Klamstvá anjelov 9

 

Zatiaľ čo bola Selena nasledujúci deň v práci, Mor sa opäť usilovne prelúskaval zložkami v počítači. Stále bol presvedčený, že takáto úroveň sofistikovanosti a plánovania môže byť vlastná len nesmrteľným. Ľudia by sa nedokázali zorganizovať tak rýchlo a efektívne. Nezostávalo mu nič iné, než kontrolovať záznamy každého nesmrteľného v oblastiach, ktorými za posledné roky prechádzal, a zapisovať si tie, ktoré bude musieť vyhľadať v budove záznamov.

 

Po očku sledoval pohyb oranžového chumáča chlpov, aby sa mu včas mohol vyhnúť. Elrond sedel na operadle pohovky ako kráľ sveta a tváril sa, akoby vedel niečo čo Mor nie.

Jazdec naňho prižmúril oči. „Nehádž po mne ten pohľad! Ani ja tu nechcem byť dlhšie než absolútne nevyhnutné. Tvoja panička je trafená.“

Elrond doslova zavrčal.

Kde toto stvorenie vyhrabala? „Vrana k vrane sadá, hm?“

Chvíľu sa obaja pretláčali pohľadmi.

„Fajn, a čo by si ty robil na mojom mieste?!“ oboril sa na kocúra. „Striehol v kríkoch a odchytil si každého, kto okolo mňa prejde, či náhodou neporušuje pravidlá?“

Pomalé zastrihanie oranžovými uškami. Zívnutie.

„Ani za nič to nebudem rozoberať s bratmi! Majú vlastné problémy a nemienim im oznámiť, že mi sto rokov uniká nejaký smiešny sabotér,“ ohradil sa Mor.

Žmurknutie.

„A nikomu neplánujem ublížiť. Selena je v bezpečí. Keby mi neustále nekecala do práce, mohli by sme tu dokonca žiť v mieri a harmónii.“

Elrond len preniesol váhu z jednej labky na druhú a začal si čistiť tvár.

Mor si stisol koreň nosa. „Vybavujem sa tu s mačkou,“ pripomenul si ponížene.

Elrond vyzeral, že je rovnako znechutený faktom, že sa o svoj priestor delí s Jazdcom apokalypsy. Zoskočil z operadla a šiel sa vyhrievať pod lúč slnka pri okne.

Len čo sa Selena vrátila, znovu sa potajme vybrali do budovy záznamov. Tentoraz bol Mor pripravený a mal zoznam mien, ktoré si potreboval preveriť. Liezol po rebríkoch, hľadal správne oddelenie medzi bezpočtom políc a šuflíkov a prešiel niekoľko kilometrov od jedného k druhému a k tretiemu a tak ďalej.

Selena ho nasledovala, opäť v snahe začať rozhovor o Abby, ale umlčal ju tým, že zložky čítal nahlas a tak nezvládla vysloviť celé vety, než bola prerušená.

Frustrovane ho prepaľovala pohľadom, ale prijala porážku. Vznášala sa vo vzduchu vedľa neho a ostražito pozorovala niekoľko anjelov okolo nich, dosť ďaleko aby boli z dosluchu. Ak by sa vydali ich smerom, bola pripravená Jazdca zdrapnúť a odvliecť čo najďalej.

Keď boli v asi pätnásťmetrovej výške a podlaha sa akosi strácala z výhľadu, Mor, kŕčovito sa pridržiavajúc rebríka, sa rozhliadol. „Kto prišiel s tým brilantným nápadom naskladať záznamy takto vysoko na seba?“ kritizoval rozloženie siene.

Selena mykla plecami, po toľkých rokoch zvyknutá na nepraktické radenie. „Ľudia, povedala by som. Keď sa anjeli začali starať o ich rasu od prvých počiatkov evolúcie, ich počty neprekročili viac než pár stoviek tisíc. Počítali však s nárastom a pristavili nové a nové priestory. Ako sa však milióny menili na miliardy, nebolo viac kam ísť do šírky a šlo sa už len do výšky,“ vysvetlila mu trpezlivo. „Nie je to ani o počte ľudí, ale počte duší. Tých je viac než žijúcich jedincov. Podľa posledných odhadov tu máme zložky desiatich miliárd duší, nepočítajúc nesmrteľných. Ich počty sú aspoň regulované.“

„Nie je šanca, aby ste všetky mohli mať pod kontrolou,“ zhodnotil Mor, zatiaľ čo pohľadom prebehol po niekoľkých záznamoch.

