Temná spomienka 15

Annie sa ako vždy zobudila ešte pred svitaním. Tohto zvyku sa nezbavila a dnes za to bola vďačná.

Ležala na boku, Damianova ruka dôverne spočívala na jej hrudi a podľa pravidelného dychu vedela, že hlboko spí. Opatrne sa vymanila z jeho objatia a bolelo to viac, než akákoľvek bitka, ktorú v minulých životoch dostala. Do očí sa jej tisli slzy. On to tak chcel. On ťa preklial. Prial ti len to najhoršie, hovorila si. Nepomohlo to. Nič neprekoná lásku, ktorú k nemu cíti a o ktorej sa, pre všetko na svete, Damian nikdy nesmie dozvedieť. 

Po špičkách prešla do svojej izby. Pôvodne mala v pláne zbaliť si veci a odísť, ale zarazila sa. Aké veci? Všetko jej predsa kúpil Damian. Posledné, čo chcela, bolo zneužiť jeho štedrosť. A tiež chcela, aby jej ho pripomínalo čo najmenej vecí.

To, čo si priniesla, dal nenápadne vyhodiť. Nezostalo jej nič. Vôbec nič.

Nakoniec sa obliekla do hrubého bieleho roláku a vyťahaných džínsov, obula si najlacnejšie z topánok a obliekla nenápadný šedý kabát. Ani si len nezbalila kufor, ktorý jej tiež kúpil. Luxusný, modrozlatý. Jediné, na čo sa “ulakomila“, boli zvyšné lieky od Aislin. Napchala si nimi vrecká, z ktorých predtým povyberala drobné. Nech mu je dlžná čo najmenej. Brian mal pravdu. Nemôže tu ostať. Nemá na to právo. Nemá právo milovať Damiana, sakra, nemá právo sa upírom ani pozrieť do očí.

Vyšla z izby s plánom opustiť dom čo najskôr, ale potom jej čosi napadlo. Ak Damian uvidí, že si nevzala veci, bude si myslieť, že ju niekto uniesol a začne ju hľadať. To si nemôže dovoliť.

V kuchyni našla poznámkový blok, kde si Tom zvykol písať chýbajúce potraviny. Načarbala naň krátky odkaz:

Musela som odísť. Navždy. Inak by sa stalo niečo veľmi zlé. Odpusť.

                                                      Annie

Naposledy sa obzrela po nádhernom dome a s ťažkým srdcom ho opustila. Čím viac sa od neho vzďaľovala, tým viac ju bolelo v hrudi a tým viac vzlykala. Akoby prišla o srdce. Dušu. Akoby zostali s Damianom, v jeho teplučkej posteli.

Napriek tomu sa prekonala a kráčala, kráčala a kráčala. Nesmie sa vrátiť. Nikdy.

Aby prišla na iné myšlienky, pokúsila sa zorientovať. V Londýne bola naposledy pred mnohými storočiami a odvety sa dosť zväčšil. Prechádzala ulicami až do neskorého popoludnia, keď sa jej žalúdok rozhodol, že stačilo hladovania, a bolestivo sa dožadoval jedla.

„Byť tebou, zvykala by som si,“ zašepkala mu trpko. Začalo snežiť a ona sa našla v pochybnej štvrti mesta s neudržiavanými budovami a ulicami plnými očividne chudobnejšieho obyvateľstva. Výborne, našla seberovných.

Medzi starou, zavretou čínskou reštauráciou a napoly zrútenou budovou uvidela skupinku otrhaných mužov. Chvíľu hľadeli na svetlá za oknami a nakoniec vošli. Annie podišla bližšie. Bola to ubytovňa pre bezdomovcov. Vnútri sa to hemžilo ľuďmi, dokonca aj niekoľkými deťmi.

Nuž, nič lepšie nie je k dispozícii, povzdychla si v duchu a aj ona vošla. Hneď si všimla, že celkom nezapadá. Bola čistá, upravená, a jej oblečenie žiarilo novotou.

Miestnosť, v ktorej sa ocitla, bola plná jednoduchých stolov a lavíc. V rohu pár ľudí servírovalo teplú polievku a rozdávalo chlieb s fľašami vody a výživnými tyčinkami.

Zopár ľudí sa chúlilo na laviciach so skromným jedlom, iní stáli v rade, alebo sa len tak ponevierali okolo. Naľavo sa prechádzalo do ďalšej miestnosti plnej postelí, no tá bola takmer prázdna, až na pár detí, ktoré tam v pravidelných intervaloch vbehli a vybehli, či už sami, alebo s matkami, ktoré mali v tvári obavy. Annie dojalo, že sa od nich neodvrátili, ale zdvihli ich do náručia a odniesli ich k stolom.

