Iskra žiovota 7

 

Addie nedokázala zaspať. Nevedela ani koľko je hodín. Či je noc alebo deň. Prítomnosť stroja vedľa nej ju desila. Je dosť silný na to, aby jej poľahky zlomil väz. Dosť rýchly na to, aby to urobil skôr, než si to na kamerách niekto všimne a príde jej na pomoc.

 

Ak by im za to vôbec stála. Mala pocit, že ktokoľvek ju zajal, nie je nadšený jej utrpením na planéte, kde sa sotva dá dýchať. A áno, možno dýchať nepotrebuje, ale to neznamená, že túto aktivitu nemá rada. Dosť, že vzduch pod kupolami je plný toxínov a filtre nestíhajú. Ľudia by na Arese nikdy nevydržali. Samotní upíri len prežívajú. Táto nemocničná miestnosť je asi to najteplejšie miesto, na akom kedy bola. A tá potrava, ktorú jej dávajú... ešte nikdy nebola viac zasýtená.

Medzi jej ľudom kolovali chýry, že krv ľudskej rasy je veľmi výživná, ale overiť si to celkom nemohli. Addie ani nechcela. Ako by sa asi ona cítila, keby jej chcel niekto vysať krv? Jej druh síce praktikuje uhryznutia, ale z toho čo sa k nej dostalo, ide len o erotickú stimuláciu, nie formu potravy.

O tom tiež nevie takmer nič.

Radšej na to nechcela myslieť. Bola vďačná, že ju nikto nechce vyhladovať a že zatiaľ nebola podrobená mučeniu. Snáď ani nebude. Väznitelia sú k nej prísni, ale nie krutí. S tým dokáže pracovať. Vedela však, že slobodu jej nedajú. Inak by sa chýry o tom, že Terra už nie je prázdna, rozšírili. Plus je na ňu naďalej vydaný zatykač od neživých. A ak ju oni dostanú do rúk... tiež ju nepustia. Pretože teraz už vie, že majú tváre a telá na nerozoznanie od ostatných rás. A to je informácia, ktorú museli nejaký čas skrývať. Určite nechcú, aby sa ju dozvedeli upíri na Arese.

„Srdce ti bije ako o život,“ ozvalo sa do ticha zo susedného lôžka. „Mám zavolať o pomoc?“

Addie sa otrávene otočila k svojmu nepriateľovi. Cain ležal na chrbte, pohľad upretý do stropu. „Zachytíš ešte aj tlkot srdca?“

„A ty snáď nie?“

Áno, ale pre ňu je to prirodzený zmysel. Maximálne ju desilo, že počuje aj jeho srdce pumpovať ktoviečo cez umelé žily a tepny. „Je to pozostatok mojich predátorských predkov.“ Keď sa ešte živili... nuž, bytosťami Terry. Dávno pred poslednou vojnou.

Cain zovrel pery, ako mu bolo pripomenuté, že on nie je výsledkom evolúcie. Nič z toho, čo má, k nemu neprišlo prirodzene. „Tak prečo máš teda taký vysoký tlak?“ vrátil sa k svojej pôvodnej otázke.

Addie si frustrovane povzdychla. „Pretože som uväznená na pustej planéte neznámym druhom a zavretá v miestnosti s tebou,“ zhrnula svoju situáciu. „A nerobí mi to dobre.“

To dokázal logicky pochopiť. Adalyn môže stratiť viac než on. Na druhej strane, ona aspoň môže umrieť a pohnúť sa ďalej. On, ak príde o telo, skončí ako zabudnutý čip kdesi v zemi, bez nádeje na cestu ďalej. „Kto podľa teba sú? Naši väznitelia?“ pokúsil sa o konverzáciu.

