Temná spomienka 18

Nadišiel deň výsluchu. V Salvatorovom sídle sa ubytovalo vyše stopäťdesiat upírov a kvôli súdu museli vyprázdniť jednu celú miestnosť na prízemí, kam naukladali stoličky. Na stoloch po obvode bolo niekoľko počítačov, cez ktoré sa zúčastnili upíri online.

Ak všetko pôjde podľa plánu, do troch dní bude rozhodnuté. V prvý deň musia len potvrdiť, že Annie je skutočne Izabella. Na druhý deň vymenujú zločiny, ktoré buď poprie, alebo potvrdí, a na tretí deň sa rozhodne o treste. 

Annie nejedla odkedy ju sem zavreli a pila len raz denne. Bola zničená. Trápila sa, že v minulom živote tak ubližovala, že teraz ublížila Damianovi a že ju chcú zase len trestať za čin, ktorý už splatila. Išla si oči vyplakať nad nespravodlivosťou osudu. Už nebola nahnevaná. Na nikoho. Ani na Salvatora, upírov, dokonca ani na Damiana, ktorý ju preklial. Len chcela, aby to raz a navždy skončilo. Bez ceremónii, rozhovorov, emócii. A hoci sa samu seba snažila presvedčiť, že jej na ničom nezáleží, srdce ju bolelo kvôli Damianovi. Tak veľmi mu chcela do života priniesť radosť. Čo urobila nesprávne? Ľúbi ho, to sa nezmenilo ani tým, že ju preklial a nenavštívil v tomto prašivom väzení. Koniec-koncov mu ublížila.

Do podzemia niekto vošiel, ale ani sa neobzrela. Zrejme jej zase priniesli jedlo, ktoré nechávala nedotknuté.

„Vstávaj!“ prikázal jej mužský hlas. „Súd sa začína.“

Prekvapená novou udalosťou na nadvihla. Vyzerala otrasne. Bola bledá, zase vychudnutá a s červenými očami. Sotva si spomínala, ako sa prednedávnom prezliekla do čistého oblečenia – bieleho trička a džínsov.

Apaticky sa pozrela k mreži a našla pri nej stáť Nikiasa. Bol sám a jeho pohľad prezrádzal viac, než len nechuť. Bol v ňom strach. A koľko!

Nie, nemohla proti nemu použiť svoje vedomosti. Izabelline vedomosti. Nemohla mu dať nič, než uistenie.

Vstala, trochu sa zakolísala a podišla k nemu. Otvoril jej mreže a podal tenisky, pretože bola len v ponožkách – bezpečnostné opatrenie, keby sa pokúsila utiecť. Rýchlo si ich obula.

„Neprezradím tvoje tajomstvo, Nikias,“ povedala potichu s pohľadom upretým do zeme. „Vezmem si ho do hrobu. Zase.“

Nebadane vydýchol. Ak by Salvatorovi povedala, kto naozaj je, skončil by ako ona. „Ale?“

„Nie je tam žiadne ale. Je na tebe, ako sa zachováš, ja nič neovplyvním.“

Podozrievavo jej spútal ruky za chrbtom a viedol ju pred sebou nahor. Cítil, aká je slabá a vyčerpaná. „Nebudeš odo mňa žiadať, aby som ti na oplátku pomohol utiecť?“

„Nič by sa nezmenilo.“ Kráčala po schodoch. „Tvoj osud je ťažký aj bez môjho pričinenia.“

Nik celkom nechápal jej pohnútky. Izabella by neváhala a vyhrážala by sa mu. Musí si uvedomovať, že toho vie dosť, čo by mohla proti nemu použiť. Nech je to akokoľvek, nemali viac času na rozhovor. Ocitli sa v preplnenej miestnosti. Upíri už sedeli na stoličkách v niekoľkých radoch a potichu mrmlali.

Oproti nim stálo drevené kreslo s popruhmi a opierkami na ruky. Pôsobilo stredoveko a desivo.

V prvom rade hneď rozoznala známe tváre a srdce sa jej rozbúchalo. Isobel, Conor, Will a vedľa nich... Damian. Takmer sa k nemu rozbehla. Takmer. Jeho pohľad ju zastavil. Nebol prázdny. Nie, bol plný surových, drsných emócií, ktoré jej podlamovali kolená. Nepozeral sa na ňu, skôr cez ňu. Nedokázala urobiť to isté. Radšej sklopila pohľad a znášala nenávisť prítomných.

