Temná spomienka 1

Annie si kýchla a oprela sa o chladnú stenu za sebou. Práve mala krátku prestávku, než sa zase vráti do práce. Odšuchtala sa do skladu, aby sa mohla nenápadne vyplakať a rozkašľať sa. Už niekoľko dní sa cítila veľmi zle. Mala teplotu, kašľala, kýchala, bolelo ju celé telo, sotva sa vliekla. Ani do jedla nemala chuť. Nemohla si však dovoliť navštíviť doktora hneď z dvoch dôvodov: za prvé, musí pracovať, inak by nemala na nájom, a za druhé, nemá ani peniaze na lieky. Preto len ticho trpela a dúfala, že to nejako prejde. Klesla na zem a nechala slzy zmáčať jej tvár. Už dlho jej nebolo tak mizerne. Prehrabla si hnedé prstence svojich vlasov a zhlboka dýchala. Aj to ju bolelo. Bohovia, čo by dala za nejaké poriadne lieky!

„Annie!“ volal ju čísi hlas.

„Už idem!“ odkričala zachrípnuto a postavila sa na roztrasené nohy. Vošla späť do reštaurácie, nasadila si zásteru, menovku, a už uháňala k stolu, ktorý mala obslúžiť.

Damian si unavene logol z balíku krvi. Vo Francúzsku je už vyše dvoch dní, ale len teraz sa mu podarilo nájsť si chvíľku pre seba. Pobočka jeho firmy v Lyone hlásila nejaké problémy, tak sa na ne prišiel pozrieť. Z problému sa nakoniec stal podvod za niekoľko miliónov eur a celá firma je hore nohami. Po dvoch dňoch nakoniec našli usvedčujúce dôkazy a všetko hodili na krk polícii. Ak všetko pôjde dobre, do konca týždňa bude späť v Londýne a zvyšok zvládnu jeho zamestnanci.

„Pane? Mali by ste ísť do hotela pospať si,“ navrhol mu jeden zo zamestnancov.

„Rád by som na to tu dohliadol,“ prel sa, ale nie veľmi presvedčivo.

„My to zvládneme pane, choďte. Keby sa čokoľvek stalo, zavoláme vám.“

„Ďakujem,“ povedal vďačne a už mieril do hotela, v ktorom bol ubytovaný. Cestou zavolal Salvatorovi, aby informoval ostatných upírov o novinkách. Väčšina z nich mala tiež vlastné firmy a tie boli úzko poprepájané. Kríza z jednej sa rýchlo odrazila aj v ostatných. Zatiaľ nastal poplach v Conorovej pobočke v Neapole a najnovšie mal problémy aj jeho kráľ Salvator. Obaja sa snažili udržať rúcajúce sa domino v čo možno najmenšom rozpätí a darilo sa im to. Nejde o nič, čo by neustáli.

V izbe sa hodil do postele a oblečený zaspal.

Annie skončila šichta o siedmej večer, keď už ani poriadne nevedela, ako sa volá. Odšuchtala sa do svojho malého bytíku nad reštauráciou. Bola to len jedna izba, v ktorej mala dva matrace plniace úlohu postele, rozpadnutý šatník a policu s dvoma knihami. Malá kuchynka vedľa obsahovala ešte menej zariadenia – len malú chladničku a sporák a viedli z nej dvere do kúpeľne. Ošarpané steny boli pôvodne farebné, ale zostal z nich len základný náter a aj ten pomaly mizol.

Nemala síl uvariť si niečo na jedenie, hoci nemala ani len raňajky. Len sa vyzliekla a šuchla pod prikrývku. Milosrdný spánok neprichádzal. V hlave jej treštilo a triasla sa od horúčky. Chytila záchvat kašľa.

„Nie, prosím,“ fňukla. Naozaj si nemôže dovoliť utrácať za lieky a doktora. Vlastne si nebola istá, či vôbec bude vedieť zaplatiť nájom.

