Temná spomienka 2

O dva dni neskôr sa vrátil, aby sa informoval o jej stave. Nevedel, prečo ho tak pochytilo zachraňovať ju, ale jej život je preňho príliš cenný. Pretože ona žije. On nie. A ako počul, vždy len bojovala. Zaslúži si poriadnu starostlivosť. Aspoň raz.

Zaklopal na dvere kancelárie doktora, ktorý ju ošetroval, a bez slova vošiel.

„Dobrý deň pán Areleous,“ pozdravil ho človek.

„Zdravím. Ako sa má?“

„Lepšie. Čoskoro ju preberieme. Chcete byť pri tom?“

„Rád by som sa s ňou porozprával, ale nechcem ju zaťažovať hneď po prebudení. Ako dlho si ju plánujete nechať?“

„Nuž, to záleží od okolností. Ak nemá nikoho, kto by sa o ňu postaral, také dva týždne by som ju nepúšťal.“

Damian prikývol. „Vraveli ste, že po celý život bývala chorá?“

„Obávam sa, že áno. Jej rodina sa jej vzdala, keď jej diagnostikovali rakovinu a odvtedy žila v detskom domove. Keď sa vyliečila, mala už desať. Nemal by som to nikomu hovoriť, sú to jej osobné záznamy.“

„Pokračujte, prosím. Chcem vedieť, kto Annie vlastne je.“ Aj tak je jej život krátky.

„Ako som povedal, po tom, čo prekonala rakovinu, bola veľmi slabá. Jej imunita sa nenávratne oslabila a dostala mnoho alergií. Skoro stále bola chorá, ale keďže si nemohla dovoliť... správnu liečbu, často to nechala tak.“

Upír zovrel operadlo stoličky. „Také niečo sa nemá stať nikomu!“

„Tiež si myslím. Neurobila nič zlé.“

„Vravíte, že nemá rodinu?“

Doktor pokrútil hlavou. „Jej matka o ňu nikdy nejavila záujem. Všetko, čo som našiel je, že žije v Paríži so svojím druhým manželom.“

„A Annie nemá súrodencov? Manžela? Deti?“

„Nie, nemá. Viete, je málo žien, ktoré sa v situácii, v akej je ona, nespustia, ak mi rozumiete. Mal som také prípady. Ale ona... jej krv je čistá, žiaden alkohol, drogy... dokonca neberie ani antikoncepciu. Zdá sa, že je hrdá.“

„To je,“ vzdychol si. „Akoby nikdy nepatrila... medzi spodnú vrstvu.“

„Nepatrila. Kým sa jej matka nevzdala, žila v luxuse. Jej rodina je bohatá.“

„Kto by sa vzdal chorého dieťaťa, ktoré potrebuje pomoc?!“ vyprskol nahnevane upír.

Lekár mykol plecami. „Čudovali by ste sa, koľko rodín chce len idylku a pri náznaku problémov... problém odstránia. Ako ju.“

Damian krútil hlavou. Nikdy ľudí nepochopí. Upíri by dali aj svoj život, aby zachránili iný.

„Chcem vedieť, keď sa prebudí.“

„Informujeme vás, pane,“ uistil ho lekár. „Je naozaj na zaplakanie, že najviac ľudskosti prejavuje práve niekto, kto človekom ani nie je.“

Damian sa neveselo zasmial. „Áno, je to zúfalé. Ale najhoršie je, že ja som človekom ani nebol.“

Annie malátne otvorila oči. Cítila sa mizerne a najprv si nevedela spomenúť, čo sa jej vlastne stalo. Potom sa jej myseľ trochu vyjasnila. Kašeľ. Kašľala. Bolelo ju v hrudi a... viac nevedela. Odpadla som, uvedomila si zhrozene.

„Ach nie,“ zachrčala a obzrela sa po sterilnej nemocničnej miestnosti. Nie, nie, nie! Nemá tu byť! Nahmatala zvonček, ktorý mal privolať sestričku a stlačila ho. Uvažovala, prečo má taký zvláštny pocit v krku. So stonaním sa posadila a zistila, že je slabá ako dieťa.

