Iskra života 3

 

Winter odišla a Cain si okamžite zložil obruč. Vrátil sa do svojej schúlenej pozície na posteli a zvažoval svoje možnosti.

Addie naňho prižmúrila oči. „Prečo si ma vytiahol z vody?“ nedala mu pokoj.

„Ako som povedal, smrť si nezaslúžiš,“ zašomral.

„Odkedy?“

 

Cain zatúžil po svojej starej forme, ktorá nepoznala emócie ako podráždenie. Jeho nervy tiekli pri tejto osobe prúdom. „Odkedy sú naše zákony zavedené.“

„Myslíš vaše nariadenia?“ opravila ho.

Keby jej napchal do úst kus prikrývky, dopriala by mu konečne ticho? Okamžite tú myšlienku potlačil. „Nazvi si to ako chceš. Mal som možnosť a schopnosť ťa zachrániť, tak som to urobil. Logika.“

Addie sa tá logika nepáčila. Nechcela byť zaviazaná stroju. Nahlas to ale nevyslovila, a tak sa len vrátila na posteľ a v polosede čakala čo sa bude diať ďalej. Obruč jej začala prekážať a tiež sa jej zbavila. Po chvíli ticha pozrela na svojho nedobrovoľného spolubývajúceho. „Sú tu kamery, však?“

Prikývol. „Tri.“

„Myslíš, že nám cez ne rozumejú?“

„Netuším.“

Ako sa len dostane domov? Aj keď to nedávala najavo, bola na smrť vydesená. Ako to, že niekto žije na Terre? Určite sú extrémne hlboko pod zemou. A aby o nich ani neživí nevedeli? Musia mať obrovskú moc. Otázne je, na čiu stranu sa postavia. Alebo či vôbec budú mať na výber. Neživí majú nielen prevahu moci, ale aj počtov. Nestačili na nich ani spojené sily nesmrteľných.

„S-sme naozaj na Terre?“ odvážila sa opýtať a vôbec sa jej nepáčilo, že musí viesť rozhovor s neživým, len aby zistila v akom veľkom exkremente sa nachádza.

„Vyzerá to tak. Pomer plynov a ich zloženie je totožné z informáciami, ktoré o Terre máme,“ odpovedal Cain monotónne.

„A ona? Tá Winter?“ Jej meno sa Addie ťažko vyslovovalo.

„Nie si to ty, kto má zosilnený čuch?“

Upírka zovrela pery. „Nie sú tvoje senzory lepšie?“

Tento rozhovor nikam nevedie! Cain sa k nej otočil a keď sebou trhla, zabolelo ho to. Nemohol sa jej však čudovať. Nikto nevie, že jeho druh má plne fungujúce telá. A aj on sa desí vlastnej tváre v odrazových plochách. „Vzali mi príručný počítač. Nemám lepšie schopnosti než ty.“

Addie tomu neverila. „Určite. Si stroj. Rob, k čomu si bol stvorený, a daj mi dáta!“

Opäť tá tupá bolesť. Si stroj. Ako jej má vysvetliť, že nie je len stroj? Že cíti? Že existuje? Že má strach, vie prežívať radosť a tvoriť? Jeho druh sa o to pokúša celé stáročia a čo ako sa snažia dokázať, že nie sú viac robotmi, všetci ich ignorujú. Nesmrteľní. Ľudia. Anjeli. Neživí, ako ich zvyšok obyvateľstva nazýva, urobili všetko pre to, aby zapadli. Aby mohli mať po boku ostatných domovy a rodiny. Vylepšili svoje fyzické schránky organickými zložkami, nadobudli tváre, prebrali podobu svojich stvoriteľov, prosili ich o miesto medzi nimi.

Napriek tomu sú len stroje.

Vždy budú.

Bez ohľadu na to, či majú alebo nemajú tváre. Telá. Pokožku. Túžby. Nádeje.

