Klamstvá anjelov 26

 

Keďže archanjeli s archdémonmi boli vyhostení z územia nesmrteľných, ich majestátne mestá sa obvykle vznášajú nad morami a oceánmi. Inžinierske zázraky plné budov, parkov, domčekov, dokonca aj riek a jazier boli kedysi právoplatne považované za kráľovstvo nebeské. Rozhodne v časoch, keď sa tento druh histórie písal a interpretoval. 

 

Mesto archanjela Jophiel sa vznášalo nad Stredozemným morom, neďaleko španielskeho pobrežia. Mor docválal na idylické nádvorie plné voňajúcich kvetín, zurčiacej fontány a popínavých rastlín. Jeho kôň si opatrne pričuchol k tulipánom, potom jeden zvedavo ochutnal a vypľul ho. 

Z najvyššej veže k nemu zletela nádherná svetlovlasá žena s krídlami, ktoré doslova žiarili. Na sebe mala jednoduchú modrú róbu a keď krídla stiahla, na perách sa jej objavil zmierlivý úsmev. Vlnité vlasy po pás jej viali vo vetre, len čo k nemu podišla. „Jazdec Mor,“ privítala ho a opatrne ho objala ako starého známeho. 

Mor ju krátko zovrel. „Prepáč, že som sem vpadol bez ohlásenia. Jophiel, potrebujem tvoju radu.“ 

Archanjel ukázal na cestičku rozkvitnutým parkom, do ktorého nádvorie ústilo. „Samozrejme. Vyzeráš byť napätý. Stalo sa niečo vážne?“ 

Len čo sa pomalou chôdzou vydali po kamennom chodníčku pomedzi vysoké kríky a upravené záhony, Mor jej zhrnul nevyhnutné fakty posledných týždňov. Musel spomenúť Selenu, ale vynechal všetky intímne fakty a vlastné pomiešané city. Nakoniec zo záhybov plášťa vytiahol šíp a podal jej ho. 

Jophiel trpezlivo počúvala a nakoniec si zamyslene prevzala ostrý predmet. Poťažkala ho, prehliadla si každý detail a otestovala ostrosť hrotu. „Kvalitná práca,“ zhodnotila. „A pri ňom bolo žlté pierko?“ 

Jazdec prikývol. „Selena, Jamila a ani Niles nikdy o anjeloch so žltými krídlami nepočuli. Je nejaká šanca, že jeden z vás by mohol byť zodpovedný?“ 

Jophiel sa zamyslela. „Za predošlého režimu bol na nebesiach len Lucifer a jeho pamäť je stále deravá. Ale nikto z nás tento druh krídel nemá,“ sklamala ho. 

„Na teba a Belphegor ale stroj na mazanie spomienok nepôsobil. Nepamätáš si nič?“ 

Archanjel sa zastavil medzi lavičkami na konci slepej cesty pod košatými stromami. Otočila sa k Jazdcovi. „Ja a Bel sme z nebies odišli na počiatku vojny. Je možné, že oddelenie po ktorom pátrate existovalo, ale od stvorenia anjelov tých oddelení boli milióny. Pôvodne sme mali len anjelov starajúcich sa o reinkarnáciu a mŕtve duše. To bolo v časoch pádu asteroidu, keď nás v minulosti navštívili Brian s Casey a Theresou.“ Inými slovami šesťdesiat šesť miliónov rokov dozadu. Odkedy bol stroj použitý bezpočet krát. „Nepamätáme si väčšinu vecí, ktoré prišli potom. Máme nejaký základný prehľad, ale detaily sú preč.“ Posmutnela. Dôvody prečo stroj vôbec existuje nie sú pekné. Vyššie bytosti boli po celú históriu zápornými postavami, proti ktorým museli ich vlastné stvorenia bojovať. Aby mohli odísť ku hviezdam. „Bojím sa, že s týmto ti nepomôžem,“ pripustila. „Ale tento šíp... je príliš dokonalý ešte aj na nebeské technológie. Stvorila ho mágia. Je ňou pokrytý. Čo však robí, to ani neodhadnem.“ Vrátila mu ho. 