Ktosi zaklopal a vo dverách sa zjavila mladá usmiata sestrička. „Dobrý deň, slečna,“ pozdravila ju s úsmevom. „Ako sa cítite?“ Pristúpila k nej a pomohla jej poriadne sa posadiť. Potom jej skontrolovala teplotu a tlak.

„Príšerne. Čo sa mi stalo?“

„Boli ste veľmi chorá,“ povedala. „Máte zápal pľúc a museli sme vám vybrať mandle. Takmer ste umreli.“

Annie sa oči rozšírili od hrôzy. Netušila, že to bolo také zlé. „Ako som sa sem dostala? A ako dlho tu vlastne som?“

„Sanitka vás priviezla pred troma dňami. Počkajte, zavolám vášho doktora, ten vám všetko povie.“ A odbehla.

Annie sa zakrútila hlava. Tri dni. Zápal pľúc. Vybraté mandle. Pane bože, čo urobí? Z práce ju určite vyhodia a ten účet za nemocnicu... Čo bude robiť? Prehrabla si vlasy. Zistila, že má na sebelen tenkú nemocničú košieľku. Svoje veci nikde nevidela. Na ruke si našla niekoľko vpichov po infúzii.

Do izby po chvíli vošiel doktor a tiež sa na ňu milo usmial. Nebola schopná tváriť sa rovnako.

„Dobrý deň slečna. Som doktor Renaud. Ošetrujem vás.“

„Zdravím.“

„Bolí vás niečo? Necítite tlak na hrudi? Alebo v hrdle?“ Prehmatal jej krk a posvietil do očí. Potom si sadol na posteľ.

„Cítim sa dobre. Trochu slabo,“ odpovedala po pravde.

„To je pochopiteľné. Priviezli vás v hroznom stave, nehovoriac o tom, že by ste mali trochu pribrať. A potrebujete aj veľa vitamínov.“

Odfrkla si. „Vďaka za radu. Môžem už odísť?“

Zamrkal. „Zbláznili ste sa? V žiadnom prípade vás nepustím, takmer ste umreli!“

„Ale ja sa musím vrátiť do práce! Teda ak ju ešte mám!“ namietala. „Ani si nemôžem dovoliť tu ostať!“

„To nech vás netrápi. Váš pobyt aj liečba sú uhradené.“

Prekvapene sa strhla. „Kým? Nemám žiadnu rodinu. Nepomýlili ste sa?“

„Nie, slečna, nepomýlil.“

Otvorila ústa. Kto by platil nemocnicu za cudzieho človeka? Nie, určite to bude chyba. Ona tu nemá čo robiť. Nepokojne sa pomrvila. „Naozaj musím ísť. Veď som už zdravá.“

„Ani zďaleka. Stále je čo napravovať. Viete, že máte oslabenú imunitu?“

Vzdychla si a vysilene sa oprela o vankúš. „Chemoterapia urobí svoje, nemyslíte?“ opýtala sa sucho. Jej zdravie je po tomto zásahu zničené.

„Hm... áno, čítal som, čo ste prekonali. Ste statočná.“

Kruto sa zasmiala. „Nie som. Mali ste ma vidieť, ako som revala, keď ma liečili. Takmer som spáchala samovraždu, to ste asi v záznamoch nenašli, čo?“ priznala a vôbec sa netvárila, že by sa za to hanbila. Naučila sa na život pozerať realisticky.

„Slečna...“ doktor nevedel, čo povedať. Začínal uvažovať, či by pre ňu nebol lepší nejaký psychológ.

„Ja viem, napočúvala som sa dosť rečičiek. Už to neurobím,“ uistila ho. „Nič mi nestojí za stratu života. To som sa už naučila. Ibaže ja naozaj nemám peniaze na zaplatenie liečby a...“

„Ako som už povedal, vaša liečba je uhradená.“

„Neviem síce, aký blázon by platil za nemocnicu niekomu, koho nepozná, ale mali by ste ho poslať za jedným z vašich odborníkov na hlavu. Podľa mňa nebude v poriadku.“

„Veľmi sa o vás bál. Nebyť jeho, umriete. To on vás našiel a zavolal sanitku,“ bránil ho.

