Temná spomienka 3

Annie spokojne vyšla z nemocnice a otriasla sa od zimy. Mala na sebe len svoj starý kabát. Odmietala sa však vrátiť. Sebavedome vykročila po ulici, kým pred ňu neskočila postava v čiernom.

Vykríkla, keď ju Damian chytil za lakeť a pritiahol k sebe. 

„Čo si myslíš, že robíš?“ oboril sa na ňu, telom prilepený k tomu jej, akoby ju chcel chrániť pred chladom. Nechápal, kde sa v tomto človeku berie toľko drzosti a odvahy vzdorovať mu. Jemu, pred ktorým sa skláňali králi aj cisári! Ženy mu padali k nohám! Upíri k nemu mali veľkú úctu! Kto je ona, že sa mu stavia na odpor? Takmer rozrazil stenu v hoteli, keď mu doktor zavolal, že ju musí prepustiť. Hneď sa vybral k nemocnici, napriek silnej snehovej fujavici. Len čo ju uvidel, trasúcu sa od zimy, najradšej by ju schytil do náručia, aby ju ochránil. Určite som sa zbláznil, napadlo mu, ako jej hľadel do jasných zelených očí plných života, ale aj utrpenia. Strácal sa v nich.

„Pusti ma!“ vytrhla sa mu. „Idem domov! Zbohom!“

Znovu ju chytil a zatiahol medzi budovy, kde až tak nefúkalo. „Mala si zápal pľúc ženská! Takto sa nemôžeš vrátiť do práce! Znovu ochorieš!“

„Môžem a aj vrátim! Daj mi pokoj! Nie som nikto, len náhodná okoloidúca v tvojom živote, tak ma vymaž a choď riešiť dôležitejšie problémy!“ Pokúsila sa odísť, zase neúspešne. Tvrdo ju zdrapil a oprel o stenu. Aby neodišla, postavil sa tesne pred ňu, až sa ich telá dotýkali. Annieno telo bolo pružné a mäkké. Išlo z neho spaľujúce teplo, ktoré mu rozprúdilo krv v žilách.

Annie zabudla dýchať, keď ucítila jeho mohutnú postavu tisnúcu sa k nej. Oceľové ,nepoddajné svaly rozoznala aj cez niekoľko vrstiev oblečenia a ich silu si plne uvedomovala. Pozrela mu do tváre.

„Čo odo mňa ešte chceš? Neprosila som ťa o pomoc!“

„O tú sa prosí  málokedy. Máš ju zdarma!“

„Daj. Mi. Pokoj! A pusti ma!“ Pretože o chvíľu sa tu z toľkej bezmocnosti zloží.

„Nepustím! Ak nie si schopná sama posúdiť svoj stav, dohliadnem si na teba sám! Prvé čo urobíš bude, že najmenej mesiac sa budeš zotavovať, v tichu, pokoji a hlavne teple!“

Annie ho bez výčitiek kopla do nohy a odskočila.

Damian by v tej chvíli najradšej vraždil. Čo si to dovoľuje? Kedysi za takúto opovážlivosť ženy mlátili! Prekonal bolesť a zavrčal na ňu, len-len že neodhalil tesáky.

„Tak a teraz ma počúvaj, ty nafúkanec!“ okríkla ho. „Pracujem dvanásť hodín denne, aby som vôbec mala na byt, v ktorom je teplo luxusom a pokoj pri mojom šťastí budem mať až keď umriem, čo sa zase stane čoskoro, ak o ten byt prídem! Pochopil?! Ja nie som ako ty!“ rozhodila rukami.

Muž pred ňou sa zarazil. Netušil, že je to až také zlé. Premeral si ju. V tvári sa jej zračilo zúfalstvo a pery sa jej chveli. Chcel niečo povedať, ale nenachádzal slov. Čo s ňou urobí? V žiadnom prípade sa nesmie vrátiť na miesto, o ktorom hovorila. Pripadala mu taká krehká...

„Nevracaj sa tam,“ povedal potichu, v hlave šialený nápad.

Zažmurkala. „Prosím?“

„Ničí ťa to, Annie. Mám pre teba lepší návrh. Vypočuješ ma?“

Nie, to rozhodne nechcela, ale jej hlava prikývla bez jej vedomia. Najradšej by sa vyfackala. Prečo sa tu vybavuje s týmto cudzincom? Ani ho nepozná. Teda, áno, zachránil jej život, ale to automaticky neznamená, že mu teraz bude bezvýhradne veriť.

Damian si vzdychol. Chcel jej pomôcť. Chytila ho za srdce ako ešte nikto a nikdy by si neodpustil, keby ju tu nechal. Chcel jej ukázať lepší svet. Chcel, aby bola zdravá a nemusela robiť voľbu medzi jedlom a liekmi.

