Klamstvá anjelov 10

 

Mor prekvapene nadvihol obočie, keď uvidel že Selena sa nechystá vojsť do budovy záznamov ako obvykle, ale namiesto sa začala drať k oknu, ktoré používal on. Nechávali ho minimálne pootvorené, čo si v tak zapadnutej časti nikto nevšimol.

„Recepcia si už všimla, že som tu pričasto,“ vysvetlila, zatiaľ čo sa ohnutá cez rímsu snažila dostať dovnútra. Mor tak dostal viac než detailný výhľad na jej pozadie.

 

Bolo to pekné pozadie.

Oblé a takmer v tvare srdca.

„Pomôžeš mi láskavo?“ vytrhla ho z nevhodných myšlienok. „Nie každý z nás má dva metre!“

Mor si odkašľal a z nedostatku možností zatlačil dlaňou na časť tela, ktorú obdivoval, a zistil, že aj na dotyk je hebká a pružná. Popostrčil Selenu dovnútra a rýchlo sa vyhupol za ňou.

Pohľad mu znovu skĺzol na Selenino pozadie, akoby na ňom bol magnet. Za posledné dni ju každý deň prirovnával k Abby, ale zistil že v tomto prípade tak urobiť nemôže – pretože princeznú upírov nikdy neočumoval. Čo ako bola atraktívna, málokedy vôbec hľadel na jej telo. Ako by aj mohol? Abby si prešla niečím strašným a dodnes sa necíti komfortne v prítomnosti väčšieho množstva mužov. Len Ray má to privilégium dotknúť sa jej bez toho, aby mala potrebu sa brániť.

Mor si obvykle vystačil s objatiami, ktoré iniciovala ona.

Selena očividne tento druh traumy nemala, pretože ani neokomentovala jeho dotyk. Len sa narovnala a počkala až aj on doskočí na podlahu. Dnes mala na sebe ďalšie otrasné krikľavoružové tričko s korzetom pod ním, široké čierne nohavice a vlasy si splietla do hrubého copu, z ktorého sa už teraz uvoľňovali vlnité pramienky.

„Kam mierime dnes?“ ukázala na nekonečno záznamov okolo nich.

Jazdec mal ako obvykle zoznam mien, ktoré potreboval preveriť, a už sa celkom zlepšil v orientácii medzi policami. Stále mu prišli chaotické, ale povšimol si určité vzorce.

Zaujímalo by ho, či sú si anjeli daných vzorcov vedomí, ale kto je on aby im do toho kecal?

Rutina sa opakovala – on lozil po rebríkoch a Selena okolo neho poletovala, alebo sedela na vrcholoch políc, ktoré nesiahali až tak vysoko. Rozhodol sa skúsiť zistiť viac. „Prečo nie sú všetky police rovnako vysoké?“

Selena mávala bielymi krídlami vedľa neho, zatiaľ čo vyťahoval záznamy zo šuflíkov. „Nie všetky boli postavené v rovnakom období. Čím vyššie, tým staršie. A čím vyššie, tým staršie duše. Úplne hore sú tie, ktoré sa už na Zemi ani neinkarnujú. Hovoríme tomu, že sa pohli ďalej, hoci nevieme kam. Keďže však máme ich záznamy, veríme že ich cesta ešte neskončila a môžu sa k nám zase vrátiť. Plus zopár zložiek tam hore sú extra starí nesmrteľní bohovia, alebo upíri ako Helio,“ rapotala Selena monotónne, akoby to už vysvetľovala niekoľkokrát.

To vysvetľuje prečo nikdy nemusel až úplne k stropu. „Ak všetci máte krídla, načo sú dobré rebríky?“ udržiaval ju v rozhovore, len aby znovu neobrátila tému na Abigail.

Selena sa zasmiala. „Každý anjel začína na tomto oddelení a potom medzi strážnymi anjelmi. Nechceš vidieť tie úbohé pokusy o let, ktoré predvádzajú.“

Pozrel na ňu. „Opäť osobná skúsenosť?“

Zazubila sa. „Som si istá, že pár políc tu stále má otlačok mojej tváre, ako som do nich narážala.“

Jazdec zavrel šuflík. „Nuž, môžem potvrdiť, že tvoje letové schopnosti sa odvtedy nezlepšili,“ podpichol ju.

