Temná spomienka 13

Damian dorazil k Salvatorovi okolo polnoci. Mal na sebe čisté oblečenie a dokonca sa oholil. Tých pár upírov, ktorí nespali, bolo zalezených v izbách.

Odhodil svoj kabát a náhlil sa do Annienej izby. Možno ešte bude hore. Čím bol bližšie, tým viac bol rozrušený. Prekvapene si uvedomil, že mu chýbala viac, než si pripúšťal.

Otvoril dvere a úsmev mu zamrzol na perách. Anniena posteľ bola prázdna. Prebehol k intercomu a do celého domu zreval: „Kde je Annie?“

Prišlo mu niekoľko nabručaných odpovedí, že u nich nie je, tri informácie, koľko je hodín a jeden odvážlivec prskol: „Zjedol som ju.“

„Nie je vo svojej izbe, kam šla?“ pýtal sa ďalej.

Neubehli ani tri sekundy a treslo niekoľko dverí. Salvatorova ochranka nastúpila v hale, prikvitla aj Zoe a po chvíli dobehli Erin s Aislin. „Damian, čo je?“ Aislin si zaväzovala župan.

„Annie nie je nikde v dome.“ Otočil sa k ochranke. „Okamžite ju nájdite!“

Zoe k nemu pristúpila a upokojujúco ho pohladila po ramene. „Bude niekde na okolí. Annie nie je hlúpa. Možno sa šla prejsť.“

To mu nepomohlo. Nasledoval upírov von a očami prebehol po temnom páse lesa. Kam len mohla ísť? A prečo? Naslepo sa vybral do tmy. Nemohla ísť ďaleko.

„Annie!“ kričal do tmy. „Annie, ozvi sa!“

Aj ostatní upíri volali jej meno. A potom to začul.

„Damian?“ jej hlas bol slabý.

Rozbehol sa určeným smerom. Ak je zranená, niekoho zabije. Prečo ju nestrážili lepšie? Upírska elita si neustráži jedného mrňavého človiečika? „Annie, kde si?“

„Tu. Idem k domu.“ Približovala sa k nemu. Šiel jej oproti.

O chvíľu medzi stromami zbadal jej krehkú postavu. Čosi niesla v náručí. Zarazila sa, keď ho uvidela. Vydýchol si. „Annie!“ Rozbehol sa k nej, aby ju objal.

„Čo sa deje?“ opýtala sa nevinným hláskom a pohladila chumáč pod svojím kabátom.

„Prečo si vonku? O tomto čase?“ Zazrel na tvora so zvedavými očami, ktorého hladila. Bolo to malé mačiatko, triaslo sa, a po jej dotyku mraučalo. Och, ako len chcel, aby aj jeho tak pohladila a to na veľmi konkrétnom mieste...

Očervenela. „Ja – len som si potrebovala prevetrať hlavu,“ vysvetlila. „Nechcela som vás vydesiť.“

Uľavilo sa mu. Neušla. Šťastne si ju k sebe pritiahol a pobozkal. Zahrial jej studené pery vlastnými, pohlcoval ju, jazykom zvyšoval jej vzrušenie. Annie nečakane zvlhla. Ešte si spomínala, ako dopadlo ich posledné stretnutie. Jednu ruku mu zaborila do vlasov a zastonala. Aké by to bolo, prísť o panenstvo na snehu?

Damian sa od nej v kritickej chvíli odtrhol a zakričal do noci: „Mám ju, vráťte sa do domu!“ Ani sa poriadne neobrátil a už schytal poriadnu facku. V prvej chvíli nemohol uveriť, že prišla od jeho krehkej, maličkej Annie.

„Prečo si len tak odišiel?“ hneď mu vytkla. „Čo takto povedať aspoň: Prepáč, Annie, bol som len zvedavý a nič to neznamenalo, môžeme byť naďalej priateľmi? Pochopila by som to.“

Klesla mu sánka. Tak toto si myslela? Vážne? Zatiaľ čo jeho penis mu trhá nohavice na kusy? „O čom to táraš?“

„Nie som malá, Damian.“ Prešla nahnevane okolo neho. Tak dlho čakala. Chcela ho vidieť. On ju nie. Bolelo to, ale na bolesť bola zvyknutá. „Prišlo, odišlo, bodka. Nebudeme o tom hovoriť.“

Zozadu ju chytil a pritiahol na svoje tvrdé telo. Bez hanby ju chytil za boky a zatlačil ju na svoju najtvrdšiu partiu. Vykríkla. Zachvela sa. „Za koho ma máš, Annie?“ šepkal jej do ucha. Neodolal a uhryzol ju do ušného lalôčika. Takmer sa neudržala na nohách a mačiatko pod jej kabátom pokojne priadlo. „Nie som mních a sex som nemal veľmi, veľmi dlho.“

„A ja ti očividne nie som dosť dobrá,“ prskala ďalej, hoci bola vlhká ako ešte nikdy.

