Temná spomienka 17

Annie bolela hlava ako už dávno nie. keď precitla, nedokázala sa pohnúť, len tak ležala na... zemi? Rozhodne to nebola posteľ. Ani nič podobné. Zhlboka sa nadýchla a počítala do dvadsať. Počula len svoj dych a cítila pach ako v pivnici. Odvážila sa otvoriť oči. Nad sebou videla nenamaľovaný strop z hrubo opracovaného kameňa. Keď s námahou otočila hlavu, takmer sa zasmiala. Cela. Tri kamenné steny, jedna zamrežovaná. Holé steny. Bez okna, toalety, alebo aspoň jednej rohožky. 

Prinútila sa vstať. Nohy sa jej trochu triasli a v hlave jej treštilo. „Libero,“ zašepkala. Nič sa nestalo. Doľahol k nej suchý smiech.

Vo svetle jedinej žiarovky nad jej celou sa objavil Conor. Mal na sebe pohodlné tepláky a rolák, všetky známky po boji sa stratili. Blond vlasy mal odhrnuté z tváre, ktorá neprezrádzala jediný náznak zľutovania. „Cela je začarovaná, Izabella,“ informoval ju potešene. „Kým si v nej, tvoja moc je neaktívna.“

No to sa pekne vymenili. Aj keď bola nenormálne nahnevaná na Damiana a Salvatora za to, ako jej ublížili, v Conorovej prítomnosti cítila len hanbu a pokoru. To, čo mu urobila nemalo obdobu. A prečo? Pre prázdne sľuby toho idiota Briana? Pokojný život? Mala byť múdrejšia. Mala odhaliť jeho klamstvo. Izabella nesmierne túžila po pokoji. Jej rodičia ju odhodili ako handru a odvtedy celú spoločnosť ľudí nenávidela. Brian to zneužil. Bastard.

Nepovedala mu nič. Jediné prepáč nenapraví jej ohavný čin a Conor by jej aj tak neuveril.

„Tam hore sú desiatky upírov, ktorí sú hladní po tvojej krvi,“ povedal mrazivo. „Predtým si vyviazla príliš ľahko, Izabella. Znovu sa to nestane.“

Naklonila hlavu. Príliš ľahko? Príliš ľahko?! Byť roztrhaná na kusy a niekoľko životov týraná je podľa neho príliš ľahko?! Čo to majú za pokrútený hodnotový systém?

Conora udivovala jej arogancia. Stála tu pred ním, ani brvou nemihla. Vôbec ju nemrzeli jej zločiny. Sakra, mohla by mať aspoň malé výčitky! Uniesla ho a mučila na Brianov príkaz. Celé kráľovstvo takmer vyhynulo. Kráľovstvo, ktoré sa k nej správalo s úctou, dokonca si ju obľúbilo. Ale čo čakal? Je to predsa Izabella. Mrcha. Nestojí mu za jeho drahocenný čas, ktorý môže stráviť s Isobel. Zvrtol sa na opätku a nechal ju vo väzení samotnú.

Len čo odišiel, v Annie sa niečo zlomilo. Klesla na kolená. Čo to vykonala? Ako mohla? Vážne bola až taká hlúpa? Dnes by ani za všetky peniaze sveta nezradila tvorov, ktorí jej pomohli a dali jej nový život. Po tvári jej stiekli horúce slzy.

Damian, kričalo jej srdce ubolene. Chcela len Damiana. Nech ju všetci nenávidia, len on nie. Možno ju prekial, ale mal na to plné právo. Ublížila im. Vzala im Conora. Upíri sú ako jedna veľká rodina. Mala tušiť, že ho prídu zachrániť. Že to budú brať veľmi, veľmi osobne.

Dnes je však iná. Poučila sa. A dala by čokoľvek za to, aby to vedel. Aby ju nezavrhol, aby ju ľúbil tak ako ona ľúbi jeho. Aby ju zase držal v náručí, objímal a bozkával. Telo ju bolelo, ako po tom túžila. Príde ju aspoň navštíviť? Ako sa bude tváriť? Nie, radšej to ani nechce vedieť.

