Temná spomienka 5

Brian udrel dlaňou po stole a vstal z kresla. „Čože ten somár urobil?!“

Jeho stúpenec, mladý upír menom Eli, sa prikrčil. „Odviedol si ju do Londýna. Zachránil ju.“

„Nie, nie, to je zlé, veľmi, veľmi zlé!“ začal sa prechádzať po svojej pracovni. Po tom, čo upíri odhalili jeho úskok spred storočí a začali po ňom pátrať, musel byť opatrný. Našťastie, žiadne oficiálne pátranie nemohli vyhlásiť, pretože proti nemu nemajú dôkazy. Ak by sa však veci zase posrali... To nemôže dopustiť. „Vedel som, že ju mám odstrániť, kým bol čas.“

„Pane, ale ona nič nevie. Nemá to ani ako zistiť. Zákony anjelov to nepovoľujú.“

Brian sa cynicky zaškeril. „Zamysli sa, Eli. Raz už zákony boli porušené a rovnováha tiež.“

„Toto s tým nemá nič spoločné.“

„Že nemá? Zabudol si snáď, že Isobel je stále v Londýne? Jediný chybný krok ma bude stáť krk! Rezervuj mi letenku! Idem tam. Odstránim ju skôr, ako napácha škodu.“

Evie s Lukasom hrali šach. Sústredili sa na čierne a biele figúrky a úplne zabudli na okolitý svet. Asi preto neočakávali návštevu, ktorá sa im len tak zjavila v ich rozľahlej obývačke.

Vzhliadli od hry. Pred nimi stála na prvý pohľad mladá žena, ktorej krídla práve zmizli, aby nepoškodili byt. Okolo príjemnej tváre sa jej krútili medové kučery a zazerala na nich červenými očami, ktoré obvykle maskovala, aby ľudí nedesili. Mala na sebe obtiahnutý čierny korzet a a krátku čiernu sukňu s vysokými čižmami.

„Ideš zo sado-maso klubu?“ opýtala sa jej Evie ironicky.

„Aj ja ťa rada vidím,“ prehovoril anjel.

„Vitaj, Carys, ako sa máš? Nejdeš náhodou zo sado-maso klubu?“ opravila sa Evie.

Carys si zložila ruky na prsiach. „Myslím, že viac by ťa mal trápiť fakt, že mám obrovskú chuť ťa zabiť za to, čo si vyviedla. Čo si si myslela, že robíš?! Potrebujeme ho živého a schopného boja!“

„Súhlasím s Carys,“ podotkol Lukas, za čo si vyslúžil nahnevaný pohľad zo strany svojej budúcej manželky.

„A preto dnes spíš na gauči,“ povedala mu sladko. „A ty sa upokoj, nebude sa zabíjať.“

„Nebude? Ja Briana vážne potrebujem, Evie, nežartujem. Je dôležitou pákou.“ V očiach mala priam šialený výraz.

Lukas si odkašľal a ospravedlňujúco pozrel na snúbenicu. „Carys, niečo by si mala vedieť. Brianov osud nie je taký, ako očakávaš. Zmenila si veľa vecí. On sa na tvoju stranu nepostaví.“

Anjel zbledol. „Čože?“

„Je to tak,“ prisvedčila Evie. „Jeho osud je iný. Už sa to začalo, priznávam, aj mojou vinou. Ale jeho musíš zo svojich plánov vynechať. Aspoň nateraz.“

Carys sa zvalila do kresla a prehrabla si vlasy. „Prečo ste mi to nepovedali skôr?“

„Lebo by si sa do toho zaplietla.“ Evie si k nej na operadlo prisadla. „Carys, nesmieme zmeniť jeho osud. A na to potrebujeme Annie.“

„Vieš, že si naňho dohliadnem, však?“

„Viem. Ale verím tvojmu úsudku. Nechaj nám Annie a my ti nakoniec prenecháme Briana.“

Carys zaváhala. „Takže on sa rozhodne sám?“

Prikývli. „Už čoskoro,“ sľúbil jej Lukas. „Máme spoločný cieľ, len odlišné prostriedky. Dôveruj nám.“

„Je ťažké dôverovať niekomu, kto má styky s mojím otcom. Bojím sa. Jewel je už dospelá. A otec slobodný.“

„My mu nedovolíme zničiť svet, Carys. Nikomu. Neobetovala si sa zbytočne,“ sľúbila jej Evie.

