Temná spomienka 12

„Dobre, môžeme.“ Annie prižmúrila oči na Willa. Vedľa nich stáli Nikias s Oliverom a o niečo ďalej ich strážila Zoe.

Stáli uprostred veľkej telocvične a posilňovne v suteréne Salvatorovho domu. Na zemi boli rozložené modré podložky a Will s Annie mali špeciálnu obuv.

Od stretnutia s Conorom a Isobel ubehlo už desať dní. Desať dní, odkedy sa Damian zavrel v kancelárii a odmietal chodiť domov. Nechával ju u Salvatora a nijako sa s ňou neskontaktoval. Zo začiatku z toho bola smutná, jednu noc si aj tajne poplakala, ale sklamanie rýchlo prešlo v hnev, ktorý si plánovala vybiť práve teraz.

Upíri chceli vedieť, kde končia jej schopnosti a plánovali ju otestovať priamo v boji s mečom. Preto teraz stála v uzučkých šortkách a polotielku pred vysokým, svalnatým Willom, a mierila naňho mečom. Začali s ľahkými šabľami, aby si zvykla na tú záťaž. Držala ju pozoruhodne isto, ruka sa jej len mierne triasla. Dokonca zaujala aj správny obranný postoj.

„Si si istá?“ Will jemne pokrútil zápästím a meč nebezpečne zasvišťal vzduchom. Neboli naostrené, nemohli si ublížiť. Aspoň teoreticky. Maličká Annie asi nemá veľké šance proti skúsenému Willovi.

Naposledy pozrela na dvere. V kútiku duše dúfala, že sem vletí Damian, všetkým vykričí, aká je krehká a že jej zbraň do rúk nepatrí, potom ju odvedie k sebe domov a... a potom čo? Nevyzeral, že by po nej túžil ako ona po ňom. Ani ju len neprišiel skontrolovať. Debil, pomyslela si. Mohol jej jednoducho povedať, že ju nechce a nech mu vypadne zo života. Nezložila by sa z toho. V živote bola zvyknutá na odmietnutie a pohŕdanie. Ibaže teraz ju srdce bolelo neznámou emóciou, s ktorou nevedela bojovať.

„Áno,“ vzdychla. Musí si nejako vybiť energiu. Prestávala byť námesačná a akoby sa tým v nej hromadila energia. Musí si ju niekde vybiť, inak sa zblázni.

Will na nič nečakal a zaútočil. Annie sa zohla, ich čepele sa stretli a útok odrazila. Sama bola prekvapená. Prišlo to samo, ani sa nezamýšľala. Aj upíri spozorneli.

Annie hneď urobila výpad a prinútila silného upíra prejsť do defenzívy. A celkom sa jej darilo.

„Tomu neverím,“ zašepkal ktosi z diaľky. „Ona je dobrá.“

Drobná žena sa zmenila na vycvičeného bojovníka. Will s ňou musel bojovať ako s rovnocennou. Naplno využívala svoju obratnosť a niekoľkokrát ho mečom udrela na zraniteľné miesta. Krúžili okolo seba, meče rinčali a boj naberal na obrátkach.

Annie bola zadýchaná, ale v kondícii. Ruka jej trochu brnela. Oháňala sa čepeľou, akoby sa s ňou narodila. Ani raz nezaváhala a keď videla, že prehráva, predstierala oslabenie a úskokom mu vykrútila meč z ruky.

Will ohromene civel na drobca pred sebou. „Ty si ma porazila,“ vyčítal jej.

Annie bola rovnako prekvapená ako on. Pustila meč, ktorý s dunením dopadol na zem, a snažila sa pochopiť, čo práve urobila. Porazila upíra. Muža, ktorý mal na tréning niekoľko stoviek rokov. „Prepáč,“ pocítila náhlu potrebu sa ospravedlniť.