Pri kresle sa týčil Salvator a jeho pohľad bol ešte horší, než Damianov. Nebola to nenávisť, bolo to niečo horšie, čo sa ani nedalo pomenovať.

Nik ju dotlačil ku kreslu a podal ju kráľovi. Šiel si sadnúť na voľné miesto vedľa Damiana.

Salvator ju hodil do kresla a odniekiaľ vytiahol popruhy. Pripútal ju oň ako v aute, plus jej ohol ruky v lakťoch a priviazal ich remeňmi o operadlá.

Vošli ďalší upíri – Zoe a niekto, koho nepoznala. Mal arabské črty a oči namaľované kohlom. Jeden sa posadil k jej pravej ruke, druhý k ľavej. Naraz sa jej dotkli zápästia a nahmatali pulz. Spomenula si, že to tak býva pri každom upírskom súde s inými bytosťami. Len upíri sú schopní kontrolovať tlkot svojho srdca, ona nie. V podstate ide o upírsky detektor lží.

Salvator prehovoril k upírom: „Ako bolo pred chvíľou povedané, obvinená Annie bola v minulom živote Izabella. A na ten život si spomína, čím nám dáva možnosť ju konečne spravodlivo súdiť a odsúdiť.“

Súdiť a odsúdiť, znelo Annie v hlave. Žiadna možnosť zbavenia obvinení.

„Prejdeme rovno k výsluchu.“ Postavil sa za ňu, aby ho nevidela. Tie nenávistné pohľady sa nedali vydržať. Conor pevne zatínal päste a Isobel ho jemne hladila po ramene. Nepozrela na ňu.

Damian bol stále strnulý a nehybný. Vôbec nepripomínal muža, ktorý si ju vzal na pracovnom stole a pil jej krv. Vzlykla. Stratila ho. Navždy.

„Annie,“ oslovil ju Salvator. „Narodila si sa vo Francúzsku?“ začal s kontrolnými otázkami.

„Áno,“ odpovedala roboticky. Prichádzala aj o posledný kúsok citov, ktorý v nej ešte bol. Niet dôvodu cítiť.

„Máš dvadsaťtri rokov?“

„Áno.“

„Môžeš potvrdiť, že v minulom živote si bola Izabella Wyndhamová, narodená v roku 1316?“

„Áno.“

„Spomínaš si na celý jej život od detstva až po smrť?“

„Áno.“ Musí ju takto mučiť? Tak či tak ju zabijú, prečo plytvajú časom?

„Ako dlho už vieš, kto si?“

Chvíľu váhala. „Od noci, keď do nás vrazil Brian.“

„Čo spôsobilo, že si si spomenula?“

„Nič. Sám mi to povedal.“

V dave zašumelo. Damian sa napol ešte viac.

„Iba vtedy si si spomenula?“

„Áno.“

„Preto si ušla?“

„Áno.“

„Mala si v pláne vrátiť sa k Brainovi?“

K tomu bastardovi? Po tom, čo jej urobil? „Nie.“

A otázky pokračovali. Annie sa v nich strácala, čas pre ňu prestal existovať.

Nikdy predtým si Briana nestretla? Poznáš tu prítomných upírov? Ako sa volajú? Spoznávaš vlastné telo? Kto bol pri tvojom zabití? Kde... Potvrdzuješ... Bola si... Hlava jej išla prasknúť. Odpovedala na jednoduché otázky, ktoré len potvrdzovali jej identitu. Ku koncu jej už tiekli slzy a vzlykala. Nemohla si pomôcť. Nedostatok jedla a bolesť zo straty Damiana si vyžiadali svoju daň.

Nikias ju musel doslova odvliecť do jej cely. Hodil ju na posteľ a neskotúľala sa dolu len preto, lebo nevládala. Objala vankúš a zase sa rozplakala.

„Stále odmieta jesť,“ povedala tichučko Aislin, keď vošla do Salvatorovej pracovne. Kráľ unavene sedel v kresle, pred monitormi sa krčili Will s Damianom a Erin hľadela z okna.

„Je to jej problém,“ odbil ju Salvator.

„Takto ti umrie od hladu skôr, než ju stihneš odsúdiť! Maj trochu ľudskosti!“ okríkla ho.