Ak chcú upíri spravodlivosť, nech ju majú. Smrť bude najlepším riešením, akokoľvek ju uskutočnia. Aspoň zabudne na bolesť, ktorú práve cíti.

Na chladnej zemi sa schúlila do klbka a pustila sa do neutíchajúceho plaču.

Zoe otvorila oči a pritisla si ruku na čelo. „Moja hlava,“ posťažovala sa.

Aislin sa posadila na jej lôžko a priložila jej na ňu ľad. „Mala si otras mozgu. Ešteže sa upíri tak rýchlo uzdravujú.“

„Čo sa stalo?“ zachrčala.

Lekárka si vzdychla. „Narazil do vás Brian. Chcel Annie.“

Trhla sebou. „Dostal ju?“ opýtala sa roztrasene.

„Nie. Auto sa rozbilo a došlo k bitke. Vyhrali sme, ale Salvator bol zranený. Annie je v cele a upíri už mobilizujú kráľovstvo. Bude súd.“

Zoe sa nadvihla. „Mrzí ma to, Aislin. Viem, že ste chceli, aby na to neprišli.“

„Nie je to tvoja vina.“ Aislin jej podala balík krvi. „Erin stále trvá na tom, aby sme mlčali.“

Zoe takmer exla celé balenie. „Je to bezpečné? Čo ak ju zabijú?“

„Neviem. Musíme počkať, ako sa situácia vyvinie. Ty by si si mala pár hodín poležať, než...“

Dvere do ordinácie sa otvorili a objavila sa v nich mŕtvolne bledá Erin. Takmer nedokázala stáť na nohách a opierala sa o zárubňu.

Aislin k nej priskočila ako vždy, a odviedla ju k lôžku. Na krku mala ešte červený odtlačok od Salvatorovho uhryznutia.

Ľahla si a bolesťou krivila tvár. Aislin jej krk natrela chladivou masťou, pichla jej neškodnú injekciu na rýchlejšiu obnovu krvi a prikryla ju. Toto sa deje každý týždeň a nikdy si nezvykla na Erinino utrpenie. Nechala ju odpočívať a vrátila sa k Zoe. „Nič im nepovieš, však nie?“

Upírka si odfrkla. „Aby som ich ešte viac naštvala? Nie, ďakujem. Ja si nad vami umývam ruky.“

Aislin sa zasmiala, pretože vedela, že Zoe im bude pomáhať až do konca. Dala jej nové vrecko ľadu a potľapkala ju po ramene. Skontrolovala Erin, ktorá sa upokojila a od vyčerpania zaspala.

Taký bežný deň, keď žijete medzi upírmi...

Damian sa vrátil až večer. Neprezradil, kde bol a nikto nemal odvahu sa na to pýtať. Zastavil sa až v obývacej izbe, kde stál stromček. Pobehovalo po nej asi desať upírov, niektorí hľadeli do počítačov a tabletov, iní značili bodky na mapu Britských ostrovov na náprotivnej stene.

Zvolávali bratov. Na súdny proces sa musia dostaviť zástupcovia z Írska, Walesu aj Škótska, ostatní musia byť prítomní minimálne cez videohovor.

Nerušil ich. Nemusel dvakrát hádať, kde držia Annie. Zišiel rovno do podzemia a našiel ju v cele, kde kedysi držali Isobel.

Ležala na zemi ako klbko nešťastia, vlasy jej prikrývali tvár a tichučko vzlykala. Nepozrela naňho, aj keď musela počuť, že niekto prišiel. Pozoroval ju, nič nehovoril a ona tiež nie. Na jazyku ho pálilo milión otázok. Nepoložil ani jednu. Stál tam, až kým sa na schodoch nezjavil Will a smutne neprivrel oči. Damian sa odvrátil od cely a šiel za ním.

Prešli okolo rušnej obývačky do Salvatorovej pracovne. Kráľ zničene sedel za stolom a mal mierne zelený odtieň z posledného kŕmenia. Erinina nedobrovoľne daná krv mu viac ubližovala, než ho živila, ale bez nej by sa zmenil na mŕtvolu. Doslova.