„Neviete, prečo to urobil?“

„Na to sa musíte opýtať jeho.“

„Čože?“

„Chcel, aby sme ho zavolali, len čo sa prebudíte.“

„Musím vypadnúť!“ zošuchla sa z postele a takmer spadla, ako sa jej zakrútila hlava. Nechcela sa stretnúť s nejakým boháčom, ktorému sa uľútostilo chudobného dievčatka a rozhodol sa zahrať na dobrého deduška. Z takýchto ľudí jej bolo zle! Všetci ju ľutovali, akoby bola nejaké dievčatko so zápalkami! Rozhodne nechce čeliť ďalšiemu. To sa radšej prepadne pod zem!

„Slečna, nemali by ste vstávať!“ doktor ju podoprel a chcel ju odniesť k posteli. Slabučko sa bránila.

„Nemôžete ma tu držať!“ Mykala sebou. „Pustite ma!“

Lekár si vzdychol a podal jej sedatíva.

Salvator, kráľ anglických upírov, sa hodil do kresla vo svojom paláci a pohľadom prešiel po desiatich upíroch, ktorí sa okolo neho zhromaždili. Všetci sedeli ako na ihlách, ale chápali jeho predošlú reč. Erin stála opretá o stenu a pozorovala ich. Kráľ svojim poddaným nikdy nechcel zle. To vedeli všetci. A tiež čakali, že aj na Damiana čoskoro dôjde. Jeho stav trvá pridlho.

„Nechcem ho vyhodiť,“ vysvetľoval Salvator a asi po stý raz si prehrabol dlhé blonďavé vlasy. „Len mu chcem pomôcť.“

„Nespochybňujeme tvoje úmysly, len ten spôsob...“ začal Will neochotne. „No tak má krízu, nazvime to kríza stredného veku. To ho prejde.“

„Ja som mal krízu stredného veku sotva jednu dekádu, tá jeho trvá, odkedy Napoleon vytiahol do Ruska.“

Má pravdu. Damian, pôvodom grécky bojovník, je jedným z tých starších upírov na svete, čistokrvný upír, posledný svojho rodu. Bojoval proti Rimanom, Tatárom, Turkom, počas revolučných rokov vystriedal všetky strany a svojou maličkosťou prispel aj v prvej a druhej svetovej vojne. Popri tom bojoval proti inkvizítorom a vlkolakom. Avšak odkedy sa medzi nimi a lovcami, pozostatkami inkvizície, uzavrela mierová dohoda a s vlkolakmi si k sebe tiež nachádzali cestu, nemal čo robiť. Už niekoľko rokov sa venoval len svojej firme, život okolo neho akoby prestal existovať. Stal sa z neho robot – dobiť energiu, pracovať, občas sa zastaviť u kráľa. Žiadny život, žiadne stretávanie sa so známymi. Akoby ani nežil. A takto to trvá už viac ako dve storočia. Nebyť vojen, umrel by od nudy. Už vtedy to s ním začínalo byť zlé. Salvator to ignoroval v nádeji, že ho to prejde. Ibaže neprešlo. Stále sa to zhoršovalo, až sa z neho stala chodiaca mŕtvola. Niekedy, raz, za pár rokov, sa síce prebral, ako napríklad, keď Conor potreboval pomoc s Isobel, ale to bol len výkrik do tmy. Predstieral, že je všetko v poriadku, ale nikoho nepresvedčil.

Salvator bol toho názoru, že potrebuje rozptýlenie a to mu chcel dopriať preložením na iné miesto, do iného kráľovstva. Napadlo mu poslať Damiana do Ruska, alebo rodného Grécka, priamo na kráľovský dvor. Mnoho princezien by mohlo zaujať jeho pozornosť a rozptýliť tie mračná okolo jeho mysle.

„Naozaj si nemyslím, že by si tým niečo dosiahol,“ trval na svojom Will. Svetlovlasý upír je jeho najbližším priateľom a hoci sa oňho bál, nerád by ho poslal niekde inde, kde to nepozná.

