Temná spomienka 22

Damian stratil pojem o čase. Mĺkvo sedel v cele, nehýbal sa. Keď za ním prišiel Will, nepozrel naňho, ani keď otvoril celu.

„Salvator ťa chce vidieť,“ povedal neutrálne.

To je zvláštne, on jeho vôbec nie, pomyslel si trpko. Napriek tomu vstal a vyšiel von. Očakával, že ho odvedie do kráľovej pracovne, ale namiesto toho zamierili do ordinácie. Jediné, čo si všimol bolo, že už nie je ráno, ale takmer polnoc. Držali ho tam len pol dňa.

Will otvoril dvere a vpustil ho dnu. Okolo jedného lôžka tam stála Aislin, Erin, Zoe, Nik, Salvator a Oliver. Všetci naraz zdvihli hlavy a pozreli naňho. Zamračil sa. O čo ide?

Rozostúpili sa a on zamrzol. Na lôžku sedela Annie! Žila, dýchala a bola mierne zmätená. Prezliekli ju do jednoduchej bielej nočnej košieľky, v ktorej vyzerala ako stelesnená nevinnosť. Tvárila sa, akoby nevedela, čo tam robí. Rozbehol sa k nej.

„Damian,“ povedala prekvapene a viac zo seba nedostala, pretože v tej chvíli ju pobozkal. Dlaňami jej prešiel po tvári, krku, rukách a chrbte aby sa uistil, že je skutočná. Potom jeho jazyk na čosi narazil. Odtiahol sa.

Annie dýchala s otvorenými ústami, z ktorých vytŕčali ostré tesáky. „Ty si...“ Nechápavo hľadal odpoveď u svojho kráľa. Myslel si predsa, že ju chcú zabiť.

Salvator si odkašľal. „Nemali sme čas, Damian a ja som vedel, že by si váhal. Príliš ju ľúbiš, aby si rozhodol za ňu,“ vysvetlil. „A tak som rozhodol za vás oboch.“

„Ale poslal si na ňu Conora... on ju nenávidí.“ Objal ju, hoci tu spomenutý upír nebol. Potreboval ju chrániť.

„Ja nemôžem premieňať, som spútaný s Erin,“ pripomenul mu. „Conor je môj prvý muž, počúvol môj príkaz.“

Takže on mu nakoniec urobil láskavosť. Salvator je skutočne tým najlepším kráľom na svete. „Prečo si ma zavrel?“

Mykol plecami. „Aby si vychladol a mohol ma vypočuť. Myslel som si, že živá Annie bude dostatočným dôkazom, že ti chcem len dobre.“ Váhavo sa na novú upírku usmial. Tá sa držala Damiana ako záchranného lana, s tvárou zaborenou v jeho hrudi.

Damianov výraz zmäkol. „Ďakujem,“ povedal dojato.

Salvator prikývol a opustil miestnosť. Ostatní ho nasledovali, kým Damian s Annie nezostali v ordinácii sami.

Annie so slzami v očiach vzhliadla. Keď sa prebrala so zvláštnym pocitom, takmer na mieste omdlela. Skláňali sa nad ňou upíri a zvedavo ju pozorovali. Potom Salvator vydal nejaký príkaz a o chvíľu tu už bol Damian. Len vtedy sa upokojila. On ju ochráni. S ním bude všetko v poriadku. Pohladil jej chvejúce sa pery.

„Moja maličká,“ zašepkal. „Už som si myslel, že ťa nikdy neuvidím.“

„Ach, Damian.“ Roztrasene ho objala. „Obávala som sa toho istého.“ Smrkla. Nedokázala si zvyknúť na ten pocit ostrých zubov v ústach, ani na nový, neobvyklý hlad, ktorý práve pociťovala.

„Prečo si toľko riskovala?“ vytkol jej. „Prečo si sa obetovala?“

Vzdychla. Škvŕkalo jej v bruchu. „Dlhovala som vám to. Kedysi som vás zradila. Dnes som aspoň zachránila Zoe a Javiera.“ Ale aj tak sa jej to nezdalo dosť. Nie, minulosť už nenapraví.

Prehrabol jej tmavé kučery a pobozkal ju na viečka. „Annie, nikomu nič nedlhuješ. Chcem, aby si si to zapamätala.“

Pokrútila hlavou a sklopila pohľad. „Nič sa nezmení. Pre nich budem vždy Izabella.“

Nie. To ona sa nikdy nezbaví jej hrozby. Ona v sebe bude vždy vidieť Izabellu. Aspoň kým bude obklopená tými, ktorí ju tak poznali.