„Ako si vedel?“ opýtal sa Willa. Jeho oči zase povädli, vytratil sa z nich život aj radosť.

„V cele sú kamery,“ ukázal na dva počítače na malom stole pri okne. „Annie, chcem povedať Izabella, o nich nevie.“

„Annie,“ opravil ho automaticky. Sám nevedel prečo.

„Prepáč.“ Stíchol a zúfalo pozrel na svojho kráľa.

„Damian, musíme sa porozprávať,“ začal Salvator slabo.

„Nemusíme,“ zastavil jeho prednášku. „Po súde s Annie,“ to meno zdôraznil, „odchádzam.“ Predišiel tak tým hlúpym citovým výjavom, že sa oňho boja a je to pre jeho dobro.

Salvator zaklonil hlavu. Takéto Vianoce si nepredstavoval. „Je mi ľúto, že to takto dopadlo,“ zamrmlal ospravedlnenie. „Všetci sme si Annie obľúbili.“

Neodpovedal. Kiež by so ju len obľúbil. Aspoň by ho srdce tak nezabíjalo, nelámalo sa na márne kúsky.

„Naozaj si sa s ňou vyspal?“ chcel vedieť Will. „S Izabellou?“

„Volá sa Annie!“ okríkol ho s vycerenými zubami. „A na rozdiel od Izabelly bola nevinná. Panna.“

Ešte teraz cítil, ako sa napla, keď prekonal jemnú blanku.

Will nechápavo hľadel na monitory. Annie stále ležala na zemi a plakala.  „Taký rozdiel. Je na neuverenie, že je to ona.“

„Normálne by som pochyboval,“ mrmlal Salvator. „Ale ten štýl boja... jej spomienky... vie dokonca, kto ju zabil.“

Damian sebou trhol. „Niet miesta na pochyby. Annie je Izabella.“ Nebude si predsa klamať.

„Aj tak ma zaujíma, ako dlho to vie. A hlavne, prečo to vie. Nikto si nemá spomínať na minulé životy a ona si spomína na jeden celý a útržky z ďalších.“

„Evie stále neodpovedá?“

„Tvári sa, že neexistujeme. Ona veľmi dobre vie, aké máme problémy.“

„Nemali by to operenci nejako riešiť? Keď sa vrátilo jej telo išli sa potrhať, aby ju zabili, a keď príde duša, nič?“

„Možno o nej nevedia,“ uvažoval Will.

„Anjeli nie a Brian áno. Prečo ju vôbec stále chce? Pochybujem, že je až tak cenným komplicom.“

„Brianovu zvrátenú myseľ nikto nepochopí,“ zavrčal Salvator.

„Prečo mám pocit, že nám niečo uniká?“ nenechal sa vyviesť z miery Will. „Nepripadá vám to celé čudné?“

Upíri ho spražili pohľadmi.

„Nie, len počúvajte: Annie si začala spomínať až keď sme sa na scéne objavili my a Brian sa ju pokúsil uniesť tiež len pár dní po príchode do Londýna. Prečo ju nekontaktoval už skôr? Prečo ju chce mŕtvu?“

„Lebo je to šialenec.“ Salvator nadvihol ruky k nebu v prosbe o pomoc. „Hrablo mu z toho klystíru, ktorý musel absolvovať, aby zo seba dostal Isobelinu otrávenú krv.“

Will sa zachechtal. „Náš cukríček má novú skúsenosť.“

„Je jedno, prečo ju chce. Izabella zradila upírov a spravodlivý súd je jediné východisko. Konečne uzavrieme túto nekonečnú kapitolu,“ uzavrel Salvator. „Conor s Isobel ju potrebujú.“

Conor s Isobel možno. Damian si však nebol istý, či to prežije on. Opustil pracovňu, aby upíri nevideli, ako sa mu po líci skotúľala slza. Po tisíckach rokov bojov a utrpenia sa nakoniec rozplakal pre jednu jedinú ženu. Ženu, ktorej sila je väčšia, než si všetci myslia.

Zatiaľ čo sa pripravoval súd, na streche sídla sa krčila osamelá postava s mobilom pri uchu. „Áno, súd,“ opakovala. „Neviem, čoskoro. Najprv bude podľa všetkého výsluch, obvinenie, hlasovanie a nakoniec ju odsúdia.“

„Koľko upírov príde?“ opýtal sa Brian.