Selena rozhodila rukami. „Na lietajúcich tanieroch nás neučili pilotovať,“ bránila sa úmyselne afektovane.

„A názorne sme sa presvedčili prečo,“ neodpustil si ako liezol nadol. Celkom ho bavilo sa s ňou hašteriť.

Prešli do ďalšej, staršej časti budovy, kde Mor lokalizoval vysokú policu a s povzdychom začal liezť. Selena poletovala okolo neho, jej vôňa cukrovej vaty už známy faktor počas týchto chvíľ. Mor bol v polovici podozrivej zložky jedného z upírskych kráľov, keď sa v diaľke ozvalo mrmlanie a nadšené vzdychy.

Vzhliadol.

Asi desať anjelov stojacich medzi policami sa ohromene rozhliadalo, zatiaľ čo pred nimi stála Carys, vládkyňa nebies, a rozťahovala šarlátové krídla. Čosi im trpezlivo vysvetľovala.

Selena zasyčala. „Sakra, orientácia nováčikov!“ uvedomila si. „Nesmú ťa tu nájsť!“ šepkala náhlivo a obzrela sa. Doteraz mali šťastie – v nočných hodinách sa tu veľa anjelov nepohybovalo a obvykle sa Selene darilo zaštítiť výhľad na Mor vždy keď preleteli okolo.

Bežní zamestnanci jej ale nevenovali pozornosť.

„Čo mám robiť?“ šepkal Mor rovnako potichu.

Carys vzlietla a nováčikovia ako opité vtáčatká tiež. Nasledovali ju, zatiaľ čo im ukazovala jednotlivé sekcie a vysvetľovala radenie.

Selena pozrela pod nich. Boli vo výške viac než dvadsiatich metrov a pod nimi bola ďalšia pešia skupinka, ktorú viedla Jamila. „Hore! Rýchlo!“

Mor ju nechcel dostať do problémov, plus by sám stratil prístup na nebesia, keby sa nechal odhaliť. Poslúchol ju a rýchlo začal rúčkovať vyššie a vyššie. Selena sa držala pri ňom, brániac ho pred možnými pohľadmi. Spomalil až keď uvidel strop, o ktorý sa opierala polica ktorej sa práve kŕčovito držal. Zadýchane zostal stáť na mieste a sústredil sa na vôňu cukrovej vaty, ktorá ho z nejakého dôvodu začala upokojovať.

Selena s výškami problém nemala a ostražito sledovala Carysine krídla. Vedela, že nováčikov vezme až k stropu. „Vydrž,“ mrmlala tichučko a zozadu sa pritisla k Jazdcovi, aby ho zaštítila. Vytiahla šuflík vedľa nich, aby to vyzeralo že je tu za konkrétnym účelom, čo ho prakticky celého skrylo.

Mor sa zhlboka nadýchol. Selena bola tak blízko, až ním prestúpilo teplo jej tela a na niekoľkých miestach sa priamo dotýkali. Na chrbte cítil jemný tlak jej pŕs a rukami mu zvierala predlaktia. Nie bolestivo. Pevne. Sebaisto. Jej dych ho šteklil na krku a Mor už nebojoval so strachom z výšok, ale s pocitom, ktorý nezažil celé stáročia. Pokožka mu ožila. Chcela viac toho tepla, ktoré ho obklopovalo.

Musel privrieť oči.

Selena vedela, že narušila Morov osobný priestor a aj intímnu zónu, ale nemala na výber. Plus sa čiastočne bála, že spadne, a tak ho radšej pridržiavala. Rozhodla sa ho radšej rozptýliť. „Počas mojej prvej misie som tu strávila asi mesiac, len aby som sa naučila všetko o svojom zverencovi a jeho rodine, najbližších a známych. Bola som tak nadšená, že som niekedy zabudla spať.“

Mor mal oči dokorán ako jeho telo reagovalo ešte aj na hlas, ktorý mu rozvibroval kosti. Selenin tón bol upokojujúci, jemné pohladenie slov v ušiach. Ako to, že si to predtým nevšimol?

