Iskra života 1

Addie sa bála dýchať, aj keď srdce jej bilo tak prudko, že pomaly omdlievala. Stála vo svojom tichom a tmavom transportéri, ukrytá v tieni asteroidu na ceste k lunárnej kolónii. Túto cestu absolvovala už mnohokrát. Prvý raz sa stalo, že ju nepriateľ zatlačil do úzkych.

Naprázdno preglgla a cez priehľadné steny za riadiacim panelom pozorovala okolie a čakala.

 

A čakala.

A čakala.

Musela vypnúť všetky systémy, aby nikto nezachytil jej energetickú stopu, čo znamenalo, že nemala ani len radar.

Nájdu ju?

Nenájdu ju?

Zostrelia jej transportér?

Nechajú ju žiť?

Nebola si istá, či by uprednostnila smrť, keby upadla do zajatia. Neživí nikdy žiadnych zajatcov nevydali. Je neznáme, či ich dodnes držia, alebo ich pozabíjali.

Po nekonečných minútach takmer vykríkla, keď sa na samom okraji jej zorného poľa zjavil bojový modul. Mieril priamo k nej a nabíjal zbrane.

Addie zahodila opatrnosť za hlavu. Aktivovala systémy, vrátila sa do riadiaceho kresla a plnou rýchlosťou sa dala na útek. Jej neveľký transportér nie je stavaný na boj. Jedna presne mierená rana a celý sa rozpadne.

Obletela asteroid a odlepila sa od jeho slabej gravitačnej sily. Bolo to jej posledné krytie. Čo ako sa snažila dostať ku kolónii okľukou, jej trasa bola odhalená. A čoskoro jej dôjdu objekty, za ktoré by sa mohla ukryť.

Modul ju dobiehal. Addie naslepo nahmatala tlačítko otvorenia zásobníku vody a nastavila sa do trasy nepriateľského plavidla. Voda okamžite v chladnom vesmíre zmrzla a vytvorila pre modul prekážky.

Nervózna pilotka získala náskok. Z absolútneho zúfalstva sa rozhodla ukryť v tieni Terry, ale šťastie ju v ten deň opustilo. Modul naslepo vystrelil a zachytil jeden z jej motorov. Celý transportér sa otriasol a podvolil sa zradnej gravitácii planéty.

Addie tvrdo bojovala s ovládaním v snahe uniknúť tejto absolútnej sile, ale zlyhala. Transportér sa začal rútiť do atmosféry legendárnej planéty. Všetky kontrolky na ňu začali kričať. Prehriatie plášťa, nestabilná trajektória, nedostatočná sila motora, poškodenie vonkajších systémov, strata podpory života.

„Do horúceho pekla s tebou, neživý!“ vykríkla rozzúrene a tackavo prebehla k pohotovostnému zdroju energie. Všetko okolo nej sa triaslo a stonalo, ako sa kĺzala atmosférou nevedno kam. Addie odhodlane vytrhla niekoľko káblov a holými rukami zničila pamäťové zariadenia. Možno ju dostanú, ale informácie im nedá!

„Prehriatie kritické,“ hlásil počítač tónom, ktorý vôbec nevystihoval závažnosť situácie.

„Odhad dopadu?“ štekla.

„Kalkulácia.“

„Rýchlo!“

Na monitore sa mihali čísla a rovnice.

„Dopad do pevninskej oblasti severnej pologule.“

Addie zbledla. „Úhybný manéver! Úhybný manéver!“ Vrátila sa do kresla a schmatla manuálne riadenie. „Trajektória dopadu do vody?“

Počítač jej vyhodil výpočty. Addie vypla všetky bezpečnostné prvky, len aby prinútila umierajúci transportér k spätnému pohonu v snahe stlmiť pád.

Ten sprostý modul ju stále nasledoval! Spoločne preleteli oblakmi a aby to nestačilo, ocitli sa uprostred búrky. Okolo nich udierali blesky a niekoľko zasiahlo jej transportér. Čelná stena sa z toho náporu rozletela a Addie bola zrazená z nôh. Zasiahli ju ľadové kvapky a kusy steny. Ostré kusy. Z posledných síl si nasadila ochranné okuliare, ktoré jej priľnuli k tvári, aby aspoň niečo videla.

Rozbúrené vlny sa približovali.

„Dopad o desať, deväť...“

Addie sa zachytila popruhov na stene a pripravila sa na náraz. Celé jej telo sa otriaslo, keď transportér dopadol do vody. Kĺby ju zaboleli. Zuby zaškrípali. V hlave jej vybuchol ohňostroj.

Kabína sa začala plniť slanou vodou a vonku zúrila búrka. Addiena čierna kombinéza nasiakla vlhkosťou.

„Pohon nefunkčný.“

„Naozaj?! Nevšimla som si!“ zrevala cez zúriaci vietor a vlny. Dopotácala sa k najväčšej diere v stene a začala sa ňou štverať von do tmy. Príliš rýchlo slabla. Pred očami sa jej zahmlievalo.