Mor v kapitulácii privrel oči. „Niekto prosil budúce generácie anjelov o pomoc a my ani nedokážeme dekódovať jeho odkaz.“ 

Jophiel sa posadila na lavičku a vševediacky si Jazdca premeriavala. „Odkedy ti tak leží na srdci osud nebies? Vy Jazdci ste s nimi nikdy neboli vyslovene zadobre.“ 

To keby vedel! „Sám tomu nerozumiem,“ pripustil. „Možno je to len túžba pomôcť niekomu, na koho nemusím vypustiť svoju silu.“ 

„Osud teba a tvojich bratov k tomu veľa príležitostí neponúka, hm?“ zaťala do živého. „Obklopuje vás len skaza.“ 

Jazdcov výraz potemnel. „Nikto okrem vás nepochopí nutnosť našej práce,“ zašepkal a prehrabol si vlasy. Ako by asi vysvetlil nebesiam a ľudskej rase obecne, že keby on a jeho bratia neprišli, žiadni ľudia by neboli? Ich sily zastavili smrteľníkov v sebadeštrukcii neskonalých rozmerov. Keby sa Smrť nezobudil keď sa zobudil, do niekoľkých rokov by nastala jadrová vojna, posledná vojna ľudí. Vojna bez víťaza. Pôda by viac neposkytovala výživu rastlinám a zvieratám. Choroby by skolili aj posledných preživších. 

Michael možno po tomto scenári túžil, ale ani Mor a jeho bratia v ňom nevideli víťazstvo. Život by mal prekvitať, rozvíjať sa. 

Jophiel si uhladila splývavú róbu. „Aj keď ju chápeme, to neznamená že nás teší.“ V očiach sa jej zjavila ľútosť. „Alebo že nevidíme vašu vlastnú nevôľu.“ 

Aspoň niekto. Hlad, Vojna aj on sú vždy zdesení z toho, čo ich sprevádza. Sú tu však pridlho na to, aby ich to rozhodilo. Selena je mladá, nevidela históriu ako on. Nevidela vymieranie ako on. Nevidela boj života o pretrvanie. Jej nenávisť nie je o nič odlišnejšia než tá jeho, keď musel priniesť prvú skazu, v dobách prvých organizmov a zmien atmosférických podmienok. Tie organizmy ale aspoň nekričali v agónii. Neprosili o milosť. „Náš údel nezmeníme,“ uzavrel tému neutrálne. 

Archanjel súcitne naklonil hlavu. „Žiadne utrpenie netrvá večne,“ pokúsila sa ho povzbudiť. 

Mor si musel odfrknúť. „To povedz dušiam v pekle.“ Niežeby tam neboli zaslúžene – najhorší z najhorších, pre ktorých ani karma nenašla vykúpenie, musia po svojej smrti pocítiť utrpenie každej jednej bytosti, ktorej kedy ublížili, v rovnakej forme. Čo znie spravodlivo, ale nadobúda nové rozmery, keď jedna duša má na svedomí milióny utýraných obetí, genocídu a dlhodobé následky na preživších. Odkedy sa existencia tohto miesta potvrdila za súčasnej civilizácie, a jeho vládkyňa Lydia pravidelne navštevuje nesmrteľných, desivé príbehy nadobúdajú nové rozmery. Ešte aj nechvalne známy rakúsky maliar je tam na kratšiu dobu než iné osobnosti histórie. Hoci cez osemdesiat miliónov rokov trestu je kvalitný rozsudok. 