„Desiatky najvýznamnejších, všetci z Londýna a ostatní online. Nesmieš sa sem vrátiť, Brian. Všetci sú v pohotovosti.“

Na druhej strane to zaburácalo, akoby niečo od zúrivosti rozbil. „Nemám dosť mužov na útok. Do riti, čo mám robiť?“ znel zúfalo.

„Asi baliť kufre. Lebo ak odhalia pravdu, na tvoju hlavu bude vypísaná kráľovská odmena.“

„Vážne vtipné. Odteraz budeš môj jediný zdroj informácií. Nesklam ma.“ Bez pozdravu zložil.

Výsluch bol naplánovaný na dvadsiateho šiesteho decembra. Aj keď upíri neboli veriaci, chceli osláviť Vianoce s rodinami a tak sa dohodli, že do Londýna dorazia len čo budú môcť.

V sídle však bolo všetkým jasné, že Vianoce nebudú. Každý mal hlavu plnú Izabelly a nenávisti. Všade vládlo napätie nielen kvôli ich väzňovi, ale aj Damianovi, Conorovi a Isobel.

Damian často sedával pred monitorom a pozoroval Annie. O nič sa nepokúšala. Len tam ležala na chladnej zemi, plakala a triasla sa. Po jednom dni ju premiestnili do inej cely s posteľou, toaletou a sprchou, aby si uľahčili prácu a nemuseli ju nikam vodiť. Neprotestovala. Doslova sa nechala odvliecť o pár ciel ďalej, ľahla si na zem a zase len plakala. Trikrát denne jej nosili jedlo, no ani sa ho nedotkla. Nikto nemal žalúdok nútiť ju jesť, vlastne skôr dúfali, že sa vyhladuje na smrť.

Conor sa trápil spomienkami na minulosť. Bál sa spať a keď aj zaspal, trápili ho nočné mory, ako jeho bratia-upíri bojujú o holé životy, zatiaľ čo on je väznený Izabellou. Ťažilo ho svedomie, že túto pohromu na nich privolal on. Jeho jedinou istotou bola Isobel, ktorá sa zase bála, že mu ju príliš pripomína. Snažila sa mu vyhýbať a sama sa trápila, či je múdre s ním zostávať.

Dvadsiateho štvrtého podvečer, keď zašlo slnko, už nemohla viac predstierať, že je u Salvatora len aby navštívila Erin. Bola tu od rána a Conora nechala samého u nich doma.

Otvorila chladničku a dala si ďalší balík krvi. V okne zazrela svoju tvár, ktorú momentálne nenávidela, lebo to bola tvár chladnokrvnej vrahyne. Kiež by mohla ísť na plastickú operáciu a zmeniť si ju.

Zúrivo udrela päsťou do stola. Hodinu pozorovala tú malú mrchu na monitore. Len tam tak ležala ako kôpka nešťastia. Naozaj by pomohlo, keby jačala, nadávala a pokúšala sa ujsť. Takto ju mala chuť ľutovať.

Z obývačky k nej váhavo prišli Erin s Aislin a mali veľmi previnilé výrazy. „Isobel, musíme ti niečo povedať,“ začala Erin.

Upírka sa k nim otočila a vôbec nemala chuť na rozhovor. „Je to nutné?“

„Áno. Prosím, poď do Aislininej ordinácie.“

Pozrela na hodinky. Už mala byť doma. Conorovi určite nebude vadiť, že neuvidí nenávidenú tvár o pár minút dlhšie. Prikývla a v tichu odkráčala do sterilnej miestnosti. Vyhupla sa na lôžko, zatiaľ čo Erin zamkla a Aislin zo zamknutého trezoru s liekmi vybrala zväzok papierov v žltom obale.