Po pár minútach odtiaľ vyšla mladá žena a vyzliekala si biely plášť. Okolo krku mala stetoskop a čosi veselo švitorila deťom. Nakoniec ich pohladila po tváričkách a poslala ich najesť sa. Rozpustila si ryšavú hrivu a jej zelené oči sa upreli na Annie.

„Môžem vám pomôcť, slečna?“ opýtala sa milým hlasom, keď sa k nej priblížila. Hneď bolo jasné, že tu nie je pre nedostatok peňazí. Jej oblečenie bolo teplé, nové a značkové.

Annie sa cítila trápne, že by mala požiadať o trochu jedla v tom čo mala na sebe, a tak si zvolila inú možnosť. „Ja-rada by som pomohla,“ vykoktala.

Žena sa usmiala. „To je od vás šľachetné. Počas sviatkov mávame vždy plné ruky práce.“ Ukázala na plnú miestnosť. „Som Jordana, vediem to tu,“ predstavila sa.

„Annie.“

„Vitaj medzi nami.“ Jordana ju viedla k pultom s jedlom. „Každý, kto potrebuje pomoc je u nás vítaný a dostane rovnakú porciu jedla. Deťom však dávame aj malý koláčik,“ dodala s úsmevom. „Všetci, ktorí tu robia, sú dobrovoľníci bez nároku na mzdu. Dúfam, že to chápeš.“

Prikývla.

„Prišla si pomôcť len jednorázovo, alebo máš záujem vypomáhať pravidelne?“ otočila sa k nej.

Annie sa snažila nečervenať. „Hm... dlhodobejšie.“

„Výborne,“ potešila sa Jordana. „Môžeš si vybrať, čo by ťa najviac bavilo. Počas obeda a večere je však nutné zapojiť všetkých do výdaja jedla. Medzitým ale môžeš triediť oblečenie, pomáhať s deťmi, alebo upratovať stoly. Práce je tu nad hlavu. Ja sem chodím každý deň a snažím sa predísť epidémii,“ ukázala na svoj stetoskop. „Práve končím posledný ročník medicíny.“

Skvelé, aspoň keď najbližšie odpadne, bude vedieť, čo robiť. „Odkiaľ máš peniaze na toto všetko?“ opýtala sa Annie zvedavo.

Jordana hľadela pred seba. „Som z tej bohatšej vrstvy,“ vysvetlila jednoducho. „A rada pomáham ľuďom.“

Niečo, čo Izabella nedokázala. Toto pre ňu bude vhodná škola života. Postavila sa za pult a po pár rýchlych radách od Jordany sa zapojila do práce.

Damian sa nervózne prechádzal po Salvatorovej pracovni a mal obrovskú potrebu vykrútiť niekomu krk. Niekomu celkom konkrétnemu. Namiesto toho, aby sa zobudil s Annie po boku, ho zobudil Tom s krikom, že Annie je preč a podal mu jej odkaz.

Zúril. Hodil na seba oblečenie a mal v pláne ju vystopovať pomocou čuchu, ale odišla príliš skoro a v meste stopu stratil. A tak zamieril rovno k Salvatorovi a tresol mu odkazom po stole. Kráľ naňho s obavami pozrel a opýtal sa, čo sa stalo. Damian vynechal ich divokú noc a len povedal, že šli spať a ráno sa stalo toto.

„Musí to mať na svedomí Brian,“ došiel k logickému záveru Salvator. „Iná odpoveď neexistuje.“

„Ale ako? Odišla sama, nič si so sebou nevzala!“ Damian udrel päsťou do steny.

„Ja neviem. Musí ísť o niečo vážne, keď sa ani nerozlúčila.“

„Zabijem ho! Salvator, ja toho debila natiahnem na škripec a urobím na ňom pitvu. Zaživa.“

Salvator vstal, trochu sa zakolísal od nedostatku potravy a zastavil rozzúreného upíra. „Nájdeme ju. Nech sa stalo čokoľvek, napravíme to, áno?“

A práve preto Damian svojho kráľa obdivoval. Nenakričal naňho, že si nevie ustrážiť jedného človeka, ale hneď sa pustil do riešenia problému. „Budem ti vďačný.“

Na dvere zaklopala Erin a bez vyzvania vošla. „Salvator, upíri sú pripravení. Čakajú na rozkazy.“ So záujmom pozrela na Damiana.

„Idem.“ Vybehol z pracovne, aby poddaným dal inštrukcie ako a kde pátrať po Annie a Brianovi.

Erin počkala, kým nebol dole a zavrela dvere. Prekrížila si ruky na hrudi a sledovala Damianove oči. Hneď jej bolo jasné, prečo sú také živé a ďakovala anjelom, že sa to stalo. Salvator ho možno nakoniec nepošle preč.