Carys sa v očiach zaleskli slzy, tak sa radšej pobrala na odchod. „Obaja viete, kam až som schopná zájsť. Nezabudnite na to.“ A odmiestnila sa.

„Evie, ak to nevyjde, zabijem ťa,“ zavrčal Lukas a pohol figúrkou. „Šach mat.“

Annie sedela v jedálni Salvatorovho sídla a spolu s Erin a Aislin popíjala jablkovoškoricový čaj. Usmiala sa na ne a ignorovala ich pohľady plné súcitu. Po chvíli vošiel Damian so Salvatorom a Willom v závese.

„Tak ako, Aislin?“ bol zvedavý kráľ. Posadil sa k Erin a tá sa pohotovo otočila, aby ho nemala za chrbtom.

„Je slabá. Zajtra po niekom pošlem vitamíny a lieky, ktoré by mala brať. A Damian, dohliadni, aby bola v teple.“

„Neboj sa,“ prikývol.

„Prídite ma navštíviť každé dva dni, dobre? Alebo mám prísť ja?“

„To nebude nutné,“ vložila sa do toho Annie. „Nerob si starosti navyše. Chodiť ešte viem.“

Damian sa radšej nevyjadroval. „Postarám sa o ňu,“ sľúbil. Annie mu venovala vďačný pohľad. „Mali by sme ísť,“ vyhlásil. „Annie si na dnes užila dosť.“ Podal jej ruku v očakávaní, že odmietne. Ona ju však prijala a mäkkosť jej kože ho prebrala z melanchólie. V očiach mu zahorel oheň života. Sakra, je takáto jemná aj na iných častiach tela? Jej drobná rúčka pulzovala životom a voňavou krvou. Nechcel sa jej vzdať.

Annie by najradšej priadla ako mača, ale ovládla sa. Ako je možné, že ju taký prostý dotyk rozochvel? Dúfala, že ju nepustí.

„Nuž, tak dovidenia,“ rozlúčila sa a nechala sa ním odtiahnuť k vchodovým dverám. Tam ju na jej veľké sklamanie pustil, aby jej obliekol kabát, a viac sa jej nedotkol. Odomkol auto, v ktorom ich Will priviezol a posadil sa za volant. Annie sa usadila vedľa neho.

Viezli sa v úplnom tichu a Annie nadšene sledovala Londýn. Pripadal jej nádherný. Tak dokonalý. Jedinečný. Ako domov.

Damian obišiel centrum a zastal na pokojnej ulici len s niekoľkými domami. Priamo pred tým najväčším. Príjazdová cesta bola prázdna a dom tichý. Služobníctvo už dostalo pokyny, ako sa správať, keďže budú mať ľudskú návštevu. Pozrel na spolujazdkyňu a čakal, čo povie. Zatiaľ len vyvaľovala oči na dom.

„Stavím sa, že potrebuješ mapu, aby si sa dostal z obývačky do kúpeľne.“

Vyprskol do smiechu. Samého ho to prekvapilo. Poriadne sa nezasmial už roky. Pozrel do jej zelených očí a pohladil ju po líci. Áno, aj to bolo hebké a jemné.

„Je to naozaj veľký dom. Ak ma nechceš stretávať, dá sa to zariadiť.“

Zažmurkala. „Tak som to nemyslela. Prečo by som ťa nechcela stretávať? Vďačím ti za toľko vecí...“

Pritisol jej prst na pery. „Nemusíš sa mi cítiť zaviazaná. Ani nechcem nič na oplátku.“

Drobné ústa sa zachveli. Ako asi chutia?