„Pre mňa budeš vždy tou, ktorá mi odpadla v náručí a zmenila môj život,“ uisťoval ju a jemne jej prechádzal prstami po chrbtici.

Zaklonila hlavu a pozrela mu do láskavých, teplých očí. „Prečo si za mnou vtedy prišiel?“ zašepkala dojato.

Tajomne sa usmial. „Bola si celkom úprimná, keď si si myslela, že to bol sen.“

Zbledla a jej pohľad sa uprel do zeme. „Damian, ja som len...“ nevedela, ako dokončiť. Neklamala mu. Ani teraz nedokázala klamať.

„Len si povedala pravdu,“ dokončil namiesto nej. „A som rád, že si to urobila.“ Pohladil ju po jemnom líci. „Pozri sa na mňa, Annie.“

Vzdorovito pokrútila hlavou.

„Annie,“ použil varovný tón.

Zahryzla si do pery. Nechce vidieť odmietnutie v jeho očiach, zhnusenie v jeho tvári. Navyše stále potláčala ten neústupčivý hlad, ktorý ju nútil pozerať sa naňho ako na chutný ovocný koláčik so šľahačkou a čokoládovou polevou navrchu.

„Hm, zbabelec,“ zamrmlal a ona v momente zdvihla hlavu. Damian sa víťazne usmial. „Toto sa mi začína páčiť.“ Postrčil ju na lôžku, aby sa mohol posadiť vedľa nej. Stisol jej chladnú, trasúcu sa dlaň. „Annie, prišiel som za tebou, pretože som ťa nemohol nechať umrieť. Keby si nebola taká slabá, vzal by som ťa so sebou.“

Nadvihla obočie, očividne mu neverila.

„V deň druhého výsluchu som mal v pláne vziať ťa z cely. Salvator to vedel. Keby sme neprišli na to, čo sa stalo naozaj, už by sme boli na ceste cez Francúzsko na východ.“

„To by si neurobil,“ povedala bez dychu. „Znepriatelil by si si celé kráľovstvo.“

Mykol plecami. „Nezáleží mi na kráľovstve, záleží mi na tebe.“ Pobozkal ju na špičku nosa. „Tak si to konečne zapamätaj. Ľúbim ťa.“ Keď to vyslovil, mal pocit, že je o celú tonu ľahší. A život akoby začal dávať zmysel.

Oči jej zažiarili nádejou. „Naozaj?“

Zasmial sa. „Naozaj, maličká. Teba, aj ten vzdorovitý kúsok Izabelly, ktorý v tebe je. Obe ste roztomilé, tvrdohlavé, nezlomné a odhodlané. A obe si ty. Moja. Jedinečná.“

V hrudi sa jej rozlieval blažený pocit. Akceptuje Izabellu. Nezavrhol ani jednu z nich, neodsúdil ju za jej minulosť. So slzami šťastia sa naňho vrhla a objala ho okolo krku. „Ach, Damian, tak veľmi som sa bála, že ma nenávidíš.“

„Ako by som mohol?“ posadil si ju do lona. „Si to najlepšie, najkrajšie, čo ma v živote stretlo. Každý jeden z tých dvoch tisícok rokov čakania za to stál. A ak ti ešte raz napadne odo mňa ujsť, dám si ťa na vodítko, prisahám! Och, a priprav sa na to, že začneš poriadne jesť. Čudujem sa, že ti ešte nehrkajú kosti.“

„Áno, áno,“ prikyvovala. Čokoľvek, len nech ich už nič nerozdelí. „Poďme odtiaľto, prosím,“ šepla mu do ucha. „Potrebujem...“ očervenela a nevedela, ako to povedať.

Damian hneď stvrdol. Čokoľvek potrebuje, s radosťou jej to dopraje. „Čo potrebuješ, Annie? Povedz mi to.“

Dýchala plytko a trhane. „Ja... potrebujem...“ preglgla.

„Čo?“ jazykom jej prešiel po krku.

Zastonala. „Krv, potrebujem veľa krvi!“

Damian sa smial ešte ďalších dvadsať minút.