„Mysleli sme, že by si to mala vedieť.“ Podala jej obal. „Utajili sme to pred upírmi.“

Isobel nadvihla obočie a otvorila zložku. „Čo je to?“

„Anniene záznamy z neba,“ vysvetlila krátko Erin. „Tie originálne, nie tie, ktoré videli ostatní.“

„A prečo ich dávate mne?“

Erin sa oprela o dvere. „Aby si pochopila ženu, ktorej telo nosíš a pre ktorú sa trápiš.“

Upírka sa prehrabávala v záznamoch. „Nemám potrebu ju pochopiť. Nenávidím ju.“

„Len čítaj.“

Isobel prebehla pohľadom po popísaných stránkach a zadržala dych. Potom privrela oči a zaklonila hlavu. Takže tak to je. „To nie je možné,“ zašepkala.

„Ale áno, je. Už chápeš, prečo o tom nevedia?“

Prikývla. Všetko dávalo zmysel. „Mohli ste mi to povedať skôr.“

„Prepáč,“ ospravedlnila sa Aislin. „Báli sme sa o Damiana. Vieš, ako ju má rád.“

„Čo s tým mienite robiť?“

„Nemôžeme robiť nič,“ odfrkla si Erin. „Nie sme upírky. Annienou jedinou nádejou je spravodlivý súd.“

„Spravodlivý súd? Videla si upírov tam vonku?“ ukázala rukou na dvere. „Dajú ju mučiť a zabiť.“

„My vieme.“

Isobel zoskočila z lôžka a trela si spánky. „Vy dve sa ešte dostanete do maléru, uvidíte.“

„Akoby sme v ňom už neboli.“ Erin odstúpila od dverí. „Veríme, že Conorovi nič nepovieš. Ani nikomu inému.“

„Nič by sa tým nezmenilo a nemienim jatriť staré rany.“ Vyšla von. „Uvidíme, čo bude o dva dni.“

Erin s Aislin na seba pozreli a nepovedali nič.

Isobel zbehla do podzemia priamo k Annienej cele. Pozrela do kamier, o ktorých Annie nevedela a mávla upírom, že je všetko v poriadku.

Annie ležala na zemi ako malé klbko handier. Bola bledá. Ani sa len neotočila, keď ju počula prichádzať.

„Ahoj, Izabella,“ povedala chladne.

Annie sa len vystrela a zostala k nej otočená chrbtom. „Isobel,“ zachrčala uplakane. Ďalšia rana pre jej už aj tak trápenú dušu. Žena, ktorá nosí jej telo. Žena, ktorá sa oň rozhodne stará lepšie, než ona kedysi.

„Ani sa nepozrieš na svoje telo?“ Zložila si ruky na hrudi.

Smrkla. „Nie je moje. Ja som ho zabila.“ Vo veľmi, veľmi prenesenom zmysle.

„Povedz, vôbec nič neľutuješ? Ani trochu?“ hrala jej na city.

Kiež by nič neľutovala. Všetko by bolo jednoduchšie. Ale ona ľutovala každý svoj čin, každé svoje klamstvo. A najviac, že ublížila Damianovi, hoci on je zodpovedný za jej utrpenie. „Aj tak by si mi neuverila.“

Zovrela pery. Nebude to ľahké. Zvrtla sa a vyšla späť hore. Rozlúčila sa so Salvatorom a nasadla do auta. Je čas ísť domov.

Keď zaparkovala na príjazdovej ceste, dom bol tmavý a tichý. Služobníctvo chodilo len v nutných prípadoch a upratovacia čata dvakrát do týždňa. Cez sviatky mali všetci voľno.

Potichu odomkla a vyzliekla si kabát. Odrazu zasvietilo svetlo a ona od šoku zvrieskla.

Na schodoch stál zamračený Conor s rukou na vypínači. Takmer zabudla, ako desivo dokáže pôsobiť. Mal na sebe len teplákové nohavice a podľa vlhkých vlasov nedávno vyšiel zo sprchy. Najhoršie bolo, že ešte aj v takomto stave ju dokázal vzrušiť. Vyschlo jej v ústach, keď očami pohládzala jeho vypracované svaly, širokú hruď a mocné ramená. Och, Conor, bola som zlé, veľmi zlé dievča. Potrestáš ma za to?