„Naozaj nič?“ prehovorila šeptom, omámená z nečakaného dotyku.

Naklonil sa bližšie, aby zacítil jej vôňu. Nebol to dobrý nápad. Slabiny sa mu napli a on zatúžil po tom, aby bola nahá o poschodie vyššie v jeho posteli. Zaťal zuby. „Len aby si si na seba dávala pozor. A neriskovala viac svoje zdravie.“

Zelené oči sa naplnili slzami vďačnosti. „Jedného dňa dostaneš odmenu za svoju obetavosť, Damian.“

Nechcel, aby plakala. Zotrel jej slzu z líca a ešte viac sa k nej naklonil. „Možno si nakoniec niečo nájdem,“ zavrčal majetníckym tónom a pobozkal ju. Musel to urobiť. Mal pocit, že keby to neurobil, vybuchne. Chcel ju, až to bolelo. Ale niečo jej sľúbil. Nebude po nej nič žiadať.

Annie zastonala. Dovolila mu zakloniť jej hlavu a pootvorila pery. Vkĺzol jazykom dnu a skúmal jej ústa. Nič sladšie v živote nezažila. Ani nič desivejšie. Ovládol ju, ako ešte nikto. Objavoval jej ústa, ale ona tie jeho nemohla. Nedovolil jej to. Skrútilo jej žalúdok a v kútiku duše vedela, že nie od strachu. Slastne zapriadla. Damian dráždil jej jazyk a vyzýval ho k boju. Potom jej prešiel po vrchnej aj spodnej pere a keď už nevládala s dychom, odtiahol sa.

Oči mal zavreté, akoby zvádzal vnútorný boj. Keď ich otvoril, mal zase ten neprítomný pohľad. Zamrzelo ju to.

„Prepáč. Sľúbil som, že nebudem mať bočné úmysly a môj sľub platí. Si tu v bezpečí.“

Verila mu a on to vedel. Z jej bozku sa dozvedel jednu dôležitú vec, hoci mal podozrenie už predtým. Jej neskúsená váhavosť ho v tom však utvrdila. Annie ešte nikdy nikto nepobozkal. A na sto percent je ešte panna. Nevinná. Nedotknutá.

„Ďakujem, Damian.“ Pozrela mu do očí a úprimne ho pobozkala na líce.

Vzdychol a narušil túto intímnu chvíľku tým, že vystúpil z auta. Obišiel ho a pomohol jej na nohy. Dvere jeho domu sa ihneď otvorili a stál v nich mladý muž, asi v Damianovom veku. Aspoň na pohľad. Je to sedemdesiatročný upír a pracuje preňho od premeny ako komorník. Väčšina mladých upírov sa musí vzdať všetkého, aby začali nový, anonymný život, a tak pracujú u starších upírov, kým nemajú dosť prostriedkov, aby sa o seba postarali.

„Vitajte doma, pane,“ oslovil Damiana. Mal na sebe košeľu a nohavice a pôsobil chladne. Hnedé vlasy mu poletovali okolo bledej tváre, na ktorej vynikali hnedé oči.

„Ďakujem, Tom. Annie, môj komorník. Ak by si niečo počas svojho pobytu potrebovala, obráť sa naňho.“

„Rada vás spoznávam,“ podala mu ruku a priateľsky ju stisla.

Vošli dnu. Damianov dom sa v mnohom podobal Salvatorovmu. Vstupná hala bola obrovská, spojená s obývačkou a jedálňou. Na druhé poschodie viedlo masívne schodisko. Len farby akoby chýbali. Damian si to nevšímal. Prehodil niekoľko slov s Tomom a zmizol na poschodí.

Annie za ním ľútostivo hľadela. „Ako môže žiť tak uzavreto?“ zamrmlala po francúzsky.