„Máš lepší nápad? Sem s ním, ani ja ho nechcem stratiť. Ale nechcem sa pozerať, ako chradne. Veď ten chlap ani nevie, kde býva, taký je zabratý do práce!“

„Zlepší sa to.“

Erin si v kúte miestnosti odkašľala. Medzi upírmi nikdy nemala veľké slovo, keďže donedávna patrila k nepriateľom a zlou náhodou skončila pripútaná k Salvatorovi.

„Byť tebou, nedohadovala by som sa o ňom za jeho chrbtom. Už si sa s ním porozprával? Možno by to stačilo.“

Nemŕtve bytosti zazreli na Erin a ona im bez mrknutia oka čelila. Nikdy nebola zbabelec.

„Erin, nič v zlom, ale nemáš ani tridsať. Nevieš, čo je to žiť tak dlho a čo všetko to odnáša,“ upozornil ju kráľ.

Vyvrátila oči. „Život s tebou mi ako večnosť pripadá.“

Salvator smutne odvrátil pohľad a nevyjadroval sa. „V každom prípade, najskôr sa musí vrátiť a po Vianociach uvidíme,“ rozhodol nakoniec. „Will, postaraj sa, aby sa hneď po návrate hlásil u mňa.“

„Spoľahni sa,“ prikývol upír.

Damian dlho nezažil ten zvláštny pocit, ktorý v ňom hlodá už niekoľko dní. Bolo to zvláštne, také... mučivé. Niečo chcel a nevedel čo. Bol zvedavý. Áno, naozaj bol zvedavý. Ako to dopadne s Annie? Čo mu povie, keď sa dozvie, čo pre ňu urobil? Ľudia takéto veci predsa nerobia.

Toto bolo prvý raz po dlhej dobe, kedy bol preňho deň vopred neurčený. Nevedel, čo sa stane. Áno, tak to je. Chýba mu pestrosť.

Plný očakávania zastal pred jej izbou. Pripravil sa  na ten pohľad. Keď ju videl naposledy, nevyzerala dobre. Bude si musieť zachovať neutrálny výraz. Prečo sa o ňu vôbec stará? Áno, život jej zachránil, ale viac robiť nemusí. Nikto by mu to nevyčítal. Toto je nad rámec jeho povinností.

Zaklopal. Odpoveďou mu bolo len neurčité zavrčanie. Opatrne vošiel.

Annie ležala na svojom lôžku, hlavu mala nadvihnutú a vedľa nej stál podnos s nedojedeným jedlom. Jej tvár už nehyzdili hadičky, dokonca nabrala aj trochu farby. Nádherné hnedé prstence vlasov jej rámovali tvár a pozerali naňho sýte zelené oči. Žensky tvarované pery sa zachveli, ale nevydali ani hláska. Prudko ho zasiahla skutočnosť, že žena pred ním je neuveriteľne krásna. Čosi z nej vyžarovalo. Upútala ho, ako už storočia žiadny človek, upír, vlkolak, ani anjel, či démon nedokázali.

To teda je kus chlapa, bola prvá myšlienka, ktorá Annie prebehla hlavou. Po tom, ako začala vyvádzať, dali jej slabé sedatíva, takže sa musela podriadiť a len bezmocne ležala na lôžku. Keď však zbadala vysokého, takmer dvojmetrového mohutného chlapa vo svojich dverách, jej mozog ožil rýchlosťou blesku. Očami putovala po jeho svalnatej postave v dlhom čiernom kabáte, hnedých vlasoch padajúcich mu na plecia, a príťažlivej tvári s aristokratickými črtami a očami... striaslo ju. Pohľad, s ktorým sa stretla, bol chladný, neosobný, bez štipky emócie či života. Akoby na ňu hľadel duch. Robot.

Damian vošiel dnu a na tvári si udržiaval neutrálnu masku. Je to len človek, opakoval si. Ona sa časom pominie, ako každý. On zostane čeliť vekom.

„Dobrý deň, slečna,“ pozdravil ju opatrne.