„Za čo? Dobrý boj, teším sa na odvetu,“ pochválil ju. „Vieš narábať aj s inými zbraňami.“

Vydesene naňho civela. „Odkiaľ to mám vedieť? Meč som držala v ruke po druhý raz v živote.“

„V tomto možno.“ Zohol sa, aby pozbieral zbrane. „Je jasné, že si si ponechala niekoľko schopností z predošlých.“

„Nechcem ani vedieť aké.“ Napila sa. „Pre všetko na svete, ak by som sa niekedy v noci dostala k meču, mohla som Damiana zabiť!“ zhrozila sa.

„Nepreháňaj,“ priskočil k nim Nik. „Damian má za sebou tisícročia. Napadni ho s mečom a v sexy nočnej košieľke a jediné, čo spôsobíš, bude jeho orgazmus.“

Annie očervenela. „Nezaútočím naňho, radšej umriem.“ Prehodila cez seba uterák. „Je to nefér, postaral sa o mňa a pridávam mu len problémy.“

„Tým sa vôbec netráp,“ upokojila ju láskavá Zoe s úsmevom staršej sestry. „Radi ti pomáhame a hlavne Damian. Príliš sa v živote nudil.“

„Všimla som si. No zdá sa mi, že ja nie som vhodné rozptýlenie. Ani ma len neprišiel navštíviť.“ Nemohla ukryť smútok vo svojom hlase. Prečo, prečo, prečo?

Nik si s Willom vymenili veľavravný pohľad. „Vieš čo?“ navrhol jej Will. „Pokúste sa so Zoe prísť na to, čo ešte ovládaš. Začnite nožmi a prejdite aj k lukom a kuši. My máme nejakú... vec.“

Zoe nadvihla obočie a pohľadom ich varovala, aby nespravili hlúposť. Uškrnuli sa na ňu a opustili miestnosť. Vzdychla. „Tak poď, Annie. Bez chlapov nám to aj tak pôjde rýchlejšie.“

Damian už desiaty deň kempoval vo svojej kancelárii, ktorá sa pomaly začala podobať na medvedí brloh. Závesy mal permanentne zatiahnuté, na stole dopité sáčky s krvou, konferenčný stolík sa prehýbal pod kopou špinavého prádla a nástrojov na holenie a sedem prázdnych fliaš od Whiskey dodávalo priestoru nezdravú vôňu.

Upír sedel na otáčacej stoličke s nohami vyloženými na klávesnici počítača a neurvale do seba pchal čínske jedlo. V tejto posvätnej chvíli ho vyrušili Will s Nikom a ako prvé si zapchali nosy, len čo bez zaklopania vošli.

„Fuj, ešte aj rímske latríny voňali lepšie,“ okomentoval prostredie Nik. „Ako to, že si sa nezadusil?“ Opatrne našľapoval v strachu, čo ešte môže tajomná miestnosť ukrývať.

„Čo tu chceš, Nikias?“ zavrčal Damian a odložil jedlo.

„Pôvodne sme sa s tebou chceli pozhovárať ako chlapi s chlapom, ale vidím, že to nie je možné, keďže tu máme dočinenia s volom,“ odpovedal a po krátkom váhaní sa posadil na stoličku pred stolom.

Will medzitým roztiahol závesy a odhalil výhľad na zahmlený Londýn. „Vážne potrebuješ ženský vplyv, inak sa nám za pár rokov zmeníš na Homo Habilis.“ Otvoril okno a zhlboka sa nadýchol čerstvého vzduchu. „Povieš nám, prečo si sa tu zašil?“

„Nespomínam si, že by som sa vám mal zodpovedať,“ odbil ich Damian. „A pokiaľ Salvatorovi na dvere neklope Brian, nerušte ma v práci.“

„V práci?“ Nik sa rozhliadol. „Kde? Jediné, čo vidím, je nenormálny upír vo svojom nie práve dokonalom pelechu. Čo ti sadlo na nos?“

„Oceňujem vašu upratovačskú činnosť, páni, ale ak do minúty nevypadnete, dám vás vyviesť ochrankou,“ vyhrážal sa im podráždene.