Pritlačil ju k sebe ešte mocnejšie. Na citlivej pokožke krku cítila jeho dych. „Myslíš? Celé týždne tu bojujem s erekciou, ktorou by som mohol búrať domy, a ty si myslíš, že nie si dosť dobrá?“ Lomcoval ním hnev. Keby bolo rozhodnutie na ňom, Annie dávno leží na snehu s roztiahnutými nohami a on by sa už postaral, aby jej nebola zima. Zhlboka nasával jej vôňu. „Je to len tvoj vek, čo ma vždy stopne. Si tak mladá.“

Annie plytko dýchala. Tak je to? Jej vek? Dnes, keď sa so sexom bežne začína v štrnástich? Veď je v podstate stará panna! „Nie som dieťa,“ zašepkala vzrušene. Trela sa o jeho slabiny.

Damian zastonal. Dosť! Stačilo! „Ideme domov,“ rozhodol. „Ja ti ukážem, takto ma desiť!“ Odtiahol sa od nej a za voľnú ruku ju ťahal k Salvatorovmu palácu. Mačiatko nad tým pohybom zamraučalo.

„Počkaj, musím sa postarať o toto malé,“ povedala zmätene. „Našla som ho zamrznuté v lese.“

Zastonal. „Necháme ho u Salvatora.“ Dotiahol ju k dverám a ešte raz ju ohnivo pobozkal a Annie mala podozrenie, že je to zároveň začiatok predohry. Srdce jej takmer vyskočilo z hrude.

Vošli dnu a tam už čakala celá ochranka so Zoe, Erin, Aislin, a z postele sa vyhrnul aj unavený Salvator.

Annie očervenela. Damian jej nedovolil vzdialiť sa od neho.

„Annie, čo sa stalo?“ obávala sa Aislin.

„N-nič, prepáčte, že som...“

Damian nemal náladu všetko vysvetľovať. Ak ju rýchlo nedostane do postele, alebo na iný vhodný povrch, zhorí na popol. „Annie sa šla prejsť a v lese našla toto mača,“ vysvetlil, vytrhol jej klbko z rúk a podal ho Erin. Tá sa naň hneď usmiala a pohladila ho. „Nakŕmte to a niekam uložte. My musíme ísť.“ A už ju vliekol von dverami. Annie sa ani nestihla obzrieť, ako sa náhlil k autu. Obaja boli čoraz vzrušenejší. Dnes to skončí. Uhasia oheň, ktorý ich tak dlho spaľuje.

Doslova ju sotil na sedadlo spolujazdca a vyrazil z príjazdovej cesty so škripotom pneumatík.

Náhlili sa prázdnymi cestami k jeho domu a ich strnulé tváre osvetľovali len lampy pouličného osvetlenia. Damian stlačil plynový pedál až na podlahu. Bol príliš rozrušený, aby si včas všimol čierne auto bez zapnutých svetiel, ktoré do nich v plnej rýchlosti narazilo.

Posledné, čo Annie zazrela, bola Brianova vyškerená tvár.

Annie otvorila oči. Bola stále v aute, hlavou dolu, od škaredého zranenia ju ochránil len bezpečnostný pás. Airbag sa postaral o ostatné.

„Damian,“ povedala slabučko a snažila sa prísť na to, či nie je zranená. Necítila žiadnu bolesť. Vzápätí ju však zdrapli mocné ruky a cez rozbité okno vytiahli von. Vykríkla. Obstúpili ju piati vysokí muži. Vyškriabala sa na nohy a s ohromením pozrela na vyrovnaného Briana. Jeho kumpáni jej neublížili, ale on to mal rozhodne v úmysle. Cítila to.

„Kde je Damian? Čo si mu urobil?“ okríkla ho vydesene. Však ho nezabil?

„Je v poriadku, zoslal som naňho neškodné kúzlo spánku,“ odpovedal jej pokojne a neurobil nič, čím by dal najavo násilie.

„Čo odo mňa chceš?“

Vzdychol a akoby v jeho očiach bola ľútosť. Annie nevedela, odkiaľ sa ten pocit vzal, ale pod jeho strnulým výrazom hnevu videla čosi ako starosť. Čo to má znamenať?

Brian sa k nej načiahol, zovrel obe jej zápästia a začal ju ťahať preč od auta. „Strážte ho!“ prikázal kumpánom.