Addie prstom prechádzala po leme prikrývky, stratená v myšlienkach. „Jeden z nich je upír. Vypočúval ma. Ale nie je z Aresu. Jeho krv voňala inak.“

Upír, ktorý nie je z Aresu? Kde by sa teda vzal? Cain sa začal obávať, že mu uniká viac než by chcel. „Tak ako Winterina? S väčším množstvom kyslíka?“

Prikývla. „A menším množstvom toxínov. Povedal, že s manželom majú tri deti. Na Arese je sotva rodina, ktorá by tri ratolesti uživila.“

Cain sa zamračil, ale nedal najavo svoje prekvapenie. Na Arese nie je niečo v poriadku. Sprvu si to nevšimli, ale nedávno vyslali na planétu svojich špiónov k rutinnej kontrole, po prvý raz v telách a s tvárami, ktoré nebudú odhalené. Kódované správy, ktoré od nich prišli, hlásili viacero nezrovnalostí. Okrem rebélie, ktorej súčasťou je Adalyn, sa deje ešte niečo. Ako je možné, že sa nevedia uživiť, keď majú mať stodvadsaťpercentnú produkciu všetkých základných potrieb? „Jeho manžel môže byť niekto z vlády.“

Odfrkla si. „To by sotva uživil sám seba. Členovia vlády rozdávajú svoje prídely každých pár dní medzi nás ostatných. Niekoľkokrát ma zachránili, keď som nemala čo do úst. Máloktorí majú viac než jedno dieťa.“

Uvedomuje si to dievča, akými informáciami ho kŕmi? Kam teda mizne všetka nadvýroba Aresu? Komu ju predávajú? A čo je horšie – čo za ňu kupujú? Jeho druh síce udržuje nesmrteľné rasy pod kontrolou, ale nikdy nezasahovali do ich samospráv. Možno to bola chyba.

„Odniekiaľ prísť museli,“ povedal do ticha. „Kdekoľvek to je, vyvinula sa u nich mutácia modrých očí. Niečo také sa neodohrá za rok alebo dva.“

„Ak sú aspoň trochu chytrí, vrátia sa tam,“ zašomrala Addie. „Rozhodne tam mali lepšie podmienky než život v podzemí na Terre.“ Na chvíľu zatúžila, aby ju vzali so sebou. Nikomu chýbať nebude. Možno pár známym z rovnakých kruhov kde sa pohybovala, ale tí dlho smútiť nebudú.

Zmizne, tak ako mnoho ďalších pred ňou.

Addie si zotrela slzy trpkosti. Než umreli jej rodičia, mali aspoň krásny, maličký domov. Dosť jedla. Malú záhradku, kde sa pokúšali vypestovať zopár odolných plodín. Každý deň s ňou preberali učivo zo školy. Čítali jej príbehy. Legendy o časoch, keď Terra prekvitala. Chodili spoločne na skromné festivaly prírody, nosili dary jej duchom.

Nikdy jej nechýbalo objatie. Matka jej vždy šila drobné ozdoby na oblečenie. Kvetinky alebo hviezdičky. Otec s ňou chodil na prechádzky pozdĺž kupoly a ukazoval jej nové rozšírenia za ňou, na ktorých pracoval.

Správa o ich smrti ju dodnes straší v snoch. Hrôza v duši malého dievčatka nad tým, čo bude robiť, kam sa podeje, kde nájde potravu. Vládne inštitúcie jej nemali ako pomôcť. Dali jej možnosť nájsť si prácu a upravili jej vyučovací režim, aby stíhala oboje.

O ich malý domček však prišla. S ťažkým batohom sa usadila v jednej zo starých budov, kde nikto nežil, a boli využívané ako skladiská použitého vybavenia. Nebola jediná – spoznala mnoho mladých upírov v rovnakej situácii ako ona, žijúcich v tomto prostredí. Vo väčšine prípadov si pomáhali, ale každý musel myslieť hlavne na seba. Keď však dospela a prejavil sa jej talent v pilotovaní, zlákala ju tajná skupinka rebelov riskujúca všetko pre ľudí na Lune. A Addie bola odhodlaná im pomôcť, len aby zabránila rovnakému osudu postretnúť iné deti ako ona. Luna je niekoľkonásobne viac nehostinná. Nedokázala sa odvrátiť. Vďaka rebelom získala lepšie bývanie, v tajných bunkroch vybudovaných na nenápadných miestach. Aj pravidelnejšie prídely jedla. Aby však zostala nenápadná, naďalej musela žiť ako bežná občianka medzi ostatnými upírmi.

Dvojitý život sa na nej podpísal. Celý život sa na nej podpísal. Bála sa, že už nemá viac energie vzdorovať krutosti osudu. Potrebuje si vydýchnuť.