Will ho nebral na vedomie. Ako kráľ sveta zhodil zo stola fľaše a sáčky a posadil sa naň. „Skús. Prišli sme len na priateľskú návštevu, vieš? Povedať ti, že Annie sa má dobre a tak. Nezaujíma ťa to?“

„Nie, nezaujíma. Majte sa.“

Nik mykol plecami. „Ako chceš. Snažili sme sa. Vážne, mal si dnes Annie vidieť. Will s ňou bojoval a ona ho normálne porazila.“

Damian sa napol, ale zachoval si kamennú tvár. „Blahoželám k porážke Will. Môžem sa konečne najesť?“

„Ja ti nebránim. Hovoriť môžeme aj tak nie?“ Will si prehrabol svetlé vlasy, aby tak zvýraznil vikingské črty. „Mal si ju vidieť. Bola ako gazela. Hlavne v tom rozkošnom tričku. Och, a tie šortky. Keby boli o centimeter kratšie, videl by som aj...“

Damian nebezpečne zavrčal. Nemusel sa veľmi namáhať, aby si vedel predstaviť popisovaný obraz, a netešilo ho, že ju ktorýkoľvek z upírov tak videl.

„Áno, rozhodne bola na zjedenie,“ pridal sa Nik. „Škoda takého mladého mäska. Nemyslíš, Damian?“ Ponúkol sa krvou z chladničky.

„Súhlasím s tebou,“ odpovedal namiesto neho Will. „Aká by asi bola v posteli? Rád by som to zistil-“ Nech chcel povedať čokoľvek, viac mu nebolo umožnené, pretože v nasledujúcej sekunde bol pritlačený o stenu, s Damianovými rukami zvierajúcimi mu krk. Nedostávalo sa mu dosť kyslíka.

„Ani sa jej nedotkneš, počuješ?“ vrčal upír s vycerenými tesákmi. „Inak ti zlámem všetky kosti v tele.“

Will chvíľu počkal, potom sa z jeho zovretia vymanil. „A prečo? Nechal si ju medzi nami, nejavíš o ňu záujem. Musíme ju nejako zabaviť, chúďa malé.“

Damian ho hodil o náprotivnú stenu. „Nikto. Sa. Jej. Nedotkne! Nebudem sa opakovať!“ Dychčal ako rozzúrený býk, chýbal mu len krúžok v nose.

Will sa pozviechal, otriasol, a spokojne sa usmial. „Myslel som si.“ Oprášil sa. „Nik, dlhuješ mi desať libier.“

Upír zagúľal očami. „Sakra, Damian, nemohol si vydržať ešte dve minúty? Ty ju musíš mať vážne rád.“

„Už nikdy ma takto neštvite, inak nebudem brať ohľady na nikoho z vás!“ Damian tresol po stole. „Sakra, o čo vám ide?“

Nikias vstal. „O tvoje dobro. Máš dvetisíc rokov a správaš sa ako decko. Annie je medzi nami bez teba stratená. Každý deň hľadí von z okna a srdce jej poskočí vždy, keď uvidí na príjazdovej ceste auto. Neviem, kde si zavrel svoje srdce, ale rýchlo ho nájdi a vopchaj si ho pod rebrá.“

Čaká na mňa? Damiana zaliala eufória. Čaká naňho. A on nechodí. Musí za ňou ísť. Hneď! Aký je vôbec deň? Zazrel na obrazovku počítača. Dvadsiaty prvý december. O tri dni sú Vianoce a on sedí v kancelárii.

„Čakáme ťa u Salvatora,“ povedal Will cestou k dverám. „Nesklam Annie. Aspoň ju, keď sú ti priatelia ukradnutí.“ A v Nikovom sprievode opustil zarazeného upíra.

Damian si pretrel oči. Čo robí zle? Doteraz si vystačil so svojou prácou a samotou a odrazu... odrazu mu chýbajú priatelia. Ich spoločnosť. A Annie. Jej úsmev. Jej úprimné oči. Jej slová. Jej bozky. Musí ju vidieť. Chce ju vidieť!

Na nič nečakal, vzal si pár vecí a zamieril domov, dať sa aspoň trochu do poriadku.