„Nemá nič, čo by ho v živote tešilo,“ odpovedal Tom s povzdychom.

Zarazene naňho pozrela. „Rozumiete francúzštine?“

„Áno,“ prikývol. „Poďte. Ukážem vám izbu.“

Prešli tri dni. Annie sa u Damiana zabývala, hoci sprvu nemohla uveriť, že dostala izbu veľkosti letiska s posteľou mäkkou ako páperie, vlastnou kúpeľňou, a po celý čas v dome bolo tak teplo, že sa už netriasla zimou. Dokonca mala dostatok jedla toľkokrát denne, koľkokrát si zmyslela.

Damian sa jej vyhýbal. Dni trávil v práci a vracal sa neskoro večer. Obšas ho stretla pri raňajkách a večeri a navštevovali aj Salvatora a hlavne Aislin.

Annie si už zvykla na príjemnú doktorku a jej “pomocníčku“ Erin. Dozvedela sa, že Erin je takisto doktorka, psychologička, ktorá jej pomáha v ambulancii.

V jedno mrazivé popoludnie sa všetky tri stretli u Salvatora, ktorému vyzdobili dom do vianočných šiat, a nakoniec Annie nesmelo požiadala obe ženy, aby jej pomohli zveľadiť Damianov dom.

Počas upírovej neprítomnosti dodali pochmúrnym miestnostiam farebný nádych, čo nadšene schválil aj Tom. Damianova usadlosť konečne dýchala radosťou a životom. Po Erininom a Aislininom odchode  sa Annie aj s Tomovou pomocou pustila do pečenia vianočných perníkov a po celý čas sa nesmierne zabávali. Tom bol síce trochu tajomný a nikdy sa poriadne neusmial podobne ako Damian, ale oplýval typickým anglickým humorom a neuveriteľnou charizmou. Hneď si ho obľúbila, dokonca jej povedal, že až na ten francúzsky prízvuk by z nej bola dokonalá Angličanka.

Len čo Damian vošiel do svojho domu, jeho nozdry ho upozornili, že niečo sa zmenilo. Všade cítil čosi sladké a keď vzhliadol od zložky, ktorú mal v ruke, na oči mu zaútočili lesknúce sa girlandy, anjelici, hviezdy a snehuliaci zo snehu v spreji na oknách. Jeho obývačka bola vianočne ozdobená, schodisko pokryté zeleným kobercom, rovnako ako podlaha. Nespomínal si, že by mal vôbec v dome koberce a teraz boli všade. Vo vázach trónili vetvičky borovice, na stolíku pred sedacou súpravou uvidel červený obrus s vianočným motívom. Na ňom stála misa plná... podišiel bližšie... klinčekov, škorice a iných voňavých byliniek pripomínajúcich blížiace sa sviatky. A z kuchyne znel smiech. Radostný. Veselý. Annie. Hnaný túžbou vidieť ju s úsmevom na perách sa rozbehol za zvukom.

„Budeme potrebovať viac škorice, ako vidím.“ Annie sedela na barovej stoličke a smiala sa na Tomovi, pretože už štvrtý raz posypával najnovšiu várku medovníkov škoricou s tvrdením, že nič chutnejšie neexistuje. Anjelské kučery mala zopnuté vzadu na hlave, zelené očká žiarili neskrývanou radosťou a na oblečení sa črtali šmuhy od múky.

„Čo tu vy dvaja stvárate?“ Damian nikdy nevidel svoj dom v takom... útulnom stave. Vlastne mal pocit, že v kuchyni je po prvý raz.

Tí dvaja ihneď stíchli a pozreli naňho, neistí, ako zareaguje na zmeny. Damianov pohľad však patril len Annie. Bola taká nádherná. Rozžiarená. Len čo uvidela jeho zhrozený výraz, vstala a podišla k nemu. Zaviala k nemu nová vlna škoricovej vône zmiešanej s jej vlastnou a tá zmes ho privádzala do šialenstva. Chcel Annie položiť na stôl a priamo tu a teraz si ju vziať v polohách, ktoré by nevinnú bytosť ako ona vydesili na smrť.