Poloslepá od bolesti a nepríjemného pocitu v pľúcach sa obliekla. Len potrebujem ísť na čerstvý vzduch. To prejde, uisťovala sa. Vyšla z bytu, ani sa nenamáhala zamknúť, a vyšla na ulicu. Chladný decembrový vietor ju prefúkol cez tenký kabát a spôsobil, že sa roztriasla ešte viac. Rušná ulica aj v noci žila. Ľudia  chodili do obchodov, kupovali darčeky, aj keď do Vianoc zostávali takmer tri týždne. Závidela im. Ona žiadne Vianoce nemá. Ani darčeky. Bude rada, ak bude mať vôbec domov. Už zase sa rozkašľala. Videla dvojmo. Vytiahla vreckovku, aby sa vysmrkala, no kašeľ neprestával. Na jazyku pocítila kovovú chuť krvi. S hrôzou pozrela na belostnú vreckovku, ktorú si náhlivo pritisla k ústam. Boli na nej kvapky tmavočervenej krvi. Zhíkla. V hrudi ju neznesiteľne bolelo, hlava jej išla prasknúť. Podlamovali sa jej nohy. Prišiel ďalší záchvat. Je koniec, uvedomila si zhrozene. Nohy jej vypovedali službu presne vtedy, keď aj mozog. Všetko naokolo sčernelo...

Damian sa po neuspokojivom spánku chcel vrátiť späť do firmy. Nadávajúc na svojho nespoľahlivého šoféra sa snažil uhladiť si dlhšie hnedé vlasy a naprával si kravatu. Z hotela vyšiel na rušnú ulicu celý dokrčený. Hodil to za hlavu. Musí sa sústrediť na dôležitejšie veci. Rýchlym krokom míňal obchody na ulici, mieriac do centra k sídlu firmy. Neprešiel ďaleko, keď začul desivý kašeľ. Veľmi mu nevenoval pozornosť a bol by pokračoval, keby nezavial vietor v rovnakom čase, ako sa ozval kašeľ znova a privial k nemu aj vôňu čerstvej krvi. Obzrel sa. Videl len náhliacich sa ľudí.

Vo svojej výške takmer dvoch metrov sa nadvihol na špičky a vtedy ju uvidel – mladú ženu s mŕtvolne bledou tvárou a strapatými kučerami gaštanových vlasov, ako bojuje o svoj dych, stojac vedľa vchodu do malej reštaurácie. Nemala ani poriadny kabát. Cítil jej strach a slabosť. Znova sa rozkašľala a strácala pri tom vedomie. Bola taká krehká! Zreničky sa mu rozšírili hrôzou a ani nevedel, čo robí. Precitol, až keď jej malátne telo pevne zovrel v náručí. Odpadla. Na zem spadla krvavá vreckovka.

„Slečna!“ zatriasol ňou. Nereagovala, len z úst jej tiekol pramienok krvi. Nadýchol sa. Krvná skupina B, dvadsaťtri rokov a... zápal pľúc vo veľmi zlom štádiu! Horela ako radiátor a triasla sa. A aká bola zúbožená! Nemala takmer žiadnu energiu a jej mušia váha prezrádzala podvýživu. Pod očami mala tmavé kruhy, v prekrásnej  tvári bolesť.

Upíri sú zvláštne bytosti. Nemŕtvi a predsa živí. S dušou a citmi. Silní, smrtiaci a zraniteľní. Jediné, čo si cenia najviac na svete je život, lebo im bol odobratý. Sú neprirodzení. Démoni. Damian to vedel veľmi dobre. Žil pridlho a videl veľa zbytočnej smrti. Podarilo sa mu vytiahnuť svoj mobil a zavolať záchranku. Kým prišla sanitka, niekoľkokrát sa ju pokúsil prebrať, ale nepodarilo sa to. Sústredený na vyhasínajúci život v jeho náručí úplne zabudol na prácu. Táto žena očividne patrí medzi chudobnejšiu vrstvu. A potrebuje pomoc. Jeho rozhodnutie bolo okamžité a v súlade s jeho presvedčením, ako aj s presvedčením všetkých upírov. Nastúpil do sanitky prosiac anjelov, aby jej ešte dali šancu.