Isobel popíjala silný čaj a hodnotila vianočný stromček v Salvatorovom sídle. Bol nádherný a veľký, plný farieb a svetiel. Celá obývacia izba voňala ihličím.

Jej citlivé zmysly zachytili neisté kroky a otočila sa za zvukom. Láskavo sa usmiala. „Annie. Nemusíš chodiť po špičkách, nikto ti neublíži.“

Annie si zahryzla do pery. V Isobelinej prítomnosti sa cítila nesvoja. Asi mi Damian nemal hovoriť, že má telo vrahyne. „Prepáč. Stále si neviem zvyknúť na tento palác,“ ospravedlnila svoje konanie. „Cítim sa ako votrelec.“

„Chápem. Stále je to lepšie, než môj prvý pobyt u Salvatora. Mňa vtedy zavrel do cely,“ zasmiala sa. „To boli časy.“ Naposledy skontrolovala stromček, odložila šálku na stôl a prehrabla si blond vlnky. „Čo ťa trápi, Annie?“ prihovorila sa mladšej žene.

Pokrútila hlavou. „Nič,“ klamala. „Nádherný stromček,“ zmenila tému. „Už dávno som nijaký takto zblízka nevidela.“

Isobel potlačila ľútostivé zastonanie. „Tento rok si Vianoce užiješ. Polovica upírov ti už kúpila darčeky.“

Annie sa s hrôzou v očiach nadýchla. „Čo?! Prečo? Nie, to nie! Ja pre nich nič nemám.“

„Pokoj.“ Isobel ju s úsmevom objala okolo pliec. „Nerobia to preto, aby si im láskavosť vrátila. Teraz si pre nich taký malý domáci miláčik.“

Očervenela. „Nechcela som im pridávať starosti.“

„Ale, prosím ťa.“ Isobel ľahkovážne mávla rukou. „Aspoň sa nenudia. Uži si Vianoce, Annie. Prejedz sa sladkosťami – aj tak to potrebuješ – nemysli na minulosť a zabudni na všetko zlé, čo sa stalo.“

Nič iné si ani neželala, ale ako by aj mohla, keď ju stále prenasledujú sny a Brian? „Pokúsim sa,“ sľúbila jej.

„Nestrácaj nádej, Annie,“ radila jej Isobel ďalej s pohľadom upretým na stromček. „Upíri nie sú ľudia, nemôžeš ich podľa toho súdiť.“

„O čom to hovoríš?“

„O Damianovi. Je to tvrdohlavec, ktorý len potrebuje malé postrčenie.“

Annie rýchlo pochopila a tiež uprela pohľad na stromček. „Ale ja som smrteľná, Isobel,“ šepla. „Mám dvadsaťtri rokov, on... veľa.“

Odfrkla si. „Akoby to mal byť problém. Sme si podobné, vieš? Aj ja som narazila na Conora, len s tým rozdielom, že mňa uniesol a ty si šla dobrovoľne. Podstatné je, že obaja sú upíri ťažko skúšaní životom. Nepotrebujú nič iné, než rozptýlenie.“

Pokrútila hlavou. „Nemala som sem prísť. Predtým som si myslela, že do Londýna patrím, ale dnes už viem, že ma desí.“

„Desí ťa, lebo je plný bytostí, o ktorých si doteraz nevedela. Prejde to.“ Podišla ku stromčeku a preložila jednu zlatú guľu.

Annie ju pozorovala a na malú chvíľu ju rozbolela hlava. Ten zvláštny pohyb, keď sa postavila na špičky... Bol jej povedomý. A opäť sa k slovu prihlásila latinčina. Tentoraz celá veta. Obtenebret lux, prævalebunt tenebrae. Znelo to zlovestne. A z podvedomia jej vyšlo zvláštne nutkanie vetu vysloviť.

„Mám pocit, že nie. Niečo so mnou nie je v poriadku, Isobel. Bojím sa, že jedného dňa vás všetkým vystavím priveľkému nebezpečenstvu.“

„Toho by som sa nebála.“ Isobel sa k nej vrátila a zase si prezerala stromček. „Salvator má mocných upírov a ešte mocnejších spojencov. V prípade krízy za ním budú stáť vlkolaci, pár anjelov, desiatky démonov a podozrievam ho, že má kontakty aj na vládkyne počasia.“

„Koho?“ nechápala Annie.