„Damian, vitaj doma,“ privítala ho Annie s úsmevom. „Ako sa ti páči nová výzdoba? Mal si taký pustý dom a myslela som si...“ úsmev povädol. „A-ak máš niečo proti, hneď všetko odložím.“

Preboha, len to nie! Cítil, ako sa z Vianoc tešila. Rozhodol sa, že jej musí kúpiť nejaký darček. A nie jeden. Aspoň sto. Nie, nie, tisíc. Milión, ak jej oči budú hriať tak ako teraz. „Nie, Annie, páči sa mi to. Ale nemala si odpočívať?“

Rozhodila rukami. „Nudím sa, Damian. Potrebujem nejakú prácu. Napiekli sme koláčiky, dáš si?“ Strčila mu pod nos tácku plnú voňavých medovníkov. Zvedavo si jeden vzal a zahryzol sa doň skôr, než si všimol Tomov náznak, aby to nerobil. Na jeho chuťové bunky zaútočila silná chuť škorice, medu a cukru. Upíri majú dobrý dôvod, prečo jedia len málo ochutené jedlá. Všetko cítia znásobené tisícom. Damian sa jedlu nevenoval už pár storočí. Salvator alebo Conor si zvykli, to je pravda. On nie. S bledou tvárou prehltol sústo.

„Annie, Damian neobľubuje sladkosti. Nerobia dobre jeho žalúdku,“ povedal Tom a na malú chvíľu upútal jej pozornosť, zatiaľ čo Damian odhodil sladkú bombu preč.

„Ach, to som nevedela. Máš snáď nejakú chorobu?“ jej oči vyžarovali toľko starostlivosti, až sa bál pomyslieť, koľko by jej mala pre vlastné deti. Naše deti, dodal hlások v jeho hlave. Už len predstava Annie s jeho dieťatkom v náručí mu spôsobovala neznesiteľné pnutie v oblasti slabín. V duchu zastonal.

„Nie, nie som, len nejem... korenisté a sladké jedlá.“ Aj keď jej sladučkú krv by si dal nesmierne rád.

„Dobre, nevadí. Ja by som zjedla všetko, čo vidím.“ Našťastie sa jej apetít konečne prejavil a ona začala priberať. Pomaly naberala tuk, ktorý jej tak veľmi chýbal. „Už len upraceme kuchyňu a pôjdem spať.“

„V poriadku, Annie, ja to spravím,“ zastavil ju Tom. „Damian, jedlo máš v izbe.“ Čo voľne preložené znamenalo, že tam má krv. Nemohol desiť Annie tým, že ju bude skladovať, alebo konzumovať na miestach, kde ho môže vidieť.

„Určite? Narobili sme dosť veľký bordel.“

Upír sa na ňu usmial. „Som za to platený. Choď sa zbaviť tej múky z vlasov.“

Mladá žena sa vďačne usmiala, zhrabla plnú náruč medovníkov a utekala hore schodmi.

Tom sa nahlas zasmial. „Bláznivé stvorenie, ten človiečik.“ Chopil sa utierky a začal čistiť pult.

„Bláznivé a prekvapivé,“ súhlasil Damian s povzdychom. Opäť si prezrel vyzdobený dom. Uvedomil si, že ani nevedel, ako jeho dom vyzerá a teraz mu pripadal nádherne útulný, keď vedel, že je v ňom Annie.

„Necháš si ju?“

„Ona nie je mačiatko z ulice, Tom. Je na nej, či sa rozhodne zostať.“

„Zabúdaš na jednu drobnosť, šéfe. Ak tu bude dlhšie, zistí, čo sme zač. Nechcel by si jej to povedať?“

Zhrozil sa možnosti, že by jej prezradil, že je strašný, krv sajúci démon. Pokrútil hlavou. „Jej bezpečnosť nechaj na mňa.“ A odišiel skôr, než by mu Tom vytkol ďalšie riziká jej pobytu.