V Annie jeho hlas vyvolal podivné chvenie. Bol zvučný, zamatový. Len ten jeho prízvuk... Odkašľala si . „Dobrý deň, pane,“ povedala a vôbec to neznelo milo. Radšej nech ju znenávidí a dá jej pokoj, než by ju ľutoval.

„Volám sa Damian,“ predstavil sa a zastavil pred jej posteľou, takže si hľadeli do očí. „Odpadli ste práve, keď som šiel okolo.“

„Povedali mi,“ mávla rukou. „Ďakujem.“

Čakal, že niečo povie, ale ona len pozerala do podlahy a v jednej ruke krčila prikrývku. Pripadala mu nejaká otupená, vzdialená.

„Cítite sa dobre?“ opýtal sa, lebo už úplne zabudol, ako viesť rozhovory s ľuďmi. A ani tie s upírmi nestáli za veľa.

Vzdychla si. „Už sa ma na to pýtali viacerí. Áno, je mi dobre a bolo by mi ešte lepšie, keby ma pustili!“

„Práve ste sa prebrali. Mali by ste odpočívať.“

Annie vzdychla a pripravila si kruté slová pre svojho záchrancu. Nemala na výber. „Viete, pane, nie každý má peňazí ako maku, prípadne si môže dovoliť leňošiť niekoľko dní v nemocnici. Ja sa musím vrátiť do práce, inak...“ nadýchla sa a nedokončila. Nechcela ani pomyslieť na tú druhú alternatívu. Veľmi dobre vedela, aká by mohla byť. Príde o byt. Prácu. Strechu nad hlavou. Je zima. Nemá kam ísť...

„Inak?“ dožadoval sa pokračovania.

Zelené oči ho prepaľovali ako nejaký démon. „To nechcete vedieť. Naozaj si cením vašu pomoc, zachránili ste mi život. A skutočne vám nechcem byť nič dlžná, ale okrem úprimného ďakujem vám nemôžem dať nič. Prečo ste sa vlastne namáhali? Ani ma nepoznáte.“

To nebola tak celkom pravda. Za tie posledné dni o nej zistil veľa. „Nepotrebujem niekoho poznať, ak viem, že umiera a ja mu môžem pomôcť,“ vysvetlil jej presvedčenie všetkých upírov. „Život je len jeden a má nesmiernu cenu.“

Uznanlivo prikývla nad jeho slovami. Nikdy nič podobné nepočula a z úst tohto muža to znelo, akoby vedel až príliš dobre, o čom hovorí. Pokúsila sa zachytiť jeho pohľad, ale aj keď jej hľadel priamo do očí, mala pocit, že je na míle vzdialený. Neprítomný.

„To máte z vlastnej skúsenosti, alebo ste si to prečítali?“ opýtala sa trochu pichľavým tónom.

Damian precitol nad jej poznámkou. Prísne si ju premeral. „Videl som smrť tisícov, slečna. Umierali pre hlúposti, niektorí prosili o milosť, iní sa jej snažili vyhnúť. Sám som mal mnohokrát na mále a poviem vám – nepáčila sa mi predstava, že umriem. Takže áno, viem z prvej ruky, aké to je!“ vyprskol a ani nevedel, že v tej chvíli jeho oči zaiskrili životom. Na chvíľu prestal byť chladným robotom, aby vyjadril svoj hnev. Čo už len obyčajný človek môže vedieť o tisícročiach, ktoré prežil on? A ako to, že sa ho jej tón dotkol?

„Nechcela som vás uraziť,“ zašepkala šokovane. Čo je ten chlap zač? Začínal ju desiť.

Vzdychol si a vrátil sa do svojho polomŕtvolného stavu. „Nemám vo zvyku viesť takéto rozhovory. Nechcel som vás vydesiť. Vlastne som sa len chcel uistiť, že ste v poriadku a už nebudete riskovať tým, že nezájdete k doktorovi, keď vás chytí choroba.“

Odfrkla si. „Do toho vás nič!“

„Och, ale áno! Nechcem odísť s tým, že plytváte svojím životom, keď ste už raz dostali druhú šancu.“

Druhá šanca. Tie slová sa jej ozývali v hlave ako ozvena. „Môj život sa vás netýka,“ trvala na svojom.