Na oslavy konca roka vzal Damian Annie priamo do centra, kde sledovali majestátne ohňostroje nad Temžou a Londýnskym okom.

Annie očarene pozorovala hru svetiel a jej tvár menila farby podľa zafarbenia vystrelených svetlíc. Ešte si nezvykla na svoje nové zúbky a musela si pred ústa dávať ruku, aby si ich nikto nevšimol.

Posledné dni roka boli dokonalé. Damian ju okamžite po premene odviedol k sebe domov, nakŕmil ju, a odvtedy vyliezali z postele, len za účelom jedla a fyziologických potrieb. Dobre, nie len z postele, ale aj z gauča, kuchynského stola, sprchy a zimnej záhrady, ktorú Damian objavil len nedávno. Vôbec netušil, že ju má!

Až na prelome rokov konečne opustili teplý dom, aby Annie uvidela túto farebnú nádheru. Do Salvatorovho sídla sa nevrátili a žiadny z upírov ich nekontaktoval. Annie to tak vyhovovalo. Neustále ju trápilo, že niekto príde a ukončí ich šťastie. Nechcela sa im ukazovať na oči, vlastne nebyť Damiana, už by bola preč. Necítila sa tu ako doma, vždy sa strhla, keď začula blížiace sa auto, alebo keď zvonil telefón. Aj teraz, keď pozerala na oblohu, sužovala ju zvláštna melanchólia.

Kde je jej domov? Čo bude robiť? Podľa upírskych pravidiel sa nový upír stáva členom kráľovstva, kde je premenený, alebo narodený. Tu však doma nikdy nebude. Nie s toľkými spomienkami, s toľkými upírmi, ktorým ublížila. S Conorom a Isobel, ktorí majú plné právo ju nenávidieť.

Damian si nemohol nevšimnúť jej výraz plný zúfalstva a neistoty. Zozadu ju objal a ona sa oňho dôverne oprela. Len v jeho náručí sa vedela uvoľniť. A ten bastard to dobre vedel! Usmiala sa. Áno, vedel. A často túto výhodu využíval.

„Do ďalšieho roka musíme vstupovať s nádejou, nie s depresiou,“ povedal pri jej uchu. „Čo ťa trápi, láska?“

Privrela oči. „Nepatrím sem, Damian,“ priznala bez mučenia. „Do tohto kráľovstva, medzi tunajších upírov.“

Len vzdychol a zaboril nos do jej vlasov. Robieval to často. Zistila, že ho to upokojuje, že takto pri nej vždy nájde mier. „Predpokladal som to.“

„Prepáč. Vieš nebyť teba...“

„Už by si tu nebola, ja viem. Aha, pozri,“ ukázal na zlatisté kruhy ohňostrojov na oblohe. Obaja očarene sledovali žiariace záblesky, pripomínajúce im kúzla. „Myslel som, že by sme mohli niekam odísť,“ povedal pokojne. „Aby si sa spamätala. Aby sme mali chvíľu pokoj.“

„Ale ty to tu zbožňuješ,“ protestovala. „Londýn je tvoj domov.“ Nechcela ho odtrhnúť od domova. Na to ho príliš ľúbi.

„Ty si dôležitejšia. Necítil by som sa tu dobre, ak by som vedel, že ty trpíš.“

„Čo tvoja firma? A priatelia? Dom?“

„Firmu môžem riadiť cez internet. Priatelia pretrvajú. Dom tiež. Všetko sa dá zariadiť, Annie, len šťastie si treba udržať.“ Otočil ju k sebe. „Chcem, aby si prestala byť napätá a vydesená vždy, keď začuješ nepatrný zvuk.“

„Tak ty si si všimol?“ zamrmlala skľúčene.

„Čudoval by som sa, keby si nemala žiadne následky. Najprv súd, potom Brian a nakoniec premena. Máš len dvadsaťtri, Annie. Aj na upíra by to bolo veľa.“

„Ja sa vážne snažím.“

„Ja viem. Odídeme. Dnes sa pozrieme na internet a objednáme letenky na čo najskorší termín, čo ty na to? Ja mám stále povolenie na voľný pohyb po svete a tvoju žiadosť o preloženie do iného kráľovstva môžeme zaslať aj cez internet. Nebudeš sa musieť s nikým osobne stretnúť.“ Pretože dobre vedel, že toho sa bojí najviac.