„Ehm, ty ešte nespíš?“ opýtala sa. Odkedy sa spoznali väčšinou spávali aspoň pár hodín. Zvyšné tiež trávili v posteli, ale príjemnejšou činnosťou.

„Čakal som, či sa uráčiš vrátiť ešte dnes,“ zavrčal a vyceril na ňu zuby.

A ak nie, dostanem na zadok? Proti svojej vôli zvlhla. Sakra! Conor potrebuje čas, nie neustále nadržanú upírku. „Dobre vieš, že som bola za Erin.“

„Od deviatej od rána?“ Zišiel dolu ako samotný boh pomsty. Pery mal pevne zovreté a očividne sa hneval. Och, áno, nahnevaného Conora zbožňovala. Ich sex počas hádok bol vždy na nezaplatenie. Krucinál, Isobel, kontroluj sa!

„Dobre vieš, aký je u Salvatora bordel.“

Pomalými krokmi sa k nej blížil. „Prečo sa mi vyhýbaš?“ položil priamu otázku.

Isobel začala cúvať ku dverám. „Ne-neviem, o čom hovoríš.“

„Nie? Už dva dni mi vždy zmizneš do inej izby, keď niekam vojdem a pod hlúpymi zámienkami odchádzaš preč.“

„To nie je pravda.“ Chrbtom narazila do dverí. Nebolo kam ujsť. Preglgla. Čo má robiť?

Conor sa spokojne usmial a rukami ju uväznil medzi sebou a kusom dreva. Jeho dlane spočívali len kúsok od jej krku. „Dobre vieš, že je. Láskavo mi neklam!“

Ako mu má vysvetliť, že to robí pre jeho dobro? V jeho očiach videla potlačovanú zúrivosť, ale hlavne zraniteľnosť. Chcela ho objať a držať ho, kým celé to peklo s Izabellou neskončí. Ale iba by mu tým ublížila. „Myslela som si, že to tak bude lepšie,“ zašepkala bez dychu. Obklopila ju jeho vôňa. Dokonca cítila aj jeho krv pod pokožkou.

„Myslela? Lepšie?“ akoby nerozumel významu tých slov.

„No, vieš,“ sklopila pohľad. „To kvôli Izabelle.“

„Izabelle?“ Jeho dych cítila na spánkoch, ale neodvážila sa vzhliadnuť.

„Viem, že ti ju pripomínam. Nechcem, aby si trpel ešte viac,“ priznala skleslo. Izabella bola vždy kameňom úrazu v ich vzťahu. Zároveň aj príčinou, prečo sa spoznali.

„Tak ty nechceš, aby som trpel.“ Pritlačil sa na ňu a ona zacítila jeho erekciu na brušku. „Jediné utrpenie, za ktoré môžeš, je toto.“ Zahrabol jej ruku do vlasov a trhol nimi, aby naňho pozrela. „Zdá sa, že potrebuješ lekciu, Isobel.“ Jeho hlas bol až ľadovo rozhodný.

„Ale Conor...“ Zúrivo ju pobozkal a vzal jej dych. Nežne jej zahryzol do pery, lebo vedel, ako ju to dokáže vzrušiť.

„Ticho! Je jasné, že si ešte nepochopila, že v tebe Izabellu nevidím.“ Nadvihol ju, takže sa jej stred dostal do kontaktu s jeho obľúbeným kamarátom. Zastonali.

S Isobel sa zatočil svet. Zistila, že Conor si ju barbarsky prehodil cez rameno a odnáša ju do spálne.

„Chcel som to urobiť dôstojnejšie,“ mrmlal. „Ale zmenil som názor. Spravíme to tak, ako v časoch, keď som sa narodil.“

„Conor, nerob hlúposti,“ snažila sa byť racionálna.

„Ty si začala.“ Kopnutím otvoril dvere do spálne a hodil ju na posteľ.

„Conor...“

„Ticho!“ Z nočného stolíka vytiahol putá a normálne ju pripútal o záhlavie postele. Isobel sa prestala brániť a porazene sa uložila medzi vankúše. „Ako ti mám vysvetliť, že mi Izabellu nepripomínaš? Že si všetko, na čom mi v živote záleží? Že bez teba mi je mizerne a mám chuť zavrieť sa do rakvy?“ Posadil sa na okraj postele a rozopol jej belasú košeľu. Odhalil nechutne cudnú bielu podprsenku.