„Naozaj? Povedali by ste mi to aj vtedy, keď váš život odo mňa závisel?“

Annie sa nahnevane posadila a prekonávala účinok liekov. „O čo vám ide?! Ešte raz – ďakujem vám, čo viac môžem urobiť? Som rada, že žijem a tým to končí! Ale nebudem dlho žiť, ak prídem o prácu a vyhodia ma z bytu uprostred zimy, nemyslíte?!“

„Bola vo vašom tóne výčitka?“ zamračil sa.

„Áno, bola!“ prskala. „Ja nie som ako vy, nemám peniaze nazvyš! Sakra, nemohla by som si ani dovoliť lieky! Toto ste chceli počuť?“ Nenápadne si pretrela oko, aby sa jej po líci neskotúľala zradná slza. „Ak vám na mojom živote stále záleží, vybavíte, aby ma ešte dnes pustili. Prosím.“

Damian musel chvíľu mlčať, aby spracoval vzniknutú situáciu. Po dlhom čase sa prebral z otupenia. Žena pred ním je nepredvídateľná. Divoká. Videl jej to na očiach aj v tvári. Doslova ho zaujala.

„To nedovolím,“ pokrútil hlavou. „Ste po operácii.“

Mykla plecami. „Vybrali mi mandle, no a čo?“

„Máte oslabenú imunitu.“

„Už pár rokov,“ prebila jeho ďalší argument.

„Sakra, ženská, prestaňte sa so mnou hádať!“ okríkol ju, sám prekvapený svojou reakciou. „Budete tu, kým sa vám nepolepší a o to sa osobne postarám!“

„Och, naozaj?! V tom prípade ma asi budete musieť zaskočiť v práci! Už vás vidím v zástere, ako si zapisujete, čo si zákazníci dajú!“

„Snáď máte právo na voľno, keď ste chorá!“

Usmiala sa naňho ako na blázna. Bezočivosť! pomyslel si.

„Tu nie sme vo vašom privilegovanom svete plnom práv a paragrafov. Moja práca je neistá a ničím ju nemám zaručenú. S tým nikto nič neurobí, ani vy!“

Išiel z nej zošalieť. Nedajbože, aby sa z nej niekedy stala právnička! „Nájdete si inú. Istejšiu a so zamestnávateľom, ktorý bude akceptovať pobyt v nemocnici.“

Annie sa premáhala, ale jej temperament vyhral nad zdravým rozumom. Načiahla sa po prvej veci, ktorá jej prišla pod ruku a hodila ju po ňom. Ako zistila, bol to sklenený pohár. Damian však s neprirodzenou rýchlosťou uhol, ani nezaváhal. Šok sa mu v tvári objavil, až keď našiel črepy na zemi pri stene, kam pohár dopadol. Ohromene pozrel na rozčertenú Annie.

„Nie každý má v živote podobné možnosti!“ vrčala naňho a už neležala, ale kľačala na posteli. Oblečenú mala jednoduchú košeľu a biela látka z nej visela a neodhaľovala ani jedinú krivku jej tela. Len na jej odhalených rukách a nohách bolo vidieť, aká je chudá. „Nie všade to chodí tak jednoducho, ako ste popisovali!“ kričala ďalej. „Ale čo o tom môže vedieť nejaký nafúkaný milionár, ktorý o niečom takom ako chudoba, či nedostatok peňazí čítal len v slovníku cudzích slov?!“ Vyhrabala sa z postele a postavila sa pred neho v celej svojej výške sto sedemdesiatich centimetrov. Vlasy jej padli na plecia.

Akoby doňho udrel blesk. Damian otvoril ústa a nedokázal nič povedať. Ako je to dlho, čo sa mu niekto naozaj postavil? Nebodaj sa s ním pohádal? Vzdoroval? Ešte aj Salvator s ním jednal opatrne. A teraz, v dvadsiatom prvom storočí, sa zrazu jedno dvadsaťročné žieňa len tak rozhnevá a ani sa ho nebojí!