„Spring, Summer, Autumn a Winter, vládkyne ročných období,“ spresnila informáciu upírka. „Ešte si o nich nepočula?“

Záporne pokrútila hlavou.

„Nuž, sú to kráľovné prírody, každá vládne tri mesiace v roku. Vlastne vždy vládnu dve – jedna na severnej pologuli, druhá na južnej. Summer žije kdesi v Karibiku, alebo v Stredomorí, Winter má paláce na póloch, Spring cestuje po Európe a Autumn bola naposledy v Japonsku, ak si dobre pamätám.“

„Oni vážne vládnu nad počasím?“

„Nie tak celkom.“ Spokojne prikývla a hodila sa do kresla. „Ale dohliadajú na pravidelnosť cyklov.“

„Neuveriteľné.“

„Čo je neuveriteľné?“ Po schodoch k nim prikvitol Conor. Letmo Isobel pobozkal a Annie sa vydesene napla. Čo ju na tých dvoch desí?

„Rozprávala som Annie o vládkyniach nad ročnými obdobiami. Čo chcel Salvator?“

„Nič podstatné, hovorili sme o Brianovi. Nevieme ho vystopovať.“

„Ako to?“

„Asi pozná silnejšiu mágiu, než my. Rozhodovali sme sa, koho povoláme na pomoc.“

„Kto by prichádzal do úvahy?“ opýtala sa Annie.

„Nuž, ak sa anjeli neozývajú, pristúpime k radikálnejším metódam.“ Nadvihol Isobel, posadil sa na jej miesto a ju si položil na kolená. „Len je trochu problematické nájsť mágov. Navyše nechceme nikoho otravovať pred sviatkami.“

„Myslíš, že Brian sa o niečo pokúsi cez Vianoce?“

„Brian je schopný všetkého. Vie však, že nás tu bude najviac a ak má rozum, stiahne sa.“

„Zhodnime sa na tom, že Brian rozum nemá,“ podotkla Isobel.

Všetci sa zasmiali. Annie viac nechcela vyrušovať, tak sa nenápadne vyparila a nechala dvojicu tešiť sa z vianočného stromčeka.

Annie sa s obavami uložila do postele v izbe hneď vedľa Aislininej. Bude dnes námesačná? Mala pocit, že tieto stavy konečne ustupujú.

S obavami civela do stropu a zamyslene pozorovala lenivého pavúka, ktorého pomenovala Arthur. Aj keď bola v teplučkej posteli, triasla sa. Mala zlú, veľmi zlú predtuchu. Čo sa stane?

Nepokojne zavrela oči. Pretočila sa na bok. Nič. Na druhý. Sále nič. Spánok neprichádzal a neprichádzal. Upravila si vankúš. Nakoniec ho úplne odhodila a až potom skrútená do neprirodzeného uhla zaspala. Namiesto nočného behania po dome prišiel desivý sen...

Annie stála uprostred ničoho, všade okolo nej beloba a dym. Nebola jej ani zima, ani teplo, ale cítila veľký strach. A niečiu prítomnosť. Otočila sa a vykríkla.

Pred ňou stála mladá žena s červenými vlasmi a neprirodzenými červenými očami. Mračila sa na ňu a ešte aj biele šaty na nej pôsobili desivo. Annie pred ňou nemala kam utiecť.

„Takže to ty si zdrojom mojich problémov,“ zavrčala žena, červené kučery sa zježili. Premeriavala si ju nepriateľským pohľadom.

„Ja?“ vyjachtala.