Potrebuje odpočinok.

Hoci aj ten večný.

Z ponurých myšlienok ju vyrušilo tiché otvorenie dverí. Winter sa na nich oboch usmiala, akoby ani neboli zajatci, a každému uložila na posteľ akési kusy látky. „Vaše nové oblečenie,“ oznámila. „Ja a moji... spoločníci sme sa rozhodli dopriať vám trochu informácií o tom, čo sa okolo vás deje. Výmenou za to, že tu s nami ešte chvíľu pobudnete.“

Addie sa zasekol dych v hrdle.

„Mrzí ma to, ale pustiť vás nemôžeme. Ohrozili by sme náš ľud a to nedovolím. Nemá však zmysel držať vás oboch zavretých v jednej malej miestnosti.“ Winter ukázala na oblečenie. „Sú to veľmi pohodlné strihy. Budete sa v nich cítiť lepšie.“ Z chodby doniesla aj dva páry topánok. „O chvíľu sa vrátim a vezmem vás von.“

„Kam von?“ dožadoval sa odpovede Cain, zatiaľ čo podozrievavo prehmatával jemnú látku.

Winter tajomne nadvihla kútik pier. „Uvidíte.“

 

 

Addie nenápadne pohládzala jemnú látku jej nového oblečenia. Obtiahnuté nohavice a tričko boli doplnené splývavou vrchnou časťou podobnou šatám s otvorenou prednou časťou, akoby mala rozopnutý kabát. Zelenkavá farba bola žiarivá a jasná. Nikdy na sebe nemala niečo tak krásne. Cítila sa ako princezná z dávnych príbehov.

Cain mal na sebe podobný overal, ale jeho vršok bol tmavočervený a užší, s viazaním v prednej časti. Nerada to priznávala, ale rozhodne mu to padlo.

Winter ich viedla chodbou a niekoľkými schodiskami nižšie a nižšie, až sa zastavila pred jednoduchými dverami. „Vitajte na Terre,“ povedala jednoducho a otvorila ich.

Adalyn zalapala po dychu a nozdry jej naplnila vôňa zeme, rastlín a čohosi slaného. Za dverami sa črtal zelený trávnik s kamennými cestičkami lemovanými kvetinami a stromami, ktorých listy šušťali v jemnom vánku.

Ešte aj Cainovi klesla sánka.

V sprievode Winter vyšli do tejto nádhery. Pokožku im pošteklili teplé slnečné lúče. Po pravej strane duneli vlny mora pod vysokým útesom, na ktorom stál mohutný hrad obrastený ešte väčším množstvom zelene. Odkiaľsi sa ozýval detský smiech a v diaľke sa pohybovali postavy medzi voľne sa pasúcimi zvieratami.

„Ako je to možné?“ šepol Cain neveriacky.

Winter sa zhlboka nadýchla čerstvého vzduchu. „Napravili sme Terranské podnebie. Odstavili vaše filtre slanej vody a zvrátili ich proces. Znovu sme zmrazili póly a obnovili morské prúdy,“ vysvetlila trpezlivo. Potom sa na oboch šibalsky usmiala. „Možno nevyzeráme nebezpečne, ale naša moc má svoju váhu.“

Addie stiahlo žalúdok. Moc prinavrátiť celej planéte jej pôvodné podmienky... Keď to ani nesmrteľné rasy dohromady nezvládli. Všetky tie vône... jej upírsky čuch bol zahltený.

„Zvykneš si,“ prišiel Stefanov hlas odvedľa. Prišiel k nim po jednom z chodníčkov. „Tvoje čuchové bunky budú chvíľu váhavé, ale nakoniec sa naučia všetko rozoznať.“ Usmial sa na ňu. „Ak si doteraz žila v izolácii, príroda má tendenciu ti pripomenúť jej silu.“

Príroda.

Toľko prírody...

Cain sa otočil okolo vlastnej osi. Budova, v ktorej sa nachádzali, sa zdala byť len drobnou nemocnicou. Okná na jednom poschodí boli zabednené.

Preto si mysleli, že sú v podzemí. Ani by im nenapadlo, že podmienky na povrchu sú opäť dostatočne prijateľné.

„Čo ste zač?“ zamrmlala Adalyn s pohľadom upretým na ligotavé morské vlny.