Jophiel zaškrípala zubami. „Peklo sme nestvorili pre krutosť týchto rozmerov,“ pripustila. „Pôvodne malo byť trestom pre prvú generáciu nesmrteľných za týranie ich nasledovníkov.“ Niečo, čo by vyšším bytostiam ušlo, keby vesmír nezasiahol a neposlal do minulosti záchranu v podobe bosorky, upíra a ukecaného ľudského dieťaťa. „Nikdy nemalo nadobudnúť dnešnú podobu. Ani len naše výpočty a simulácie nepredpovedali absolútne zverstvá ľudí.“ 

Mor na ňu prekvapene pozrel. „Čo tým myslíš?“ 

Jophiel vstala a znovu sa začala prechádzať pomedzi rastlinky. Jazdec ju nasledoval. „Nesmrteľní mali svoje obdobia vojen, dokonca otroctva, ako sme sa nedávno presvedčili. Ale nie... nie takto. Nie ako ľudia. Ich level každodennej krutosti je viac než znepokojivý.“ 

Znepokojivý? Ona aspoň medzi nimi nežila. „Je to ich voľba,“ precedil pomedzi zuby. 

Jophiel sotva badateľne pokrútila hlavou. „Vo svete zúfalstva je krutosť voľbou mocných a nevyhnutnosťou utláčaných. Tí málokedy dostanú na výber. Každý čin má svoj kontext.“ Nežne pohladila fialky na vyvýšenom záhone. „A každá duša svoj príbeh.“ 

„Nikto sa monštrom nerodí,“ zopakoval Mor slová Seleny len spred pár hodín, hoci si nebol istý, či im verí. 

Jophiel sa k nemu prekvapene otočila. „To ťa naučil tvoj anjel?“ domyslela si s potmehúdskym úsmevom. 

„Prečo myslíš?“ 

Zasmiala sa a spoločne pokračovali ďalej. „Ešte viem ako fungujú mysle povolaných na nebesia. Ich dobrota a viera sú ohromné, nemám pravdu? Vplývajú na každého. Sú ako také drobné svetielka v temnote, ktoré odmietajú vyhasnúť.“ 

Alebo prestať odvrávať. Mor si predstavil chaotickú Selenu s ústami plnými cukrovej vaty, ako naňho nadáva len pre to, že jej preorganizoval kuchyňu a ona nemohla nájsť Elrondove konzervy. „Rozhodne sú to... osobnosti,“ pripustil. Potom si spomenul, prečo vlastne prišiel. „Takže naozaj nevieš nič o anjeloch so žltými krídlami, alebo kto po nich mohol strieľať šípmi ako je tento?“ 

„Je mi to ľúto,“ ospravedlnila sa Jophiel. „Bojím sa, že ak existovali pred spustením stroja na mazanie spomienok, doslova boli vymazaní z povedomia. Možno ani sami netušili kým sú a vymreli. Čo je ten lepší prípad.“ 

„Čo tým myslíš, lepší?“ zhrozil sa Mor. 

Jophiel naprázdno preglgla. „Mohli im byť násilne odrezané krídla, ako Lilith. Ak sa postavili režimu...“ 

Na to nepomyslel. Vždy si myslel, že Lilith bola jediná. Ale hovoria tu o anjeloch. Bytostiach nastavených na pomáhanie iným, na boj za spravodlivosť. Čo ak toto oddelenie bolo úmyselne zničené, pretože nezapadalo do plánov vtedajších Najvyšších anjelov? „A ak ich krídla zostali na nebesiach...“ 

„Autoregulácia nebies by považovala oddelenie za aktívne a nepovolala nových členov,“ dokončila zaňho. „Ale je to naozaj len hypotéza.“ 

Jazdec dúfal, že ňou aj zostane. Zdá sa, že so Selenou budú musieť pátrať po náhodne odložených odrezaných krídlach a nie nejakých záznamoch. „Na to som nepomyslel.“ Unavene si pretrel oči. 

