Iskra života 2

 

Winter fascinovane pozorovala kamerový prenos z nemocničnej izby, ktorú narýchlo izolovali, zadebnili okná a zamkli dvere. Jej dvaja pacienti ležali na lôžkach, nehybní.

Thorn dobehol po niekoľkých hodinách, rýchlo ju pobozkal a tiež pozrel na ich nových hostí, ktorých príchod zaznamenali vďaka silným senzorom dodaných Hyperboreou pred niekoľkými rokmi. Winter neznáme bytosti z vody vytiahla v poslednej chvíli. „Vyzerajú... ako my,“ zhodnotil.

 

„Viac-menej,“ potvrdila. „Dievča má žlté dúhovky. Ten druhý nám nedovolil sa ho dotknúť. Takmer dostal panický záchvat, keď som ho chcela prezrieť. Našťastie aspoň súhlasil s výmenou oblečenia. Jeho kombinéza bola premočená a špinavá od krvi.“

Thorn si pretrel červené oči. Všetky víly sú v pohotovosti odkedy sa rozšírilo, že atmosférou preleteli mimoterranské lode. Jeho brat, kráľ Storm, trávil celý svoj čas v paláci a vydával príkazy na mobilizáciu. Nikto nevedel, či ide o útok, náhodu, špionážnu misiu, alebo sa len ktosi zastavil na dovolenku. Už tušili, že ak vojnu na Terre niekto prežil, museli odísť z planéty, ale bez satelitov víly nemali šancu čokoľvek zistiť. Ak by však vypustili satelity, mohli by na seba upozorniť a to by znamenalo stratu utajenia ich pôsobenia na Terre.

„Čo vieme o ich... dopravných prostriedkoch?“ zisťovala Winter.

„Vasily so Stefanom urgentne dorazili nad ránom. Stavajú okolo vrakov Faradayovu klietku pre prípad, že by v nich boli akékoľvek vysielače.“ Thorn sa unavene posadil na rozvŕzganú stoličku pred obrazovkami. „Nie je to technológia, ktorej by sa nedalo rozumieť, ale rozhodne je pokročilá.“

Ak je taká pokročilá, prečo havarovali? Winter sa oprela o stenu, oči naďalej upreté na pacientov. „Ona je upírka,“ povedala. „Má zuby. Bola vyčerpaná, museli sme jej pichnúť potravu do žily. On... nedokážem posúdiť.“

Takže nesmrteľní prežili vojnu. Otázne je, či ich niečo naučila a na ktorej strane boli.

„Nejaké náznaky jeho identity?“

Povzdychla si. „Nereaguje na UV žiarenie, takže nie je upír ako ona. Nevšimla som si, či má krídla, ale keby bol anjel, asi by sa aspoň pokúsil premiestniť mimo miestnosti. Čo zároveň vylučuje džinov a bohov. A na archanjela je príliš... tichý.“

Thorn sa k nej otočil. „Prehovoril?“

„Áno, ale nerozumieme si. Ich jazyk je rapídne odlišný od čohokoľvek, čo poznám. Neupadol do bezvedomia, aj keď bol slabý. Len sa schúlil do klbka na posteli a... tak tam leží. Podarilo sa mi dostať doňho pohár vody a to je asi tak všetko.“

„Takže... nebol zranený?“

Winter mykla plecami. „Len škrabance a modriny, ktoré sa zahojili. Keď som ich našla, zaštítil upírku vlastným telom.“

„Prečo je teda schúlený na lôžku ako zbité šteniatko?“ Thorn priblížil obraz na apatického, neznámeho muža. Výškou sa zrejme nelíšil od neho, aj keď mal asi o niečo viac svalovej hmoty. Svetlé, takmer biele vlasy, sa mu krútili okolo tváre a čiastočne zakrývali hlboké, svetlohnedé oči.

„To keby som vedela. Nevyzerá, že je v bolestiach, ale kým ma k sebe nepustí, s istotou nemôžem povedať, že je nezranený.“ Vo Winterinej tvári sa zračila jasná obava. Aj keď nevedela s kým má dočinenia, stále jej záležalo na tom, aby nikto v jej opatere netrpel. Thorn to na nej miloval. Dojato si ju stiahol na kolená a pevne objal.

Vládkyňa zimy sa oňho dôverne oprela. „Skúsim sa s nimi porozprávať, keď sa zobudí aj dievča. Problém je... zrejme nebudú nadšení, keď ich odmietnem pustiť z miestnosti.“

Nemajú však na výber. Ich noví hostia nesmú zistiť, že na Terre sú opäť víly a prvé mestá. Alebo že je Terra vôbec obývateľná. Aspoň kým sa nedozvedia, čo sa na nej odohralo, kde sú jej obyvatelia, ľudia, a kto ju zničil a zabil anjelov.