„Ona ju tiež nemala, keď na nás poštvala presilu lovcov a vlkolakov!“ Tresol po stole. „Celkom sa teším, že trpí.“

Aislin odzadu prepálila Erin pohľadom. Lovkyňa sa ani nepohla.

„A napadlo ti niekedy, že za svoje chyby už zaplatila?!“ nedala sa Aislin odbiť. Zúrila a nemala problém nakričať na samotného kráľa.

Všetci sa k nej otočili. Zdvihla bradu.

„Viete čo? Zaslúžite si výplach žalúdka a ja sa vám ho práve chystám dať!“ Zamkla miestnosť a kľúč si vložila do podprsenky.

„Aislin,“ začal varovným tónom Will.

„Čuš a počúvaj, Viking!“ zahriakla ho. „Annie v minulom živote urobila chybu a spáchala zločin. V predošlých štyroch si vytrpela bitky, znásilňovanie, hlad a ponižovanie! V štyroch!“ Ukázala štyri prsty, aby to číslo zdôraznila. „Za zločin v jednom jedinom živote. A vy? Poďme na to – Salvator, než si sa stal šľachticom, bol si žoldnier, pašerák a pirát, pokiaľ viem. Koľko zločinov si spáchal ty? A kto ťa potrestal? Frfleš, že tu desať rokov trpíš pri Erin a je ti málo, že Annie trpela storočia?! Poďme ďalej, Will, si Viking. Plienil si, raboval a viedol bitky. Tvoj trest? Nikde! Damian? Bola vôbec vojna, ktorej si sa nezúčastnil? A nehovor mi, že si v nich len leštil topánky! Ako môžete mať až tak odlišný dvojitý meter? Annie je tou najlepšou bytosťou, akú som spoznala. Áno, Annie, nie Izabella! Mali by ste sa nad sebou vážne zamyslieť a nie trvať tu na svojej nezmyselnej pomste za zločiny, o ktorých nič neviete!“

Odomkla a kráľovsky odkráčala.

Salvator sklopil pohľad. Will privrel oči a Damian zaškrípal zubami.

Erin sa konečne otočila od okna a všetkých spražila pohľadom. „Bolí to, keď má človek pravdu, však?“ A aj ona odišla. Salvator sa zamyslel a bežal za ňou.

Dobehol ju na chodbe a odtiahol ju od izby. „Pôjdeme sa previezť.“

„My? Kam?“

Zišli dolu. „Na pumpu. Natankovať môj Jeep. A dofúkať mu pneumatiky.“

Erin neverila vlastným ušiam. „Naozaj to chceš urobiť?“ opýtala sa, keď pochopila jeho zámer.

Kráľ cez seba prehodil kabát. „Myslím, že po tom slovnom klystíre, ktorý som dostal, nemám na výber.“

Will odrazu nemal náladu na spoločnosť. „Idem sa opiť a spať,“ vyhlásil. „Inak budem uvažovať a to nie je najlepší nápad.“ Vstal od monitorov a zmizol preč.

Damian zostal v pracovni sám. On, jeho svedomie a zranené ego. Aislin mala pravdu. Do pekla, Annie sa preňho stala stredom vesmíru a nezmenil to ani fakt, že v minulom živote bola Izabellou. Keď uvidel, ako ju vlečú k výsluchu, mal pocit, že dostal poriadnu ranu do hlavy. Bola úplne bledá, ešte chudšia než naposledy a pod červenými očami mala tmavé kruhy. Chcelo to všetku jeho vôľu, aby sa nerozbehol, nezhrabol ju a neprebojoval si cestu cez upírov. Annie je jeho. Len jeho a ani celé kráľovstvo mu nezabráni v tom, aby ju mal. Celú. Navždy. Patria k sebe. Vedel to od chvíle, keď ju prvý raz pobozkal. V tom bozku nebola žiadna faloš, nič predstierané. Bola to čistá nevinnosť, ochota a túžba.

Annie bola panna. Vo svojom živote sa len snažila prežiť a nikdy sa nevzdávala. Mohla ísť upírom príkladom. Mohla ísť jemu príkladom. Vrátila mu radosť zo života, prebudila jeho zmysly. Nepochyboval, že keď za ním prišla a dala mu svoje telo, urobila to z túžby, nie z vypočítavosti. Vypočítavá žena by nereagovala tak, ako Annie. Neobjala by ho, akoby bol jedinou žijúcou bytosťou na svete, nešepkala by mu nezmysly, ktorým sama nerozumela, nedovolila by mu ochutnať jej krv.

