Klmastvá anjelov 11

 

Mor si vydýchol.

Selena sa od neho okamžite odlepila a ponaťahovala si svaly. „To bolo o chlp. Si v poriadku?“

Nie, Mor rozhodne v poriadku nebol. V ústach mal sucho a nebolo to kvôli výške, ale kvôli anjelovi o ktorom začínal byť presvedčený, že je z cukrovej vaty, a on si to chcel overiť.

 

„Nič mi nie je,“ uistil ju falošne. Potom sa konečne rozhliadol. Takto vysoko boli police omnoho redšie a väčšina z nich končila hlboko pod nimi.

Na chvíľu zabudol že sú pod ním desiatky metrov vzduchu. Tie police... neboli rozostavané náhodne. Poznal tento vzorec. Videl ho. Vedia o tom anjeli?

„Mor?“ Selena k nemu priletela a znovu mu zovrela predlaktie v strachu, že sa reálne plánuje pustiť.

Pokrútil hlavou. Bude to len náhoda.

Zvedavosť mu však nedala a prstom prešiel po rúčke šuflíka vedľa neho. „Žiadny prach?“ začudoval sa.

Selena si nebola istá, prečo ho zaujal práve tento fakt. „A?“

„Dolu je prachu kopa.“

Áno, o tom vedia všetci anjeli svoje. „Je na tom niečo... zlé? Nemáme kapacity, aby tu neustále lietali čaty s prachovkami.“

Mor sa rozhodol to nechať tak. Mykol plecami. „Len mi to bolo zvláštne, že na väčšine políc je prach a na niektorých akoby sa nechytal.“

Selena zasunula šuflík, ktorý im slúžil ako krytie. „To vieš, nie sme v tvojom sterilnom paláci.“

Jeho palác má prachu požehnane, ale aj to si nechal pre seba. Pritlačil na šuflík, keďže Selena ho nedovrela, ale čosi sa v ňom vzoprelo a zostal poodchýlený. Zatlačil znovu.

Bez výsledku. „Niečo sa v ňom zaseklo,“ upozornil ju.

Selena šuflík zvedavo otvorila, ale nevidela nič čo by ho malo blokovať. Zložky boli úhľadne uložené a zarovnané. Stále však mala problém zavrieť ho úplne. „Niečo muselo zapadnúť dozadu,“ zastonala. „Musíme to vybrať, inak mágia neprejde celou policou správne.“

Mor mal sto chutí sa jej opýtať, či si je istá, že ide o mágiu. Nebude sa však rýpať v záležitostiach anjelov. Na to sem neprišiel. „Ako ti pomôžem?“

Selena naňho vďačne pozrela a otvorila šuflík na svoje maximum troch metrov. Pokúsila sa nahliadnuť cez otvor dovnútra, ale čo ako škúlila, nepomohlo to. Ťažkopádne povyberala niekoľko zadných zložiek a odniesla ich na najbližšiu policu pod nimi. Po chvíli si všimla, že sú na nich tmavé škvrny. Prizrela sa bližšie. Je to... zaschnutá krv?

Prepadla ju panika. Vyletela naspäť k Jazdcovi a nadvihla viacero zložiek. Každá mala v spodnej časti rovnakú škvrnu. A na spodku šuflíka bola ďalšia. Dotkla sa jej prstami.

Krv.

Zrazená krv, očividne veľmi stará.

„Selena?“ Mor si všimol jej okamžité napätie.

Anjel naňho pozrel so strachom v očiach. „Niekto tu krvácal.“

Zvedavo nahliadol do šuflíka. „Predpokladám správne, že to nie je... bežný jav?“

„Nemáme tu ani len povolené zbrane.“ Selenin hlas bol podivne plytký. Akoby by tu ani nechcela byť. Akoby nemohla uveriť, že niečo ako krv sa v budove vôbec môže nachádzať.

„Možno sa len nejaký anjel zranil a... nevšimol si to?“ teoretizoval Jazdec.

Ako by si niekto nevšimol, že vykrvácal snáď pol litra krvi? Selena pokrútila hlavou. „Vysoko nepravdepodobné.“ Ako sardinka sa natlačila do šuflíka celým telom a krídla jej zmizli. Kľačiac na kolenách siahla rukou cez medzeru v zadnej časti a naslepo šmátrala po možnej prekážke v koľajniciach. „Niečo... niečo tu je.“ Ohla sa do tak neprirodzeného uhla, až sa Mor bál, že si zlomí ruku.

„Je to... možno ceruzka?“ Ešte chvíľu šmátrala, než sa jej podarilo zachytiť úzky predmet a vytiahnuť ho na svetlo. V tvári sa jej hneď objavil zmätok.