„Nie, pusti ma!“ bránila sa Annie. „Ty odporný bastard, nedotýkaj sa ma!“ Dnes sa jej predsa mal dotýkať len Damian. To jeho ruky chcela na svojom tele. Všade. A nielen ruky.

Brian nedbal na jej protesty a vliekol ju za sebou. Zišli z cesty a napriek tomu, že zakopla, nespomalil, kým neboli ďaleko od jeho nasledovníkov, uprostred neveľkého porastu stromov. Sneh tlmil ich kroky aj slová. Lepšie povedané Anniene nadávky.

Sotil ju o väčší strom a Annie uvidela všetky hviezdičky nočnej oblohy. Vyrazilo jej dych, no odmietla sa vzdať. Tento muž jej nevezme to, čo sa jej konečne podarilo získať! Nie bez boja!

„Ako môžeš byť schopný toľkej krutosti?“ osopila sa naňho. Pokúsila sa utiecť, ale chytil ju a zatlačil späť. Vedela, že je to márne. Je silnejší, rýchlejší, a hlavne upír.

Brian sa diabolsky usmial. „Ja, Annie? Myslíš, že ty si svätica?“ Začal sa popred ňu prechádzať. Biele oblečenie neladilo s jeho čiernou dušou.

„Si mizerný vrah a zaslúžiš si zhniť vo väzení.“ Tie slová akoby nevypustila ona. Len z nej vyleteli.

„To som už počul. Prebúdza sa v tebe tvoja skutočná povaha, však Annie? Alebo uprednostňuješ svoje druhé meno? To, ktoré sa hodí k tvojej povahe?“ Jeho postoj dával najavo, že vie niečo, čo ona nie. A nebude sa jej to páčiť.

„O čom to hovoríš?“

Brianov úsmev sa ešte viac rozšíril. „Myslíš, že si medzi nimi v bezpečí? Aké hlúpe, hlúpe dievčatko. Jeden by povedal, že si sa už zo svojich chýb poučila.“

„Oni sa ma nepokúsili zabiť, na rozdiel od teba!“ rozhodila rukami. „Ty si vrah!“

Priblížil sa k nej. „Možno som. Ale ty nie si o nič lepšia. Keby tamtí vedeli to, čo ja, mučili by ťa a ty by si prosila o smrť. A chceš vedieť ešte niečo? Napríklad prečo celý tvoj život sprevádzajú nešťastia? Prečo si v minulých životoch bola zneužívaná, znásilňovaná a bitá? Prečo ťa odkopli rodičia a musela si živoriť v tej diere, než si sa dostala sem?“ hovoril to s radosťou malého dieťaťa, ktoré práve dostalo nový vláčik.

Preglgla. „Odkiaľ to vieš?“

Rozkročil sa, akoby mu patril celý svet. „Pretože som ťa sledoval od tvojho narodenia. Videl som tvoju zložku. Napadlo ti niekedy, že za všetko svoje utrpenie môžeš viniť len a len Damiana?“

„Nie!“ vykríkla okamžite. „Damiana som nepoznala, nemá s mojím životom nič spoločné.“

Vyprskol do smiechu. „Aké naivné. Vždy si bola dosť hlúpa, asi preto som si ťa vybral. Nikdy si sa na veci nepozerala zhora. Škoda toľkej slepej viery.“ Dotkol sa jej líca a Annie jeho ruku odstrčila.

„Nedotýkaj sa ma!“

Odtiahol sa. „Zamysli sa, človek. Prečo ovládaš mágiu? Prečo si spomínaš na minulé životy? Pokúsila si zabiť Damiana, však?“

Neodpovedala.

„Tvoje podvedomie spozná príčinu tvojho utrpenia,“ zašepkal. „Preklial ťa. Preklial všetky tvoje životy a ty si trpela a trpela. Bez nádeje na záchranu.“

Oblizla si suché pery. „Klameš mi.“

„Ó, rád by som. Vieš, upíri sú považovaní za démonov, ale majú zvláštnu výsadu, na ktorú sú krátki aj anjeli. Ak pred smrťou niekoho prekľajú, nikto sa tej sile nevzoprie. Duša nemá šancu vymaniť sa z tejto sily.“

„A?“

„A všetko tvoje utrpenie pramení z Damianovej kliatby. Áno, on je vinný. Preklial ťa.“

Neverila mu ani na chvíľu. „Klamár! To by nikdy neurobil, Damian je na rozdiel od teba čestný a dobrý muž.“

„Damian možno, drahá Annie. Ale ty nie.“

Cúvala pred ním. „Prečo by som ti mala veriť?“

Kráčal vpred, aby mu neušla. „Pretože skôr či neskôr prídu na to, kto si. Nikdy si im nemala skrížiť cesty. Uteč skôr, než sa tak stane.“

„Lebo čo? Zabiješ ma?“

„Nie, myslím, že to nebude potrebné,“ zamyslel sa. „Ty sama pochopíš, prečo sú Salvatorovi poddaní pre teba nebezpeční.“

Dych sa jej zrýchľoval. Napadali jej nové a nové latinské slová. Nemala odvahu ich vysloviť. Brian sa jej snažil niečo povedať a jej myseľ kdesi v hĺbke jeho slovám verila. Pretože boli pravdivé.