Keď zistil, že je Izabella, bol v šoku. Ale nie z toho zistenia. Naopak. Bol v šoku z toho, že mu to bolo úplne ukradnuté. Doslova.

Myslel si, že keď ju uvidí, konečne to naňho doľahne. Preto sa jej vyhýbal.

Ale keď ju priviedli ku kreslu, nič sa s ním nestalo. Vôbec nič. Stále ju chcel, stále bol pri pomyslení na ňu tvrdý ako skala a stále v nej videl číru nevinnosť a radosť. A umieral vždy, keď ju uvidel na monitore, ako plače a týra svoje telo.

Nie, už to viac nevydrží! Nabúral kamerový systém, zapol slučku, aby sa prehrávala posledná hodina a zamieril do podzemia k Annie.

Brian sa už pripravoval na urýchlený odchod z Londýna. Túto partiu prehral. Preklínal Annie aj Izabellu a v tom momente nevedel, čo robiť. Bude to mať oveľa ťažšie.

Ako tak uvažoval, v hotelovej izbe sa zablyslo a objavil sa pred ním anjel. Alebo niečo podobné. Tá žena mala červené vlasy aj oči, oblečená bola v super úzkej sukni a tope s nebezpečným výstrihom. Za pásom jej viseli dva meče.

„Kto si?“ Tasil meč, pripravený na boj.

„Odlož to, Brian, neprišla som s tebou bojovať,“ povedala jemným, zvučným hlasom a premerala si ho. „Vlastne som sa prišla uistiť, že prežiješ. Zdá sa, že si prehral, čo?“

Meč nesklonil. „Čo chceš?“

Hodila sa do kresla. „Len tvoje dobro, Brian, len tvoje dobro. Stratil si výhodu nad upírmi, odteraz budeš musieť hrať inak. Tvrdšie. Zákernejšie. Alebo padneš.“

„A prečo by to malo trápiť nejakého operenca?“

Uškrnula sa. „Nie som anjel. A aj keď ty ma nepoznáš, ja o tebe viem veľa. Viem, o čo ti ide a myslím, že tvoj úmysel je dobrý.“

„Prečo by som ti mal veriť?“ Momentálne mal problémy uveriť aj vlastnému tieňu.

„Pretože ti môžem pomôcť dosiahnuť, čo chceš. A viem aj ako.“ Znudene si prezerala lak na nechtoch.

„Nehovor.“

„Ale áno. Poznám spôsob, ako získať obrovskú prevahu. Má to však háčik.“

„Ako inak.“ Odložil meč.

„Vedela som, že si budeme rozumieť.“ Usmiala sa naňho. „Ja som Carys, mimochodom.“

„Povedz, Carys, čo máš v pláne, že by som ťa mal počúvať?“

Vstala a začala sa prechádzať po vychodenom koberci. „Viem o obrovskej moci, ktorú nikto nevyužíva. Ale má strážcov. Si ochotný sa k nej aj tak dostať?“

„Strážcov?“

„Vlastne jedného. Určite ho poznáš. Je to tvoj kamarát z Britského kráľovstva.“

Brianovi klesla sánka keď pochopil, kam mieri. „To je samovražda.“

„Myslíš? Čoskoro prídeš o všetko, Brian, a obaja to vieme. Budeš v nemilosti. Už teraz si. Porozmýšľaj nad tým.“ Z podprsenky vybrala vizitku. „Táto osoba by mohla byť vhodnou pákou.“

Prečítal si meno na kuse papiera a zamračil sa. „Človek?“

„Nenechaj sa oklamať. Je presne tá, ktorú potrebuješ.“

Nebol o tom presvedčený. „Je to príliš nebezpečné. Čo ak sa niečo pokazí?“

„Ešte viac, než je?“ odfrkla si. „Rob, ako chceš, ale pamätaj na moje slová – potrebuješ mocnú armádu. Inak padneš.“ Mávla mu a zmizla.

Brian stál uprostred izby a zvažoval svoje možnosti. Už sa aj tak všetko pokašľalo. Čo môže stratiť?

Vyťukal na mobile číslo. „To som ja. Potrebujem letenku do Egypta. Pronto. Áno, prvou triedou. V Londýne som skončil.“ Ešte si však vybaví poslednú záležitosť. Nenechá Izabellu Salvatorovi ako ďalšieho spojenca. Ovláda príliš mocnú mágiu.