„Áno, ty. Jeden úbohý, slabý človek.“ Začala ju obchádzať. „Ani len netušíš, k akej katastrofe si kľúčom.“

„Tak mi to povedz,“ prosila ju. „Povedz, prečo sa mi toto všetko deje.“

Ženine kroky sa zmenšili, obzerala si Annie dôkladnejšie. „Pretože dvaja nie práve vysoko inteligentní anjeli sa rozhodli ukončiť...“ vzdychla. Niečo pochopila a niečo musela pripustiť. „.. dávnu krivdu.“

Annie zazrela v ženiných očiach bolesť. „Ja sa len snažím prežiť,“ povedala so slzami v očiach. „Nerobí to každá živá bytosť?“

Vzdychla. Už nevyzerala tak nahnevane. „Áno, Annie, robí. A ja tiež.“ Podišla k nej a už sa netvárila nepriateľsky. „Čaká ťa však náročná skúška, človiečik.“ Pohladila ju po líci. „Nevzdávaj sa svojej lásky. Tá sa nezmení, ani keby sa medzi vás postavilo celé kráľovstvo.“ Pobozkala ju na čelo. „Prajem ti šťastie, Annie. Budeš ho potrebovať.“ A s tými slovami zmizla.

Vydesená Annie sa prudko posadila a pritisla si ruku na ústa, aby nekričala. Srdce jej bilo na poplach a vedela, že už nezaspí. Zapla svetlo a v kúpeľni si ovlažila tvár. Všetko sa kazí. Nikdy sem nemala chodiť.

Roztrasene sa obliekla a vytratila sa z izby. Potrebovala ísť na vzduch. Potrebovala byť nejaký čas osamote, mimo žiarivého bohatstva upírov. Mimo sveta, do ktorého nepatrí.

V predsieni sa obula, obliekla si hrubý kabát a vyšla von. Vo vzduchu poletovali chuchvalce snehu a vytvorili na zemi bielu pokrývku. Opatrne našľapovala a užívala si vŕzgavý zvuk pod čižmami. To ticho ju upokojovalo.

Kráčala okolo osvetleného domu a obdivovala krásy paláca. Bol nádherný. Keď bola malá, vždy si predstavovala, že je princezná a žije v niečom podobnom. S nádhernými šatami a vyberaným jedlom.

Teraz si uvedomila, že po ničom takom netúži. Chce byť zdravá a nechce byť sama, všetko ostatné jej je ukradnuté. Chýbal jej Damian. Chýbalo jej jeho objatie, jeho bozky. Je možné, že sa doňho zaľúbila? Po tak krátkom čase? Nie, určite nie. Cíti vďačnosť, nie lásku. Pomohol jej v najhorších chvíľach, dal jej domov a teplo.

„Ach, Damian,“ zašepkala do ticha noci a pristihla sa, že kráča temným lesom za palácom. Svetlá sa pomaly strácali a ona poriadne nevidela kadiaľ ide.

Chcela sa otočiť, keď začula zvláštny, ťahavý zvuk. Otočila sa, ale nič nespozorovala. Zaznelo to znova. Mrnčanie. Kvílenie. Potlačila strach a šla za zvukom. Žmúrila v tme. Už je blízko... znelo jej to pri nohách.

Vykríkla.

Pod holým kríkom na napadanom snehu sa krčilo drobné tigrované mačiatko. To ono kvílilo. Bolo pokryté snehom, chudučké a osamotené. Annie sa k nemu sklonila. Malo prekrásne modré očká. Pohladila ho a zistila, že sa trasie. Cítila jeho kosti. „Ach, nie, kde máš mamičku, drobček?“ Vzala ho do náručia, aby ho zahriala. Akoby ho vytiahla z mrazničky. Jeho matka ho musela opustiť. Chúďatko drobné. „Šššš, už som tu,“ zašepkala, keď zase zamrnčalo. Naťahovalo k nej hlavičku a s potešením sa nechávalo hladiť.

Rozopla si kabát a schovala ho pri svojom srdci, nech sa zahreje. Mačiatko sa k nej vďačne pritúlilo a zapriadlo. Annie sa usmiala. „Poď, maličké, vezmem ťa do tepla.“ Nevedela, ako sa Salvator postaví k malému tvorovi vo svojom dome, ale bola odhodlaná pomôcť mu za každú cenu. Sama predsa vedela, aké to je byť hladná a vydaná napospas krutej zime.