„Ani nemáme. Karma sa vcelku riadi sama a tak sa vieme sústrediť len na živých a duše s nedokončeným osudom. Sú tu aj také, ktoré sa dávno pohli ďalej, mimo nášho sveta. Alebo odišli do pekla.“ Striaslo ju. „Je to... komplikovaný systém, preto musíme mať toľko oddelení.“

Mor bol rád, že jeho úlohou je len prísť, nakaziť a odcválať. Nedokázal si predstaviť, že by mu ešte prischla administratíva a zodpovednosť tohto rozmeru. Opatrne zasunul šuflík a nie práve bezpečným manévrom preskočil na susedný rebrík, aby nemusel znovu dolu a nahor.

Selena zalapala po dychu. „Zbláznil si sa? Nebudem ťa zoškrabávať z podlahy!“ sykla nervózne. „Na tomto materiáli by zostala krv celé roky!“

Znudene na ňu pozrel. Opäť mala na sebe zahaľujúci korzet s holým chrbtom pre biele krídla, ktorými mávala. „Som rád, že máš zoradené priority,“ odsekol.

„Mám keď mi ide o krídla,“ ohradila sa.

Mor len vzdychol a pokračoval v práci. „Aké má budova vôbec rozmery? Ani neviem či som niekde videl jej začiatok a koniec.“

„Podľa posledných odhadov asi ako malá dedinka,“ odpovedala Selena. „Mám ju prechodenú celú a nie je až taká veľká, len trochu nepravidelná.“

To si už všimol. Bol rád, že tu nie je sám, lebo by sa asi stratil. „Už ste tu museli niekedy zháňať zmiznutých nováčikov?“

Selena sa pousmiala. „Pravidelne. Preto máme recepciu. Ak sa niekto zamotá medzi policami, vyšle niečo ako poplašný signál a zamestnanci pribehnú na pomoc.“

Mor sa na chvíľu odvrátil od zložky pred sebou. „Osobná skúsenosť?“

Anjel zružovel. „Možno som sa tu párkrát zabudla keď som začínala,“ pripustila neochotne.

Jazdcov smiech bol prvý raz príjemný, akoby sa bavil s ňou a nie na nej. Ešte aj tvár mu na chvíľu opeknela a zbavila sa tej večnej mrzutosti. „Úprimne sa ti nečudujem.“ Predstavoval si, ako chaotická Selena behá medzi policami a snaží sa nájsť východ, príliš tvrdohlavá aby zavolala o pomoc. „Pomohlo by, keby tie police boli aspoň rozostavané do nejakého vzorca.“

„K tomu sme sa ozývali už viacerí, ale niektoré sú zapustené hlboko do zeme kvôli stabilite a opierajú sa až o strop. Nepohneme nimi.“

O tom nepochyboval. Aby dosiahli tak vysoko, musia mať masívnu oporu alebo silné základy. Zbavil sa ďalšej nepoužiteľnej zložky a začal zostupovať dolu. Napriek pudu sebazáchovy pozrel pod seba, prišlo mu nevoľno a hneď obrátil pohľad na rúčky rebríka.

„Ale ale, veľký zlý Jazdec sa bojí výšok?“ podpichla ho Selena pobavene.

Naprázdno preglgol. „Bez koňa sa cítim ako bez ruky vo výškach,“ priznal neochotne. „Udržuje moju stabilitu.“

„Neplánuješ omdlieť, však nie? Nič v zlom, ale vyzeráš že vážiš viac než ja a nemyslím, že by som ťa uniesla.“

Mor pomaly zostupoval nižšie a nižšie. „Je málo vecí, ktoré by ma poslali do bezvedomia, a výšky to naozaj nie sú.“ Hladko zoskočil na zem, až zadunela.

Selena ho nasledovala k ďalšej sekcii, kde mal na zozname nové mená.

„Vieš, keby si mi pomohla, moje hľadanie a teda aj prítomnosť v tvojom príbytku by sa rapídne skrátili,“ pokúsil sa ju presvedčiť, zatiaľ čo kľučkovali medzi policami.