„Musím ti niečo povedať,“ začala. „Niečo, čo by si mal vedieť.“

Zamračil sa na ňu. Nemal náladu na jej klebety.

„Salvator ťa chcel poslať preč,“ vybafla bez obalu.

Damian najprv nechápal, potom sa zatváril, akoby ho niekto udrel do hlavy. „Prečo?“

Oprela sa o dvere. „Nepáčilo sa mu, že si prestal žiť. Kým si bol v Lyone, dohadoval sa s ostatnými, kam ťa poslať.“

To ho ranilo. Mohol mu to aspoň povedať. „Prečo to neurobil?“

Sklopila pohľad. „Zrejme pre to, lebo si priviedol Annie.“

„Alebo?“ Spoznal ten tón.

„Alebo preto, lebo som ho prosila, aby počkal, kým prejdú sviatky.“ Nepozrela naňho.

To ho šokovalo. Nenávidená lovkyňa a stará sa o nepriateľa? „Prečo by si niečo také robila?“

Mykla plecami. „Viem, že to tu máš rád. Ak by ťa poslal preč, ublížilo by ti to.“

V tom mala pravdu. Anglicko zbožňuje. „A ty si sa ma zastala?“ snažil sa pochopiť situáciu.

Neochotne zdvihla pohľad. „Nechcela som, aby si odišiel. Tvoj domov je tu a myslela som, že nakoniec sa nájde niečo, čo ťa z tej letargie dostane. Prosila som Salvatora, aby tebe a Annie dal dosť času zblížiť sa. V jej prítomnosti si vždy na chvíľu akoby... ožil.“

Neveril vlastným ušiam. Erin zaujímajú Salvatorovi poddaní. Skutočne zaujímajú, a Salvator to nevidí. Začínal chápať, že Erin svoje nepriateľstvo predstiera. Prešiel k nej. „Prečo mi to hovoríš?“

Preglgla. „Pretože vidím, čo sa stalo. Tvoje oči žiaria. Nevzdávaj sa Annie, prosím. Možno to ešte nevidíš, ale vrátila ti niečo, o čo si dávno prišiel.“ Hovorila úprimne a s obavou v hlase.

Akoby to sám nevedel. Len čo Annie nájde, pripúta ju o posteľ a hotovo! „Ďakujem, Erin.“ Na jej prekvapenie ju objal, pritiahol si ju bližšie a pobozkal na čelo.

Erin zhíkla. To, čo urobil, bolo upírske gesto, ktorým si nemŕtvi dávajú najavo hlbokú úctu. Ani jeden z upírov to ešte nikdy neurobil, pretože ju všetci mali za švába v ich sprche. V šoku civela na Damiana. Ten sa tajomne usmial.

„Kiež by si Salvator čím skôr uvedomil, čo skutočne cítiš.“

Očervenela a zvolila zbabelý ústup. Vybehla z pracovne a zašila sa u Aislin na ordinácii. Lekárka na ňu pozrela a nadvihla obočie.

„Už im to konečne povieme?“ opýtala sa ostro.

„Zbláznila si sa?“ Erin sa posadila na operačný stôl.

„Je tu Brian a Annie ušla. Musia vedieť, ako to je. Damian má právo vedieť, koho si priviedol do domu.“

„Damian sa s Annie vyspal,“ oznámila jej Erin.

Aislin klesla sánka. „Do riti!“

„Prosím ťa, konečne!“ mávla rukou. „Pozná ju takú, aká skutočne je. Len ešte potrebujú čas.“

„Koľko? Vážne, Erin, ako dlho podľa teba potrvá, než prídu na to, že je to Izabella?“

Erin zagúľala očami. „Čím neskôr, tým lepšie. Ale obávam sa, že sa niečo zomelie a to čoskoro.“

Nadišiel večer a Annie bola vyčerpaná a hladná. Návštevníci sa pomaly ukladali na spánok v miestnosti s posteľami a ona sa ponúkla, že uprace stoly. Nenápadne pri tom zjedla zvyšnú polievku a kus chleba. Dopriala si aj jeden koláčik a ukradla aj fľašu vody.

Všetci dobrovoľníci už odišli, keď k nej prišla Jordana s lekárskou taškou v ruke. „Prídem skoro ráno. O pár minút by tu mali byť dvaja dobrovoľníci, ktorí pracujú cez noc. Zveziem ťa domov?“

Previnilo pokrútila hlavou. „Bývam blízko,“ zaklamala.

