Klamstvá anjelov 24

 

Selena bola na svojom treťom balení cukrovej vaty, schúlená v posteli nad obývačkou, zaliata mihotavým svetlom vonnej sviečky na polici. Ani len Elrond jej neprišiel na pomoc s mentálnou dilemou.

 

Vyspala sa s Jazdcom apokalypsy.

Veľmi, veľmi dobrovoľne a ochotne.

A niežeby bola proti druhému kolu.

Zlá, zlá Selena!

Jej kamarátky by ju za to poslali vykúpať sa v svätenej vode.

Zatiaľ ju môže súdiť len Jamila, keďže už nejaký čas nezavítala medzi nesmrteľných za známymi.

Stiahlo jej hrdlo.

Ako by im to vôbec vysvetlila? Havarovala som lietajúcim tanierom do paláca Jazdca apokalypsy a dlhý príbeh skrátene, ukázalo sa, že má mierne zahnutý penis, ktorý dosiahne presne na to miesto, z ktorého vidím hviezdičky.

Dali by ju do zvieracej kazajky.

A to ešte ani nevzala do úvahy tú katastrofu, keď Mor príde na jej voľnočasové aktivity. Bude zúriť a po prvý raz sa toho momentu desila. Nechcela, aby ju odhalil. Nechcela, aby ju znenávidel. Jej doteraz tiché srdce prosilo o niečo úplne opačné. O niečo, čo si ako anjel nemôže dovoliť. Bez zdrojov nebies a anjelských schopností by nemohla pokračovať vo svojej práci.

Čo len bude robiť? „Mor?“ ozvala sa do ticha domčeka. Bolo krátko po polnoci, ale ani jeden z nich ešte nespal.

„Hm?“ prišlo spod nej.

Zhlboka sa nadýchla. „Asi sa to nepýtam v pravý čas, ale... nemôžem otehotnieť, však nie?“

Jazdcovi chvíľu trvalo odpovedať, akoby sám uvažoval nad touto eventualitou. „Bytosti ako ja a moji bratia sa nemôžeme rozmnožovať. Sme energia, nie... nie ako ty.“ Tie posledné slová vyslovil s podivnou melanchóliou.

„Si si istý? Archdémonovi Baalovi sa nejako podarilo splodiť dcéru s bohyňou,“ spomenula si. Baal, jeden z Michaelových komplicov predstieral identitu Háda, kráľa podsvetia, a jeho nedobrovoľná manželka Persefona s ním počala. Ich dcéra Ellie je dnes dospelá a otca nemá o nič radšej než jej matka.

„Ver mi, dodnes nevieme ako je to možné, ale myslím že v tomto prípade nejako zasiahol vesmír. Iné vysvetlenie neexistuje. Inak by tu behalo omnoho viac bytostí ako je Ellie. A ani jeden z Jazdcov potomka nemá. Rozhodne viem, že Vojna s Hladom sa pravidelne zúčastňovali orgií.“ Odfrkol si, akoby to bolo preňho podradné.

Selena sa narovnala. „Hlad má predsa Ellinor.“ Jeho spolujazdkyňa, prvá protisila Jazdcov vôbec a mladučká upírska princezná Nórska, sa objavila ešte za Seleninho života. Jej príbeh je však legendárny – najskôr bola princeznou, potom skončila vo väzení za týranie sestry, odtiaľ ušla, založila chránenú komunitu ľudí, ktorí boli imúnni voči Hladu a nakoniec s Jazdcom bojovala, až sa zamilovali a ona sa zmenila na niečo... viac, než len bežnú nesmrteľnú. A akoby to nestačilo, len čo prišla o upírsku identitu, bola niekoľko dní mučená Michaelom, ktorému sa nepáčilo, že sily na Zemi sa vyrovnávajú.

Mor sa pod ňou pomrvil a posadil sa. Elrond sa z nejakého dôvodu rozhodol pricupitať k nemu a uvelebiť sa mu v náručí. Mor viac nedokázal odolávať tomuto chumáču stelesneného chaosu a začal ho hladkať. „Ešte než stretol Ellinor,“ uistil ju. „Odkedy sú spolu, usmieva sa ako slniečko a na inú ani nepozrel.“

Selena objala vankúš. „Závidíš mu?“ opýtala sa opatrne. „Hladu? Že má Ellinor?“

Mor zaboril tvár do Elrondovho kožuchu a nechal sa upokojovať jeho pradením. Selenina otázka nebola jednoduchá. „Nemáš ani poňatia,“ priznal nakoniec potichu.

Nuž, ona závidela Ellinor, takže niečo možno majú spoločné. Aj ona chcela niekoho, kto by sa pre ňu postavil samotnému archanjelovi. Kto by... kto by za ňu bojoval, keď to nedokázala ona sama. Aby nemusela byť vždy tá silná.