Damian vstal krátko po polnoci. Nerád spal a nevedel, prečo si vlastne šiel ľahnúť. Mal v pláne pracovať, no uvedomil si, že Annie je človek a on tak musí vyzerať tiež. Ibaže posilnený krvou nemal potrebu odpočívať.

Vstal z postele a natiahol si nohavice. Zapol počítač a pustil sa do práce.

Boli asi dve hodiny nad ránom, keď začul zvláštny šuchot z Annienej izby. Zamračil sa. Človek by mal spať. Vyzrel na chodbu a našiel ju kráčať smerom k schodisku, bosú, len v bielej nočnej košieľke. Vydal sa za ňou. Zišla až dole, keď ju dohonil.

„Hej, nemala by si chodiť bosá,“ povedal, ako sa ju snažil dohoniť. Mierila priamo do kuchyne. Odrazu sa otočila a uprela naňho prázdny pohľad. Mŕtvy pohľad. Jej oči nežiarili životom. Preglgol.

„Prosím, už sú to tri dni,“ pípla tichučko, bojazlivo. A v staroslovienčine! Zarazene zostal stáť. „Nič som nejedla, pane. Prosím, len kúsok chleba. Už nevládzem.“ Po líci sa jej skotúľala slza.

„Kto si?“ vyhŕklo z Damiana. Toto už nie je jeho Anie.

Annie ignorovala jeho slová. „Vrátim sa, prisahám. Chcem sa len najesť.“

„Ty si námesačná,“ uvedomil si konečne.

„Nie, pane, nenúťte ma k tomu. Už viac nie. Nie! Nie!“ Obranne si skrížila dlane pred tvárou a akoby do nej udrela neviditeľná sila, začala padať. Damian k nej bleskovo dobehol a zachytil ju a keď jej opäť pozrel do tváre, už spala. Zodvihol ju do náručia.

„Čo sa ti stalo, človiečik?“ Krútiac hlavou ju odniesol do jej izby a uložil do postele. Neprebudila sa. Prikryl ju a potichu za sebou zavrel.

Úprimne povedané, bol vydesený. Annie bola námesačná a hovorila dávno mŕtvym jazykom. Nepredpokladal, že chudobné francúzske dievča by malo príležitosť učiť sa ho. On v tej dobe žil, ona však nie. A ak mu neklamala, o čom pochyboval, niečo sa deje.

Nedbajúc na nočnú hodinu vytočil Aislinino číslo. Zdvihla až po piatom zazvonení. „Damian, ak Annie nie je v kritickom stave, radšej ihneď zlož telefón,“ poradila mu rozospato a nahnevane zároveň.

„Potrebujem tvoju pomoc,“ povedal rozhodne a dosť vážne na to, aby sa doktorka na druhom konci zarazila.

„Ide o Annie?“

„Áno. Ešte stále si načierno pripojená na záznamy anjelov?“ Pred pár mesiacmi ich totiž Lukas aj s novou priateľou Evie tajne napojili na nebeské záznamy, pretože práve v Spojenom kráľovstve sa premáva najviac bytostí a zaujímavých ľudí. Po incidente s Isobel si upíri vydýchli.

„Ja...“ Aislin nerada štvala vyššie bytosti. Ju, ako človeka, totiž ešte ovplyvňovať mohli.

„Prosím, Aislin. Len mi zisti čokoľvek neobvyklé, dobre? Anomálie, minulé životy, prípadne nevysvetliteľné schopnosti. A či ovláda staroslovienčinu.“

„Staroslovienčinu?“

„Nepýtaj sa. Zavolaj, len čo skončíš.“ Nečakal na jej reakciu a zložil. Nepokojne sa pustil do monotónnej práce.