„Conor, buďme úprimní. Viem, ako vyzerám a...“

Umlčal ju bozkom. Jazykom prenikol medzi jej pery a neodtiahol sa, kým sa úplne neuvoľnila a neprivrela oči. „Teraz budem hovoriť ja a ty budeš poslušne mlčať, ako sa na správnu ženu sluší a patrí.“ Spokojne sa usmial. Túto hru hrávali často, keď sa pohádali. Isobel mu vždy vykričala, že ona nie je ako tie poslušné bábky z jeho dôb a veľmi rada mu to aj dokazovala.

„Aby si vedel, dnes spíš na gauči,“ ohradila sa trucovito.

„Veľmi rád, aj tak sa na ňom ku mne pripojíš.“ Rozopol jej nohavice a vkĺzol rukou pod nohavičky. Našiel ju vlhkú a pripravenú. Dobre. Len nech chvíľu trpí, čertica jedna!

„Len počkaj, keď sa oslobodím!“ Trhla putami. Jej upírska sila však ešte nedosiahla vrchol a tak nemohla robiť nič.

„To nebude tak skoro.“ Chvíľu ju na citlivom mieste hladil, potom prestal a nechal ju tam ležať vzrušenú a frustrovanú. „Chcel som ti pripraviť vianočné prekvapenie,“ mrmlal, keď prešiel k šatníku a hrabal sa v oblečení. „Ale keďže sú naše sviatky zrušené, musím to urobiť takto.“ Čosi malé odtiaľ vytiahol a vložil si to do vrecka. „Aby si si raz a navždy zapamätala, že ty nie si Izabella a že si moja. Len moja.“

Isobel sa na posteli krútila od neukojenej túžby. V hlave už vymýšľala spôsoby, ako ho priškrtí, zmláti a otrieska mu hlavu o stenu.

Conor sa k nej vrátil, roztrhol jej podprsenku a odhodil ju na zem. „Takéto veci ti zakazujem nosiť.“

Zamračila sa a cerila naňho zuby. Bola taká roztomilá. Conor s námahou potláčal úsmev.

„Som predsa nevychovaný barbar, ešte si sa to nenaučila?“ Prstom jej zľahka prešiel po hrudi a na bruško. „A ako barbar, ktorý nepozná spôsoby ti oznamujem, že si ma vezmeš.“ Z vrecka vybral lesklý strieborný prsteň s vsadeným kamienkom.

Isobel zabudla dýchať. Oči uprela na ten najkrajší prsteň, aký kedy videla, a zabudla sa naňho hnevať. Conor jej ním prešiel po pokožke od pupku až ku krku. Zachvela sa. Bol studený. A Conorov pohľad taký horúci...

„Tak čo, malá dračica?“ opýtal sa s úsmevom. „Ešte nejaké pochybnosti o tom, že ťa ľúbim?“

„Ach, Conor.“ Oči sa jej zaplnili slzami.

„Ešte jedna podobná myšlienka ako dnes a dostaneš na zadok, je ti to jasné?“ Naklonil sa k nej a pobozkal ju. „Ľúbim ťa, Isobel.“

Šťastne sa zasmiala. „Aj ja ťa ľúbim, Conor. Ale urobil si to nesprávne. Mal si sa opýtať Vezmeš si ma, Isobel?“ doberala si ho.

„A dať ti možnosť povedať nie? Na to zabudni! Zmier sa s tým, že sa staneš mojou ženou.“ Zotrel jej z líc slzy šťastia a nadýchol sa jej jedinečnej vône.

„Áno, stanem a rada.“ Prešla ňou vlna eufórie a nekonečného šťastia. Ani len Izabella nedokázala zničiť, čo medzi nimi bolo. „Môžeš ma už pustiť?“

Zákerne jej zahryzol do krku. „Nie, nemôžem. Ešte som ťa nepotrestal za posledné dva dni.“ Vstal, aby si vyzliekol tričko, a úsmev mu neschádzal z tváre.