Klamstvá anjelov 28

 

Selena priletela na obláčik krátko pred západom slnka. Tentokrát pôjde s Morom snoriť po nebesiach sama, pretože Niles mal smenu v budove záznamov a Jamilu si povolali na poradu kamsi na Oddelenie genetiky.

 

Len čo vošla dovnútra, prekvapilo ju, že Elrond jej automaticky neskočil do náručia a nikde nevidí ufrflaného Jazdca kuchtiť večeru. „Mor? Elrond? Chlapci?“ Sekundu na to uvidela odsunutý šatník a zbledla ako stena. Zalial ju studený pot a srdce sa jej divoko rozbúchalo. „Nie!“ Rozbehla sa do svojej pôvodnej spálne, ale bolo neskoro.  

Mor stál uprostred všetkých dôkazov, ktoré pred ním schovávala. V ruke mal zložku jedného z doktorov a v očiach vražedný výraz. Pozrel na ňu so všetkou nenávisťou, ktorej bol schopný.  

Zavládlo medzi nimi hrobové ticho. Selena nemala slová, ktoré by zľahčili, čo sa práve stalo. Ešte aj Elrond utiekol pred tou intenzitou.  

„Po celý ten čas...“ boli Morove prvé slová, také tiché že ich sotva počula, a predsa zneli ako siréna.  

Selena musela prudko dýchať, aby vykompenzovala búšiace srdce. „Mor...“  

Jazdec šmaril zložku o zem, až ňou trhlo. „Celé mesiace si tu zo mňa robila klauna!“ okríkol ju. „Čo mesiace! Storočie! Sto rokov mi lozíš do práce!“  

Zúfalo krútila hlavou. Nemohla však jeho slová poprieť. Jej najhoršia nočná mora sa naplnila. Mor, ktorý ju len dnes ráno držal v náručí, bol zaliaty nenávisťou. Voči nej. A každá ich spoločná chvíľa sa stratila v tejto nenávisti.  

„Čo si si myslela, že robíš?!“ ukázal na ňu prstom.  

„Nemala som na výber,“ pípla, v očiach slzy. „Najskôr som chcela odmietnuť a radšej sa priznať ku krádeži, ale keď si mi povedal koho hľadáš... nemohla som dovoliť, aby si sa mi dostal na stopu,“ priznala. „Potrebovala som ťa aspoň zdržať. Aby som pomohla ďalším.“  

Mor okolo nej prešiel rýchlosťou blesku, akoby v tej miestnosti nemohol viac vydržať. V obývačke kopol do pohovky. „A tak si radšej hrala toto trápne divadielko? Pre všetko na svete, zhodila si ma z výšky niekoľkých poschodí!“ kričal ďalej, tvár desivá. Všetka neha z nej bola preč. Zostal len Jazdec. Nadčasový, desivý.  

Monštrum.  

Ničiteľ.  

Selena sa k nemu otočila a na chvíľu sa preľakla, že by na ňu zaútočil. Nikdy ho tak nahnevaného nezažila. „To bola úprimná nehoda.“  

Mor urobil krok k nej, ale zastavil sa keď v strachu ustúpila. „A ja som sa tu týždne zožieral vinou, že ťa stresujem a kvôli mne máš modriny! Kvôli mne si ubližuješ! Takmer som odišiel, len aby som ti doprial pokoj mysle!“  

Tvár sa jej skrivila.  