„Winter?“ Thornovi sa nasledujúce slová nehovorili ľahko. „Kým nebudeme mať istotu, že ich prítomnosť a návrat neohrozia našu bezpečnosť... sú oficiálne zajatcami. Na Stormov rozkaz.“

Vládkyňa nespokojne zasyčala, ale nepriečila sa. Toto je svet víl a ona urobila dobrovoľné rozhodnutie podriadiť sa autorite ich kráľa. Niežeby mu neoponovala prakticky každý deň, ale keď ide o bezpečie tých, ktorých považuje za svoj ľud... Musela potlačiť svoju nespokojnosť. „Rovnaké pravidlá ako pri mojom únose?“

„Rovnaké pravidlá,“ uistil ju. „Poskytneme im zdravotnú starostlivosť, potravu a dôstojné podmienky.“

Nuž, nie je to ideálna situácia. „Prečo mám pocit, že ich príchodom všetko len začína?“

 

Addie ťažkopádne otvorila oči a našla sa v neznámej, bielej miestnosti. Zo stropu na ňu svietili bodové svetlá a všetko smrdelo... akousi čistiacou chemikáliou. Pokúsila sa zdvihnúť dlaň a zistila, že do ľavej ruky má zavedenú tenkú hadičku so striebristou tekutinou. Keď si nahmatala pravé stehno pod jednoduchou prikrývkou, zistila že je zahojené, rana nikde.

V panike sa posadila. Prišli si po ňu strážcovia z lunárnej kolónie? Prečo by si ale dali námahu ju ošetriť? Navyše... nič z toho, čo videla, nepripomínalo ich špecifickú architektúru. Ani ich nástroje.

A čo jej to tečie do žily? Prehrabla si rozpustené, čierne kučery siahajúce jej po lopatky, a prehmatala neforemnú bielu košieľku ktorú na ňu ktosi navliekol.

Pozrela pred seba. Stena pred ňou bola priehľadná a chodba za ňou prázdna. Rovnako biela, bez ornamentov. Bez nápisov. Bez živej duše. Keď pootočila hlavu, zistila, že v sterilnej miestnosti nie je sama. Ktosi sedel na lôžku na opačnej strane. Schúlený do klbka a apaticky opretý o stenu pri záhlaví. Addie videla len chumáč svetlých vlasov.

„Hej...“ pokúsila sa upútať na seba pozornosť. „Kde to sme?“

Postava ustrnula a pomaly, mučivo pomaly k nej pootočila hlavu.

Addie zvrieskla a posunula sa na lôžku čo najďalej od neho. Oči jantárovej farby mala ako loptičky, hrôza v nich čitateľná. „Ty máš tvár?!“

Vojak neživých vyzeral, že by bol radšej naspäť vo svojom potápajúcom sa module. Prečo ale vyzerá... ako ona? Prečo má tvár a oči a... prečo sa hýbu? Prečo je jeho pokožka... drahí duchovia prírody, jeho pokožka! Je na nerozoznanie od tej jej. Pružná a... ohybná. A tie oči... tie hnedé oči. Dúhovky. Šošovky. Beľmo.

Sú ako ona! Neživí nadobudli formu! Formu ostatných živých!

Kedy?

Ako?

Čo ešte má ako ona?

Vojak si odfrkol a znovu sa odvrátil.

„Kam si ma to dal odviesť?!“ okríkla ho.

Bez odpovede.

Žeby ešte nenadobudli hlasivky?

Addie opatrne stúpila bosými nohami na chladnú zem, ale než sa postavila, priesvitné dvere sa otvorili a do miestnosti vošla neznáma svetlovlasá žena v jednoduchých modrých šatách. S rovnako modrými očami – niečo, čo Addie ešte nevidela.

Vojak tiež spozornel, ale nepohol sa zo svojho miesta. Len ju apaticky pozoroval.

Žena si ich oboch premerala a čosi vyslovila v jazyku, ktorý Addie vzdialene niečo pripomenul, ale nerozumela mu. Vojak zrejme áno.

Cain prekvapene zažmurkal, keď v starom jazyku začul: „Rozumiete tejto reči?“

Chvíľu váhal, či odpovedať. Týmto jazykom sa nehovorí už desiatky tisíc rokov. „Jazyk terranských predkov,“ šepol.

Žena sa sama zdala byť prekvapená, že jej bolo porozumené. „Si lingvista?“

„Nie celkom. Ona ti rozumieť nebude,“ kývol smerom k rozčúlenej pacientke.

Žena siahla do malého batôžku, ktorý si so sebou priniesla, a vytiahla tenké obruče, ktoré im obom podala. Sama si jednu nasadila. „Mohol by si jej preložiť, že obruče slúžia k porozumeniu medzi jazykmi?“

Cain ju poslúchol a po chvíli skúmania podivného zariadenia si ho nasadil.