Jordana si ju podozrievavo premerala, ale ak aj odhalila klamstvo, nereagovala. „Ako myslíš. Dávaj si pozor. Ulice sú nebezpečné.“

„Spoľahni sa.“ Počkala, kým Jordanino drahé auto nezmizne v zákrute, potom sa vkradla do spŕch, umyla sa a dúfala, že jej zostane aspoň jedna posteľ. Našťastie ich bolo niekoľko a tak nakoniec po namáhavom dni klesla na vankúš a potichu sa rozvzlykala. Chýbal jej Damian. Jeho teplo, jeho strnulá tvár, jeho rodina. Áno, rodina. Všetci upíri sa k sebe správali ako jedna nenormálna rodina.

Aj k nej.

Lebo nevedeli, že je Izabella.

Teraz by ju nenávideli.

S trpkým pocitom nepokoja a zlomeného srdca zaspala.

Snívalo sa jej o Izabelle. Stála vo vlhkej kobke a bez jedinej emócie sa dívala na upíra trpiaceho pod lúčmi slnka. Conor kričal, zvíjal sa a ona tam len sedela, dokonca pri tom jedla! Občas sa šla prejsť von, podriemkavala na teplom slnku a večer sa vrátila, aby ho skontrolovala. Stále žil. Najedla sa a zaspala.

Annie sa zobudila a bolo jej špatne. Ako to mohla urobiť? Ako mohla byť taká krutá? Pretočila sa na druhý bok a vankúšom utlmila svoje vzlyky.

O pár blokov ďalej vyšla Jordana z nonstop predajne, kde objednávala potraviny pre bezdomovcov a unavene zívla. Musela ešte vyšetriť syna majiteľky, ktorý dostal angínu. Nasadla do auta a zamierila domov. Zajtra nepôjde do školy, ani keby ju mali vyhodiť!

Znudene zastala na semaforoch, aj keď v tejto štvrti nejazdili skoro žiadne autá. O to väčší bol jej šok, keď na kapote jej nového Volva pristála mohutná postava v čiernom kabáte a uprela na ňu svoje šedomodré oči.

Jordana vykríkla, zatiahla ručnú brzdu a vybehla z auta. „Krucinál, pijavica, tú kapotu mi preplatíš!“ okríkla vandala. „Čakaj poriadne mastný účet!“

Postava zoskočila na zem a zasmiala sa. Zložila si kapucňu a ospravedlňujúco zamrkala. „Prepáč, Jordana. Zaplatíme ti to. Zase.“

Zúfalo pokrútila hlavou. „Čo tu robíš, Will? A prečo mi ničíš moje nové autíčko?“

Obzrel sa. „Nemala by si sa takto neskoro potulovať po uliciach,“ karhal ju.

Vyvrátila oči k nebu. „Nemám sedemnásť, jasné? A nepočúvam vaše rozkazy.“

„Nedostali ste správu, že Salvator vyhlásil pohotovosť? V meste je Brian.“

„Dostali. No na rozdiel od vás, my s ním nemáme nič spoločné a ak dovolíš, rada by som šla domov.“

„Počkaj,“ zastavil ju, keď chcela nasadnúť. „Je tu ešte niečo. Možno by si nám mohla pomôcť.“

Ona sa dnes domov vážne nedostane. Odovzdane sa otočila. „O čo ide?“

„Zmizlo jedno dievča. Damianova...“ zamyslel sa nad vhodným pomenovaním. „...milenka,“ dokončil. „Brian ju chce zabiť a ona dnes ráno ušla z jeho domu. Všetci ju hľadáme.“

„No my sme ju nezjedli, čestné slovo. Na to si zavolajte anjelov.“

„Ignorujú nás. Už celé týždne.“ Nepokojne si prešiel rukou cez vlasy. „Prosím, len si všímaj, či ju neuvidíš. Má hnedé kučery, je drobná a chudá.“

„Ako sa volá?“ vyzvedala nezúčastnene a kontrolovala si nechty. Musí si zmeniť lak. Žeby červený? Alebo radšej vianočný zlatý?

„Annie Favre. Dvadsaťtri rokov a bude z nej cítiť antibiotiká, práve sa vyhrabala zo zápalu pľúc.“

To ju konečne zaujalo. Aká náhoda, že práve podobnú osobu stretla. „Annie, vravíš? Aj sa mi zdalo, že z nej páchnu pijavice.“

„Prosím?“

Jordana si vzdychla a povedala mu o novom dievčati v jej centre pre pomoc ľuďom bez domova. „Klamala mi, že býva neďaleko,“ dodala nakoniec. „Ak ušla, zrejme tam prespáva.“

Will sa celý napol. „Kde to je?“

Jordana mu nadiktovala adresu a poprosila ho, aby počkali až do rána. Annie im neujde, lebo o ničom nevie a ona chcela, aby sa vyčerpané matky s deťmi vyspali. Upír jej to sľúbil a ona nasadla do auta a odišla.