nevydala hláska. Bytostne cítila Jazdcovo vzrušenie. Pre ňu. Len pre ňu. Mor chcel ju! A nech ju chránia bohovia, jej myšlienky boli všetko len nie čisté. Stále prepletená s bytosťou, ktorej vyhlásila vojnu, pocítila na krku tlak jeho pier.

Vnútro jej zvlhlo. Kam všade by sa tie pery mohli dostať? Mala niekoľko návrhov, ale ani jeden nemohla vysloviť, pretože tí mizerní anjeli stále debatovali a hrabali sa v šuflíku neďaleko ich úkrytu. Zaborila prsty do Jazdcovýc hustých, svetlých vlasov, a rozstrapatila ich. Od krku sa presunul na kľúčnu kosť a našiel jej citlivé miestečko v jamke medzi nimi.

Pred očami videla hviezdičky a sama nevedela, ako sa jej podarilo nevykríknuť.

Mor sa vrátil k tým sladkým, čakajúcim perám, a znovu na ne nežne zaútočil. Selena sa ho ani raz nepokúsila odstrčiť, alebo hoci len uhryznúť. Ukrývala aj ona rovnaký oheň, ktorý potlačoval on? Ako dlho? Dotkla sa niekedy seba a myslela pri tom naňho? Chce, aby sa jej dotkol on?

Hlasy sa konečne začali vzďaľovať, až utíchli. Dvere za nimi cvakli.

Selena sa konečne vrátila do reality. Vydesene ustrnula a Mor urobil to isté.

Čo to práve urobili? Čo to on urobil?

Niekoľko sekúnd na seba neveriacky hľadeli, stále pritlačení k sebe, vzrušení a rozhorúčení.

„Sel? Mor? Kde ste?“ šepkal Niles, ako po nich pátral. „Vzduch je čistý.“

V momente sa od seba odtrhli. Selena si rýchlo napravila šaty, Mor si uhladil vlasy a poupravil nohavice. Selena sa okolo neho predrala, akoby mala za zadkom samotného diabla. Pár sekúnd na to ju nasledoval.

 

Celí zadýchaní sa doplazili naspäť do skladu a odtiaľ uháňali do hlavnej časti budovy. Niles ich odtiahol do menej frekventovanej časti. „Toto viackrát nesmieme riskovať,“ dostal zo seba, keď chytil dych.

Selena, stále príliš zmätená z udalostí posledných minút, si z vlasov vyberala chumáče prachu a vyhýbala sa pohľadu na Jazdca. Mala sto chutí utiecť, len nevedela kam. Nie je to tak, že by sa mala komu vyrozprávať. Jamila by ju prinútila vykúpať sa v svätenej vode a medzi bytosťami na zemi by sotva našla pochopenie.

„Aj tak si nemyslím, že záznamy o anjeloch so žltými krídlami tam budú. Ak ich chcel niekto schovať, nenechával by ich na mieste prístupnom toľkým kolegom,“ dodal Niles.

Mor zovrel pery. „Kde inde by mohli byť?“

Selena pokrútila hlavou. „Kdekoľvek. Záznamy samotné sa nedajú zničiť, ale nikde nie je pravidlo, že musia byť na konkrétnom mieste. Carys svojho času ukradla zložku svojej matky. A Najvyšší anjeli predošlého režimu mali tie svoje poskrývané nevedno kde.“

Mor si frustrovane rozstrapatil vlasy. „A ste si istí – naozaj istí – že táto budova je a vždy bola... určená záznamom?“

Selena naňho nechápavo pozrela, čo nebol prvý nechápavý pohľad za posledných pár minút. Jazdec sa mierne zapýril, ale prinútil sa nemyslieť na tie ukradnuté chvíle, keď mu mozog vypovedal službu. „K čomu inému by slúžila?“

Jazdec si povzdychol. Vzal Selenu aj Nilesa za lakeť a začal ich ťahať k jednej z políc siahajúcej až ku stropu. „Nie je vám absolútne nič divné? Napríklad, že na niektorých policiach sa nechytá prach a na iných áno?“

Selena si odfrkla. „Už zase s tým prachom?“

Mor ju spražil pohľadom. Vytiahol zapaľovač, škrtol ním a priblížil plameň k polici. Anjeli zhíkli, ale zarazili sa, keď uvideli čosi neobvyklé – plamienok sa ohol smerom k polici, akoby ho niečo priťahovalo.