Jazdec mal pery stiahnuté v tenučkej linke. „Ale nebol som to ja, všakže?! Bola si pod tlakom zo strachu, že ťa odhalím! Že nájdem... tamto!“ ukázal na šatník. „S tvojimi modrinami moja prítomnosť nemala nič spoločné!“ hystericky sa zasmial a prehrabol si vlasy. „Samozrejme,“ konečne mu začali dochádzať súvislosti. „Len anjel by túto šarádu mohol ťahať celých sto rokov! S prístupom k záznamom a detailom o ľuďoch, ktorí unikli mojim silám!“ Ako mu to mohlo ujsť? „Bavila si sa dobre keď si ma vodila za nos?!“  

Selene po líci stiekla slza. V tejto chvíli sa s Morom nemohla ani hádať, pretože nemala jediný argument na svoju obranu okrem neutíchajúcej túžby pomáhať ľuďom. Napriek všetkým pravidlám a dohodám. Trhane sa nadýchla. „Nevedela som, čo sa medzi nami stane, Mor,“ povedala čo najúprimnejšie. „Mala to byť len moja rebélia. Môj boj za ľudí.“  

„Počítal sa do toho aj sex?! Ako taktika zdržovania?!“ šplechol jej do tváre.  

V žalúdku akoby mala skaly. Prišlo jej zle a musela sa rukou zaprieť o šatník. „Tak to nie je, prisahám,“ zašepkala. „Nič z toho som neplánovala. Moje modriny, pierko, šíp... nás.“  

Čo ako ho ovládala číra nenávisť, čiastočne jej veril. Primárne pre to, že je anjelom a klamstvá im nie sú vlastné. Na druhej strane ona v nich má očividne prax. Nedokázal sa rozhodnúť. Jej zrada však bolela. Poriadne. Na hrudi akoby mal váhu celého sveta, až sa bál že nebude vedieť dýchať. Myseľ mu začala pochybovať o každom jej slove, čine, dotyku.  

Sto rokov!  

Sto rokov!  

Je taký hlúpy, že ju nespoznal ani keď ju mal pod nosom!  

Za to môže tá stupídna vôňa cukrovej vaty, ktorá ho obrala o zdravý rozum!  

„Povedala by si mi niekedy pravdu?“ vytkol jej cynicky. „Než by som odišiel? Možno po apokalypse? Na smrteľnej posteli?!“  

Selena vzlykla. Nemala odpoveď, nepoznala ju. Nevedela, či by dokázala obetovať sto rokov ťažkej práce. Aj keď jej srdce kričalo po tom, aby sa so všetkým priznala. Aby sa pravdu Mor dozvedel od nej a nie... takto.  

Jazdec si odfrkol. „Mal som o anjeloch lepšiu mienku. Ste len banda klamárov s komplexom morálnej superiority!“ Zvrtol sa a vyšiel z dverí. Jeho kôň docválal na obláčik ako na zavolanie.  

„Mor, nechoď!“ zvolala za ním Selena, keď sa vyhupol do sedla. Rozbehla sa k dverám, ale uvidela len ako cvála nocou do neznáma.  

Od šoku z posledných minút a absolútneho vyčerpania klesla na zem a rozplakala sa. Obe dlane si pritisla k srdcu v bolesti, ktorú dodnes nepoznala. Celým telom jej otriasali vzlyky. A najhoršie bolo, že v sebe nenašla ani kúska odhodlania, ktoré toto všetko začalo. Ani kúska sily ísť do ďalšieho boja. Hoci len o lásku, ktorú práve stratila.  

  

Mor bol tak vytočený, že ani nevedel kam ísť. Cválal cez celý kontinent, potichu nadávajúc. V hlave si prehrával všetky chvíle so Selenou, jej slová a činy. Ktoré z nich boli skutočné a čo bola len snaha odviesť jeho pozornosť? Vedeli o jej činoch ostatní? Jamila? Niles? Uvedomil si, že museli. Ak boli niekedy u nej doma, rozhodne si všimli chýbajúcu miestnosť.  

Hrali to s ňou!  

Zúrivosť sa len znásobila.   