S neskonalou láskou ho objala. „Ďakujem, Damian. Za všetko.“

„Nie, to ja ti ďakujem. Za znovuzrodenie.“

Pri ďalšej salve svetlíc sa s láskou pobozkali a ožiarilo ich jasné červené svetlo ohňostroja. Do ďalšieho roka vstúpili šťastní, plní lásky a nádeje.

Tretieho januára, keď upíri konečne vyležali opicu z toľkých Absinthov, ktoré vypili, vošla Erin bez zaklopania do Salvatorovej pracovne.

Kráľ sedel za stolom, prepisoval nejaké počty do tabuliek na počítači a ani na ňu nepozrel.

„Damian si práve kúpil dve jednosmerné letenky prvou triedou na Maldivy,“ oznámila mu mierne nahnevane.

To Salvatora prinútilo zabudnúť na čísla a pozrieť na lovkyňu. V ruke držala papier, ktorý mu hodila na stôl. Bol na ňom výpis z Damianovho firemného účtu. Nadvihol obočie. „Odkedy kontroluješ účty mojich poddaných?“

Mávla rukou. „Damian s Annie chcú odísť! To ich len tak necháš? Dobre vieš, prečo to robia.“

Oprel sa v kresle a zamyslene pozoroval nenávidenú triesku v zadku, ktorá ho vraždila svojím zeleným pohľadom. Dokonca ešte aj keď bola naštvaná, vzrušovala ho. Musel sa usadiť pohodlnejšie, aby ho netlačili nohavice. Čudoval sa, že po desaťročnom celibáte ho jeho penis neprefackal, sám sa neodrezal a nešiel do sveta.

„Je to ich rozhodnutie, Erin. Ani raz sem neprišli. O nič nežiadali.“

„Salvator! Annie je na dne a Damian má na srdci len jej dobro. Jasné, že sem neprišli, keď si tu ty, Conor a Isobel. Všetci, ktorí ste poznali Izabellu.“

Zamyslel sa. Nie však nad jej slovami, ale nad tým, aké má asi pod tými rozkošnými šatami spodné prádlo.

„Počúvaš ma vôbec?“

Pokrútil hlavou, aby sa zbavil nebezpečných myšlienok. „Áno, Damian a Annie chcú odísť na Maldivy,“ zopakoval roboticky. „Vďaka za pripomienku.“ Otvoril svoju mailovú schránku.

„Mieniš s tým niečo robiť?“

„Pracujem na tom. Zatvor za sebou dvere.“

Odfrkla si a keď vychádzala, tresla dverami. Celou cestou späť do izby ju počul nadávať na chlapov.

Rýchlo naťukal hromadný e-mail, vstal a otvoril si okno. Chladný vzduch mu aspoň trochu utíšil rozbúrenú krv. Kráti sa mu čas. Najvyšší dvor mu čoraz častejšie pripomína jeho povinnosť premeniť Erin, inak príde o trón, krajinu a život.

Nedokáže to. Už jej toho vzal tak veľa – rodinu, slobodu voľby, domov... berie si jej krv. Nemôže ju prinútiť ešte aj k tomuto, keď upírov nenávidí. Naveky by si to vyčítal. Bude lepšie, ak sa Erin nikdy nedozvie, že mu hrozí smrť, ani že jej krv mu nedáva dostatok energie. Nie, pokiaľ nie je daná dobrovoľne. Vždy ho po kŕmení napínalo. Prinútil však svojich upírov prisahať, že jej nikdy nič nepovedia. O krvi, o ich tajomstvách, ani o ultimáte veľkráľov. Keď nič iné, Erin sa od neho nakoniec oslobodí. Možno.

Ich jednostranné spojenie je dosť špecifické. Erin cíti, keď je zranený a trpí spolu s ním. On je závislý od jej krvi a ani jeden z nich nemôže mať iného milenca. Patová situácia.

A čo je z toho najhoršie? Tá neznesiteľná, desaťročná erekcia, ktorá mu nedá spávať. Môže snáď on za to, že Erin už v šestnástich vyzerala ako bohyňa? Nenávidel sa za to, že ho tak fascinovala. Ani po desiatich rokoch tá túžba nezmizla. Zhoršila sa, pretože ako Erin dospievala, bola ešte príťažlivejšia. Divokejšia. Neskrotnejšia. Na zjedenie – doslova.

Škoda, že ona je zakázané ovocie. Navždy. Inak sú obaja stratení...