Irina sa triasla pod prikrývkami, sužovaná horúčkou. V hlave jej dunelo a priam cítila ako jej srdce divoko tlčie, vyhodené z rytmu dlhotrvajúcou horúčnosťou. Spomínala si, že jej ktosi doniesol jedlo aj lieky, ale bola v stave, keď sa po ne reálne nedokázala načiahnuť a pri predstave, že má jesť alebo čokoľvek prehltnúť, jej prišlo zle. Aj keď jej tabletky priložili priamo k ústam, len sa odvrátila a apaticky hľadela do steny.
Stefan zavolal do Ruska, aby zistil aká je situácia. Na videohovor odpovedala uslzená Mina. Vyzerala byť na pokraji síl, keď sa posadila do trávy vedľa jednej z poľných nemocníc. „Je to zlé,“ povedala otvorene. „Nestíhame sa ani len starať o nakazených,“ smrkla. „Prejdeme komplexom a nachádzame upírov v kóme a kým ich odtiahneme, pribudnú ďalší. Nikdy som sa necítila viac bezmocná.“
O päť minút sa modul zastavil uprostred pristávacej dráhy a z budovy k nim mierila Cami po boku svojho partnera, archdémona Asmodea.
Stefan v tichu pozrel na nervózneho Vasilyho. Priam videl, ako sa mu nechcelo vystúpiť. Aj keď nevinil vyššie bytosti z toho, čo sa mu stalo, bola to ich vojna, ktorá ho poslala do lávy. Tiež kvôli vojne na nebesiach musel mať napumpované bielidlo do žíl, rozložila ho radiácia a ešte k tomu bojoval aj s Jazdcom Smrťou. „Ak chceš, môžeš zostať vnútri,“ navrhol. „Dám jej vzorky, vysvetlím situáciu a potom odletíme niekam na opustený ostrov, kým Cami nepríde s lepšou vakcínou.“
Lena pozrela na svoju rodinu na obrazovke. „Videla som, čo s ňou tá látka urobila. Bol to krvavý kúpeľ. Sama neviem, či by som si ju dala, keby som musela.“
Vládcovia na druhej strane sa netvárili nadšene.
„Sme na dobrej ceste,“ povzbudila ich Ella. „Látka je účinná. Len potrebuje upraviť. Aby nebola taká agresívna. Prosím, dajte nám čas.“
O tri dni neskôr...
Ella takmer posvätne vybrala z výklenku v stene hlavného laboratória skúmavku s priehľadnou tekutinou, od ktorej závisí život prakticky všetkých nesmrteľných. Natiahla tretinu jej obsahu do striekačky a pozrela na svojich spoločníkov.
Stefan sa po rýchlej sprche obliekol do čistého oblečenia a vrátil sa k čakajúcemu Nilesovi, ktorý sa celý vydrhol, dal si vitamíny a čakal na nich v chodbách, kde pokračoval k ukladaní papierikov s menami obetí za mrežami.
Ray si frustrovane trel oči, ako mu Isobel popisovala dianie v podzemí. Vytočilo ho dobiela, že niekde na kontinente, ktorý mal byť večným domovom všetkých rás, je väzenie vojnových zajatcov, na ktorých sa experimentovalo. Doteraz si myslel, že týchto hrôz sú schopní len ľudia.
Vasily si v kúpeľni svojich niekdajších väzniteľov, ktorých priestory momentálne obýva, opláchol bledú tvár a pozrel na seba do zrkadla. Vyzeral akoby týždeň nespal a nemal krv. Svetlé vlasy mal strapaté a zuby mu drkotali. Nie od zimy, len... od všetkého čo sa práve dozvedel. A od zábleskov spomienok, ktoré sa mu nechcene vracali.
Ella podala Stefanovi schúlenému v rohu labáku zohriaty bylinkový čaj a sledovala, ako sa pomaly vracia k sebe. Naďalej kŕčovito zvieral Vasilyho ruku, oči stratené v hrôzach minulosti. Upír vedľa neho na tom nebol o nič lepšie. Keď ich však dostali von z väzenia, vedomie sa im pomaly navracalo, srdcia sa upokojili a zdalo sa, že aj bolesť ustávala.
Ella sa nežne sklonila k ostatkom možno desaťročného dieťaťa, ktoré naposledy vydýchlo opreté o mreže, jedna ruka prestrčená na slobodu. V očiach mala slzy, tak ako Isobel a dvaja stále poblednutí upíri, ktorí ich sem zavolali len čo pochopili kde sa to ocitli. „Nebudeme si nahovárať, že na týchto... bytostiach netestovali možné substancie,“ povedala nakoniec, hlas podfarbený znechutením.