Jophiel začala zo záhonov zbierať kvetiny. „Je tu ale ešte niečo, čo nás znepokojuje,“ zmenila tému. „A keďže nesmrteľní nás vyhostili a nekomunikujú s nami, nevieme ako a či vôbec zasiahnuť.“ 

Mor ustrnul. Ak ešte aj archanjelov s archdémonmi niečo znepokojuje, je to predzvesť katastrofy. Naposledy ich rozhodila drobná migréna a vzápätí zistili, že sú v časovej slučke. „O čo ide?“ 

„Ty a tvoji bratia... cítite to, však? Apokalypsa mala skončiť už dávno. Počty ľudí klesli z miliárd na sotva pár desiatok miliónov. Extrémy sú uhasené, odchýlky vrátené do normálu. Nemáte na Zemi čo robiť.“ Narovnala sa od záhonu, v rukách farebné kvetinky. 

Jazdcov dych sa zrýchlil. Myslel si, že len on má tento pocit. „Vieš o tom niečo viac?“ 

Jophiel pokrútila hlavou. „Neviem prečo vás akási sila naďalej volá. Rozhodne by nemala. Stále však... chýba akási rovnováha.“ Zamyslela sa. „Nedokážeme to popísať. Camael robí výpočty, ale ani jej stroje nestačia. Čosi... čosi na Zemi chýba, Mor. Čosi, čo vás malo zastaviť pred viac než polstoročím. Ak to takto pôjde ďalej, ľudstvo naozaj padne.“ 

A Michael, hoci porazený, vyhrá. Mor to už len z princípu nechcel dovoliť. „Ako to zastavíme? Ako zastavíme nás? Hlad má Ellinor, ale stále musia obaja vypočuť volanie.“ 

„Netuším. Nikto z nás. A vesmír nás ignoruje. Ale ak sa to nezmení, je možné že príde čas keď proti vám budeme musieť začať bojovať so všetkým, čo máme.“ 

To ho úprimne vydesilo. Silu Jazdcov nejde zastaviť. Sotva sa dajú spomaliť. Ak by sa im niekto postavil, hoci s dobrými úmyslami... potečie krv. Veľa krvi. „To nesmieme dovoliť, Jophiel,“ prosil ju vážnym hlasom. 

Archanjel sa naňho smutne usmial. „K tejto možnosti ešte máme ďaleko. Ale pre istotu varuj svojich bratov. Aby boli opatrní.“ Podala mu voňajúcu kyticu. „A toto vezmi Selene. Znie ako veľmi drahá bytosť. Povedz, že archanjel Jophiel pozdravuje a cení si jej starosť o kolegov, ktorých nikdy nepoznala.“ 

Mor zmätene prevzal hromadu kvetov. „Mám sa len tak vrátiť? Po tom, čo si mi povedala?“ 

Jophiel mykla plecami. „Je to dlhodobý problém a myslím, že záhada chýbajúcich krídel by mala mať prednosť. Dáme vám vedieť ak by sme niečo zistili, alebo ak by Cami prišla k záveru, že musíme zasiahnuť.“ 

A odrazu, pomyslenie na akéhosi sabotéra snažiaceho sa bojovať proti Moru sa mu nezdalo až také naliehavé. Poďakoval Jophiel a nechal sa odviesť späť k svojmu tátošovi, ktorý za ten čas obžral niekoľko kríkov na nádvorí. Jophiel ho pobavene pohladila a poškrabkala na krku. Kôň zaerdžal a na niekoľko sekúnd na o ňu oprel hlavou. 

Mor sa vyhupol do sedla, pripravený na odchod. 

„Ešte posledná vec,“ ozvala sa Jophiel a zažmúrila naňho cez slnečné lúče. „Povedal si, že Hlad má Ellinor. Ale my sme zaznamenali protisily aj u ostatných. Ty si posledný bez náprotivku.“ 

Jazdec mal oči ako loptičky a od šoku pustil opraty. „Prosím?!“ 

Archanjel sa pousmial. „Nepovedali ti to? Pôsobenie Smrti a Vojny je tlmené od počiatku apokalypsy.“