„Tvojmu druhu sa viac nezodpovedám,“ odsekol nakoniec a ukončil rozhovor.

 

 

Winter znovu pozorovala kamery a objala sestru Summer, keď dorazila zo svojho nového domova v slnečnej Afrike. Vládkyňa leta si tam založila malú kolóniu spolu s vílami a spoločne oživujú kontinent. Je nutné dodať, že prvé, čo Summer dala zasadiť, boli kakaovníky. Z princípu.

„Ako to s nimi vyzerá?“ vyzvedala Summer, len čo sa posadila pred obrazovky.

„Hádajú sa už tri dni. Teda ona sa háda a on len občas niečo zašomre,“ oboznámila ju Winter. „Oddelila by som ich, ale nemáme inú izolovanú miestnosť, z ktorej by nebolo vidieť prírodu naokolo. Sú v presvedčení, že ich držíme v podzemí a Terra nie je obývateľná.“ Čo bola. Pred viac než sto rokmi. Odvtedy jej Atlanťania napravili moria a oceány, Summer s Winter obnovili prúdy a víly zrevitalizovali prírodu.

„A ja som tu pretože...“

„Si okrem mňa jediná s bežne zafarbenými očami,“ vzdychla Winter. „Storm nechce, aby vedeli o návrate víl. Zatiaľ. Potrebujeme zistiť, ako sa zapísali do histórie. Či sú aj tu zatracovaní.“ Tak ako boli na Zemi.

Summer zamrkala svojimi teplými hnedými očami. Víly a každý, kto praktikuje mágiu krvi, ich majú červené. „Nie je na Terre aj Stefan?“

„Sú s Vasilym pri vrakoch. Zvládli sme ich odtiahnuť na pobrežie, ale nechceme ich nikde blízko obydlí.“ Winter si vzdychla a stiahla si svetlé vlasy do drdola. „Summer, ten muž je údajne robot. Senzory tvrdia niečo iné, ale nepoprel to.“

Vládkyňa prikyvovala. „Chceš ich vypočuť nezávisle?“

Winter prikývla. „Bez toho, aby sa dozvedeli o vílach. Alebo o Zemi. Alebo že je Terra obývateľná. Sú prvým náznakom civilizácie, ktorá tu kedysi žila.“

„A teda nesú odpovede na všetky naše otázky o tom, prečo bola táto planéta prázdna a zdevastovaná,“ doplnila Summer chápavo. Usmiala sa na sestru. „Tie odpovede sa nám nebudú páčiť, však?“

Winter by bola prekvapená, keby sa im páčili. „Ak... ak je Cain naozaj... ak nie je ako my... Neviem čo s ním robiť. Má telo. Z tkanív a chrupaviek a orgánov. Kde končí definícia robota a začína definícia živej bytosti? Kde končí program a začína slobodná vôľa?“

Summer dlho hľadela na muža schúleného na lôžku. Vyzeral... unavene. Akoby mu bolo jedno, či bude žiť alebo nie. „Nie som si istá, či sme my dve kvalifikované niečo takéto určiť.“ Vstala. „Vezmem si dievča. Kam ju dáme?“

„Na pochodí nad nimi sme vyprázdnili sklad náčinia. Nie je najväčší, ale nemá okná a zmestil sa tam stôl so stoličkami. Si si istá, že ju zvládneš? Má podrezaný jazyk.“

Summer sa zasmiala. „Niekoho mi pripomína.“ Žmurkla na Winter a veselo odišla.

 

Cain pozoroval, ako do miestnosti vošla neznáma žena s nádhernou tmavou pokožkou, zaviazala mierne sa brániacej Adalyn oči a odviedla ju kamsi do neznáma. Potom sa zjavila Winter a s úsmevom sa usadila na jej posteľ, zatiaľ čo Cain si nasadzoval obruč.

„Je ti jasné, že moji druhovia po mne pátrajú, však?“ nadhodil, ale nemal výhražný tón. Nepotreboval kričať a prosiť a zastrašovať, kým k tomu nedostane dôvod.