„Poďme niekam, kde je teplejšie,“ navrhol, pretože jej kabát rozhodne nie je do takéhoto počasia.

„Nikam nejdem!“ vyhlásila.

„Len do tamtej kaviarne, Annie,“ ukázal cez ulicu. Všimol si, ako sa zachvela zimou a s úľavou ho nasledovala.

Usadili sa v kúte, kde mohli mať väčšie súkromie na rozhovor. Annie si vychutnávala teplo, ktoré ju zalialo len čo vstúpili a ani si nevyzliekla kabát. Jej svaly sa ihneď uvoľnili a ona by najradšej zapriadla. Vôňa koláčov a ovocného čaju jej pripomenula, aká je hladná, ale nemala pri sebe ani cent.

„Čo si dáš?“ opýtal sa automaticky Damian a podával jej nápojový lístok.

„Nič,“ odmietla a jej žalúdok sa protestne skrútil.

„Annie!“ zamračil sa. „Potrebuješ energiu. Videl som, aká si chudá. Dostaneš čokoládu, alebo čaj a nejaký zákusok, vyber si.“

„Nechcem nič!“ zopakovala.

Ignoroval jej prosbu a keď prišla čašníčka, sebe objednal kávu a pre Annie čaj so zákuskom. Priam cítil jej hnev, keď objednával, a trochu ho to pobavilo. Annie je roztomilá ešte aj keď trucuje. Usmial sa, čo ju ešte viac vytočilo.

„Tak,“ pohodlne sa oprel o malý stôl a uprene pozoroval jej tvár. „Čo s tebou mám urobiť?“

„Nechať ma žiť svoj život,“ odpovedala pohotovo. Neskutočne ju vytáčal jeho pokojný výraz, akoby mu patril celý svet a s ním aj ona.

„Život?“ nadvihol obočie. „Annie, pozri mi do očí a povedz mi, čo za život to je, keď musíš voliť medzi jedlom alebo liekmi,“ začal rozumne.

Privrela viečka, aby si neprečítal pravdu v jej očiach. „Viem, že pre teba je nepredstaviteľný, ale ja nič iné nemám. A som spokojná, teda bola som. Mala som byt, aj niečo do úst. Už sa nechcem vrátiť na ulicu, Damian. Tam to bolo oveľa horšie,“ priznala svoj životný príbeh.

Najradšej by ju v tej chvíli zovrel v náručí a nikdy viac ju nepustil. Ako môže jeden človek toľko prežiť a stále mať toľko sily a dôstojnosti? Poznal mnoho šľachticov, ktorí by pre moc, slávu a peniaze predali aj vlastnú dušu. Stačí len pomyslieť na dávnu nepriateľku kráľovstva Izabellu – bola dcérou mocného šľachtica a keď ju vyhodil, klesla až na samé dno. Ešte aj keď ju prebodol svojím mečom, vykríkla zasraní upíri! Annie, na druhej strane, by zrejme ani nadávku použiť nevedela.

„Chápem tvoje obavy a skutočne ti nechcem sťažovať život. Naopak, rád by som ti pomohol.“

Pousmiala sa. „A ako? Myslíš, že keby nejaká lepšia alternatíva existovala, nepokúsila by som sa o ňu? Mala som rakovinu, strednú školu som dokončila ako dvadsaťročná, vysokú nemám. Každú chvíľu som chorá a chytím každý vírus, aký ti napadne.“ Čo mu má viac povedať, aby ho konečne odplašila?

„Keby si zmenila prostredie, veľmi by ti to prospelo. Imunitu si môžeš posilniť liekmi a ak by si ešte pribrala, cítila by si sa oveľa lepšie,“ vymenovával.

„Myslíš, že to neviem? Nie som hlúpa, aj keď sa to odo mňa očakáva.“

„Ja viem, že nie si hlúpa,“ impulzívne ju chytil za ruku. Annie sa nepatrne zachvela a pod kožou ju pichali tisíce ihličiek. Damianov dotyk ju ešte viac rozohrial a najradšej by takto zostala navždy. „Preto si myslím, že to, čo si mi popisovala, nie je život pre teba.“

„Nie som prvá ani posledná. Ja to zvládnem.“

Pokrútil hlavou. „Nedokázal by som odísť s tým, že som ti vôbec nepomohol.“

„Ale ty si mi pomohol,“ od srdca sa usmiala. „Zachránil si mi život. Ja viem, že som bola nepríjemná, ale ani nevieš, ako sa z toho teším. Naozaj.“

Úprimnosť v jej očiach by pokojne mohla zabíjať. Videl, ako si váži svoj život a o to viac si ju vážil aj on.

Prišla čašníčka a kým im servírovala ich objednávku, nepovedali ani slovo. Annie do nosa udrela sladká vôňa čokoládového koláča a jej žalúdok zajasal.