Selena niekoľko sekúnd hľadela na tento podivný jav.

„Č-čo to má znamenať?“ nechápal Niles.

Mor ukryl zapaľovač naspäť do vrecka, zatiaľ čo Selena opatrne prstami prechádzala po povrchu police. „Police siahajúce až k stropu sú rozostavené do presnej šesťstennej schémy,“ vysvetlil. „V pravidelných rozostupoch. To si naozaj nikto z vás nič nevšimol? Za tie tisícročia?“

Anjel bol stále mimo. „Nerozumiem.“

Selena pritlačila dlaň k polici. Bola o niečo teplejšia než by očakávalo, ale všimla si to len pre to, že sa sústredila. Čokoľvek bolo použité ako izolant zaberalo dobre. Vnútri však musí byť nejaká forma kovového jadra.

Mor sa obzrel, aby sa po stý krát uistil, že sú sami. „Toto miesto je jedna obrovská batéria. Technológia z obdobia rasovej vojny na Hyperborey,“ vyslovil vážnym tónom. „A policami prúdi energia podobná elektrickej. Masívne množstvo. Preto sa pri nich ohýba plameň a nesadá na ne prach.“

Selena poklopala po materiáli police. „Na nebesiach nie je nikto z týchto období. Poslední boli predošlí Najvyšší anjeli.“ A preto si súčasné generácie nič nevšimli. Nepoznali túto technológiu. Komu by napadlo, že chodia okolo masívnej batérie? Ale čo nabíja? Kam energia prúdi? Zhrozene prebehla pohľadom po svojich spoločníkoch. „Čo nám ešte zatajili?“

Niles nespokojne prestúpil z nohy na nohu. „Myslíš, že Carys s Juliusom o tom vedia?“ zašepkal neveriacky.

Za to by ruku do ohňa nedala. „Niekto musí. Toľké množstvo energie...“

Mor si vydýchol, že zo seba toto podozrenie konečne dostal. „Má niekto z vás aspoň základy inžinierskeho vzdelania? Vedeli by ste spočítať o akom kvante energie hovoríme?“

Selena krútila hlavou. Fyzika a medicíne nepokrývala zamaskované budovy čerpajúce energiu. Vzhliadla. „Čo ich nabíja?“

Niles privrel oči. „Soláry,“ uvedomil si. „Budova má podivnú strechu. Svetlo sa odráža inak než od ostatných. Všetci ste mi tvrdili, že je to len následok starej architektúry. Ale ak police prechádzajú cez strop a vyčnievajú až von, panely je ľahké schovať na streche pod dekoratívnymi prvkami.“ Ktorými sú nebesia posiate.

„Netvrďte mi, že ani jedna kockatá hlava medzi vami si to nevšimla,“ šomral Mor.

Selena si s Nilesom vymenila porazený pohľad. „Ak je to technológia spred viac než šiestich tisícov rokov, jediní ktorí by ju spoznali sú archanjeli s archdémonmi.“

„Ktorí prišli o spomienky a odkedy sa im vracajú, majú zakázané sem vstúpiť,“ dodal Niles.

„Alebo vy Jazdci,“ pokračovala Selena.

„Ktorí ste nemali dôvod sem chodiť,“ dokončil Niles skrúšene. „A predošlý režim s tým počítal.“

Selena sa hystericky zasmiala a prešla od police k polici ako lev v klietke. „Preto máme zakázané zdroje svetla s plameňom,“ uvedomila si. „Každý polointeligentný stredoškolák by si všimol, že niečo nie je v poriadku.“

Mor si prekrížil ruky na hrudi. „A keďže pierko a šíp sme našli v jednej z políc, ktorá je vodivá...“

„Ktokoľvek ich tam nechal pravdepodobne vedel, čo robí,“ dokončila Selena porazene. „Umiestnenie bolo súčasťou odkazu.“