Addie bola o niečo viac nedôverčivá, ale aj zúfalá. Neochotne si obruč dala na hlavu.

„Výborne,“ povedala svetlovlasá žena, a Addie sebou šokovane trhla, keď jej naozaj porozumela. „Volám sa Winter. A vy?“

„Cain,“ predstavil sa muž.

„Ale, už ste dospeli k menám? Nie si číslo?“ prskla Addie znechutene. „To vás k nám aj tak nepriblíži.“

Cain nereagoval na jej posmievanie, len uhol pohľadom.

Winter nadvihla obočie. Do akej situácie sa to dostala? „Tvoje meno, dievča?“

Žlté oči sa na ňu ostražito upreli. „Adalyn. Kam si ma to zavrela? Dotiahli ste ma na lunárnu kolóniu? A prečo som tu s touto vecou?“ ukázala na Caina, akoby bol nechutný odpadkový kôš, ktorý kazí jej estetické cítenie.

Winter stúpol tlak. „Nejaký dôvod, prečo ťa nazýva vecou?“ povzdychla si.

„Pretože ňou je!“ vykríkla Addie, frustrovaná že to musí vôbec vysvetľovať.

Cain sa ani nenamáhal s hádkou. Rozhodne však vedel, že nie sú na Lune. Nikto z jeho vlastných by ho tu s touto ženskou nezavrel.

„Teba som sa nepýtala!“ Winter zvýšila hlas.

Cain sa pozeral kamkoľvek, len nie pred seba, kde v priesvitnom skle mohol čiastočne vidieť svoj odraz. Aj jeho trápilo kde je, ale viac ho zaujímala technológia, ktorú mal na hlave, a neznáma osoba pred ním. Modré oči nie sú mutácia, s ktorou by bol oboznámený. „Inak ma vidieť nebude. Kde to sme? Sme zajatci? Väzni? Kto si ty?“

Winter behala pohľadom z jedného na druhého. Naozaj nerozumela ich dynamike. Ten chlapík ju chránil vlastným telom. A ona ho nazýva vecou? „Ste zajatcami len do bodu, kým nezistím či nie ste hrozba pre mňa a... ľud, o ktorý sa starám. Nebude vám ublížené, dostanete jedlo aj vodu a dvere vedľa vedú do kúpeľne so všetkým, čo potrebujete.“

Addie si vydýchla. „Ja nie som hrozbou pre nikoho. Som pilotka zásobovacej lode a nepatrím k armáde.“

„Si pilotka pašeráckej lode,“ opravil ju Cain sucho.

Fľochla po ňom pohľadom. „Humanitárnej zásobovacej lode!“

„Nahováraj si to!“

Winter zatlieskala rukami, aby na seba upútala pozornosť. „Deti! Sústreďte sa! Odkiaľ ste sem prišli?“

Cain sa vrátil k svojej apatii a nechal Adalyn hovoriť koľko chcela. „Ja som z Argosu na Arese.“

To Winter vôbec nič nepovedalo, ale nedala na sebe nič znať.

„A to je zrejme z výrobnej linky sedem,“ dodala Addie, keď sa Cain nemal k slovám.

Winter si začala trieť spánky. „Na to, že ti zachránil život a pokúsil sa ťa zaštítiť vlastným telom, máš o ňom desivo nevhodnú mienku.“

Addie sa prekvapením rozšírili oči. „Prosím?“

Cain stále nereagoval.

„Vytiahol ťa z vody a zastavil ti srdce. Aby si nevykrvácala,“ ozrejmila.

Cain mykol plecami, keď sa očividne od neho očakávalo vysvetlenie. „Je to drobná kriminálnička, nie ťažký zločinec. Na smrť nie je dôvod.“

Addie zafučala ako býk nad jeho opisom. „Mal si ma v tej vode nechať!“ Fakt, že na ňu siahol, ju len viac znechutil.

„A dosť!“ okríkla ich Winter. „Kým nedostanem normálne odpovede, neuvidíte slnečné svetlo! Tu nie si vo svojom svete, Adalyn, a v tom mojom nebudeš nazývať iné živé bytosti vecou!“

Cain sa pripravil na Adalynin víťazný prejav.

„To nebude problém, pretože on živý nie je. Je zostavený. Zo súčiastok a organických tkanív vypestovaných v labáku.“ Uškrnula sa. „Kvôli nemu som tu havarovala!“

Winter prekvapene prešla ku Cainovmu lôžku. „Máš k tomu čo dodať?“ Jej tón sa nezmenil, stále s ním jednala ako s rovnocenným.