Aislin si unavene zívla, obliekla si župan a zapla počítač v ordinácii. Kým sa prebudil, uvarila si kávu. Otvorila čosi, čo by sa dalo opísať ako nebeský internet, napísala Annieno meno a asi päť minút čakala, kým jej databáza dá odpovede. V momente, ako ich dostala, kávou poprskala celé zariadenie.

„Erin! Erin, okamžite príď ku mne!“ znelo z intercomu v izbe spomenutej. Lovkyňa otvorila oči a nasadila vražedný výraz. Nahmatala intercom.

„Čo chceš, Aislin?“ zavrčala.

Doktorkin hlas bol neobvykle tenký. „Máme obrovský problém. Toto musíš vidieť!“

Zvedavosťou hnaná Erin sa zamračila, zabalila sa do deky a cupitala temným domom na spodné poschodie, do Aislininej ordinácie. Na okenice dopadal sneh a krby už vyhasli. Zívla.

Mladú doktorku našla už v kuchyni, ako práve exla poriadnu dávku rumu. A keď ju uvidela, dala si ešte jednu.

„Aislin, pre všetkých bohov, čo sa stalo?“ zhrozila sa Erin a vzala jej fľašu z rúk skôr, než by sa opila. „Si úplne bledá.“

„Pred chvíľou mi volal Damian,“ začala Aislin. „Aby som preverila Annie u anjelov. Tak som to urobila.“ Zaviedla ju k počítaču, ktorý už očistila od kávy. Otvorila zložku a ukázala ju Erin. Tá sa musela posadiť. Ohromene čítala záznamy a lapala po dychu.

„Drahé nebesia!“ zhíkla.

„Počkaj, ešte nevieš všetko,“ odfrkla si Aislin a preklikla na druhú zložku. „Toto ťa dorazí.“

Erin si zahryzla do jazyka, aby nezhíkla hlasnejšie. „To nie je možné!“

Lekárka sa zviezla na vyšetrovací stôl. „Ale je. Po celý ten čas sme sa mýlili.“

„A Damian...“

„Chcel vedieť, či ovláda staroslovienčinu, ale viac mi nepovedal.“

Lovkyňa si hrýzla peru. „Nikto sa toto nesmie dozvedieť,“ rozhodla nakoniec. „Ani Damian, ani Salvator a určite nie Annie.“

„Ale Damian po mne bude chcieť...“

„Upravíme záznamy.“ Erin skopírovala dlhú zložku a začala mazať niektoré body, prípadne ich prepisovať.

Aislin len ticho sedela, ohromená tým, čo zistila. Erin na ňu spoza počítača mrkla a posadila sa k nej. Objala ju okolo pliec.

„Aislin, vieš, prečo to musíme urobiť, však? Záznamy anjelov by u upírov neobstáli a nemôžeme im dovoliť odhaliť pravdu. Nie takto.“

Doktorka nesúhlasne vzdychla, chápala však Erininu logiku. „Porazí ich. Len čo to zistia...“

„Ak to zistia,“ opravila ju Erin. „Bude to naše malé tajomstvo, dobre? Dohliadneme na Annie.“

Aislin sa zasmiala. „Nemám šesť rokov, Erin. V poriadku. Sme v tom spolu.“

„Dobre. Teraz zavolaj Damianovi a povedz mu, že mu posielaš záznamy na mail. A nenápadne sa opýtaj na staroslovienčinu.“

Lekárka vytočila upírovo číslo a čakala.

„Prosím?“

„Damian? Našla som jej záznamy. Nájdeš si ich v mailovej schránke.“

„Vďaka. Bolo tam aj niečo so staroslovienčinou?“

„Hm... vlastne, prečo sa pýtaš? Hovorí snáď Annie...“

„Nie, nie,“ skočil jej do reči. „To je jedno. Prepáč, že som ťa zobudil, alebolo to dôležité. Dobrú noc.“ A bez vysvetlenia zložil.