„Mizerný anjel aj s mizernými nebesiami a ich metódami!“ prskal ako Elrond. Nedokázal sa vrátiť do svojho paláca kde to všetko začalo, ani do ďalších palácov, ktoré vlastní. A už určite nemal v pláne skončil u jedného zo svojich bratov, aby sa na ňom mohli smiať. Ani nevedel ako a pristál na pobreží Jadranského mora, kde má Garda jednu zo svojich dŕžav. Docválal do stráženej pevnosti, v ktorej čas od času prebýval než začala apokalypsa.  

Gardisti mu len zamávali na pozdrav, zvyknutí na jeho prítomnosť. Z dverí sa krátko na to vyhrnula princezná Abigail, zvedavá a zmätená z jeho náhleho príchodu. „Mor?“ oslovila ho.  

Čosi sa zmenilo. Jej prítomnosť ho už viac nezasiahla ako tlaková vlna. Pohľad na jej láskavú tvár nebolel. Pocit straty, ktorý cítil vždy keď sa pri nej ocitol, akoby neexistoval.  

Abby preňho prestala byť svetlom v temnotách.  

„Vy mizerné, manipulatívne, chaotické, šialené ženské!“ obvinil ju.  

Princeznou to ani nehlo. Potlačila pobavený úsmev. „Chceš sa vyrozprávať?“ navrhla pokojne.  

Mor doskočil na kamenné nádvorie. „Najskôr potrebujem rozmlátiť vankúš! S perím!“  

  

Selena sa cítila ako zombík. Podarilo sa jej zatvoriť dvere a schúliť sa do klbka priamo pred nimi. Znovu sa vyplakala, doplazila sa k pohovke, na ktorej zostala nepohnute ležať. Oka nezažmúrila a sotva zaznamenala ranné slnko. Omámene naplnila Elrondovu misku, stále v šoku.  

Každou chvíľou čakala kedy jej na dvere zaklopú Najvyšší anjeli alebo samotná Carys s Juliusom, aby ju vyhostili.  

Šiel Mor priamo za nimi? Prezradil im čo potajme robila?  

S kruhmi pod očami si opláchla tvár a zľakla sa vlastného výzoru v zrkadle. Tvár mala mŕtvolne bledú, oči červené od plaču a vlasy strapaté. Horko-ťažko sa upravila, ale aj tak sa bála, že ak ju uvidí Jamila, osobne ju odtiahne na pohotovosť.  

Bohovia, čo povie Jamile a Nilesovi? Ako ich ochráni? Ich kariéra nesmie byť zasiahnutá jej hlúpymi rozhodnutiami. Zaprie hoci aj nos medzi očami, len aby ich ochránila.  

Keď ani k poludniu nikto neprichádzal a blížil sa čas jej smeny, pohladila Elronda a opustila domček. Na okraji obláčika automaticky skočila, aby roztiahla krídla a rovno zachytila prúd vzduchu, ale čosi sa pokazilo.  

Jej krídla sa nezjavili.  

Padala a padala.  

Sústredila sa viac, ako ju učili pri nástupe, a privolávala si krídla tak ako to robila každý deň, podvedome, automaticky.  

Nič.  

Necítila ich prítomnosť ani len pod kožou.  

Zvrieskla.  

Rútila sa nadol a prepadla ju panika.  

Odrazu spomedzi oblakov vyklusal obrovský kôň, zachytil ju do sedla a ako mieril nadol, tak spomaľoval jej pád. Zastavil sa asi tri kilometre pod nebesiami, so Selenou v sedle.  

Jej anjelská rovnošata bola preč.  

Namiesto nej na sebe mala čierne handry s plášťom v podobnom štýle ako ostatní jazdci.  

„Nie, nie, nie!“ zvolala, zhrozená, neistá a zmätená.  

Kôň zaerdžal a bokom na ňu pozrel. Potom sa znovu rozbehol vzduchom a vzal ju späť na obláčik. Selena zoskočila a ohromene si ho celého prezrela. Stál pred ňou ako jasný dôkaz toho, že jej osud sa naveky zmenil.

Čierny plášť zavial vo vetre.