„Mal by som?“

„Si klon?“

„Nie. Umelá inteligencia.“ Konečne na ňu pozrel. „Zhmotnený program.“

Winter zalapala po dychu. „Si robot?“

Opäť vyhýbavý pohľad. Jeho druh sa stáročia snaží vysvetliť všetkým ostatným bytostiam, že sú viac než robotmi, ale ich argumenty nie sú vyslyšané. „Áno.“

Winter stále nebola presvedčená o tomto jednodimenzionálnom vysvetlení. Na robota je... kvalitne prepracovaný.

„Je to vedecký pokus, ktorý utiekol svojim stvoriteľom a teraz okupuje celú sústavu!“ vykríkla netrpezlivá Addie. „Potrebujem od nich povolenie ešte aj na výlet do lesov! Celé roky sa snažím dostať zásoby jedla na jednu z obsadených kolónií, kde iní hladujú! Táto... vec mi poškodila loď pri prelete! Je to vojak, nemyslí sám za seba! Len plní príkazy ako poslušný stroj, ktorým je! Môžeš ho prosím odstrániť z mojej prítomnosti?!“

Cain si len vzdychol a čakal na Winterinu reakciu.

Modrooká žena mala ústa dokorán. O krok ustúpila. „Hovorí pravdu?“

„Áno. Nelegálne opustila svoju kolóniu na Arese, bez potrebných dokladov a povolení. Pašovala zakázaný tovar na lunárnu základňu. Navyše, pilotovala starú rachotinu, ktorá by nikdy prešla letovou inšpekciou,“ dodal sarkasticky.

Addie zavrčala ako zviera a vycerila naňho ostré zuby.

Winter zúfalo pozrela do ukrytej kamery. Čo ďalej? Ako má jednať so... strojom? „Ehm... odpusťte moje nepochopenie, ale... čo je Ares?“

Addie na ňu pozrela ako na dieťa. „To je vtip?“

„Som naozaj z ďaleka,“ odôvodnila Winter sladko.

Cain sa na ňu zahľadel a aktivoval svoje skenery. Jeho vnútorné systémy sa prebrali k životu a presondovali všetko, čo sa na ich hostiteľke dalo. Ešte sa nestretol s nikým, kto by nevedel o jeho druhu, alebo kto by nepoznal základné názvy celestiálnych objektov.

„Planéta hneď vedľa? Taká pekná červená? Cez polovicu z nej sa tiahne obrovský šrám?“ pokúšala sa ju informovať Adalyn.

Winter si konečne spojila meno Ares s pre ňu známym názvom – Mars. Adalyn prišla z Marsu!

Srdce sa jej šokom rozbúchalo. Víly mali svoje hypotézy o tom, že miestni museli eventuálne odísť a možno sa usadiť na iných objektoch, ale keďže nevedeli v akom stave technologického vývinu sa civilizácia nachádzala... neodvážili sa dúfať.

Adalyn dochádzali nervy. „Je načase, aby si nám odpovedala tiež!“ zvolala autoritatívne. „Kde to sme a čo si zač?!“

Winter naprázdno preglgla. „Ste na Terre.“

„Terra je neobývateľná!“

„Máš snáď pocit, že si uprostred lesa?“ Winter ukázala okolo seba. Nech si len myslia, že sú kdesi hlboko v podzemí.

Cain chcel čosi povedať, ale zastavil sa. Čakal, čo sa ešte dozvie.

Addie sa podozrievavo zamračila. „A ako mám vedieť, že nie si neživá? Ako on? A toto nie je Luna, kde so mnou hráte nejakú psychologickú hru?“

Winter, čo ako jej tá upírka liezla na nervy, v nej spoznala svoj vlastný temperament. „V akom fyzickom znaku sa líšiš od... bytostí ako on?“

Addie zdvihla bradu. „Krvácam červenou farbou.“

To neznelo tak hrozne. Winter siahla po dýke za pásom a bez váhania si porezala dlaň. Po bledej pokožke stieklo niekoľko červených prameňov, kým sa urýchlene nezahojila. „Postačí?“

Addie prikývla, ale spokojná nebola. „Aký si druh? Ako ste prežili na Terre? Koľko vás tu je? Pustite ma naspäť a s ním si robte čo chcete!“

Cain sklamane pokrútil hlavou. Zabudla snáď, čo sa stalo s jej transportérom?

„Na teraz si sa dozvedela všetko, čo potrebuješ,“ odsekla Winter. „O pár hodín vám prinesiem jedlo.“ Pobrala sa na odchod, ale zastavila sa. Neisto pozrela na Caina. „Konzumuješ jedlo? Alebo sa... nabíjaš?“

Jej otázka by ho normálne urazila, ale očividne nevie nič o jeho druhu, preto len jednoducho odpovedal: „Áno. Mám tráviaci systém.“

Addie vydala ďalšie znechutené odfrknutie, ktoré ignoroval.