Damian si až vtedy uvedomil, že jej zviera dlaň a prekvapene ju pustil. Zvláštne, obvykle mu kontakt s ľuďmi vadí. Pri nej si ani neuvedomoval, že on je upír a ona len človek.

Annie neodolala, zjedla celý koláč a spokojne ho zapíjala teplým čajom s príchuťou škorice a jablka. Zbožňovala tú chuť. Keď vzhliadla k svojmu spoločníkovi, zistila, že jej hľadí na pery.

„Damian?“ oslovila ho, lebo nevedela pochopiť ten hlad v jeho očiach.

Upír sa prebral z tranzu a musel sa trochu pomrviť na stoličke, lebo mu boli tesné nohavice. Chcel ochutnať tie zvodné ružové pery a nielen to. Chcel ju ochutnať celú! Po toľkých desaťročiach znovu po niekom zatúžil. Pozrel do jej žiariacich zelených očí, ktoré v sebe mali toľko života, koľko tie jeho stratili. Nevediac, čo robí, natiahol ruku a dotkol sa jej líca. Bolo neuveriteľne hladké a teplé. Živé. Presne ako jeho majiteľka.

Annie sa nemohla hýbať, keď sa jej zrazu dotkol. Jeho drsná ruka ju celú rozochvievala a krv jej vrela. Pohľadom väznil jej oči, akoby ich chcel pohltiť.

Potom pokrútil hlavou a vrátil sa k svojmu mŕtvolnému výrazu. Zamrzelo ju to. „Máš v sebe veľa života, Annie. Závidím ti ho, preto nechcem, aby si ním mrhala,“ povedal smutne a odpil si z kávy.

„Ja ním nemrhám. Bojujem za každý svoj deň. Raz som sa pokúsila zomrieť a odvtedy to ľutujem.“

Zdvihol k nej zrak a ona sa začervenala, lebo v návale emócii prezradila viac, ako chcela.

„Ty si chcela spáchať samovraždu?“ opýtal sa neveriacky.

„Hm... to bolo dávno,“ zamrmlala, oči upreté na stôl.

Damian sa natiahol s dvoma prstami jej nadvihol bradu, kým mu zase nehľadela do tváre. „Prečo?“

„To je už jedno,“ vzdychla si. „Nikdy viac to nezopakujem.“

„Sľubuješ?“

Zasmiala sa a pre ten úsmev by zabíjal. Na líci sa jej objavila roztomilá jamka a biele zuby zažiarili na jej hladkej tvári. „Sľubujem.“

„Výborne,“ spokojne sa oprel. „Tak, keď máš dobrú náladu, čo keby si porozmýšľala nad tým, že by si odišla z toho miesta, o ktorom si hovorila?“

Úsmev jej hneď zamrzol a tvár posmutnela. „Rada by som, ale skutočne nemám kam ísť.“

„Poď so mnou,“ vyhŕkol skôr, než si to mohol poriadne premyslieť.

Vyvalila oči. „Prosím?“

Na tvári sa mu objavil nenápadný úsmev. Áno, už bol rozhodnutý. Annie pôjde s ním, aby na ňu dohliadol. Postará sa o jej zdravie. „Vezmem ťa k sebe, tam sa môžeš v pokoji zotaviť. Potom si nájdeš lepšiu prácu.“

Annie zbledla a pomrvila sa na stoličke. Odrazu jej bolo nepríjemne. „Nie,“ povedala rázne. „To neurobím!“ vyhlásila a vstala.

Damian ju chytil za ruku a stiahol späť na stoličku. „Nemyslel som to tak, ako si si to vysvetlila, Annie,“ hovoril rýchlo. „Žiadne postranné návrhy a ultimáta. Prisahám.“

Zamyslene si ho premerala, v očiach chlad. „Naozaj? Tak čo tým sleduješ? Len tak ma niekam vezmeš, ani ma poriadne nepoznáš. Tvrdíš, že sa postaráš o moje zdravie a nič za to nechceš? Nie som dnešná, Damian, takéto veci sa nestávajú!“ Nie jej.

Čeľusť mu stvrdla. „Zaplatil som za teba aj nemocnicu a nežiadam za to nič.“

„Mimochodom, aj to je šialené,“ dodala sucho.

Damian chápal jej opatrnosť, ale skutočne cítil potrebu Annie pomôcť. Aspoň si to nahováral. „Viem, že ti to znie podozrivo. Nepoznáš ma a si dosť vzdelaná na to, aby si vedela o tom, aký je svet zlý. Povedz mi, ako by som ťa o svojich úmysloch presvedčil a ja to urobím.“

„Dobre vieš, že na to by som ti minimálne musela čítať myšlienky.“ A to si už niekoľko dní naozaj priala.