„Je to niečo, čo odsudzujete? Vy anjeli?“ opáčil jej Mor ťažkú otázku.

Selena sa potichu zasmiala. „Závisť?“

„Nie je to jeden z hriechov?“

Bola rada, že ho nevidí. Hovorilo sa jej ľahšie. O sebe, o anjeloch. O veciach, ktoré by spolu nemali ani len prebrať. „Nikdy nesúdime za túžbu po láske. Mieri. Pokoji. Závisť je toxická len keď v jej mene niekto zničí život iným. My sami závidíme. Niekedy je pre nás ťažké byť anjelmi strážnymi, nevidení, nepočutí... vidieť šťastie iných, tešiť sa s nimi, ale nakoniec sa prinútiť odkráčať. Nezobrať si nič, než dobrý pocit.“

Mor sa zamyslel, podporovaný Elrondovým pradením. „Vaše životy musia byť niekedy osamelé. Tak ako naše. Vy len nie ste nenávidení.“

To je pravda. Proti sile anjelov neexistuje opozícia. „Neroznášame vždy len dobro. Máme oddelenia karmických trestov. Máloktorí majú žalúdok v nich pracovať, hoci ich práca je doslova nosiť spravodlivosť.“

„Nič pre teba?“

Selena dojedla posledné kúsky cukrovej vaty a odložila prázdnu nádobu. „Nazvi ma naivnou, ale ja verím v druhé šance. Nikto sa nerodí zlý, nikto sa nerodí monštrom.“

„Následky však musia existovať. Niekto sa stal monštrom kvôli svetu, ale ak dostal na výber... vtedy sa píše karma. Život je o rozhodnutiach. Ty aspoň nejaké máš. Ľudia ich majú. Ja môžem len vypočuť volanie.“

Selena z Morovho tónu cítila nenávisť k vlastnému poslaniu. Napriek tomu ho ale nezatracoval. Zmieril sa s tým. „Myslíš, že si si tento údel vybral? Niekedy na počiatkoch vesmíru?“

Chvíľu bolo ticho. „Áno. Som iný druh energie než archanjeli s archdémonmi. Ale vesmír mi dal na výber. Bolo to veľmi dávno a spomienky sú staré, ale viem že som chcel vidieť začiatok aj koniec. Bol som varovaný pred bolesťou, ale vedel som, že s ňou prídu aj nové začiatky. A ja ich uvidím.“

Selenin mozog sotva dokázal pochopiť niečo ako existenciu cez štrnásť miliárd rokov, hoci na Zemi sú Jazdci len od počiatkov života. „Mrzí ma, že Abigail nie je tá, ktorá by ti v tvojej existencii uľavila,“ povedala po niekoľkých minútach ticha s očami plnými sĺz. „A že nemôže byť tým, čím je Ellinor pre Hlad.“

V obývačke zaznelo šuchotanie, urazené mraučanie a potom zavŕzgali schodíky vedúce k Seleninej posteli. V mdlom svetle sviečky sa odrazu zjavila Jazdcova tvár, oči hlboké ako vesmír samotný, tvár prísna a jemná zároveň. Akoby hľadel na drobné opustené mačiatko. „Ja nechcem Abigail,“ zašepkal a pritiahol si ju k bozku. Nevedel kedy a ako tá zmena nastala, ale slová ktoré vyslovil ho viac neboleli. Nemal pocit, akoby Abby stratil, akoby o ňu prichádzal. Nebol si však istý, či by rovnakú vetu dokázal vysloviť o Selene. Jej pery chutili po sladkej dobrote a už zase mala v očiach slzy, ktoré nenávidel. Chcel ju utíšiť, ale nevedel ako. Chcel jej sľúbiť niečo, čo nemal. Takto schúlená v rohu postele vyzerala drobná a krehká. Zraniteľná.

Vedia anjeli, že aj ona potrebuje ochranu? Pozornosť? Niekoho, kto jej zotrie slzy, keď on odíde?

Selenino srdce akoby sa upokojilo len čo sa ocitla v objatí Jazdca. Nezačalo divoko búšiť, netrápilo ju. Našlo svoj mier, hoci veľmi dočasný.

Zaborila prsty do Morových hebkých vlasov a spojila im čelá. „Máme ešte zajtrajšok, než sa musím vrátiť do práce.“ Aby sa mohli venovať skutočným problémom. A čeliť skutočnému svetu. „Čo keby sme jeden deň... neboli Jazdcom apokalypsy a anjelom strážnym? Taká malá ilúzia?“

Jeden deň mu nepostačí. Mor bol presvedčený, že ani večnosť by nebola dostatočne dlhá. Ako len bude pokračovať bez svojho anjela? Nič z toho však nevyslovil. Len prikývol a znovu ju pobozkal. „Jeden deň.“ A stiahol z nej nočnú košieľku.