Len čo ju priviezli do nemocnice, položili ju na lôžko a odniesli na oddelenie, kam nemohol. Posadil sa teda do čakárne. Zavolal do firmy, že tak skoro nepríde. Celé dve hodiny nič nevedel. Až potom sa pri ňom zjavil postarší lekár, ktorý na sebe niesol vôňu jej krvi. Damian vstal a očakával zlé správy.

„Vy ste ju našli?“ opýtal sa lekár.

„Áno. Ako sa má? Prežije to?“ vychrlil otázky a podplatil polovicu personálu, aby mu poskytli informácie.

„Je mimo ohrozenia života. Ale bolo to o chlp. Keby ste ju nenašli...“ vzdychol si. „Bola na tom veľmi zle. Musela byť chorá minimálne tri týždne, chúďa malé.“

„Je pri vedomí?“

„Je v umelom spánku, aby jej telo malo čas zregenerovať sa. Ste jej príbuzný?“

Pokrútil hlavou. „Nepoznám ju, ani neviem, ako sa volá. Zbadal som ju na ulici, ako odpadla.“

„Hm...“ lekár si ho vševediaco prezeral. „Volá sa Annie Favre. Mala pri sebe občiansky preukaz, ale nič viac.“

„Môžem ju navštíviť?“

„Nuž... kedy ste jedli naposledy?“ opýtal sa ho úplne nezmyselnú otázku, ale Damian pochopil. Doktor narážal na to, či už mal krv a náhodou ju neuhryzne. Vedel, s kým jedná.

„Nie som hladný, nemusíte sa báť.“

„Poďte,“ vyzval ho a viedol ho k Annienej izbe. Poslal sestričky preč a vošli.

Ten pohľad sa navždy zaryl do Damianovho srdca. Annie ležala na posteli bledá ako mŕtvola, do ruky jej zaviedli niekoľko hadičiek a okolo tváre sa jej tiež nejaké motali. Husté hnedé kučery ležali bez života na vankúši. Jej hruď sa sotva dvíhala. Pod prikrývkou ani nevidel obrysy jej postavy.

„Smutný pohľad, je tak?“ šepol lekár.

Damian prikývol. „Odkiaľ ste vedeli, kto som?“ opýtal sa pokojne a nespúšťal z nej oči.

„Na škole nás o vás informovali,“ vysvetlil mu. „Rozprávate tak, aby ste neukazovali tesáky a videl som ako reagujete na pachy krvi v nemocnici. Aj ten jej ste museli zachytiť, preto ste ju našli, nemám pravdu?“

„Vykašliavala krv.“

„Viem. Mala zápal pľúc aj hrdla.“

Upír prešiel k jej posteli a jedným prstom ju pohladil po tvári. „Čo s ňou teraz bude?“

„Úprimne? Nevyzerá to s ňou dobre. Už som dostal jej zdravotný záznam. To dievča nemá šťastie. Celý život ju prenasledujú choroby. Ako dieťa sa pobila s rakovinou, dostala všetky možné vírusy aké mohla, má zlú zrážanlivosť krvi, oslabenú imunitu... zázrak, že ešte žije. Nemohla si dovoliť ani len lieky na imunitu. Pracuje ako čašníčka v jednej reštaurácii. Jej pobyt tu... neviem, či si ju tu môžeme nechať. Nemá nám ako zaplatiť.“

Damian sa k nemu obrátil s planúcim pohľadom. „Vy ľudia! Aj život viete vyčísliť v peniazoch!“

„Prosím, neberte to takto. Keby bolo na mne, urobil by som pre ňu všetko. Nezaslúži si to, čo ju postretlo. Bude potrebovať starostlivosť a liečbu.“

„Chcem, aby ste urobili všetko, čo treba!“

„Ale pane...“

„O peniaze sa nestrachujte!“ prerušil ho. „Uhradím to. Na rozdiel od nej sa v nich môžem kúpať. Zachráňte ju!“ Venoval doktorovi vražedný pohľad a bez ďalších rečí odišiel z nemocnice.