„Šíp?“ prekvapil sa Mor.

Selena si prezerala úzky, dlhý šíp akoby z číreho zlata, ktorý vyzeral, že kedysi patril k rovnako veľkolepej zbrani – luku alebo kuši. Kvapky krvi k nemu však prilepili aj dlhé pierko. Podobné, aké tvorí aj jej krídla, ibaže toto bolo žiarivo žlté. „Žiadne oddelenie anjelov nemá žlté krídla,“ bola jej prvá myšlienka.

Mor si od nej vzal neznámy predmet a podal jej ruku, aby jej pomohol von zo šuflíka. Selena opäť roztiahla krídla a rýchlo vrátila zložky na miesto. Mor si detailne prezeral šíp, ktorý bol priam umeleckým dielom. Do zlatého povrchu boli vyryté ozdobné ornamenty. Špička bola stále ostrá, očividne z pevnejšej zliatiny.

Ornamenty však prerušovali čierne línie čohosi, čo vyzeralo ako atrament.

„Videl si niekedy niečo podobné?“ opýtala sa Selena.

Rozhodne nevidel. „Prečo bol schovaný práve tu?“ premýšľal Mor nahlas.

„Otázka za milión.“ Selena si ho znovu vzala, poťažkala v rukách a čo najopatrnejšie oddelila pierko od šípu. „Ale toto je rozhodne anjelské.“ Priložila si ho ku koncovým pierkam na vlastných krídlach. Malo rovnaký tvar aj dĺžku. „Veľmi sa mi nechce, ale mali by sme to nahlásiť na vyššie miesta. V budove máme zakázané ešte aj ostré náušnice, nie to zbrane. Ak sa tu odohral boj, naši vládcovia to musia preveriť.“

Mor na ňu prísne pozrel. „Je ti jasné, že im budeš musieť povedať ako si sa k celej veci dostala?“ pripomenul jej.

„Niečo vymyslím,“ povedala zadumane.

Mor by s ňou bežne súhlasil. Mal by. Toto je záležitosť anjelov a nebies. Nemal by sa do nej pliesť. Ibaže Selenina prítomnosť a jej slová sa na ňom asi podpísali, pretože sa rozhodol ju zastaviť. „A si si istá, že je to dobrý nápad?“

Pozrela naňho ako na šialenca. „Snáď si to nemám nechať pre seba! Niekto tu umieral!“

Jazdec sa znovu obzrel po policiach. Prečo len nemôže držať jazyk za zubami? „A niekto zrejme obetoval život, aby sem ten šíp schoval. Pozri sa naň. Vidíš tie tenučké línie po celom obvode?“

Selena sa detailne prizrela sotva viditeľnému... písmu? Bolo to písmo? „Čo to je?“

„Jedno slovo. Opakujúce sa v sanskrite, hieroglyfoch, akkadčine a starej čínštine. Pomoc.“

Selene stuhla krv v žilách. Zhrozene držala v oboch rukách šíp, nevediac čo robiť. „Ty tomu rozumieš?“

„Sú to staré jazyky. Tri a viac tisíc rokov. Bol som pri ich vzniku,“ objasnil jej. „A viem že nebesia neboli vždy... čisté, plus tu bojovali ešte aj archanjeli s archdémonmi, ale ak je toto posledné volanie o pomoc niekoho, kto nemal inú možnosť... môžeš si byť stopercentne istá, že to anjeli nezametú pod koberček? Aby si zachovali čistý štít?“

Rada by obhajovala svoj druh, ale uvedomila si, že nemôže. Je to len nedávno, čo sa zistilo aké ohavnosti páchali anjeli potajme nielen na sebe, ale aj na ľuďoch. Na Lilith, keď sa im postavila. Kruto odrezávali krídla a dokonca zabíjali polovičných – nefilim. Medzi oddeleniami sa šepká mnohé, pretože to vyzerá, že Carys a ani Julius nemajú ako vôbec trvať na spravodlivosti.

Ale čo skutočne obaja vedia?

Čo sa rozhodli zatajiť, aby ochránili anjelov a ich reputáciu? Nepriateľsky zazrela na Jazdca za to, že ju prinútil pochybovať o vlastných, ale nakoniec sa podvolila. „Fajn. Nateraz... si tento objav necháme pre seba,“ súhlasila. „Možno je to len pozostatok vojny archanjelov. Ich krídla majú tendenciu byť všetkých farieb a tvarov.“

Otázne je, o čo by bojovali v budove obyčajných záznamov?