„Hmmm, ale to by som si neužila pohľad na zúfalého Jazdca, ktorého drží v šachu jedna smiešna bytosť stará zlomok toho, čo on,“ zanôtila škodoradostne.

Mor sa zamyslel. „Možno nie jedna.“

Ale áno, jedna. O to väčšiu radosť mala Selena. „Nuž, je to stále tvoj problém. Ja si len dohliadam na vlastnú kariéru.“

Jazdec sa vyšplhal na ďalší rebrík a pokračoval v monotónnej práci, ovievaný krídlami anjela voňajúceho po cukrovej vate.

 

O týždeň neskôr...

Selena mala pocit, že prebehla budovu záznamov snáď desaťkrát. Nechcela to priznať nahlas, ale dostala svalovku do svojho cteného pozadia. Ako má toto vydržať ďalších päť mesiacov? Od stresu sa každé ráno budí so stuhnutým krkom a hrôzou, že Mor objavil miestnosť za šatníkom.

Plus sú tu modriny... už zase má modriny, ktoré si spôsobuje v spánku. Ak to takto bude pokračovať, do pol roka skončí ako fialový zombík krívajúci ulicami nebies.

A akoby to nestačilo, Mor je ako nevychovaný pubertiak ktorého prinútila žiť v jaskyni. Za posledných sedem dní skritizoval jej kuchyňu, organizáciu chladničky, neusporiadaný šatník, vychodený koberec, nepohodlnú pohovku, nevkusné oblečenie a čo má proti ponožkám v sandáloch? Každý deň mu pripomínala, že môže kedykoľvek odísť, ale na to sotva reagoval.

Bol príliš odhodlaný vypátrať, nuž, ju.

Keď sa nesťažoval na bývanie, vadil mu Elrond, neprehľadné radenie políc so zložkami, ešte aj vzduch v budove.

Selena bola kúsok od toho, aby mu počas noci vykrútila krk.

„Vyzeráš, ako by si plánovala vraždu,“ ozvalo sa vedľa nej odrazu, až nadskočila.

Selena si pritisla dlaň na srdce. „Bohovia, prestaň sa zakrádať!“ pokarhala Jamilu, ktorá sa zjavila v otvorených dverách jej kancelárie.

Jamila si ju premerala. „Trápi ťa snáď svedomie?“ zvedavo vošla a posadila sa oproti nej pri stole.

Och, keby len vedela... „Len som sa zamyslela,“ prišla s klasickou výhovorkou a nasadila falošný úsmev. „Čo ťa ku mne privádza?“

„Prišla som ťa pozvať na obed. Oddelenie biodiverzity sa zbavuje vzoriek niektorých plodín, ktoré už nie sú ohrozené, takže dnes je v jedálni exotický ovocný šalát,“ zatlieskala nadšene.

Selena sotva mala chuť do jedla, ale vedela že ak odmietne, Jamila ju podrobí vojenskému výsluchu a na niektoré otázky jej nebude vedieť odpovedať. A tak len prikývla a spoločne prešli do náprotivnej budovy, kde sa zamiešali medzi ďalších anjelov a nakoniec si uchmatli stôl pri Nilesovi, ktorého tiež prilákalo neznáme ovocie. Tváril sa ako dieťa v hračkárstve, keď ochutnal čosi ružové a šťavnaté, čo ani nevedel pomenovať. Zatiaľ čo Jamila aj Selena si ešte pamätali svet pred apokalypsou, Niles sa k nim pridal len nedávno a nepoznal mnohé radosti, ktoré ony dve aspoň okúsili.

Mali chuť mu postrčiť aj voje misky, ale vedeli že by ho len uviedli do rozpakov.

„Um, a deje sa niečo u vás strážnych?“ opýtal sa po chvíli s plnými ústami.

Jamila spozornela. „Prečo by sa malo?“

Ukázal na Selenu. „Ja len že si u nás každý deň, čo obvykle nerobíš. Chystá sa nejaká akcia?“

Selena zbledla a pohľad uprela do misky. „Nie, Niles. Len si po dlhom čase dávam do poriadku administratívu, ktorú som odkladala,“ odôvodnila svoju prítomnosť na jeho oddelení.

„Ach tak.“

Niles jej možno uveril, ale Selena na sebe priam cítila Jamiline podozrievavé oči.

Musí si dávať väčší pozor.