Premeral si ju. Bola naozaj krásna, až na tú vychudnutosť. Pristihol sa pri myšlienke, že si predstavuje, ako vyzerá pod tým hrozným oblečením. A ako by asi vyzerala bez neho, v jeho posteli...

Pokrútil hlavou. Na dnes stačilo. „Zostaneš tu Annie!“ rozhodol a oslovil ju menom, aby ju ešte viac nahneval. Páčilo sa mu, ako sa jej krv hrnie do líc. „Ešte sa uvidíme.“ Drzo odpochodoval von z dverí.

Annie hodila do zavretých dverí vankúš a zvrieskla. Najradšej by ho uškrtila hadičkou od infúzie! Čo si to k nej dovoľuje?! Od hnevu prudko dýchala. Až jej prišlo nevoľno. S kašľaním a prskaním sa vrátila do postele a preklínala Damiana.

Ako mu má asi vysvetliť, že ju odsúdil na ďalšie dlhé obdobie bez domova? Poisťovňa už pochopila, že Annie je viac nákladná než prináša úžitok a o každý cent sa s nimi musela hádať. Väčšinou prehrala. Kvôli všetkým zdravotným problémom musela opatrne voliť, ktoré lieky si kúpi a ktoré vynechá. Jej strava je takisto neskutočná záťaž. Kvôli všetkým tým zdravotným problémom ju vyhodili z niekoľkých zamestnaní, až skončila tam, kde je. Aby sa uživila, musela začať pracovať načierno, pretože štát jej na daniach berie to, čo potrebuje na jedlo a nájom. Ale to znamená žiadnu zmluvu, istoty a ani spravodlivé zaobchádzanie. Ak si aj niekedy niečo našetrila, musela to minúť na nevyhnutné zákroky. Len vytrhnutie zubu ju stálo dva nájmy a jedla len jeden raz denne.

Ako povedala, nie každý má garantované privilégiá...

O päť dní mala pocit, že sa od bezmocnosti rozletí. Odmietali ju pustiť a ten somár za ňou chodil každý deň. Nikdy sa nikam nedostali, len sa hádali. Jeho starostlivosť jej liezla na nervy. Správal sa k nej ako k dieťaťu a trval na tom, aby ju nepúšťali. Navyše ju prepchávali jedlom ako nejakú hus! Za týždeň pribrala dva kilá, čo malo priaznivý vplyv na jej zdravie, aj keď si to nerada priznávala.

Na šiesty deň sa rozhodla vziať veci do svojich rúk a odvážne vletela do kancelárie jej lekára. Ten na ňu neisto pozrel.

„Chcem odísť!“ vyhlásila opäť.

Pokrútil hlavou. „Slečna Favre, znovu vám to vysvetľujem...“

Zastavila ho zdvihnutou dlaňou. „Teraz budete počúvať mňa! Už som zdravá a držíte ma tu len preto, lebo mi pán Areleous platí liečbu.“

Prikývol. „Stará sa o vás.“

„Lenže ja to nechcem! A pokiaľ dobre poznám svoje práva, nemôžete ma tu držať! Ak ma hneď nepustíte, zavolám políciu a stavím váš krk na to, že bude na mojej strane!“

Doktor zbledol. „To je...“

„To je moje právo doktor Renaud!“ Zatvárila sa neúprosne. „Možno nepochádzam z takej vrstvy, ako by sa patrilo, ale nie som hlúpa! Vypíšte tie hlúpe papiere a ešte dnes odídem!“

Nečakala na jeho reakciu, zvrtla sa a energicky opustila kanceláriu.

Doktor hľadel na zatvorené dvere a nevedel, ako sa zachovať. Mala pravdu. Ak to poženie do právnej roviny, zákon sa prikloní k nej. Nemal na výber. Našiel potrebné dokumenty a vytáčal Damianovo číslo. Zdvihol mu to po prvom zazvonení.

„Pán Areleous? Máte čas? Viete, nastal tu istý problém...