„Každý anjel strážny je taký. Chceme pomáhať najlepšie ako vieme. Aj za cenu straty vlastného pohodlia a niekedy bezpečia.“ Ona o tom vie svoje.

Jazdec na chvíľu zabudol na situáciu, v ktorej sa ocitol. Pomaly k nej pootočil hlavu. Selenina tvár bola len pár centimetrov od neho, na líci ho šteklil jej dych.

Cukrová vata.

Chutí ako cukrová vata?

Selena zachytila pohľad tých hlbokých hnedých očí a bez váhania ho držala. Nezľakla sa, ani len sebou netrhla. Zatiaľ čo sa z neho strachom triasli národy. „Prečo tak veľmi chcete pomáhať, keď všetko aj tak skončí?“ šepkal, úprimne zvedavý. „Životy vyhasnú. Existencia na Zemi mení jej obyvateľov na monštrá. Žiadny príbeh nemá šťastný koniec.“

To bolo extrémne temné ešte aj na Selenu. Keďže však bola človekom a prežila si existenciu, ktorej bol predpísaný rýchly koniec, nebála sa tejto témy. „Nikto sa ako monštrum nerodí.“

„A nie je to ešte horšie?“

Selena sa k nemu pritisla ešte pevnejšie. Mor mal čo robiť, aby nezastonal. Uzavretý v jej objatí, v doslovnom objatí anjela, zakrytý jej krídlami, akoby bol v úplne inom svete. „Pomáhame, pretože je to pocit v našich srdciach. Túžba dať niekomu silu, odvahu, šancu. Úľavu. Od bolesti, utrpenia, strachu, zúfalstva. Aby, keď príde čas, bol náš zverenec dosť silný pre iných. A mohol šíriť rovnakú pomoc.“

To bola krásna predstava, ktorá sa sotva môže naplniť. Nie vo svete, ktorý videl. Na všetko však zabudol, keď hľadel do láskavých zelených očí ženy plne veriacej v dobro, zľutovanie a šťastie. V nádej.

Bohovia vedia, že on nereprezentuje ani jedno. „Želal by som si, aby tvoj pohľad na svet vyhral nad mojím,“ priznal niečo, po čom jeho myseľ kričala, ale nikdy sa jej nič podobné nedostalo.

Selena prekvapene zažmurkala. Nemala čo povedať, pretože obaja vedia kto a čo Mor je. A že jeho želania sú druhoradé pre poriadok vesmírnych procesov. „Boj ešte neskončil,“ povedala nakoniec. Jej boj určite nie.

Dlhé minúty sa pretláčali pohľadmi, zatiaľ čo Carys ukazovala anjelom orientačné body v budove a viedla ich stále vyššie a vyššie. Selena sa natočila tak, aby bol Mor plne skrytý, a vytiahla zo šuflíka náhodnú zložku.

„... a samozrejme, v celom objekte je zakázané mať akýkoľvek prístroj s ohňom alebo plameňom. Používame len lampy uložené na recepcii, ktoré vám zamestnanci radi vydajú,“ doľahol k nim Carysin veselý hlas. „Tu hore je trochu šero, ale málokedy sa sem dostanete. Tiež nesmiete mať pri sebe neodštítené elektronické zariadenia. Prúdi sem energia celej planéty, ktorá prepisuje zložky aby boli vždy aktuálne. Občas sa môže pohrať s technológiami a vymazať dáta.“

Ohromení a nadšení nováčikovia len prikyvovali s otvorenými ústami.

„Oh, ahoj Selena!“ pozdravila ju Carys.

Mor stuhol, ale Selena ho neprestávala držať. Carys bola o niekoľko políc ďalej, sotva ho mohla vidieť. „Carys,“ zamávala jej s úsmevom.

„Čo ťa privádza tak vysoko?“

Selena rýchlo zhrabla zložku. „Rok odkladania administratívy,“ odvetila, akoby sa nič nedialo. „Nedoporučujem,“ povedala smerom k nováčikom, ktorí sa zasmiali.

Carys len prikyvovala. „Veľmi správne. Aj keď sa to nezdá, vzájomné prepojenia osudov sú niekedy komplikované a zaberú vám hodiny.“ Mávnutím sa rozlúčila so Selenou a odletela mimo dohľad.