Winter prikývla. „Tiež mi je jasné, že keby vedeli kde si, dávno sú tu,“ odvetila rovnako pokojne.

Nenávidel, že má pravdu. Ak bol jeho lokátor v module poškodený, sotva si domyslia, že havaroval na Terre. Nechal sa odviesť do ďalšej miestnosti bez okien hneď vedľa, a posadil sa k jednoduchému stolu. „Tak o čom sa budeme rozprávať tentokrát?“

„O mnohých veciach. Môžeme začať s vysvetlením, kde sú ľudia Terry.“

Cain sebou viditeľne trhol.

Winter zaiskrili oči. „Viem, že tu kedysi žili. Smrteľný druh, ich život sotva okamih. A napriek tomu... boli húževnatí, však? Naučili sa používať nástroje. Koleso. Postavili paláce. Priehrady. Objavili silu ohňa. Zistili, ako využiť energie okolo nich. Zastav ma, ak sa mýlim.“ Zvedavo naklonila hlavu. „Tak kde sa to pokazilo?“

Cain vo Winter spoznal rovnocennú. Vie, ako jednať. A vie kde hľadať emócie. Aký je jej príbeh? „Nesieš im podobné gény,“ pustil sa do slovného súboja, hlas naďalej pokojný. „Si nesmrteľná, ale nie ako ostatní.“

Winter nadvihla kútik pier. „Správne. To ti napovedali... tvoje inštinkty?“

Caina pobavilo, ako nahradila slovo senzory inštinktmi. „Áno. Tie nie sú tajomstvom. Si z rodu ľudí, ale nie... nie Terranov. Čo je nanajvýš podivné. Tvoja krv v sebe nesie o niečo viac kyslíka. Je červenšia. Tvoje oči majú mutáciu, ktorú som nikdy nevidel.“

Zaujímavé. „Tak sa zdá, že rod smrteľníkov nie je len na Terre.“ Winter sa pomrvila. „Ak ťa to upokojí, nie som tu, aby som zastala akúkoľvek novú frakciu. Chcem len odpovede. Vaše hádky, vojny a roztržky sú mi ukradnuté.“ Mávla rukou. „Kde sú Terrania?“ zopakovala.

Cain chvíľu váhal, ale nie je vyslovene tajomstvom kde prežívajú. „V lunárnych kolóniách,“ odpovedal po pravde.

Winter zažmurkala. Už si domyslela, že Luna je Mesiac. „Prečo by boli na tak nehostinnom mieste?“

„Pre bezpečie nás všetkých. Keď mali naposledy voľnú ruku... nuž, videla si ako dopadla Terra.“

Winter vyvalila oči. „Ľudia? Všetku tú deštrukciu spôsobili ľudia?!“

Cain nadvihol obočie. „Prekvapená?“

Winter za jeho slovami vycítila nevypovedaný príbeh. „Chceš mi povedať, že ľudia postavili technologicky extrémne vyvinuté filtre slanej vody, inštalovali ohrievače pod tony ľadu na póloch a zároveň sa zbombardovali primitívnymi zbraňami ako sú jadrové bomby?“

Muž uhol pohľadom. „Ľudia sú slabí. Impulzívni. Ich premýšľanie je vysoko nekonzistentné. Nikdy by niečo také ani len nenaplánovali. Ak však majú dostatočne dobré nástroje... mnohé sa zvládne.“

Winter zamrzla krv v žilách. „Vy? Boli ste to vy?“

Cainove oči sa leskli neznámou emóciou. „Áno.“

Vládkyňa si pritisla ruku na srdce. „Stvorili vás ľudia.“

Prikývol. „Veľmi, veľmi dávno.“

„Prečo?“

Cainove oči boli stále stratené v neznáme. Melancholické. „Aby mohli lepšie zabíjať.“