„Prajem ti len to najhoršie,“ znelo jej v hlave. Kde sa tie slová vzali? A prečo sa jej pri nich vybavovala Damianova tvár skrivená hnevom?

„Zachránili ma,“ hádala sa.

„To urobili aj predtým a ako to dopadlo?“ Nadvihol obočie a pristúpil k nej tak blízko, že na krku cítila jeho dych. „Povedz, ako to dopadlo. Ty to predsa vieš, Izabella.“

V tej chvíli by sa v nej krvi nedorezal. „Nie!“ vykríkla. „Nie, nie, nie!“

„Ale áno, ty malá potvora. Už si zabudla, ako ťa zabili? Naháňali ťa ako nejakú zver. To Damian ťa prebodol. A aké boli jeho posledné slová? Povedz, mi to, Izabella.“

Chcelo sa jej plakať. Prajem ti len to najhoršie, Izabella, zneli jeho kruté slová, ktoré boli zároveň kliatbou. Odsúdil tým všetky jej nasledujúce životy na utrpenie. Zapotácala sa a chytila sa za hlavu. Videla svoj život pred toľkými rokmi. Preto sa tu cíti doma. Žila tu. Spolu s Brianom, Conorom, Damianom, Salvatorom a ostatnými. A potom od šoku zamrzla.

„Isobel,“ šepla. „Moje telo.“

Brian doslova priadol spokojnosťou. Áno, Izabella sa vrátila.

„Prečo má tá žena moje telo?“ rozčuľovala sa. „A Conor...“ Conor s ňou žije napriek tomu, čo mu urobila? A Brian... Vzkypela v nej zlosť. Nadýchla sa ako býk v aréne. „Ty!“ Vykročila vpred. „To je tvoja vina! Zradil si ma! Nechal si ich zabiť ma!“ Áno, už si jasne spomínala. Neochránil ju, keď mu slepo verila.

Brian odniekiaľ vytiahol lano a nadprirodzenou rýchlosťou ju priviazal k stromu s rukami za chrbtom. Vrčala, kliala a prskala.

Brian zastal pred ňou a jeho výraz bol plný pohŕdania a nenávisti. „Odíď z kráľovstva, Izabella,“ prikázal jej nekompromisne. „Ak ťa tu uvidím po Novom roku, všetkým poviem, kto naozaj si.“

Jeho krutosť bola nepochopiteľná aj pre jej vlastnú temnú stránku. Rozplakala sa, zvesila plecia a fňukala, zatiaľ čo Brian chladne odkráčal.

Vrátil sa k svojim druhom, ktorí strážili prevrátené auto. Mávol rukou, odrapotal zložité kúzlo a auto sa vrátilo do pôvodného, nepoškodeného stavu na štyroch kolesách. Airbag sa stiahol a Damian sa prebudil. Otvoril oči a keď uvidel Briana a naopak, nevidel Annie, vyskočil von s dvoma ostrými dýkami v rukách. „Kde je?!“

Brian poslal svojich mužov do pripravených áut a Damianovi čelil sám. Nemal v pláne bojovať. „Ja neprehrávam, Damian. Láskavo si to uvedomte, hlavne takí ako ty.“ Prekrížil si ruky na hrudi. „Vojna sa blíži. Nerád by som videl svoje kráľovstvo na strane porazených.“

„Toto nie je tvoje kráľovstvo!“ prskol. „Ale Salvatorovo.“

Mykol plecami. „Ako myslíš. Ak chceš nájsť svoju milovanú, radím ti, aby si si pohol. Inak zamrzne.“ Zákerne sa usmial, nasadol do auta a už ho nebolo.

Damianov hnev vystriedal strach o Annie. „Annie!“ zakričal a nosom sa snažil zachytiť jej stopu. Jej tiché vzlyky nakoniec prezradili jej polohu. Dobehol do lesíka a zovrelo mu srdce, keď ju uvidel priviazanú o strom, celú v slzách.

Annie sa narovnala a stretla sa s pohľadom muža, ktorý ju zabil.