 

Selena mierumilovne pozorovala východ slnka cez okno na ktorom odfukoval Elrond. Uvelebená v Morovom náručí na pohovke si tíško povzdychla. Celý včerajšok strávili v posteli. A na iných... príhodných povrchoch. Na nič nemysleli, netrápili sa dianím okolo nich, nehovorili o pierku a šípe, Jazdcovom poslaní alebo jeho záhadnom oponentovi.

Ktorého drží v náručí.

Po prvý raz sa o ňu pokúšala vina. Nie za to, čo robila posledné storočie, ale za to, že Jazdcovi stále nepovedala pravdu. Tentokrát sa nebála, že by ju chcel zastaviť. Viac ju desilo akú reakciu by pravda vyvolala.

Znenávidel by ju.

Nechcela byť viac nenávidená.

Nie ním.

Nie keď pocítila jeho bozky a objatie, o ktorých sa jej nikdy ani nesnívalo.

Aj keď si nie sú súdení, nechcela prísť o krásu spomienok na tieto dni.

Čo len bude robiť?

Ako to ustojí?

Ako mu bude naďalej klamať ďalšie a ďalšie týždne?

Chcela z toho plakať. Mala sa radšej priznať ku krádeži lietajúceho taniera. Ale ako mohla vedieť, že Mor... že medzi sebou nájdu porozumenie? Že nenávisť, ktorú živila ešte od svojej ľudskej existencie, zoslabne?

Je toto niečo, čo zažívala Ellinor, keď sa v jej živote objavil Hlad? Bola aj ona rozdvojená medzi lojalitou k slabším a citmi k monštru, ktoré je monštrom len navonok?

Z myšlienok ju vytrhla melódia Mamma Mia, hlásiaca že je čas vstávať. A vrátiť sa do skutočného života.

Mor sa za ňou pomrvil a pritisol si ju ešte bližšie k telu. „Päť minút,“ prosil ospalo.

Selena ho nežne pobozkala na líce a vymotala sa z prikrývok. Naplnila Elrondovi misku a zmizla v kúpeľni. Keď sa z nej vrátila, na sebe anjelská rovnošata, Mor už mal pripravené raňajky. Pozrel na ňu a v očiach sa mu mihol smútok. Podišiel k nej, pohladil ju po líci a krátko pobozkal. Na chvíľu tak zostali, bez pohybu, užívajúc si posledné chvíle zakázaného ovocia.

Selena sa naňho smutne usmiala a odtiahla sa. Rýchlo do seba nahádzala pripravené ovocie s palacinkami a sotva sa Mor obliekol, na okraji jej obláčika pristál Niles.

Jazdec zavrčal, keď ho uvidel cez okno.

„Čo ťa na ňom tak irituje?“ nedalo jej neopýtať sa, než otvorila dvere a skontrolovala si mobil. Jamila jej práve poslala správu, že Ellin a Irinin strážny anjel dorazil na nebesia a vzduch je čistý.

Mor sa len viac zachmúril. „Mnoho vecí,“ zašomral, ako kráčali v ústrety vysmiatemu anjelovi. Spomedzi oblakov k nim dorazil aj Jazdcov kôň, pripravený na misiu.

„Buď naňho dobrý,“ karhala ho Selena. „Je medzi nami nováčik a ešte sa nenašiel anjel, ktorému by nepomohol. Ako taká dobrá víla,“ prirovnala ho k rozprávkovej postave.

Mor zaškrípal zubami.

„Pripravení?“ opýtal sa Niles, len čo boli na dosluch.

Selena ho objala, čím len viac podráždila jazdca. Ignorovala to. „Jamila sa drží rozvrhu. Budete mať minimálne štyri hodiny. Potom nesmiete byť nikde v blízkosti Moskvy. Obzvlášť ty, Niles. Mor sa vie aspoň vyhovoriť na prácu,“ kládla mu na srdce.

„Poradíme si,“ sľúbil jej Zlatý retríver.

Prikývla a odstúpila, aby mohla roztiahnuť vlastné krídla. „Uvidíme sa po pracovnej dobe.“ A vzlietla. Jej posledný pohľad patril Moru, napoly bolestivý, napoly... v tej chvíli ani jeden z nich nedokázal identifikovať emóciu, ktorá sa obom zračila v očiach.

Len Niles si uvedomil desivú pravdu, ktorá spôsobí len viac bolesti.