„Dávam ti svoje slovo, nestačí?“

Nepozrela naňho. „Nie som tovar,“ povedala tichučko. „A nikam s tebou nejdem.“

„Neveríš mi?“

„O to nejde!“

„Tak potom?“

Utrápene si pošúchala oči a mdlo naňho pozrela. „Znie to príliš dobre a príliš jednoducho. Ak aj sú tvoje úmysly čisté, čo by si tým všetkým dosiahol? Mať ma na krku, keď vieš, že zo mňa nikdy nič nebude... obaja by sme sa trápili...“ Jej vlastná matka sa jej vzdala, keď jej diagnostikovali rakovinu. Hlbšie sa už klesnúť nedá.

„A to, že sa budeš trápiť sama je v poriadku?“ použil jej vlastné slová proti nej.

Už nemala síl odpovedať, pretože možnosť, ktorú jej dával, bola až príliš lákavá. Zarmútene sledovala padajúci sneh za oknom a desila chvíle, keď tam bude musieť vstúpiť.

„Annie, počúvaj ma,“ dožadoval sa jej pozornosti Damian.

„Áno?“

„Nemusíš so mnou zostať, ale prosím, dovoľ mi postarať sa o teba aspoň kým sa zotavíš a kým prejde zima. Potom ti dám pokoj, sľubujem.“

Po tvári jej stiekla slza zúfalstva. Ako by mohla niečo také odmietnuť? A ako by mohla veriť úplnému cudzincovi? Cudzincovi, ktorý jej zachránil život...

„Prečo?“ opýtala sa a triasli sa jej pri tom pery.

„Pretože viem, aké to je, Annie.“

Prekvapene žmurkla, následkom čoho jej na líce spadla ďalšia slza. „Naozaj?“

Usmial sa, ale nejako opatrne, ani len neukázal zuby. Vlastne ho usmiateho ani nevidela. „Naozaj. Aj ja som žil v podobných podmienkach, ak nie horších. Ibaže ja som si to sám vybral,“ povedal a kým jej to zmysel nedávalo, on presne vedel, o čom hovorí. Koľkokrát spolu s vojskom putovali cez nehostinnú krajinu, bez jedla a vody, v tenkom oblečení. A hlavne bez krvi. Vtedy si prial umrieť. Nech sa prepadne, ak by takéto niečo nechal znášať ženu takú krehkú, ako je Annie. Krehkú, ale silnú zároveň.

„Môžem ti veriť, Damian?“ opýtala sa a v jej očiach videl strach a pochybnosti.

„O tom nepochybuj. Nie som nijaký drogový dealer, ani nič podobné. Mohol som už tisíckrát zneužiť to, že som ti pomohol, ale neurobil som to.“

To je pravda, mnohí by to využili vo svoj prospech. A nebol by prvý, ktorého by za podobný návrh nakopala.

„Mám čas na rozmyslenie?“

„Len kým opustíme túto kaviareň. Priletel som sem, aby som vyriešil problémy vo svojej firme, ale to som už vybavil a chystám sa domov.“

„A kde to vôbec je?“

„V Londýne.“

Zalapala po dychu. „Až v Londýne? Tam ma nemôžeš zobrať! Je to príliš ďaleko...“ zhrozene vyvaľovala oči.

„Je to len na skok od Francúzska,“ priečil sa.

„V Anglicku!“

„Annie, netvár sa tak. Anglicko je neďaleko.“

Pokrútila hlavou. „Je to zlý nápad.“

„Je to výborný nápad. Bude sa ti tam páčiť.

Za Annie nakoniec rozhodol jej šéf, ktorý keď ju viac ako týždeň nevidel, zamestnal niekoho iného a chystal sa vypratať jej byt. Prišla práve vo chvíli, keď začali v krabiciach vynášať jej veci. Damian bol s ňou, pretože mu stále nedala jednoznačnú odpoveď a keď uvidel jej byt, povedal si, že ju z tohto miesta dostane za každú cenu.

Annie vedela, že prehrala. Nemá prácu a teraz už ani byt. Stála uprostred jedinej izby, ktorá tvorila jej domov a po lícach jej tiekli slzy. Teraz už definitívne nemá na výber. Aj keby bol Damian obchodník s ľuďmi, jej situácia by sa nezhoršila.

Damian ju jemne chytil za ruku a pritiahol k sebe. Vďačne sa oňho oprela a tvár mu zaborila do pleca. Bez slova ju tíšil a vdychoval jej sviežu ovocnú vôňu.

„Čo mám teraz robiť?“ vzlykla, aj keď odpoveď už poznala.

„Pôjdeš so mnou do Anglicka, bez diskusie.“

Nedokázala sa s ním hádať. Práve teraz všetko, celý jej život, závisel od tajomného cudzinca, ktorý sa javil ako jej strážny anjel...