Po nenápadnom chodníčku od hradu sa k nim pridali Storm s Thornom a Hazel. „Máme mnoho mien, ale dodnes nevieme ako si nás zapamätala tvoja história,“ povedal Storm pokojne.

Adalyn si ho premerala. Jeho oblečenie bolo belasé, kráľovské. Dlhé biele vlasy mu padali na chrbát až takmer k pásu. Keď však pozrela do jeho tváre... jej svet sa roztrieštil.

Pokožka priam žiariaca na svetle.

Červené oči.

Krvavé oči.

Oči pôvodných správcov Terry. Stratených. Vyhnaných. Utýraných, zabitých.

Addie okamžite klesla na kolená a sklonila sa k zemi, až sa jej čelo dotklo chladného kameňa, na ktorom stáli. „Vaše Božstvá,“ povedala kajúcne a ani sa nepohla.

Trojica vládcov si vymenila prekvapené pohľady. Toto nečakali. Storm sa k nej okamžite sklonil, aby ju dostal späť na nohy. „No tak dievča, nič také nie je potrebné. Nemusíš sa mi klaňať. Nikdy.“ Narovnal ju a priateľsky ju pohladil po ramene. „Volám sa Storm a som kráľom miestneho ľudu.“

Addie po lícach stiekli slzy a ešte aj Cainovi klesla sánka. Dlane sa jej triasli. „M-mysleli sme si, že vás naši predkovia vyzabíjali,“ habkala. „Dodnes z úcty k vám máme festivaly, prinášame vám obety... podarilo sa nám privolať vás naspäť?“

Thorn ustrnul. „Aké obety?“ zdesil sa.

Addie pozrela na Stormove ruky, ktoré ju stále držali vzpriamene, ako mala nutkanie znovu klesnúť na kolená. „K-kvetiny. Plody.“

Všetci si ako jeden vydýchli. Už sa báli najhoršieho.

Cainova myseľ spracovávala nové informácie rýchlosťou blesku a robila si vlastné tiché závery. Preňho správcovia, ako ich viaceré mytológie nazývajú, sú presne tým – mýtom. Bol prekvapený ich existenciou, ale viac ho zaujímalo ako a odkiaľ sa vrátili, a koľko moci môžu mať, že len tak napravili škodu, ktorú takí ako on napáchali.

„Prosím zdrž sa akejkoľvek poklony, áno?“ kládol jej na srdce Storm. „A oslovuj nás menami.“ Predstavil mu Hazel a Thorna, Winterinho manžela. Adalyn však stále mala problém pozrieť im do očí. Caina pobavilo, že dievča predsa len rešpektuje aspoň nejakú autoritu.

Upírka prikývla a znovu sa rozhliadla. „Takže takto vyzerala Terra než... než sme ju nechali zničiť?“ opýtala sa posvätne.

„Približne,“ prikývol Thorn. „Stále čistíme niektoré oblasti od radiácie a čo pre všetko na svete ste urobili s morskými priesmykmi?“

Cain uprel pohľad na burácajúce vlny. „Námorné bitky,“ odvetil. „Ešte než sme boli vytvorení.“

Winter striaslo. „Posledná vec. Kým ste tu, považujeme vás za našich hostí a tak k vám bude pristupované. Ak sa však opovážite komukoľvek ublížiť...“ natiahla dlaň a namierila ju na more. Voda v momente zamrzla, doslova uprostred pohybu. Zmenila sa na ľadovú kryhu.

Addie nahlas zalapala po dychu a ešte aj Cain od šoku urobil krok dozadu. Tá žena zmrazila celé more?!

Jedno z okien na nemocnici sa krátko na to otvorilo, vystrčila sa z neho Summer, mávla rukou a voda bola znovu vodou, akoby sa nič nedialo.

Winter na Addie s Cainom prísne pozrela. „Buďte si istí, že máme svoje metódy obrany aj útoku.“

Cain priam vibroval potrebou oznámiť tieto fakty svojim druhom. Oni síce mágiu neovládajú, ale ich technologické vedomosti sa mágii dodnes dokázali vyrovnať. Vďaka tomu nadobudli dominanciu v sústave.

Ten fakt sa očividne zmenil.