Nuž, aspoň umrie na domove svojich predkov. Pravdepodobne zožratá rybami.

Stonajúc sa vyškrabala na strechu transportéra, ktorý sa pomaly potápal. Kúsok od seba uvidela rovnako zničený modul, z ktorého sa hrabal von jeho pilot. Modrú rovnošatu mal premočenú a známa helma na hlave v nej vyvolala ešte väčšiu hrôzu. Svoj strach nevedela kontrolovať. Neživí nemajú tváre, ale masky pripomínajúce základné črty – oči, nos ústa. Nehybné, neprítomné. Neživé. Proporčne príliš veľké voči ich telám. Len čo ju spozoroval, rozkročil sa a ona vedela, že udrela jej posledná chvíľa.

Trasúcou sa rukou siahla po svojej zbrani a namierila ju naňho. „Možno nemôžeš umrieť, ale zadarmo nevyhráš!“ zakričala naňho odhodlane.

Nehybná tvár sa mierne naklonila na stranu. Obaja stáli na strechách svojich zničených lodí, nádej na záchranu nulová.

Addie sa zapotácala a čosi jej zabránilo v nadobudnutí rovnováhy. Pozrela na svoje nohy a zistila, že z pravého stehna jej trčí ostrý kus rozbitej steny, po ktorom steká nemalé množstvo krvi.

Niet divu, že sa cíti tak slabá.

Zbraň jej vypadla z ruky. Pošmykla sa na mokrej, nerovnej streche a omdlela len čo spadla do vody.

 

Cain podráždene zagúľal očami. Slečna sa naozaj radšej odpraví, než aby sa s ním musela vybavovať? Na druhej strane, pristihol ju pri pašovaní zásob na lunárnu kolóniu. Pud sebazáchovy asi nemá plne vyvinutý.

„Aktivovať záchranné prvky?“ opýtal sa jeho riadiaci systém, ktorý mal lepšiu výdrž než tá jej rachotina.

„Áno!“

Z bočnej časti modulu sa vysunul nový otvor, v ktorom sa zjavil nafúknutý čln.

Cain skočil do vody a aj keď sa mu vôbec nechcelo, doplával ku klesajúcemu telu pilotky a vytiahol ho späť nad hladinu. S nadávkami ju dostal do neveľkého člna a položil ju na chrbát. Nedýchala a prúdy vody jej z rany vytiahli ostrý predmet. Krvácanie sa len zhoršilo.

Celý zadýchaný jej obe nohy podložil, aby poslal krv do dôležitejších častí tela. Pootvoril jej modrajúce, úzke pery, za ktorými uvidel ostré tesáky.

Upírka.

„Musíš si zastaviť srdce, dievča,“ povedal bezvedomému telu. Žena pred ním nepôsobila krehko, ale v tomto zúboženom stave v nej spoznal tichú zraniteľnosť. Čierne vlasy mala stiahnuté v pevnom drdole a čelo aj v bezvedomí zvraštené bolesťou. Obvykle zrejme krásna, jemne hnedastá pokožka, bola neobvykle bledá kvôli strate krvi. „Ja ťa nemám čím nakŕmiť.“

Nič. Naďalej krvácala.

Cain zastonal nespokojnosťou a zložil si rukavice aj helmu. Do očí mu padli svetlé pramene vlasov, ktoré si narýchlo odhrnul. Rozopol neznámej žene kombinézu na hrudi a priložil jej dlaň medzi plné prsia. „Naozaj dúfam, že si v bezvedomí, inak toto bude bolieť,“ varoval ju a vyslal jej do tela silný elektrický šok.

Nezareagovala. Keď jej však skontroloval tep, žiadny nemala a rana prestala krvácať.

„Nemáš za čo,“ zamrmlal. Posadil sa vedľa jej bezduchého tela a obzrel sa. Ich potápajúce sa lode boli jediným zdrojom svetla, ktoré čoskoro zanikne. Čln sa plnil vodou a v dohľade nebol jediný kus pevniny.

Odrazu však okolo neho zavial studený vietor a vlny spomalili. Dážď sa zmenil na sneh.

Cain vyskočil na nohy. Jeho čln sa už viac nehúpal, pretože zamrzol v ľadovej kryhe, ktorá sa zjavila pod ním. Zmätene sa otočil okolo vlastnej osi. Čo sa to deje?

„Varovanie. Rapídny pokles teploty,“ upozornil ho počítač na jeho zápästí.

„Všimol som si.“ Prižmúril oči. V diaľke čosi uvidel. Akúsi... postavu. Vznášajúcu sa nad kryhou. Mala modré šaty a záplavu svetlých vlasov. Priblížila sa k nemu a v tvári mala rovnaké prekvapenie ako on.

Nemá byť Terra náhodou prázdna?